Ako dnes vnímajú Tunisania revolúciu z prelomu rokov 2010 a 2011?
Odohralo sa to, čo sa obvykle stáva aj v iných krajinách po prevrate. Vnímam to tak, že v Tunisku sú momentálne tri skupiny ľudí. Prví sú pesimisti, ktorým je ľúto za starým režimom a tvrdia, že diktatúra bola pre obyčajných ľudí lepšia. Často je to aj preto, že revolúcia ich pripravila o prácu alebo výhody.
Ďalšia skupina nevidí zmenu. Všimli si, že sú pri moci iní, ale ich každodenný život to nijako neovplyvnilo. Aj keď je dnes v Tunisku niekto optimista, neznamená to, že by hovoril, že je všetko fajn. Skôr si táto posledná skupina myslí, že sme na dobrej ceste. Samozrejme, podskupinou optimistov sú oportunisti, ktorí využili zmeny v krajine pre osobný prospech.
A ktorý z názorov momentálne prevláda?
Nemôžem vám povedať nijaké percentá, v súčasnosti je veľmi ťažké objektívne zachytiť verejnú mienku v Tunisku. Situácia sa totiž naozaj mení zo dňa na deň. Ľudí, ktorí schvaľovali výsledky revolúcie, niekedy ovplyvní jediná udalosť, ako napríklad posledný teroristický útok v Súse. A zrazu hovoria – sen sa skončil.
Ľudia vidia obrovský rozpor v tom, čo hovoria politici, čo je napísané na papieri a čo sa deje v realite. Majú potom pocit, že všetci politici sú klamári a aj preto sa utiekajú k extrémistom, teroristom.
Naozaj mal útok v Súse taký vplyv na krajinu? Na dôveru ľudí v cestu, ktorú si Tunisko vybralo po roku 2011?
Veľký šok nastal už po incidente v národnom múzeu Bárdú spred štyroch mesiacov. Ale posledný útok mal ešte väčší ohlas, lebo Súsu my Tunisania považujeme za mierumilovné turistické mesto. Navyše, je tam veľa bezpečnostných opatrení, takže sa nikto ani nenazdával, že by sa práve tam mohlo niečo stať. A keď sa vám dve podobné negatívne udalosti prihodia takto krátko po sebe, je jasné, že ľudia sú o niečo viac pesimistickí. Ja to však vnímam tak, že teroristické útoky oslabili slabých a posilnili silných.
Koho považujete za slabých a koho za silných?
Vravím to v zmysle viery v lepšiu budúcnosť. Tí, čo mali pochybnosti aj predtým, teraz už vôbec nevidia svetlo na konci tunela. My ostatní, ktorí veríme, že ideme správnym smerom, máme zase viac dôvodov vydržať. Vieme, že teroristom ide presne o to, aby ľudia strácali nádej, aby vznikol chaos. Je to veľmi bolestivé, ale motivuje nás to nevzdávať sa. Čo nás trochu hnevá, je reakcia vlády na útok v Súse.
Foto: SITA/AP
V čom konkrétne?
Čakali sme nejakú rozhodnú reakciu, ale prišli zvláštne reštriktívne opatrenia. Ja som napríklad veľmi citlivý na to, ako sa vláda správa k mladým: podľa toho vidím, či naozaj smerujeme k demokracii, alebo ideme späť. No a jednou z reakcií na teroristický útok v Súse bolo obmedzenie cestovania pre ľudí do 35 rokov do určitých destinácií. Môžu vycestovať, ale potrebujú povolenie rodičov.
Ale to môže byť spôsob, ako zabrániť, aby mladým ľuďom v zahraničí radikáli „vymyli mozog“, nie?
Ale za akú cenu? Mladí potrebujú cestovať, získať inšpiráciu, skúsenosti, ktoré potom doma uplatnia. Takto to pôsobí, akoby na základe jedného mladého teroristu odsúdili všetkých mladých v krajine. Ak chceme prijímať opatrenia zamerané na mladých ľudí, tak určite nie reštriktívne.
A aké?
Mladí sú často dlhodobo zúfalí, lebo nevedia zohnať prácu, nemajú ako tráviť voľný čas. Týka sa to najmä niektorých marginalizovaných regiónov. Výrazné investície do pracovných príležitostí v týchto lokalitách, vytvorenie priestoru na aktivity, ktoré otvárajú myseľ, nútia človeka rozmýšľať, to je podľa mňa tá správna cesta, ako bojovať s terorizmom. Nemôžeme ako krajina robiť iba bezpečnostné opatrenia. To je len hasenie následku, nie príčiny. Navyše, posilňovanie bezpečnosti bez pozitívnych zmien a opatrení v iných oblastiach bude viesť k ešte väčšej radikalizácii.
