Foto: Robert Hüttner, Pravda
Zriedkavé meno Heretik označuje kacíra. Mali ste niekedy "kacírske” myšlienky?
Kacírske myšlienky mám stále a dúfam, že ma s pribúdajúcimi rokmi neprejdú. Snažím sa v duchu latinského nomen omen, meno je osud, prichádzať s myšlienkami, ktoré sa môžu ostatným zdať kacírske. Píšem o nie bežných psychologických témach, napríklad o humore a agresii v psychoterapii.
Aj voľba odboru psychológie bola kacírskou myšlienkou?
Bol to môj raný heretický ťah, lebo rodičia ma videli ako študenta iných odborov. Otec, profesor ekonómie, dúfal, že pôjdem v jeho stopách, mama snívala o lekárovi alebo právnikovi. Mne sa zdala psychológia atraktívna a tajomná, pretože som o nej veľa nevedel. Trafil som však dobre a je to odbor, ktorý ma stále zaujíma a baví.
Prejavuje sa u vás profesionálna deformácia? Hodnotíte ľudí a hľadáte v nich patologické správanie?
To, že máme röntgenové oči, je jeden z predsudkov o psychológoch. Väčšina z nás má po ôsmich hodinách v ambulancii plné zuby diagnostikovania. V spoločnosti kamarátov nemám chuť nikomu poskytovať terapiu. Nie je nič horšie ako terapeut kamarát. Ak ma niekto požiada o pomoc, odporučím mu iného odborníka.
Vaša posledná kniha nesie názov Zlo (Spomienky súdneho znalca). Patrí termín Zlo do forenznej psychológie, ktorej sa venujete?
Nepatrí. Priznávam, že to bol marketingový "ťah”. Ak by som knihu nazval Agresivita, bola by vnímaná skôr ako vedecká práca. Termín zlo používa najmä etika a teológia. Agresivita je prapodstatou každého z nás. Agresivitu nosíme v sebe všetci, agresori nie sú len tí na druhej strane rieky, či za mrežami. Neznamená to, že všetci sa musíme násilne správať, ale máme agresívne fantázie, sledujeme agresívne umenie a príbehy. Za istých okolností však každý môže byť vrahom. Dá sa to podložiť číslami a zisteniami.
Dedí sa sklon k násiliu?
Do istej miery dedí. Ovplyvňuje ho naša telesná konštrukcia, vrodený temperament a všetko, čo nás formuje v ranom detstve. Nie je to, samozrejme, jednoznačná priama dedičnosť v zmysle: môj otec je agresívny, musím byť aj ja. Poznáme však prenos násilia z generácie na generáciu. Ak sú deti opakovane svedkami násilného riešenia konfliktov svojich rodičov, neskôr opakujú rovnaké vzorce. Týrané deti sa v dospelosti často správajú k svojim potomkom rovnako.
Kde je ten moment, keď sa z mierneho človeka stane násilník či dokonca vrah?
Zlom môže nastať v akomkoľvek veku. Už aj niektoré malé deti sa prejavujú ako násilníci. Prekračujú tolerovateľnú hranicu slušnosti, ubližujú vrstovníkom, zvieratám, ničia okolité predmety. Prvé príznaky porúch správania môžu neskôr prerásť v spôsob, akým riešia konflikty, ako sa správajú k ľuďom. Páchatelia vrážd mali často už v detskom veku problém so správaním. K tomu sa pridáva afekt, hnev, intoxikácia, na Slovensku najčastejšie alkoholom.
Ovplyvňujú deti počítačové hry, v ktorých je zabitie normálnym krokom, umožňujúcim postup do ďalšieho levelu?
Aj v našej dobe boli filmy z druhej svetovej vojny, v ktorých sa vo veľkom vraždilo. Neznamená to, že z každého, kto ich pozeral, sa stal agresor. Výskumy ukazujú, že základy agresivity sa formujú oveľa skôr, v ranom veku. Najdôležitejšie sú prvé tri roky, hovorí sa dokonca, že do jedného roku. Cez citovú väzbu s matkou alebo osobou, ktorá nás vychováva, sa učíme okolitému svetu dôverovať alebo nedôverovať.
Aj literatúra je plná vrážd a násilia. Máte svojho obľúbeného negatívneho hrdinu?
Rád si prečítam dobrú kriminálku, v poslednom čase najmä severských autorov Jo Nesba a Stiega Larssona. Ich knihy majú zaujímavú, ponurú atmosféru s veľmi dobrým popisom reálií a sociálnych pomerov. Cez prázdniny často odpočívam nad takýmito krvákmi.
Dokážte forenzný psychológ lepšie a rýchlejšie odhaliť literárneho vraha?
