Najhoršia vojna, ktorá nebola

, 11.02.2017 08:00
tunel, košice
Starý ťahanovský tunel v Košiciach. Autor: ,

V atómovom bunkri 10-Z v Brne sa v noci zjavujú nepochopiteľné veci. Bicykel, sánky, lyže. A korčule. Mať ich tak v kryte na košickom Sídlisku KVP, človek by sa mohol korčuľovať. Zatopený kryt premenila arktická zima na bizarné klzisko. Čo je jedinečná príležitosť, ako preskúmať jeho útroby suchou nohou. Inak sa odhodlaní urbexeri brodia v rybárskych nohaviciach strašným puchom, neváhajú sa doň potopiť, aby sa dostali hlbšie. Teraz všetko zakonzervoval mráz. Strop najtmavších kútov presiaknutých vlhkosťou sa zlovestne ligoce. Tenká hranica medzi suchom a nebezpečenstvom zrazu praskne.

Ľad stisol hrdlo plávajúcej fľaši, znehybnil črepy, vlniace sa riasy, suť. Keď Košice majú nádherný Dóm svätej Alžbety, prečo sa zahraniční turisti prídu pozrieť aj sem?

Holé betónové piliere sú ozvenou studenej vojny. Už len tým, že tu stoja, aké sú hrubé podľa Slava Stankoviča z cestovnej kancelárie Authentic Košice dokazujú naliehavosť prípravy na totálny zničujúci konflikt, na aktuálnosť hrozby. Masívneho zbrojenia. Testovania – USA zrealizovali v rokoch 1945 až 1992 1 054 jadrových testov, Sovietsky zväz zatriasol planétou 715-krát. Odkazujú na konflikt, ktorého začiatok možno datovať už do 4. februára 1945, keď sa začala Jaltská konferencia a objavilo sa napätie medzi ZSSR a USA. Hoci termín železná opona prvýkrát použil až Winston Churchill v americkom Fultone v roku 1946. O mesiac skôr, vo februári, Stalin rečnil o tom, že kým existuje kapitalizmus, vojna je nevyhnutná. Studená vojna nikdy nevypukla. A kryt na Sídlisku KVP nikdy nedokončili.

Stavať ho však v 80. rokoch prinútil rovnaký "strach” ako v prípade ďalších 1 621 odolných a plynotesných krytov, ktoré zostali na Slovensku, ak nerátame pivnice, v ktorých by človek sotva prežil atómovú katastrofu. Ich celková kapacita je 295 237 osôb, informuje hovorca ministerstva vnútra Petar Lazarov, dnes by teda prichýlili necelých šesť percent obyvateľstva. Priestor každého jednotlivca by sa stenčil na pár štvorcových metrov. Bez okien. Aký by to bol život, ak by tam hore, ako píše ruský spisovateľ Dmitrij Gluchovskij, "polorozpadnuté kostry nevysokých obytných domov rozožratých za desaťročia rádioaktívnymi dažďami pozerali prázdnymi zreničkami rozbitých okien”?

Pod červeným núdzovým svetlom by z detí vyrastali ľudia, ktorí by pestovali huby, nimi kŕmili ošípané alebo z nich varili čaj – fantazíruje bývalý vojnový korešpondent z Izraela a Abcházska v trilógii Metro, v ktorej zvyšky ľudstva ukryl do tunelov metra. Boli by to ľudia, ktorí by si už nevedeli predstaviť, že nad hlavou nemusí byť strop a zhnité splete káblov, ale že tam kdesi hore vo vyprahnutom nesvete možno zazrieť "milióny žiariacich svetiel, strieborné klince zatlčené do kopuly modrého zamatu”. A hoci by sa zdalo, že sa aspoň teraz musia zvyšky civilizácie zomknúť, predsa ich Gluchovskij necháva zmietať sa a štiepiť na nezmieriteľné tábory, ktoré v podzemí oživujú démonov fašizmu, komunizmu a náboženských siekt.