A čo hovoríte na to, že prezident Bádží Káid Sibsí vyhlásil v krajine na 30 dní výnimočný stav, ktorý môže následne predlžovať vždy o ďalší mesiac? Toto opatrenie napríklad obmedzuje verejné zhromažďovanie sa a bolo vyhlásené prvýkrát od jazmínovej revolúcie…
Mnoho ľudí to neprijalo s nadšením, keďže už aj pred ním ste v uliciach videli tvrdé zákroky polície proti obyčajným ľuďom. Rozumieme, že naša krajina čelí mnohým rizikám zo strany teroristov, ale nech už je situácia akákoľvek, odvetné opatrenia by nemali ísť na úkor ľudských práv a našej slobody.
Svet o Tunisku písal vlani priaznivo – vznikla nová demokratická ústava, úspešne ste zvládli prvé slobodné voľby od revolučných čias, a to parlamentné aj prezidentské. Vyprovokovalo to radikálov? A sú práve teroristi najväčšou hrozbou pre vašu demokraciu?
Terorizmus je obrovský problém, ale nie je sám osebe príčinou. Vzniká preto, že u nás poriadne nefunguje vzdelávanie, máme nepriaznivú sociálnu a ekonomickú situáciu. Práve zanedbanosť týchto oblastí je živnou pôdou pre vznik teroristických excesov, to sú skutočné problémy Tuniska.
Spomenuli ste, že veríte, že krajina je na dobrej ceste…
Žiaľ, len na papieri. V tom vidím najväčšie riziko pre náš demokratizačný proces. Máme dobré nové zákony, kvalitnú ústavu, ale nič z toho nevidno v praxi. Môžem hovoriť napríklad o oblasti, ktorej sa venujem. Podľa článku 139 našej novej ústavy majú samosprávy prijímať participatívne rozpočty, inými slovami, viac zapájať ľudí do procesu rozhodovania, ako míňať obecné peniaze.
Podľa Európskej komisie však v celom Tunisku funguje jediný takýto projekt – ten náš. Na jednej strane ma to teší, ale som z toho aj smutný. Prečo do toho nevstupuje vláda? Prečo sa nerobí viac? Naozaj netreba veľa. Sedem miest, ktoré už majú participatívny rozpočet, do projektu zapojil náš iba trojčlenný tím. A za jeden a pol roka.
Foto: Action Associative
Vnímajú to aj obyčajní ľudia?
Práveže vnímajú. Vidia ten obrovský rozpor v tom, čo hovoria politici, čo je napísané na papieri a čo sa deje v realite. Majú potom pocit, že všetci politici sú klamári a aj preto sa utiekajú k extrémistom, teroristom.
Preto ste sa rozhodli venovať práve projektu participatívneho rozpočtu?
Áno. Po revolúcii bolo totiž pre obyčajných ľudí ťažké pochopiť, čo im demokracia môže priniesť, čo to vlastne je. Participatívny rozpočet nie je náš vynález, prvýkrát ho zaviedli ešte niekedy koncom 80. rokov v Brazílii. Odvtedy funguje po celom svete v tisíckach miest. My sme si povedali, že práve tento projekt môže ukázať Tunisanom, že demokracia sa ich bytostne týka.
Ako to celé funguje?
Ak to mám povedať úplne jednoducho, mesto odsúhlasí, že časť svojho rozpočtu vyhradí na projekty občanov. Tí sa rozhodnú, na čo sa vyhradené peniaze budúci rok použijú.
Zatiaľ ste projekt zaviedli v siedmich mestách. Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad?
Spomeniem napríklad mesto La Marsa, ktoré sa nachádza neďaleko metropoly Tunis. Začalo sa to všetko tým, že sme robili informačnú kampaň. Presviedčali sme samosprávu, že je to dobrá vec. Potom sme s miestnymi neziskovými organizáciami aj s pomocou samosprávy oznámili obyvateľom, že sa môžu zúčastniť na dvojdňovom seminári.
Prvý deň sme vysvetľovali, o čo vlastne ide a dali priestor na diskusiu. Druhý deň sa už pracovalo na konkrétnych projektoch. La Marsa sa rozhodla obmedziť projekty len na tie, ktoré sa týkajú verejného osvetlenia. Ale teraz už majú participatívny rozpočet druhý rok a pridali aj projekty, ktoré sa týkajú zlepšenia ciest. Podobne to funguje aj v ďalších šiestich mestách.
Sú ľudia na čele samospráv ochotní s vami komunikovať a dokonca aj spolupracovať? Sú to iní ľudia, ako tam sedeli pred revolúciou?
