Ukrajina, moja bolesť aj radosť

Sledujete vývoj ukrajinskej krízy?
Od samého začiatku a veľmi pozorne.

Ako?
Čítam noviny, sledujem televíziu.

Čo internet?
Ten už nie je pre mňa. Veľa sa však dozvedám od známych, priateľov a príbuzných, ktorí žijú na Ukrajine.

Máte tam ešte rodinu?
V Kyjeve. Dcéru a zaťa Hryhorija Bulacha, ukrajinského básnika a prekladateľa zo slovenskej literatúry.

Rozdelí sa Ukrajina? Neskončí sa to vojnou?
Nedajbože, len to nie! Bolo by to zlé nielen pre Ukrajinu, ale aj pre Slovensko, pre celú Európu a svet.

Niektorí experti navrhujú federalizáciu Ukrajiny. Nebolo by to východisko?
Federatívne usporiadanie v tejto krízovej situácii by len posmelilo separatistov do ďalších aktivít a viedlo by v konečnom dôsledku k rozpadu štátu. A už absolútne je neprijateľné, aby federáciu "navrhoval“ Ukrajine priam v ultimatívnej forme susedný štát, ako sme toho boli svedkami v minulých dňoch.

Ale Krym je už pre Ukrajinu asi stratený, alebo azda nie? Je ešte možné, že proces jeho pripojenia k Rusku sa pod tlakom Západu ukončí samostatnejším postavením polostrova?
Neviem, nemám sklenenú guľu, od začiatku však zastávam názor, že vnútorné usporiadanie ukrajinského štátu by malo byť výlučnou vecou samotných Ukrajincov, občanov Ukrajinskej republiky a nemalo by sa do toho zasahovať zvonku. To si napokon myslí celý civilizovaný svet. A dnes vidíme, do akej izolácie sa dostáva Putinovo Rusko nerešpektovaním tejto zásady medzinárodného prá­va.

Ako ste vnímali februárové udalosti Euromajdanu, búrlivú výmenu moci v Kyjeve? Bolo tam naozaj všetko, ako sa hovorí, s kostolným poriadkom?
Bola to revolúcia, vyvrcholenie stáročného boja ukrajinského ľudu za skutočnú nezávislosť. A revolúcia – vo svojom živote som ju zažil niekoľkokrát, napríklad aj počas Májového povstania českého ľudu v roku 1945 – má svoje osobité práva a nemá s nikým zľutovanie.

Vari nezískala Ukrajina samostatnosť už v roku 1991 po rozpade Sovietskeho zväzu?
Vtedy sa osamostatnila ako jedna z prvých bývalých sovietskych republík. Ale závislosti od "veľkého“ brata sa tým predsa nezbavila. Trápilo ma, že ani po dvadsiatich rokoch od získania samostatnosti sa neuskutočnila národná idea Ukrajiny, čo je základ každého národného štátu. Väčšina jej politických lídrov boli bezfarební oligarchovia, karieristi a janičiari. Spomenul som si na slová môjho obľúbeného klasika ukrajinskej literatúry Ivana Franka: "Vari nadarmo horelo toľko sŕdc?“

Pre našinca, ktorý v minulých dvoch desaťročiach navštevoval Ukrajinu, bolo nepochopiteľné, ako sa taká veľká a bohatá krajina stále nemôže vymaniť z chaosu a biedy, nedokáže postaviť národnú ekonomiku na nohy, dať prácu svojim občanom, zabezpečiť im dôstojný život.
Áno, bolo to tak, ako vravíte. Sám som navštívil Ukrajinu v minulých dvoch desaťročiach možno aj päťkrát a zakaždým som sa vracal na Slovensko dosť smutný z videného a počutého. Samozrejme, vnútorná bieda a nestabilita Ukrajiny zničujúco vplývali na jej obraz vo svete, o medzinárodnej autorite už ani nehovoriac.