Čím viac prenikáme do hlbín krytu, tým tenší je ľad a praskot velí na ústup ku schodom späť na Sídlisko KVP. V Gluchovského románoch je vzduch tam hore zamorený a nedýchateľný. V Košiciach rádio pripomína, že kvôli smogu nech ľudia radšej nevychádzajú von a nevetrajú. Tiež v Banskej Bystrici, Ružomberku, Martine, Žiline a Nitre.

Betónová abeceda

Tam hore sa pre cudzincov naskytá fascinujúci, pre našinca taký všedný pohľad. Masívne sa nebetónovalo a neplánovalo len pod zemou. Zamračený horizont lemujú ďalšie viacposchodové "bunkre”. "Turisti sú prekvapení, ako sa dá takto žiť, keď je veľa ľudí na sebe,” rozpráva Stankovič. Paneláky pritom nie sú v Európe nič výnimočné, stavali sa vo Švédsku, Fínsku, Francúzsku, v Rakúsku, úplne prvé postavili v Holandsku. No kým v 70. rokoch západná Európa od nich upustila, vo východnom bloku dosiahla panelová výstavba enormný rozsah. Paneláky sa v mnohých mestách stali prevažujúcim typom stavieb. Boli však civilizačným skokom. Krátko po vojne malo len sedem percent slovenských príbytkov vodovod, necelé štyri percentá kanalizáciu a ani nie jedno percento ústredné kúrenie.

Areál Magnezitky je veľkým lákadlom pre...
Areál Magnezitky je veľkým lákadlom pre urbexerov. Autor: Andrej Barát, Pravda
Areál Magnezitky je veľkým lákadlom pre...
Areál Magnezitky je veľkým lákadlom pre urbexerov. Autor: Andrej Barát, Pravda

Pri pohľade na Luník IX znamená Gluchovského apokalypsa nič. Ľudia tu žijú vo zvláštnom izolovanom kryte, hoci tu nespadla atómová bomba. Padajú tu domy. Z pôvodných 16 stojí už len deväť, ďalšie dva čakajú na likvidáciu. "Ľudia vyberali železné roxory z panelov,” doplňuje sprievodca dôvody narušenej statiky. Po zbúraní odchádzajú do blízkeho lesa, do Mašličkova, čo je ešte väčšia mätež bungalovov, biedy, správ o zamrznutých deťoch a otázok zaskočených návštevníkov bez jednoznačných odpovedí.

"Luník IX bolo experimentálne sídlisko zo 70. rokov s pracovným názvom ABC. Armáda, bezpečnosť, Cigáni. Mysleli si, že keď takto skoncentrujú na jednom mieste armádne, policajné zložky a Rómov, tak sa im podarí udržať rómsky temperament,” vysvetľuje Stankovič. No policajti aj vojaci si byty postupne vymieňali, pribúdali ďalšie sociálne slabšie rodiny. "Ľudí neskôr premiestňovali. Do jedného bloku dali platičov, do druhého sústredili neplatičov a odpojili celý blok od elektriny, vody.”

Nádhera. Cvak! Cvak! "Niektorí turisti sem chodia vyslovene kvôli Luníku IX. Ani nepotrebujú sprievodcu. Už vopred vedia, že treba nasadnúť na autobus číslo 11, odviezť sa na konečnú. Vystúpia s batohom a foťákom. Niektorým padne sánka a iní sa tešia, že zachytili fajn záber.” Trebárs pusté futbalové ihrisko, ktorého trsy trávy prerastajú bránky a neexistujúcich hráčov. Podobné, prerastené však už stromami, možno vidieť v ukrajinskom meste Pripiať, ktoré ako iba 16-ročné zmrazil výbuch v Černobyli.