Nie. Rád sa nechám do konca knihy ťahať autorom za nos.
Delíte ľudí, ktorých stretnete, na agresorov a obete?
Nedelím. Agresor je v každom človeku aj v tých, ktorí si to nepripúšťajú. Naopak, mojou úlohou psychoterapeuta je objavovať agresivitu u ľudí, ktorým zúfalo chýba na to, aby sa presadili, aby bojovali za svoje záujmy, aby chránili svojich blízkych. Existuje aj niečo ako zdravá, dobrá agresivita.
Ako prebúdzate agresivitu u miernych ľudí?
Keď sa môjmu úzkostnému, depresívnemu klientovi sníva, že brutálne rozštvrtí a zakope svoju svokru, upokojím ho a pochválim: To je krásny sen, gratulujem! Naučiť ľudí stotožniť sa s časťou osobnosti, ktorú vôbec nepoznajú, je prvým krokom k tomu, aby sme ich naučili agresivitu konštruktívne využívať.
Sú sny plné násilia normálne?
Sny nedelíme na normálne a nenormálne, nech sú akokoľvek bizarné. Vždy hovoria niečo o osobnosti človeka.
Má vražedné sny veľa ľudí?
Jeden americký výskum dokázal, že až 78 percent vysokoškolákov má vražedné fantázie. Nie je to nič výnimočné. Koľkí z nás by najradšej vytiahli bejzbalovú pálku potom, čo ich v rannej zápche predbehne iné auto a dokonca bez smerovky? Celý život hľadáme spôsob, ako zaobchádzať s vlastnou agresivitou. Ľudstvo vymyslelo mnoho spôsobov, ako si s tým poradiť. Jedným z nich je umenie – vysoké, aj to padlé. Pri čítaní kníh a sledovaní filmov ventilujeme vlastnú agresivitu.
Aké sny sa snívajú najčastejšie vám?
Veľmi pestré. Cestovateľské, násilné aj bizarné sny, ktorým ani ja sám nerozumiem. Aj v psychoterapii spolu s manželkou pracujeme so snami, plánujeme dokonca o nich napísať knihu.
Čo vás na nich tak fascinuje?
Je to zvláštny druh reality, ktorý žijeme v noci. Súhlasím s Freudom, podľa ktorého sú sny obrazom nášho nevedomia. S niektorými klientmi o nich vášnivo diskutujeme a som prekvapený, aké perfektné interpretácie prinášajú. Sny nám prinášajú posolstvo, ktoré sme ešte nespracovali. Keď na ne reagujeme len tým, že sa ráno otrasieme a povieme: Fuj, aký hrozný sen som mal, zvyknú sa opakovať. Mali by sme sa skôr zamyslieť nad tým, čo nám chcú povedať.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Máte zmapovanú aj svoju vlastnú agresivitu?
Každý psychoterapeut musí prejsť dlhodobým skupinovým aj individuálnym výcvikom. Pri cvičnej psychoterapii sme rozoberali všetko, čo sa týkalo našej osobnosti vrátane agresivity. Ako ju vnímame, ako sa prejavuje, aké pocity v nás vyvoláva. Dúfam, že som sa to naučil. Aj to, ako to veľké množstvo energie využiť.
Na čo sa dá využiť?
Na zmenu zamestnania, na to, že sa nenecháme obmedzovať a zneužívať ľuďmi, že sa ozveme, keď niekto bude chcieť obmedzovať našu slobodu.
Vyberajú si ľudia so sklonom k agresii určitý typ povolaní?
V mnohých silových odvetviach – polícia, vojsko, ale aj v medicíne, sa dá agresivita konštruktívne využiť, je dokonca spoločensky želateľná. Aj v umení a v športe ju môžeme využiť bez toho, aby sme porušili platné normy a zákony. V každom športe je agresia s presne stanovenými pravidlami. Netýka sa to len bojových športov, ale napríklad aj takého šachu. Šach je vojna, v ktorej je veľmi veľa obetí. Je to ritualizovaná agresia najvyššieho stupňa.
Čo napovedá šport o človeku?
To, či robíte individuálny alebo kolektívny šport, odzrkadľuje, či ste extrovert alebo introvert. Keď mi klient povie, že sa venuje športu, zaujíma ma akému. Je iné, ak sa chodí trikrát do týždňa okopávať s kamarátmi do telocvične a potom sedí s nimi na pive, ako keď behá sám v lese a pritom medituje.
Ako je to s vami? Futbal alebo posilňovňa?
Kedysi som mal veľmi rád futbal, ale moja partia sa rozpadla. Keďže som sa hanbil hrať stále s mladšími, posledné roky behávam so psom popri Morave. Nie som veľký športovec, o to viac ma to teší.