Mnohí ľudia na Slovensku si naďalej zamieňajú Ukrajincov s Rusmi a Ukrajinu stotožňujú s Ruskom. Dnes sú prekvapení, že je medzi nimi toľko rozdielov a dokonca nezhôd.
Tie odlišnosti a rozpory siahajú hlboko do minulosti. Ako iste viete, historickým poslaním Ukrajiny bolo kedysi to, že počas niekoľkých storočí bránila Európu pred tatársko-mongolskou expanziou. Silnou hrádzou pred votrelcami bola v 16. až 18. storočí na strednom Dnepri Záporožská Sič, známa na Západe ako kozácka zem či krajina kozákov. Kým u severných susedov vládol prísne autokratický režim, na Siči už vtedy poznali špecifickú formu demokracie.

Práve najznámejší hajtman Bohdan Chmeľnyckyj však na Perejaslavskej rade pred 360 rokmi dohodol pripojenie Východnej Ukrajiny k Rusku…
Chmeľnyckyj vtedy naletel na sladké sľuby cára Alexeja I., ktorý sa mu zaručil, že na Ukrajine budú zachované všetky kozácke práva a že Ukrajincov zrovnoprávni s Rusmi. Skutočnosť však bola, samozrejme celkom iná.

Ale najznámejší Ukrajinec všetkých čias, básnik Taras Ševčenko, ktorého 200-ročné jubileum si svet pripomína tento rok, uznával kvality Chmeľnyckého?
Vážil si ho ako vojvodcu, ale za zmluvu s Ruskom ho takmer preklial. V jednej básni sa Ševčenko pýta, či hajtman bol v Perejaslavi opitý, keď tú zmluvu podpisoval.

Polstoročie po Perejaslavskej rade sa pokúsil iný kozácky hajtman, Ivan Mazepa, nasmerovať Ukrajinu do Európy, keď sa stal spojencom švédskeho kráľa Karola XII. v jeho ťažení proti Rusku cára Petra I. Československá socialistická historiografia podľa vzoru sovietskej preto Mazepu označovala za zradcu. Napokon, v Rusku ho mnohí takto hodnotia dodnes. A na Ukrajine?
Zopakujem názor bývalého disidenta, terajšieho člena Ukrajinskej akadémie vied a môjho dobrého priateľa Ivana Dzjubu: "Mazepa a zradca? Pre Rusko možno áno, ale nie pre Ukrajinu. Pre Ukrajinu bol a zostane veľkým vlastencom.“

Pred štyrmi rokmi vyšiel v Kyjeve ukrajinský preklad cestovného denníka Daniela Krmana Itinerarium spolu s vašou obsiahlou štúdiou o tom, ako sa tradovala postava Mazepu, Poltavská bitka a vtedajšia Ukrajina v slovenskej i vo svetovej literatúre. Čím vás zaujal Krmanov denník?
Slovák Krman bol nielen cirkevný hodnostár – evanjelický biskup, ale aj spisovateľ. Stretol sa s Mazepom, dostal od neho osvedčenie a jeho denník je jednou z najstarších literárnych pamiatok poltavskej tragédie, po ktorej sa kozácka Ukrajina takmer na tristo rokov stala kolóniou cárskeho Ruska. Mimochodom, Ševčenko v satire na cársky dvor napísal o Petrovi I.: "To je ten Prvý, čo ukrižoval našu Ukrajinu.“

Ukrajina, kolchoz Násilná kolektivizácia stála Ukrajinu milióny ľudských životov.

Dva blízke východoslovanské národy, a toľko vzájomného neporozumenia, ba nepriateľstva! Čo vlastne ešte zostalo z myšlienky slovanskej vzájomnosti?
Najprv si pripomeňme, že myšlienka slovanskej jednoty a vzájomnosti sa zrodila v lone porobených slovanských národov. Mala prispieť k zachovaniu ich identity, prekaziť germanizáciu, maďarizáciu, rusifikáciu a ďalšie formy odnárodňovania. O to sa predsa usilovali aj slovenskí buditelia a predstavitelia národnooslobod­zovacieho hnutia – Ján Kollár, Pavol J. Šafárik, Ľudovít Štúr a ďalší. Myšlienka však nenašla podporu v cárskom Rusku.

Prečo?
Ponajprv preto, že ruský národ mal už svoj štát, ruské dieťa navštevovalo ruskú školu a nik sa nikdy nesnažil ho odnárodniť. Rusa v tomto ohľade nikdy netrápilo to, čo trápilo Čecha, Slováka, Ukrajinca, Poliaka či predstaviteľa iného porobeného slovanského národa. Rusom, skrátka, bola myšlienka slovanskej jednoty a vzájomnosti cudzia, nepochopiteľná, zbytočná.