Ovocie

Starý ťahanovský tunel nie je žiaden špeciálny kryt. Ľudia z Ťahanoviec by však inštinktívne bežali asi sem. Do čiernej opustenej hlbiny niekdajšieho železničného tunela ešte z čias Košicko-bohumínskej jednokoľajovej železnice z konca 19. storočia.

Koľaje už dávno vytrhali. Do topánok sa tlačia úlomky skla. Slabý lúč baterky odhalí meravé trpasličie postavy. Tunel obsadili kusy zamrznutej vody čudesných tvarov, z premočených stien vytryskuje ľadopád. A potom sa na stenách tlačí nezmerné množstvo fliaš. Tuzemský rum, Borovička, Kakaový likér prírodný, Karpatská horká, Nugát likér, Pepsi.

Protiatómový kryt na Sídlisku KVP.
Protiatómový kryt na Sídlisku KVP. Autor: Andrej Barát, Pravda
Protiatómový kryt na Sídlisku KVP.
Protiatómový kryt na Sídlisku KVP. Autor: Andrej Barát, Pravda

Železnica prestala využívať tunel v 50. rokoch, neskôr to bol obrovský sklad alkoholu, ale aj ovocia a zeleniny pre ZELOVOC. Práve také je čoraz častejšie využitie starých krytov v Českej republike. Aj slovenské ministerstvo vnútra priznáva, že odolné a plynotesné kryty sa len s ťažkosťami darí udržiavať v "spohotovenia schopnom” stave. Modernizácia sa neplánuje. No hovorca Lazarov dodáva, že stále sa stavajú JÚBS kryty – jednoduché kryty budované svojpomocou. Ich aktuálna kapacita je 7 646 088 osôb.

Miesto polemiky o dnešnej potrebe úkrytov turistického sprievodcu Stankoviča zaujíma skôr to, prečo vlastne zvláštni dobrodruhovia navštevujú tieto zabudnuté, zasypané a zrúcané miesta? Kryty a vojenské bunkre, ktoré sa ako sivé plomby ceria po tisícoch v krajine, či spustnutý areál košickej Magnezitky a ďalšie ohyzdné budovy z minulosti, s ktorou sa nie každý dokáže vysporiadať. Iste, sú podľa neho ako fotky spred 20 rokov. "Vôbec nemusia byť dobré, ale získajú veľkú dokumentačnú hodnotu.” Ale prečo? "Prečo navštevujú miesta, ktoré by mali byť možno už zapečatené, aby nikto už neotváral ich históriu?”

Deštrukcia. Rekonštrukcia pamäte

Urbexerka Lucia Gažíková zo všetkých motívov kladie na prvé miesto nie dejiny či adrenalín, ani prekonávanie vlastného strachu, ale pokoj v duši. "Mnoho ľudí si nevie vôbec predstaviť, ako môže obdivovanie niečoho rozbitého, starého, zaniknutého a samota práve na takýchto miestach prinášať človeku príjemné pocity. Pre mňa je urbex moja psychická očista.” Hoci na prvom mieste je osobný zážitok, priznáva, že ak ju miesto zaujme, začne pátrať po jeho minulosti.

Čím urbexeri robia spoločnosti službu, pretože upozorňujú na význam zabudnutých budov pre mesto. "Slúži to aj ako motivácia pre verejnosť, aby sa zamyslela nad tým, prečo sa k našim vyhláseným pamiatkam nesprávame práve najlepšie.” Urbexeri sú často poslední, ktorí aspoň na fotografiách a zápiskoch zvečnia tieto časové kapsuly pred ich koncom. V roku 2015 občianske združenie Bunkre zdokumentovalo kryt civilnej obrany z roku 1962 pod bývalou bratislavskou fabrikou Kablo tesne pred nástupom búracích bagrov.