Komunálne voľby máme v Tunisku až budúci rok, takže momentálne sú na čele samospráv takzvaní dočasní delegáti, ktorých vymenovala centrálna porevolučná vláda. Mnohí z nich plánujú kandidovať vo voľbách, takže projekt prijímajú s nadšením. Berú to ako predvolebnú kampaň. Vedia, že ľudia ocenia, že za svojho dočasného vládnutia dali zelenú takémuto financovaniu, ktoré do rozhodovania o dianí v meste zahŕňa aj obyvateľov. Vznikla teda situácia, ktorá je výhrou pre obe strany. Občania môžu rozhodovať, na čo pôjdu ich peniaze, šéfovia samospráv si zase robia dobré meno tým, že to umožňujú.
Takže ste nemali žiadne problémy?
Ak boli, tak len technické. Niektorým ľuďom v samosprávach chýbala motivácia, iným vzdelanie či skúsenosti, aby robili takéto zmeny. Predsa len, dlhé roky boli ľudia v Tunisku zvyknutí, že všetko sa riadi centralizovane a zrazu majú o niečom rozhodovať sami. Aj preto na nikoho netlačíme, nechávame si dostatok času na vysvetľovanie, ideme pekne krok za krokom.
Vráťme sa ešte na chvíľu späť k revolúcii. Koľko ste vtedy mali rokov a ako ste tie udalosti prežívali?
Mal som 24 rokov a akurát som začal svoje magisterské štúdium na univerzite. Ako som sa cítil? To je ťažké povedať. Ak si spomeniete na zábery z televízií, išiel z toho strach. Všade bola armáda, polícia, strieľalo sa do ľudí, bolo mnoho mŕtvych. Spomínam si, že som takmer nonstop volal s rodinou, priateľmi, susedmi a zisťoval, či sú v poriadku. Žil som v strachu, smútku za obete, ale zároveň som cítil aj nádej, že sa to raz všetko upokojí a vznikne príležitosť pre lepšiu spoločnosť.
Foto: FLICKR/Sarah Murray
O jazmínovej revolúcii sa hovorilo aj ako o twitterovej revolúcii. Vnímali ste to vtedy tak aj vy?
Určite. A z toho pramenil ďalší pocit – hrdosť. Všade na svete s napätím sledovali, čo sa v našej krajine deje a vďaka Twitteru, Facebooku a iným sociálnym sieťam sme v tom boli všetci zaangažovaní. Cítili sme vzájomnú podporu.
Veľa ľudí v Európe dnes na revolúcie arabskej jari hľadí s rozpakmi. Myslia si, že pomohli vytvoriť Islamský štát, dali príležitosť extrémistom.
Pri každej revolúcii dôjde na istý čas k oslabeniu bezpečnosti v štáte. Stalo sa to počas americkej revolúcie, pri revolúciách v Európe aj u nás. Žiaľ, v moslimských krajinách z toho profitovali radikáli, ktorí túto situáciu využili. To však neznamená, že by predtým neexistovali. Teroristické útoky sme v Tunisku mali aj za vlády bývalého prezidenta Zína Abidína bin Alího. Takže teroristi neprišli spolu s demokraciou. Tie príčiny terorizmu, o ktorých som predtým rozprával, tu už boli predtým.
O Tunisku sa stále hovorí ako o liberálnej moslimskej krajine. Ostane to tak?
Podľa mňa krajina určite zostane liberálnou. Mohli ste to vidieť aj v reakciách Tunisanov na teroristický útok v Súse. Obyčajní ľudia majú ďaleko od extrémizmu, radikálov neakceptujú. Stále však nie je jasné, akou cestou sa Tunisko vydá. Ľudia, čo chcú vrhnúť moju krajinu do chaosu, využívajú každú príležitosť a majú aj istý vplyv. Bude to teda ešte dlhý boj.
Ahmed Ben Nejma (1987)
- Projektový manažér
- Vyštudoval informačné technológie a manažment na Inštitúte manažmentu Tuniskej univerzity.
- Pol roka pôsobil v neziskových organizáciách v americkom štáte Vermont, ktoré sa zaoberajú lokálnymi rozpočtami.
- Svoje skúsenosti zužitkoval pri práci pre tuniskú neziskovú spoločnosť L'Action Associative, ktorá zavádza participatívne rozpočty v tuniských mestách; jej prácu ocenila aj Európska komisia.
Zázrak do dvoch rokov? Po troch ústava, po štyroch teror
Prišli sa učiť z našich chýb a odchádzali plní nadšenia. Rok po jazmínovej revolúcii odštartovalo slovenské občianske združenie PDCS sériu projektov, ktoré učili Tunisanov, ako vybudovať občiansku spoločnosť.
„Ich očakávania boli vysoké. Mysleli si, že sa im podarí dosiahnuť zásadné reformy do dvoch rokov od revolúcie. Len vznik novej ústavy a zorganizovanie volieb však trvali dvojnásobok času,” hovorí projektová manažérka PDCS Katarína Bajzíková.