Staráte sa aj inak o to, aby ste nevyhoreli?
Oveľa ťažšie to majú väzenskí psychológovia. Stráviť celú profesionálnu kariéru v múroch väzenia a s rovnakou klientelou môže viesť k vyhoreniu. Ja mám pestrú prácu. Okrem znaleckých posudkov učím, robím výskum, píšem. A všetko vyvažuje psychoterapeutická prax. Z väzenia bežím do ambulancie, ktorú máme s manželkou, kde ma čakajú úzkostní a depresívni ľudia. To je veľmi osviežujúce.
Spomeniete si na moment, keď ste sa po prvý raz stretli s násilím?
Stretával som sa s ním odmalička. V boji o kýblik na pieskovisku, v chlapčenských partiách, ktoré medzi sebou bojovali. Od detstva ma fascinovalo sledovať, prečo sa ľudia správajú násilne. A keď som začal študovať, zistil som, že agresia je nosná téma psychológie.
Ktorý prípad vás najviac potrápil?
Potrápi ma skôr množstvo materiálov, ktoré musím preštudovať, aby som mohol popísať motiváciu vraždy. Napriek predstave, že sme pri tejto práci v ohrození, vrahovia s nami celkom ochotne spolupracujú, keď pochopia, že našou úlohou nie je niečo im dokázať alebo zisťovať, či sú vinní. My sa o nich zaujímame ako o ľudí, nie ako o páchateľov trestného činu. Sú však aj takí profesionálni príslušníci podsvetia, u ktorých ochota spolupracovať vyzerá inak.
Vedia vás títo skúsení harcovníci oklamať, vedia simulovať duševnú poruchu?
To sú extrémne prípady. Práve preto robíme posudky tímovo spolu s psychiatrami a používame psychologické testy, v ktorých je ťažké až nemožné simulovať duševnú poruchu. Ak máme pokope všetky vyšetrenia, výsledky testov, a stále v tom nemáme jasno, takého človeka môžeme nechať pozorovať nonstop počas dvoch mesiacov na oddelení väzenskej psychiatrie. Tak dlho sa duševná porucha predstierať nedá.
Bojujete pri posudzovaní vrahov s predsudkami?
Každý človek má predsudky, ktorých by si mal byť vedomý. Citeľné sú najmä v prípadoch, keď posudzujem páchateľa inej rasy a kultúry. Popísal som niekoľko vrážd Číňanmi alebo Vietnamcami. Spočiatku som vnímal ich činy ako veľmi, „orientálne“ kruté. Do chvíle, kým som si nespomenul na všetkých Slovákov, ktorí vraždili. Neboli o nič menej krutí.
Ako sa dá odosobniť, keď vrah pripomína vášho najlepšieho kamaráta, ktorý by ani muche neublížil? Vzbudzujú páchatelia často sympatie a súcit?
Na to sme v psychoterapii trénovaní. Musíme si dávať pozor na protiprenos – na emócie a postoje, ktoré vstupujú medzi nás a klienta. Do istej miery to platí aj pre prácu s forenznými klientmi. Keď prídem z vyšetrenia a som nahnevaný, prípadne smutný, mal by som si vedieť odpovedať na otázku, prečo mám takúto silnú emóciu. Musíme pracovať aj so súcitom a sympatiami. Nemôžu však ohroziť naše závery. My nemáme súdiť, len popisovať páchateľovu osobnosť a motiváciu.
Nie je odvážne predpovedať, ako sa bude človek správať po prepustení z väzenia o dvadsať rokov?
Na prvý pohľad to vyzerá ako otázka pre vešticu, ktorá hľadá odpoveď v sklenej guli. Napriek tomu existujú kritériá, podľa ktorých sa to dá posúdiť. Prognóza resocializácie je dôležitá najmä pri páchaní organizovaného zločinu.
Aj keď celé mená v knihe Zlo neuvádzate, každému je jasné, že ste robili znalecký posudok sériového vraha Ondreja Riga či Mikuláša Černáka. Dá sa ubrániť tomu, že vlastný hnev, odpor voči zločincovi, neprenesiete do posudku?
Dá. Tým, že sa snažíme v prvom rade človeka pochopiť. Keď vraždil pod vplyvom duševnej choroby, zaobchádzame s ním ako s chorým človekom. Ani v prípade, že vraždil pri plnom vedomí, nesmieme k posudku pristupovať s predsudkami.
Posudzovali ste aj slovenského Čikatila. Ako je možné, že v 20. storočí sa vyskytuje kanibalizmus?
Analyzovali sme obrovské množstvo materiálu. A páchateľovi sme spätne diagnostikovali nekrofilný sadizmus, kanibalizmus bol jeho súčasťou. Zabíjal ľudí na ich vlastnú objednávku a potom konzumoval časti ich tiel. Keďže bol inteligentný, robil to veľmi starostlivo. Pedantne sa pripravoval, našli sa desiatky strán e-mailovej komunikácie, v ktorých svoje obete manipuloval. Fascinujúce je, že už v trinástich sa pokúsil zabiť vrstovníka. Už vtedy túžil ochutnať ľudské mäso. Nebolo to teda nič, na čo by prišiel v dospelosti pri pozeraní hororu. Ľudožrútstvo však nie je výsadou len primitívnych národov. Aj v Európe sa počas druhej svetovej vojny vyskytli prípady kanibalizmu.
Viete nechať vrahov a násilníkov za dverami kancelárie, alebo si ich prípady nosíte domov a rozmýšľate nad nimi, keď zaspávate?
Nevstupujú do mojich snov. Samozrejme, počas písania posudku na prípad intenzívne myslím. Rozmýšľam, čo by som mal ešte od obvineného zistiť, alebo čo by som mal prekonzultovať s kolegami. Psychológovia aj psychiatri si teda občas nosia prácu domov. Tieto profesie sa nedajú robiť neosobne.
Boja sa príbuzní niekedy o váš život?
Nie. Hoci občas, keď nazrú do spisu, ktorý práve riešim, nie sú nadšení. Keďže moja manželka sa tiež venuje znaleckým posudkom, vie, čo môže čakať. Snažíme sa však vyhýbať debatám o vraždách vo voľnom čase.
S manželkou Andreou vediete aj ambulanciu. Nie je psychológie vo vašej domácnosti priveľa? Viete sa tak obyčajne, nekonštruktívne pohádať?
Samozrejme, aj my máme úplne obyčajné emócie. Napriek tomu, že sme obaja prešli psychoterapeutickým výcvikom, máme medzi sebou občas konflikty.
Ani pri vašom zoznamovaní ste nepoužili žiadne legálne psychologické zbrane?
Nie. Doma nie je nikto prorokom. Vytváranie nášho vzťahu bolo normálne so všetkými očareniami a prekvapeniami.
Psychológiu študoval aj váš syn Anton. Podpísalo sa na ňom prostredie, v ktorom vyrastal?
Nepovzbudzoval som ho ku psychológii, skôr ho ovplyvnili knihy, ktoré sa doma povaľovali. Dnes som rád, že mám partnera, s ktorým sa môžem porozprávať a rozšíriť si obzor. Rád s ním spolupracujem, píšeme knihy, robíme spolu workshopy.
Humor je prítomný vo vašom živote aj v knihách. Aký má byť terapeutický humor?
Klienti sa počas sedení často prejavujú nechceným humorom, keď vtipne rozprávajú o svojich zážitkoch a skúsenostiach. Humor sa dá použiť aj cielene, keď klienta nabádame, aby sa na seba nepozeral tragicky, aby sa pokúsil o humorný nadhľad. Ak je už schopný sebairónie, sme na dobrej ceste. Aj vtipy o radosti, strachu, o smrti či žiarlivosti môžu poslúžiť ako terapeutický prostriedok. Mám svoj obľúbený repertoár, najmä židovských vtipov.
Ktorý máte najradšej?
Je ich veľa, napríklad… Kohn vyjde pred dom, kde sa na neho vykadí vták. Vzdychne si: „A druhým spievajú!“
Prof. PhDr. Anton Heretik, CSc.
Narodil sa 19. júla 1950 v Bratislave. Slovenský psychológ a súdny znalec sa zaoberá klinickou a forenznou psychológiou. Je absolventom štúdia psychológie na FFUK v Bratislave. Od roku 1973 pracoval ako psychológ na Psychiatrickej klinike FN v Bratislave. V rokoch 1993 – 1999 pôsobil ako vedúci Katedry psychológie na FFUK. V súčasnosti pôsobí ako profesor klinickej a forenznej psychológie. Publikoval desiatky vedeckých štúdií z oblasti psychopatológie, psychoterapie a psychodiagnostiky. Ako súdny znalec z odboru psychológia sa venuje najmä posudzovaniu páchateľov závažnej násilnej kriminality. Je spoluzakladateľom Ligy za duševné zdravie, podieľal sa na tvorbe seriálu Najväčšie kriminálne prípady Slovenska. Je ženatý, má dvoch vlastných a troch nevlastných synov. S manželkou Andreou spolupracuje v ambulancii psychiatrie a psychoterapie v Bratislave.