Na Kamzíku sa im dokonca podarilo zachrániť, vyčistiť a sprístupniť podzemnú vojenskú pevnosť z prvej svetovej vojny. Človek nemusí byť urbexer, aby ho opantalo zarastené miesto. Fotograf Miroslav Košírer je proti vojne a pacifizmus chce šíriť aj prostredníctvom obnoveného petržalského bunkra BS-8, ktorý mal byť v pohotovosti počas studenej vojny, ak by sa Západ rozhodol zaútočiť.

Šanca sa však kráti. Miesta, ktoré mali ničiť alebo odolávať ničeniu, a ktoré majú potenciál niesť posolstvo, rýchlo miznú. Apetít developerov po posledných voľných pozemkoch v meste rastie. Spustnuté úkryty, zavalené bunkre sa stávajú lukratívnymi parcelami. Kryt na Sídlisku KVP nestihne byť klubom, ako by si to predstavoval Stankovič. Na jeho mieste má vyrásť hotel. A podobne je to aj s ďalšími.

Bunker 10-Z.
Bunker 10-Z. Autor: Andrej Barát, Pravda, Andrej Barat
Skupina historikov a nadšencov vyčistila a...
Skupina historikov a nadšencov vyčistila a doplnila dobové vybavenie, opravila ventiláciu. Sprievodca Lipner v provizórnom protichemickom obleku. Autor: Andrej Barát, Pravda

O čosi sľubnejšie sa to vyvíja v prípade vojenských bunkrov, ktoré vlastní ministerstvo obrany. Začiatkom februára začne predávať 46 opevnení. Od roku 2009 sa podarilo predať 32. Ceny boli v stovkách eur. Hovorkyňa Danka Capáková dodáva, že väčšinou ide o vojenských nadšencov a združenia zaoberajúce sa históriou, ktoré ich chcú uviesť do pôvodného stavu a prezentovať. No napríklad jeden ženijný kryt v Kavečanoch kúpila telekomunikačná firma za 1 111 eur. Z miesta, odkiaľ mali vojaci počas studenej vojny zisťovať rozsah chemického a jadrového napadnutia v Košiciach, sa bude šíriť internet.

Mory v rytme písacieho stroja

V brnianskom atómovom kryte 10-Z sa nedá spať. Nie je to tvrdým matracom, vojenským spací vakom, vlhkosťou ani stálou teplotou 14 stupňov Celzia. V tuneloch tušiť opatrný pohyb. Občas zavŕzgajú pánty, buchnú dvere. V podzemnom labyrinte projektovanom pre 500 ľudí sú okrem vrátnika ubytovaní už len dvaja Austrálčania. Ale kde sú?

Niečo tlmene šťuká. Pri nočnom prieskume sa v miestnostiach mihne bicykel, sane. Načo sú komu v kryte sane? Báby s plynovými maskami v kočíkoch ovešaných céčkami. Obrovské termoboxy na prenášanie krvných vakov. Schémy bombardovania za strmhlavého letu a zamorenia živej sily cez otrávenú atmosféru, príručky dôverníkov. Okrem hláv prezidentov visí na stene aj čiernobiela skica krajinky, taká prostá, ale veľmi starostlivo zarámovaná. Posledný obrázok domova?

Klenbou sa ako veľký čierny had plazí ventilácia. Teraz v noci je ticho, no v ušiach ešte stále rezonuje hukot z večernej prehliadky s českými turistami, keď sprievodca Tomáš Lipner tento dômyselný filtračný systém zapol, aby ho predviedol a dokázal, že sa ho partii nadšencov skutočne podarilo po rokoch spojazdniť. Zapnutý prinesie hluchotu. Vypnutý smrť udusením do štyroch hodín v hermeticky uzavretom priestore.

Šťukanie už dávno ustalo, no možno sme našli zdroj. Viac ako tucet písacích strojov. Tajný brniansky kryt je prístupný verejnosti len päť mesiacov, no už sa tu vrstvia desiatky zápisov z experimentálneho pobytu, ktorý nemá obdobu v celej Európe. Čechov, Slovákov (Máš tu zimu!), Angličanov – Drahý William Goldberg, sme v bunkri 10-Z, ako ste navrhovali. Pán Andrew Thorpe vykazuje abnormálne nízku úroveň rozprávania, hoci spotreba alkoholu je nadmerne vysoká.