„Arabský svet je pralesom, v ktorom rastie jediná kvetina demokracie, a tá sa volá Tunisko. A teroristi chcú túto kvetinu vytrhnúť,” povedal pre britský denník Guardian Habib Daguib, člen personálu hotelového rezortu pri Súse, kde sa pred necelým mesiacom odohral krvavý teroristický útok. Je to výstižné prirovnanie, keďže vlani sa Tunisko napriek žalostnej globálnej situácii dostávalo do svetových správ najmä v pozitívnom svetle.
Začiatkom roku 2014 svet vítal novú tuniskú ústavu, ktorú podporilo 200 z 216 členov parlamentu a ktorá okrem slobody vyznania zaručovala aj ochranu práv žien. Tunisko zostalo vnímané ako liberálna moslimská krajina aj po dvoch vlaňajších voľbách (parlamentných a prezidentských), v ktorých si občania 11-miliónovej krajiny zvolili umiernených politikov, radikáli zostali mimo hry. Kvetina na pustej lúke však vždy bude dráždiť primitívov, a tak tento rok nasledovali dva teroristické útoky.
Z hrdinov nezamestnaní?
Miestni však terorizmus nevnímajú ako hlavnú príčinu destabilizácie krajiny. Mohamed Tawfik Werfelli, jeden z Tunisanov, ktorí v roku 2012 zavítali na Slovensko v rámci projektu PDCS, hovorí, že základný problém Slovensko s Tuniskom zdieľa.
„Keď som bol u vás, pochopil som, že možnou najvýraznejšou brzdou rozvoja vašej krajiny je korupcia. To isté platí aj pre nás, a to vo všetkých odvetviach,“ povedal mladý muž z mesta El Kef, ktoré sa nachádza neďaleko hranice z Alžírskom.
Výbušný kokteil tvoria vnútorné konflikty medzi politickými stranami či medzi regiónmi a, samozrejme, nestabilita a radikáli v susedných krajinách. A hoci terorizmus sám osebe nie je hlavnou príčinou nestability, môže sa postarať o prehodenie výhybky v štáte na nesprávnu koľaj.
Turizmus totiž tvorí až 14 percent HDP krajiny a ponúka prácu asi 400-tisíc ľuďom. Menej turistov zabolí. Napokon, aj článok o odvážnych zamestnancoch hotela v Súse vyšiel s titulkom – Hrdinom hrozí strata práce.
Podľa Bajzíkovej, ktorá je v pravidelnom kontakte s miestnymi v rôznych regiónoch Tuniska, to však nie je prvá komplikácia v porevolučnom Tunisku. Nadšenie po zosadení bývalého prezidenta Zína Abidína bin Alího netrvalo veľmi dlho.
„Krajina sa dostávala do slepej uličky po rôznych politických otrasoch či nastolení technokratickej vlády. Až minulý rok prišiel pozitívny obrat v podobne prijatia novej ústavy, ktorá bola veľkým povzbudením pre celú spoločnosť,“ hovorí slovenská expertka.
Aby ľudia nezabudli
Nádejné články ústavy však bežný život zmenili pramálo. „Pre väčšinu ľudí je život stále ťažký, ceny neprestajne rastú, tak domácich, ako aj zahraničných tovarov. Mnoho rodín má problém zarobiť si čo i len na jedlo.
A to nehovorím, že sme v roku 2015 a niektoré naše regióny fungujú stále bez vody… O ťažkostiach každodenného života Tunisanov by som mohol hovoriť dlho,” vysvetľuje Werfelli, podľa ktorého si až tretina krajiny v súčasnosti želá návrat diktatúry. On však neverí, že by k tomu mohlo prísť.
Aj preto za jedno z dôležitých poučení z chýb Slovenska považuje vyrovnávanie sa s vlastnou minulosťou. „Na Slovensku som zistil, že založenie inštitúcie, ako je Ústav pamäti národa, ste v porevolučnom ruchu stále odkladali a napokon vznikol až po 13 rokoch. Spomenul som si na to, keď sa u nás išli rozpredávať všetky artefakty z minulého režimu. Chápem, že takto sa dajú získať peniaze, ale upozorňoval som, že čosi treba ponechať, aby ľudia nezabudli,“ pokračuje Tunisan.
Cestou, ako sa vyhnúť zlej budúcnosti, je podľa neho aj rozvíjanie projektov, ktoré zlepšujú každodenný život ľudí a tým ich odrádzajú od radikalizácie či spomienkového optimizmu. On sám sa preto angažuje v organizácii Femme et Citoyenneté, ktorá bojuje proti násiliu páchanému na ženách či za ich lepšie postavenie v spoločnosti.
Bajzíková však dodáva, že projekty sa nerozbiehajú jednoducho, keďže práca v treťom sektore v Tunisku nie je rovnocenná iným povolaniam. „Je stále len dobrovoľnou aktivitou, ktorou sa nedá uživiť,“ uzatvára.
(mč)