Čo bolo teda zmyslom ruského panslavizmu?
Ruský panslavizmus, ktorý sa dnes kdekto namáha vzkriesiť, sa v cárskom Rusku zvrhol na panrusizmus a potom až na pancárizmus. Ten zrodil "černosotenstvo“, ktoré podľa pravoslávneho mysliteľa Georgija Fedotova bolo iba ruským variantom nacionálsocializmu. "Černosotenci“ sa takisto smutne preslávili židovskými pogromami, roznecovali národnostné trenice, medzinárodné konflikty a dokonca vojny.

Obdobie národného obrodenia Slovákov alebo Čechov si však sotva možno predstaviť bez rusofilstva.
Do istého času to bol dokonca progresívny jav, lebo povzbudzoval v porobených národoch pud sebazáchovy a vyvolával národno-emancipačné hnutie. Ale po poľskom povstaní proti ruskému miestodržiteľovi v roku 1830, ktoré cárska armáda utopila v krvi, sa postoj ostatných slovanských národov k Rusku výrazne mení. Zisťujú, že Rusko utláča vlastných, domácich Slovanov. Národne uvedomelá ukrajinská inteligencia sa postavila proti cárskej politike. Ševčenko vyslovuje v jednej básni presvedčenie, že aj Ukrajina sa dočká "svojho Washingtona“. Myslel tým, samozrejme, prvého amerického prezidenta a jeho boj za nezávislosť USA.

To znamená, že myšlienka slovanskej jednoty a vzájomnosti sa už dnes prežila?
Myslím si, že panslavizmus je rekvizitou nenávratnej minulosti. Pokusy vzkriesiť ho môžu vyvolať reakciu v podobe pangermanizmu alebo panamerikanizmu. Vari to chceme? Súčasný svet kráča cestou demokracie a humanizmu. Som za priateľstvo slovanských národov, ale bez ich rozlišovania na "starších“ a "mladších“ bratov. Ešte si dobre pamätáme, ako dopadla československá jar v roku 1968. A práve sme svedkami úsilia Ruska pokoriť podobným spôsobom Ukrajinu.

Vráťme sa ešte na chvíľu do cárskeho Ruska. Vy ste sa tam predsa narodili?
Áno, v Rostove na Done, ktorý však leží iba nejakých 100 kilometrov od hraníc s Ukrajinou. A prišiel som tam na svet ešte za posledného ruského cára Mikuláša II., ale už iba tri mesiace pred jeho zvrhnutím.

V Rostove na Done? Odtiaľ sa predsa zvrhnutý exprezident Viktor Janukovyč už dvakrát prihováral Ukrajincom.
Ale kto ho ešte berie vážne? Znemožnil sa dokonca vo vlastnej politickej strane.

Ako sa vaši rodičia dostali do Rostova?
To je dlhý príbeh, ale skrátim ho, ako sa len dá. Môj otec Jaroslav Nevrlý bol synom českého železničiara v Černivciach (Černovice – poz. red.) – je také oblastné mesto v západnej Ukrajine – a Haličanky Eugénie Celevičovej. Pripomínam, že Halič bola vtedy súčasťou Rakúsko–Uhorska. Otec sa priatelil s Ivanom Frankom, ktorý mu pomohol skončiť gymnázium a nasmeroval ho na univerzitu. Študoval tam nemčinu a latinčinu, potom tieto jazyky vyučoval. Oženil sa s Oľgou Rudynskou…

Pochádzala z Ľvova, však?
Vidím, že ste čítali môj stručný životopis, ale poďme ďalej. Prvá svetová vojna zastihla otca v Haliči a keďže sa chcel vyhnúť povolaniu do radov c.k. armády, odišiel aj s mamou do Rostova na Done. Žilo tam vtedy veľa "rakušákov“, tak volali Rostovčania utečencov z Rakúsko–Uhorska. Naši sa však v Rostove zdržali len dva roky. Po vzniku Ukrajinskej ľudovej republiky sa presťahovali do kozáckeho mestečka Tomakivka v Dnepropetrovskej oblasti.

Vtedy vám zomrela mama?
Nemal som ešte ani tri roky, keď nečakane umrela. Ani si ju nepamätám… Otec učil na miestnom gymnáziu a o mňa sa starala babka, ktorá pricestovala z Černiviec. Ona nás vlastne zachránila pred machnovcami, bojovníkmi povstaleckej armády "baťka“ Nestora Machna, ktorý spočiatku spolupracoval s boľševikmi, ale neskôr sa postavil proti nim.

Ako vás zachránila?
Machnovci chceli otca na mieste zastreliť ako "rakušáka“, ale babka odviedla pozornosť ich veliteľa tak, že mu začala vykladať osud z kariet. Všetkých to zaujalo, otec využil situáciu a jednoducho im zdúchol.

Machno nakoniec musel odísť z Ukrajiny do emigrácie, žil a zomrel v Paríži. Čo bolo ďalej s vašou rodinou?
V chaose, ktorý vyvolala okupácia Ukrajiny boľševikmi a občianska vojna, sme sa ustavične sťahovali, menili miesta pobytu. Žili sme jeden čas v Poltave, čo je stredná Ukrajina, ale keď tam boľševici uväznili niekoľkých profesorov, otec sa s nami rýchlo pobral do Červonohradu (vtedy sa volal Krystynopiľ), ktorý leží v západnej Ukrajine. Neskôr sme si to namierili do Charkova, čiže na východ Ukrajiny. V Kupjansku, vzdialenom asi 125 kilometrov juhovýchodne od Charkova, otec potom vyučoval nemčinu na poľnohospodárskej strednej škole. Ja som v tomto meste roku 1931 dokončil základnú školu.

Charkov bol už vtedy prevažne ruskojazyčným mestom?
Nie, podľa štatistík tam v roku 1926 žilo 37 percent Rusov, čiže väčšinu tvorili Ukrajinci, podobne ako v ďalších východných a južných mestách Ukrajiny. Rusov bolo veľa v priemyselných centrách, nie však na vidieku, napríklad v takom Kupjansku. Aj vo väčších mestách ich pribúdalo až neskôr, po hladomore v 30. rokoch, keď bolo treba zdecimované ukrajinské obyvateľstvo doplniť prisťahovalcami z ostatných častí ZSSR a po tom, čo Stalin vyhlásil ukrajinský nacionalizmus za "najväčšie nebezpečenstvo“.

Vo fragmentoch vašich memoárov, ktoré zatiaľ vyšli iba na Ukrajine, sú aj spomienky na vaše detstvo. Najviac ich máte z Poltavy a Kupjanska, kde ste asi žili najdlhšie.
V spomienkach na detstvo sa do pamäti ukladá prednostne to pekné, radostné, ja však nemôžem zabudnúť ani na represálie inteligencie, ktoré sa nás bezprostredne dotýkali. V Poltave som ako dieťa zažil veľa zaujímavého, z dnešného pohľadu až neuveriteľného. Napríklad z okna bytu, ktorý sme si vtedy prenajímali, som jedného dňa pozoroval pochod komsomolcov pod červenou zástavou a transparentom s heslom "Heť sorom!“ ("Preč s hanbou!“). Nahé dievčatá a mladíci kráčali ulicou a vyspevovali: "Preč, preč mníchov! Rabínov a popov! / Vyštveráme sa naňho, rozoženieme všetkých bohov!“

Čo to bolo?
Bol to ukrajinský variant moskovského Proletkultu, ľavičiarskeho hnutia v jeho extrémnych podobách, ktoré propagoval vtedajší ideológ proticirkevnej politiky v ZSSR Jemeľjan Jaroslavskij, nazývaný aj "otec bezbožníkov“.

V tom čase už existovalo Československo, otec sa nechcel vrátiť do starej vlasti?
Ešte nie, možno preto, že sa druhýkrát oženil a našiel si zaujímavú prácu – prednášal nemecký jazyk a literatúru na poltavskej univerzite. Pamätám si však na návštevu strýka Konštantína, otcovho mladšieho brata, ktorý žil v Bratislave. Domov sa vracal s babkou, ktorá mala v Československu nárok na dôchodok.

Neskôr ste teda žili v Kupjansku…
… a v Charkove, po skončení základnej školy som totiž začal študovať na charkovskej dopravnej priemyslovke. To už bol začiatok 30. rokov, ja som prichádzal do puberty a začal som sa zaujímať o literatúru. Niekoľkokrát som navštívil tamojší dom spisovateľov a mal som šťastie, lebo som zažil večer poézie Mykolu Chvyľového. Utkvel mi v pamäti na celý život, vystúpil tam totiž aj samotný básnik. Mohlo to byť rok pred jeho tragickou smrťou

Kto bol Chvyľovyj?
Vynikajúci ukrajinský impresionista a popredný zjav tzv. ukrajinskej renesancie 20. rokov. Odvážne vtedy bránil práva Ukrajiny heslami Preč od Moskvy! a Berme Európu! Od neho pochádza tiež teória "ázijskej renesancie“, podľa ktorej práve Ukrajina prebudí raz zaostalé národy Ázie a pomôže im získať slobodu, čím navždy podkope imperiálnu moc Ruska. Keď zistil, že po ňom ide Čeka – sovietska tajná polícia, siahol si na život. Bolo to už počas hladomoru na Ukrajine, v roku 1933.

Ako zvládala tie strašné časy vaša rodina?
Žili sme biedne, skôr živorili, ale hladom sme nepomreli. V Kupjansku som videl, ako do kostola zvážajú "rozkulačených“ roľníkov, ktorých potom deportovali na Sibír. Dôvod? Odmietli vstúpiť do kolchozu. Spomínam na mŕtvoly dedinčanov pohodené v uliciach Charkova. Úrady o nich tvrdili, že zomreli na chudokrvnosť. Na nákladiakoch ich postupne odvážali nevedno kam. Autá síce prikrývali plachtami, ale spod nich nezriedka trčali nohy alebo ruky obetí hladomoru. Ľudia jedli pokrutiny – placky z ovsa alebo nejakej buriny, množili sa však aj prípady kanibalizmu. Keď sa to už nedalo vydržať, otec navštívil veľvyslanectvo ČSR v Moskve a ako Čech požiadal pre seba a svoju rodinu – čiže mňa, sestru Slavu a našu macochu – o návrat do vlasti.

kolchoz, Ukrajina, V Kupjansku som videl, ako do kostola zvážajú "rozkulačených“ roľníkov, ktorých potom deportovali na Sibír. Dôvod? Odmietli vstúpiť do kolchozu, hovorí Nevrlý.

Koľko ste museli čakať?
Veľvyslanectvo reagovalo rýchlo, pasy a víza sme dostali raz-dva. Za to sme však mohli ďakovať predovšetkým strýkovi Konštantínovi, ktorý sa za nás naliehavo prihováral na úradoch v Bratislave a Prahe. Nebyť strýka, ostaneme asi hladovať na Ukrajine a v rokoch veľkého teroru by otca ako "západniara“ určite vyviezli niekam na Sibír. Sovietske úrady robili okolo našej reemigrácie drahoty a macochu vôbec nechceli pustiť von, lebo je vraj Ukrajinka. Mohla vycestovať až rok po nás, keď to otec vybavil prostredníctvom Medzinárodného Červeného kríža.

Pamätáte sa ešte na prechod štátnej hranice?
Akoby nie. Pri obci Šepetivka sme presadli do poľskej súpravy, ich železničné vozne boli oveľa čistejšie a atmosféra v nich – povedal by som – pokojnejšia a družnejšia. Ocitli sme sa v Haliči, na západnej Ukrajine, ktorá vtedy patrila Poľsku. Deň-dva sme tam pobudli, navštívili nejakých príbuzných. Potom sme pokračovali v ceste do Zakarpatska, ktoré v tom čase bolo súčasťou Československa. V Chuste nás už čakal strýko s babkou. Radosť nemala konca-kraja.

Z vášho stručného životopisu sa dozvedáme, že až takmer do druhej svetovej vojny vaša rodina zostala žiť v Zakarpatsku. Prečo?
Otec si tam našiel zaujímavú prácu. Vyučoval v Užhorode na dievčenskej pedagogickej škole nemčinu a ukrajinčinu. Napísal tam dokonca a vydal gramatiku ukrajinského jazyka, ktorá sa tešila značnej obľube. Ja som si dokončil strednú školu, ale bez maturity. Chcel som ju urobiť, ale zakarpatská príroda, tamojšie hory a ľudia ma zaujali natoľko, že som dal prednosť učiteľstvu: vo Verchovyne som začal pôsobiť ako pomocný učiteľ. Dlho to však netrvalo, lebo prišiel Mníchov, rozpad Československa a Zakarpatsko začalo okupovať maďarské vojsko. Utekali sme pred ním čo najďalej.

Prečo však až do Prahy?
Bolo to zložitejšie. Najprv sme sa zastavili v Brne a neskôr ma nasadili na práce pri výstavbe diaľnice Salzburg – Linz. Tam som sa dozvedel, že gymnázium v poľskom meste Jaroslaw organizuje polročné prípravné kurzy na maturitu. Prihlásil som sa a – zmaturoval. V Prahe existovala Ukrajinská slobodná univerzita, ktorá vznikla ešte zásluhou T. G. Masaryka pre tých, čo emigrovali z Ukrajiny pred boľševikmi. Začal som tam študovať ukrajinistiku a na Nemeckej Karlovej univerzite – české vysoké školy totiž Nemci zatvorili – slavistiku.

Vraj ste obe univerzity úspešné absolvovali, ale po vojne vám diplomy ani z jednej neuznali?
Je to tak, musel som si potom urobiť ešte tretiu univerzitu, pre zmenu v Brne. Ale pražské obdobie mi dalo naozaj veľa. Mal som tam skvelých učiteľov a osobne som sa spoznal s viacerými ukrajinskými básnikmi emigrantmi, ktorí tvorili tzv. pražskú poetickú školu. Pred mojimi očami dodnes defilujú tváre Jevhena Malanjuka a Oleksandra Kandybu, Leonida Mosendza, Jurija Klena, Oleha Oľžyča, ale aj dvoch talentovaných poetiek – Oleny Telihy a Oksany Liaturinskej. Najbližší mi však boli Malanjuk a Oľžyč.

O Malanjukovi ste napísali niekoľko štúdií…
Lebo to bol najvýznamnejší exilový ukrajinský básnik a publicista. Bol aj skvelý politológ. Ešte v roku 1956 predpovedal: "Iba po rozpade impéria a porážke ruského imperializmu a kolonializmu v ozajstne slobodnom a demokratickom národnom štáte bude ruský národ schopný prekonať svoje ťažké historické dedičstvo. Cesta k slobode a obnoveniu dôstojnosti človeka sa aj pre ruský národ nachádza v zničení impéria, v oslobodení Moskvou porobených národov.“ Zdá sa, a posledné udalosti to len potvrdzujú, že ono "ťažké dedičstvo“ ešte nebolo prekonané. Ruský mesianizmus a šovinizmus akoby znovu naberali na sile.

Človek po toľkých zlých životných skúsenostiach môže prepadnúť aj rusofóbii. Vám sa to nestalo?
Nie, naopak, chvíľami si pripadám ako rusofil. Mám stále rád ruskú literatúru a vôbec ruské umenie, vždy som mal dobrých priateľov aj medzi Rusmi. Čo neznášam, je určitý typ ruskej politiky a politikov.

O ukrajinských básnikoch emigrantoch sa dlho nemohlo písať v ich vlasti, ale ani u nás. Vy ste vykonali priekopnícku prácu už v 60. rokoch, po príchode na Slovensko, najmä počas tunajšieho politického odmäku, keď ste okrem prvej slovenskej monografie o Tarasovi Ševčenkovi približovali čitateľom aj tvorbu ukrajinskej moderny – Bohdana Antonyča, Dmytra Faľkivského a ďalších. Prečo ste sa vlastne presťahovali z Čiech do Bratislavy?
Po rôznych peripetiách po odchode z Prahy som krátko pôsobil najprv v Brne a potom dlhšie v Českých Budějoviciach – tam som si našiel aj životnú družku, moju pani Libušku. V roku 1956 hľadal Výskumný pedagogický ústav v Bratislave metodika pre ukrajinské školy, ktoré v tom čase vznikali na východnom Slovensku. Nielenže ma prijali, ale prvýkrát v živote som dostal aj celkom slušný plat. Na literárnovednú prácu som sa však mohol plne sústrediť až po prechode do Slovenskej akadémie vied.

Spomenuli ste školy s ukrajinským vyučovacím jazykom, v súčasnosti z ich niekdajšieho počtu existuje v Prešovskom kraji iba nepatrný zlomok. Čo si o tom myslíte?
K tomu by som sa nerád vyjadroval, ale iste – je to škoda.

Napríklad nemecké firmy počítali začiatkom 90. rokov pri svojej expanzii na Ukrajinu s pravidelným prísunom absolventov týchto škôl do rôznych obchodných pozícií. Po kodifikácii rusínčiny však rýchlo zanikali, nahradili ich školy so slovenským alebo rusínskym vyučovacím jazykom…
Ale ako sa dozvedám z našich médií, ani rusínčina sa na týchto zväčša malých školách neujala. A napokon, kde na Ukrajine dnes pochodíte s rusínskym jazykom v obchodnom styku? Iba ak v Chuste alebo Užhorode. Ale už nie v Poltave alebo v Dnepropetrovsku.

Koľkých aktívnych ukrajinistov má dnes Slovensko? Možno ich zrátať na dvoch rukách, alebo postačí jedna? Koľkí pomáhajú verejnosti zorientovať sa v súčasnej situácii u nášho najväčšieho suseda? Okrem Alexandra Dulebu, samozrejme.
Sám ste si odpovedali.

Ešte donedávna ste sa intenzívne venovali aj dejinám slovensko-ukrajinských literárnych a kultúrnych vzťahov. Ba pred desiatimi rokmi ste sa zaslúžili o odhalenie pamätnej tabule Hryhorijovi Skovorodovi v Bratislave. Čím vás tak zaujala osobnosť tohto "putujúceho“ básnika a filozofa?
Približne v čase, keď Krman navštívil Poltavu, Skovoroda cestoval po Taliansku a Uhorsku, bol aj v Bratislave. Podľa mňa to nebola náhoda a práve táto cesta mala veľký vplyv na formovanie mladého Skovorodu ako mysliteľa európskeho formátu. Neskôr to bol práve on, kto medzi prvými orientoval Ukrajinu na Európu. Navrhol som, aby mal Krman tabuľu v Poltave a Skovoroda v Bratislave. A stalo sa.

Pred piatimi rokmi v Kyjeve knižne vydali vaše zobrané slavistické práce…
… bol som na krste tejto vyše 900-stranovej knihy.

V odborných a literárnych časopisoch vám naďalej vychádzajú články.
Veľa čítam, študujem a príležitostne publikujem v českom Slovanskom přehlede, v prešovskej revue Dukla, v kyjevskom časopise Slovo a čas alebo v týždenníku Ukrajinská literatúra. V najnovšom čísle Dukly mi vyšiel článok k 200. výročiu narodenia Ševčenka.

Nie je obvyklé, aby takmer 98-ročný človek ešte vedecky pracoval a tobôž publikoval. Čomu pripísať tajomstvo vašej vitality a sviežosti?
Nuž práve tej práci, ona ma drží nad vodou. A ešte niečomu. Otec sa po celý život riadil odporúčaniami nemeckého mysliteľa a psychoterapeuta Sebastiana Kneippa. Niečo z toho vštepil aj mne. Dôležité je nielen žiť, ale aj ako žiť. Ďalej – vo všetkom musí byť miera. "Est modus in rebus.“ Vedieť, kedy prestať. Aj čo sa týka vína alebo koňaku. Veľa svetla a pohybu. Denne absolvujem aspoň pol hodinky chôdze po okolitých uličkách.

Chcete sa dožiť 100 rokov?
Áno, veď mi chýbajú do stovky už len dva roky! Verím, že Ukrajina sa dovtedy dostane do Európskej únie a že aj Ukrajincom sa bude žiť lepšie.

Ste nositeľom najvyšších štátnych vyznamenaní Ukrajinskej republiky, vrátane radu Za zásluhy 1. stupňa, ktorý jej prezidenti udeľujú hlavám štátov. Ale nepočuť, že by vaše zásluhy ocenila Slovenská republika.
Nepracujem pre vyznamenania.

Foto: Pravda, Ľuboš Pilc

Mikulas Nevrly Som za priateľstvo slovanských národov, ale bez ich rozlišovania na "starších" a "mladších" bratov, hovorí Mikuláš Nevrlý.