Na "udania, anonymy” je vyhradená špeciálna obálka prilepená k dverám izby esenbáka. Udania, väznenie a následné popravy však dokumentuje najmä výstava Tváre Cejlu, čo bola jedna z najobávanejších väzníc minulého režimu. Strávila elitu českej modernej spoločnosti, o čom však mnohí nemajú poňatia. "Popravovalo sa v Prahe, v Bratislave, ale aj v Cejle v Brne,” upozorňuje historik Pavel Paleček, spoluautor konceptu premeny atómového krytu 10-Z na kultúrny priestor.

Cejl väznil aj Jiřinu Slámovú. Keď ju zatkli, jej päťročného syna a dvojročnú dcéru poslali najprv do detského domova, neskôr sa ich ujali príbuzní. Matku však nesmeli navštíviť. S tetou sa vybrali aspoň ku kinu Radost, ktoré bolo naproti. Pani Jiřina im nachystala súpravu papierových bábik, navyše sa jej spoluväzenkyňa ponúkla, že vyrobí ešte aj šaša s brmbolcami. "To bys byla hodná, já to neumím,” pripomína jej príbeh kniha Abeceda komunismu. Zakývala deťom, hodila z okna darčeky. Odišli, netušiac, že ich mamu za to pošlú na desať dní do "korekcie”. Udala ju spoluväzenkyňa, ktorá jej vyrobila šaša.

Kedy bude konečne ráno? A kedy poludnie, večer a ďalší deň, keď v tuneloch bunkra svieti stále to isté nemenné svetlo?

Upcyklácia dejín

Bunker 10-Z nechce byť vitrínou s cystaminom, ruským liekom ma tlmenie príznakov z ožiarenia s anglickým návodom na použitie, s dikacidom na čistenie vody, ktorý sa v skladoch rozpadáva skôr, ako ho človek stihne použiť, s chemickou pláštenkou a ďalšími kuriozitami s výstrahou Nechytať!

Skupina historikov a nadšencov vyčistila a...
Skupina historikov a nadšencov vyčistila a doplnila dobové vybavenie, opravila ventiláciu. Sprievodca Lipner v provizórnom protichemickom obleku. Autor: Andrej Barát, Pravda
Skupina historikov a nadšencov vyčistila a...
Skupina historikov a nadšencov vyčistila a doplnila dobové vybavenie, opravila ventiláciu. Sprievodca Lipner v provizórnom protichemickom obleku. Autor: Andrej Barát, Pravda

  Jeho znovuobjavitelia, naopak, chcú, aby návštevníci brali do rúk prilby a priehľadné štíty esenbákov a potom aby si utreli tvár do ich uterákov. Aby si nasadili vojenské masky, zazipsovali sa do vojenských spacích vakov, ponorili do máp a schém a precítili, ako propaganda pripravovala spoločnosť na absolútne nezmyselný konflikt, opevňovala krajinu pred vonkajším nepriateľom a pritom bola posadnutá hľadaním a likvidovaním toho vnútorného. "Nie sme múzeum exponátov, chceme vtiahnuť ľudí do atmosféry studenej vojny a do celej tej doby. Snažíme sa ju uchovať, pretože sa vytráca. Mnohí si ju spätne idealizujú. Treba ju však pripomínať, aká bola. Je to súčasť našej identity. Je to prevencia pred extrémizmom a populizmom,” upozorňuje historik Paleček, ktorý natočil film Vrah z povolania – Utrpenie sudcu Karla Vaša.

Snažia sa to robiť komunitne a ekologicky. "Bunker je chráneným pracoviskom, a tak sa tu stretávajú dva svety. Napríklad študent práva a schizofrenik,” hovorí historik. Zamestnanci sprevádzajú turistov, obsluhujú v mliečnom bare a ešte čistia staré veci v rámci ďalšieho projektu Retro-Use. A tu Paleček odkrýva nečakanú pointu.

Ľudia sem nosia bezcenný príbor, šálky zo sedemdesiatych, gumáky z osemdesiatych rokov. "Predmety, ktoré nemáte šancu predať na eBay. Bezcenné veci, ktoré však majú morálnu hodnotu.” Tu ich čistia a ponúkajú rekvizitárom do divadiel na prípravu dobovej hry, kurátorom múzeí a obyčajným kreatívnym ľuďom. "Volá sa to upcycling. Recyklovať tieto veci by bolo zbytočne drahé, je lepšie nájsť im nové využitie,” dodáva Paleček s tým, že ľudia nesmú vyhodiť ani tieto haraburdy, pretože aj s nimi v smetiakoch zaniká nedávna a stále nestrávená história.

Hra, tanec a víno

Z bunkra 10-Z vedie jeden únikový východ priamo do hradu Špilberk do záhrady s fontánou. Bývalý radista Jiří Máca sa tu opaľoval. Natiahli drôty a dnu potom pozerali rakúsku televíziu. Bunker, hrozbu vojny a to všetko opisuje ako hru. Kto sa prispôsobil, mal sa dobre. Major Máca sa aj tak viac zaujímal o životné prostredie a chrobáky. Na videu v bunkri dopije fľaškové pivo a porúča sa s tým, žeby v tuneloch mali radšej pestovať šampiňóny. A kto sa neprispôsobil?

Odpovede sa skrývajú aj za miniatúrnym oknom v mohutných dverách z kobiek Cejlu, ktoré visia v tuneloch krytu 10-Z zo stropu spolu s povrazom a so slučkou. Skrývajú sa v sivých, okrových skôr nenápadných budovách na ulici nad bunkrom, ktoré z pútavej siluety Brna zámerne vyberá sprievodca Tomáš Lipner. Ktorý hovorí o tom, ako sa ŠtB usídlila v presne tých istých stavbách ako predtým gestapo a preberala aj ich neľudské "genius loci”. "Im to bolo úplne jedno, že zmlátili tehotnú ženu do krvi a nechali ju ležať tri dni v cele. Na Pankráci v Prahe bol jeden väzniteľ, ktorý znásilňoval väzenkyne. Keď na to jeho nadriadení prišli, dostal sedem dní domáceho väzenia za styk s nepriateľom.” Vonku je strašná zima, človeku sa chce schovať späť do krytu.

Začal sa stavať ešte počas druhej svetovej vojny. Pol roka po jej skončení si ho prenajali dvaja obchodníci s vínom Hermann Löwy a Karel Šmíd. Zamestnali desať ľudí a moravským, maďarským a francúzskym vínom zásobovali mesto, ale aj krkonošské hotely. Dva dni po februárovom prevrate, 27. februára 1948, ich veľkoobchod znárodnili. Objekt prevzala Československá ľudová armáda a prebudovala ho na prísne tajný protiatómový bunker.

Keď ho skupina historikov a nadšencov po polstoročí "odtajnila”, pýtali sa brnianskeho rodáka Huga (Meisla) Maroma, čo tam vlastne majú robiť. Bol jedným z Wintonových detí, takzvaného Wintonovho kindertransportu, ktorý zachránil pred holokaustom 669 českých a slovenských detí židovského pôvodu. Pán Marom sa neskôr stal pilotom českého letectva a odišiel do Izraela ako jeden z 22 českoslo­venských stíhacích pilotov dobrovoľníkov a zostal tam podľa vlastných slov kvôli komunistom navždy.

Povedal, nech sa tu hrá dobrý jazz, pije dobré víno a tancuje.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#železná opona #vojna #studená vojna #kapitalizmus
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk