Panovník Karol IV. Otec obra, ktorý kríval

Foto: Wikimedia/Bohemian art of the gothic and early renaissance periods

Karol IV. Karol IV.

Detstvo prežil v zlatej klietke a bez matky. Študoval na prestížnej Sorbonne, aby sa neskôr ako najvýznamnejší európsky panovník vrcholného stredoveku zaslúžil o nebývalý rozvoj architektúry a vzdelanosti. No ako pripomína historik Robert Šimůnek, budovanie ikony sa nezaobišlo bez temnejších miest.

Vládnutie Karola IV. významne ovplyvnilo celú strednú Európu. V čom bol hlavný prínos podľa vás?
Karol bol českým kráľom, pod jeho žezlom boli krajiny spojené v personálnom zväzku označovanom ako Koruna česká (Corona regni Bohemiae). Po druhé, bol rímskym kráľom a cisárom. Jeho význam je teda odlišný pre české krajiny a predovšetkým pre Prahu, ktorá sa za jeho vlády stala európskou metropolou a české krajiny zaznamenali obrovský vzostup, a iný bol význam z hľadiska ríše, Poľska, Uhorska, ktorého súčasťou bolo neskôr Slovensko. Politický vývoj v strednej Európe v dobe Karola IV. určovala vzájomná rivalita takzvaného veľkého kráľovského tria. Karol IV., Kazimír Veľký a Ľudovít I. z Anjou.

Foto: Andrej Barát, Pravda

Robert Šimůnek Historik Robert Šimůnek.

Karol IV. vyhral anketu Najväčší Čech. Bola však národnosť u stredovekého panovníka takého formátu vôbec niečím podstatným?
Svoju rolu určite hrala. Ostatne, Karol IV. bol na prvom mieste českým kráľom. Vedome a programovo nadväzoval na českú kráľovskú dynastiu Přemyslovcov a súčasne bol rímsky kráľ. Tento dvojitý trón, o ktorom sám Karol hovorí vo Vita Caroli (vlastný životopis Karola IV. – pozn. red.), sa až omnoho neskôr stal predmetom nacionalistických diskusií na tému: Karol IV. otec Čiech a nevlastný otec Ríše. Alebo: založil Karol IV. pražskú univerzitu ako český alebo ako rímsky kráľ? Dnes sú tieto debaty chápané ako bezpredmetné, pretože sú ahistorické. A to, že sa Karol stal víťazom ankety Najväčší Čech, odráža skôr jeho všeobecnú popularitu. Je najznámejším českým panovníkom, jeho obdobie je synonymom pre dobu rozkvetu a európskej dimenzie českých dejín. Veď jeho portrét je aj na stokorunovej bankovke.

Jeden z jeho najvýznamnejších počinov je založenie Karlovej univerzity. Ako sa to prejavilo na vzdelanosti v stredoeurópskom priestore?
Čisto štatisticky vzaté – úplne nijako. Počet univerzitných poslucháčov a následne absolventov bol vo vzťahu k celkovej populácii zanedbateľný. Podstatný je iný moment. Prestíž. Pražská univerzita sa stala prvou zaalpskou univerzitou. Praha sa jej prostredníctvom stala centrom vzdelanosti nielen vďaka študentom, ale aj ich učiteľom. Vo všetkých dobách platí, že založiť vzdelávací ústav je vec zakladateľovej prestíže. A azda najpresvedčivejším dôkazom je fakt, že relatívne krátko po založení pražskej univerzity v roku 1348 Karola napodobnili ďalší dvaja stredoeurópski panovníci. Kazimír Veľký zakladá univerzitu v Krakove v roku 1364 a Rudolf IV. Habsburský vo Viedni v roku 1365.

Karol IV. sa narodil ako Václav. Po kom dostal obe mená?
Meno Karol je birmovné, získal ho až počas výchovy vo Francúzsku a odkazuje na jeho kmotra Karola IV. Pekného. No prečo bol pokrstený ako Václav, o tom môžeme len špekulovať. Teoreticky by mohlo byť odkazom na českého národného svätca. Aj u posledných Přemyslovcov bolo meno Václav časté. Jeho matka Eliška pochádza z tohto rodu. Ale to všetko sú hypotézy, nie je to isté.

Prečo ho vlastne jeho otec Ján Luxemburský odobral matke? Bol za tým strach, že by ho malý Václav nahradil na tróne? Alebo chcel zabrániť jej vplyvu?
To je záhadná vec. Eliška sa presťahovala na Loket, malého Václava odviezli na Křivoklát. Toto sú fakty, no nie sme schopní spoľahlivo ich interpretovať. Ján Luxemburský mal skutočne v tomto období spory s českou šľachtou, hľadali sa mocenské kompromisy. No predstava, že by bol mladý Václav dosadený na trón, nie je podľa mňa veľmi reálna.

Aké to zanechalo následky na mladom nasledovníkovi trónu?
Príklad môžeme vidieť azda v jeho dedovi Václavovi II., ktorého ako mladého po smrti otca Přemysla Otakara II. uväznili na hrade Bezděz. Aj on bol odlúčený od matky, okolia a bola to preňho trauma, ktorá ho poznačila na celý život. No každý človek reaguje na takúto situáciu inak a ťažko povedať, ako to mladý Václav v skutočnosti prežíval. Na rozdiel od jeho deda Václava II. sa v zdrojoch nemáme o čo oprieť.

Ako vyzeralo väzenie pre princa Václava na hrade Loket?
Väzením by som to asi nenazýval. Výstižnejšia je skôr zlatá klietka. Slobodu pohybu určite nemal. Ale ak by ju aj mal, je otázne, či by ju vôbec využil.

Ako to myslíte?
Z pohľadu moderného človeka žili všetci ľudia v stredoveku vo väzení. Mešťania boli uzatvorení v okruhu hradieb a tie neopúšťali, pokiaľ na to nemali vážny dôvod. Ako napríklad štúdium alebo obchod. Aj dedinčania strávili celý život za hradbami a takisto sa príliš nevzďaľovali, nanajvýš na trh, do kostola. To isté sa týkalo aj šľachty. Dnes sa čudujeme tomu, v akých malých priestoroch existovali. Súčasník by si pomyslel, že u nich musela nevyhnutne prepuknúť ponorková choroba. Nemyslím si, že by malý Václav nejako trpel tým, že bol v ohraničenom priestore. A napokon, bol to princ.

Brali to jeho opatrovníci do úvahy?
Pochádzal z najvyššej spoločenskej vrstvy. Už ako dieťa bol nositeľom významného sociálneho statusu. Bol to budúci kráľ, a tak s ním museli zaobchádzať. Bol by som opatrný pri predstavách o tmavej kobke, kde živoril o chlebe a vode. To by bolo v rozpore so stredovekou mentalitou.

Ak Ján Luxemburský videl vo svojom synovi konkurenta, prečo ho z hradu Loket napokon poslal na francúzsky kráľovský dvor, kde získal excelentné vzdelanie a vedomosťami neskôr prevyšoval panovníkov v okolitých krajinách?
Luxemburská dynastia mala tesné väzby s francúzskym kráľovským dvorom. Táto možnosť sa priam núkala. Západoeurópska oblasť bola kultúrnym centrom, v ktorom boli Luxemburgovci silne zakotvení. A nemyslím si, že by sa Ján v skutočnosti chcel zbaviť svojho syna.

Neboli rivalmi?
Až keď mal Karol 15 rokov a bol schopný vlastného úsudku, tak to medzi ním a otcom naozaj iskrilo. Karol mal už vtedy vlastnú predstavu o spôsobe vládnutia, to je nespochybniteľné. Jeho otec si však dobre uvedomoval jeho mimoriadne schopnosti a aj ho poveril náročnými úlohami. Bol otcovou predĺženou rukou v severnom Taliansku, zveril mu správu Moravy. To všetko svedčí o tom, že Karol bol veľmi skoro pred nástupom na trón cieľavedomou a vyhranenou politickou osobnosťou.

Hovoril plynule piatimi jazykmi. Kto ho učil češtinu, keďže ho odtrhli z rodného prostredia?
To nevieme. Vo Vita Caroli spomína, že keď sa vracal do Čiech roku 1333, mal 17 a česky už takmer nevedel. Ale bol inteligentný, mladý, niečo oprášil z detstva a zrejme sa bežnou konverzáciou do češtiny rýchlo vrátil.

Bolo dôležité, aby vedel po česky?
To je jeden zo základov pre každého panovníka. Inak by mal obrovský hendikep. Karol veľmi dôsledne nadviazal na českú dynastiu Přemyslovcov. Hlásil sa k nej v rovine praktickej aj symbolickej. A ovládať jazyk tejto krajiny bola preto absolútna nevyhnutnosť.

Oženil sa ako sedemročný s mladučkou Blankou z Valois. Bol to dohodnutý sobáš. A navyše, 10 rokov po ňom sa vôbec nevideli. A predsa sa v niektorých zdrojoch píše, že toto bolo zo štyroch jeho manželstiev jediné, ktoré fungovalo. Naozaj to bolo tak?
Nezachovali sa žiadne doklady o dramatických sporoch, čo by mohlo svedčiť o súlade medzi manželmi. No na manželstvo sa musíme pozerať úplne inou optikou ako dnes. A jedno zo základných vtedajších kritérií Blanka nesplnila. Nedala kráľovi dediča… Aj keby tam niekde lietali taniere, aj tak by sme sa to nedozvedeli.

Prečo?
Cez okruh kronikárov Karola IV. by to neprešlo. Ich zápisy mali smerovať k oslave panovníka. Takéto pletky by si v tej dobe nikto nedovolil zaznamenať. A v českom prostredí už vôbec nie. Hoci je pravda, že v takom Francúzsku niekedy niečo uletelo a historici zapísali jednu, dve vetičky.

Mal 16 rokov, keď ho v severnom Taliansku v predvečer významnej bitky pasovali za rytiera. Školákom by sa to mohlo zdať vtipné, no asi v tej dobe chlapci museli dospieť oveľa rýchlejšie ako dnes…
Určite. Dnes každý horekuje nad tým, aká je rýchla doba. No akokoľvek paradoxne to znie, život vo vtedajšej dobe bol oveľa rýchlejší. Pretože bol kratší. Veď ešte v roku 1903 českému spisovateľovi Jaroslavovi Vrchlickému povedali na jeho päťdesiatke „ctihodný kmeť“. Dnes by vás za takéto oslovenie päťdesiatnici hnali. (Smiech.) V každom prípade, k rýchlemu dospievaniu boli nútené nielen sedliacke deti, ktoré museli odmalička pracovať na domácom hospodárstve, ale takisto aj privilegovaní potomkovia. Boli to takí „malí dospelí“. Nemali detské oblečenie ako dnes. Nosili zmenšeniny šiat dospelých. Stredovek mal život človeka teoreticky prepracovaný na sedemročné obdobia. Detstvo, mladosť a tak ďalej. A bolo nevyhnutné, aby sa už od útleho veku pripravovali deti, ktoré boli predurčené na dejinnú rolu.

V severnom Taliansku mal Karol posilniť vratkú moc otca. Už taký mladý musel čeliť intrigám a krutým mocenskými praktikám prostredia. Niekto už v prvých dňoch otrávil jeho družinu. Ako to znášal?
Bola to hrôza. Ocitol sa v mlynčeku na mäso medzi rôznymi súperiacimi skupinami. Stačilo jedno zaváhanie, obyčajná neopatrnosť a nemusel to prežiť. Práve toto bola preňho mimoriadna škola života a diplomacie. Za to, že v takomto prostredí obstál, nevďačil len svojim schopnostiam. Skrývala sa za tým aj obrovská porcia šťastia.

Karol IV. je zidealizovanou ikonou. Čo sa pri vytváraní tohto obrazu prehliada?
Nemôžeme spochybniť fakt, že za vlády Karola IV. stáli české zeme na vrchole. Bolo to obdobie, keď fungovalo právo, bola to doba obrovského rastu. Praha mohla smelo súťažiť s ktorýmkoľvek európskym mestom. Stačilo 30 rokov na to, aby vyrástla na veľkolepé sídlo rímskeho cisára. Zažila neskutočný stavebný a územný rozvoj. Lenže nie všetko, čo bolo začaté, sa dokončilo. A udržať sa na vrchole je asi to najťažšie. Odtiaľ je cesta už len nadol. A to je práve jedna z významných čŕt, o ktorej sa nehovorilo. Ten obrovský rozjazd pomaly dohasína. Predstava Karola IV. o Prahe bola monumentálna, no zároveň velikášska. Dosiahli sa limity osídlenia. A zasiali sa zárodky sociálnych nešvárov.

Prekážalo ľuďom, že sa tu postavilo toľko nových cirkevných inštitúcií?
Za veľmi krátky čas, asi za 10 až 20 rokov, sa v Prahe postavilo veľmi veľa nových kláštorov. A to dráždilo vtedajšie obyvateľstvo. Ľudia sa sťažovali, možno ako dnes, že oni musia tvrdo pracovať, a mysleli si, že v kláštore niekto len tak polihuje a občas sa pomodlí. Preto sa neskoršie búrlivé nepokoje obracajú najmä proti kláštorom.

Karol IV. sa pokúsil urobiť z Prahy aj jedno z najvýznamnejších obchodných centier strednej Európy. Prečo sa to nevydarilo?
Prosto to nevyšlo. Možno takéto laické vysvetlenie je najbližšie k pravde. Je fakt, že jeho ambíciou bolo upraviť sieť stredoeurópskych obchodných ciest tak, aby sa Praha stala centrom obchodu, ktoré by zatienilo hoci Norimberg či Vroclav. Pokúšal sa prepojiť Čechy s Talianskom. No takmer všetko to zostalo len pri pokusoch.

Ako sa to vôbec dá urobiť, zmeniť stáročiami zaužívané trasy obchodu?
Tu nešlo o fyzické budovanie nových stavieb, nových ciest. Stredoveký obchod dokázal panovník regulovať jedine tak, že usmerňoval kupcov. A to s využitím práva povinného smeru alebo práva povinného skladu. To znamená, že z bodu A do bodu B ste museli ísť cez bod C, aj keď to pre vás znamenalo veľkú zachádzku. Napríklad pre norimberských kupcov zaviedol rôzne colné zľavy, aby ich primäl ísť z Norimbergu do mesta Vroclav cez Prahu. No jeho cieľ sa nikdy nenaplnil.

A aj to znamenalo nedostatok peňazí pre ďalší rozvoj Prahy?
Z obchodu mali plynúť peniaze do pokladnice. Z každého predaného súdka soli, kusu dobytka, za prechod mestskými bránami. Ak však postavíte obra, ktorý kríva na jednu nohu, tak sa to musí niekde prejaviť. Karol IV. koncipoval Prahu mimoriadne veľkoryso, čo si vyžadovalo neskutočné peniaze, ktoré by sa do nej museli pumpovať. A zdroje začali pomaly vysychať. České prostredie navyše zasiahli morové vlny. Tá najhoršia, ktorá sa blížila z Francúzska, sa Čechám akoby zázračne vyhla. No vlna v roku 1380 tu vyčíňala masívne. Vysoká mortalita mala za následok opustené grunty. Nevyhnutne nasledoval pozvoľný úpadok, ktorý dovŕšilo husitské obdobie s cielenou skazou cirkevných inštitúcií. Upadá hospodárstvo. Karlova univerzita stráca na význame a prestíži.

Čo to vlastne znamená, prebudovať stredoveké mesto na sídlo rímskeho cisára?
Karol mienil urobiť z Prahy niečo absolútne exkluzívne v rámci celej Európy. Karlovo námestie je jedno z najväčších, aké kedy v Európe existovali. Založenie pražského Nového Mesta bolo jedným z najväčších mestských projektov v dejinách. A je v ňom skrytý silný odkaz na Karola Veľkého. Vidno ho napríklad v nezvyčajnom oktogonálnom pôdoryse Kostola Nanebovzatia Panny Márie a svätého Karola Veľkého. Je tu zjavná podoba s vnútorným usporiadaním Aachenského dómu (kde bol Karol Veľký korunovaný a kde je aj jeho hrobka – pozn. red.). Karol Veľký sa stal roku 800 prvým západorímskym cisárom po rozpade rímskeho impéria. A Karol IV. cítil silnú väzbu ako nasledovník tradície západorímskych cisárov.

Foto: WIKIPEDIA/GELNHAUSENOV KODEX

Karol IV. Karol ako mladý moravský markgróf.

Ľudí dodnes fascinuje symbolika Nového Mesta a niektorí v nej hľadajú tajomné až absurdné vysvetlenia. Čo si o tom myslíte?
Karol IV. holdoval astrológii ako väčšina jeho urodzených súčasníkov a ľudí láka hľadať v jeho diele skrytú symboliku. Položia si pred seba plán Nového Mesta, zamerajú si jednotlivé sakrálne objekty, spoja ich a zrazu sa im objaví kružnica alebo niekde rovnaké vzdialenosti. Ale čo z toho? Čo vám to skutočne povie? Množstvo numerologických nezmyslov sa nahromadilo v súvislosti s Karlovým mostom. Apropo, ten sa pôvodne volal Kamenný most, prívlastok Karlov získal až koncom 19. storočia… Astronóm Zdeněk Horský špekuloval o tom, že most založili 9. júla 1357 ráno presne o 5:31!

Boli vtedy planéty v zaujímavom postavení?
Ale veď to je šarlatánstvo. My vôbec netušíme ani len deň, kedy bol založený. V prameňoch sa tento dátum objavuje až oveľa neskôr. A zdá sa mi zábavné predstavovať si stredovekého panovníka, ako čaká presne na čas 5:31 a až potom poklepe základný kameň. (Smiech.) Doba Karola IV. sa nám zachovala v iných, oveľa zaujímavejších vrstvách, ktoré veľa ľudí v Prahe prehliada.

Kam sa treba vydať?
Napríklad do metra na stanicu Můstek. Stačí zísť niekoľko metrov pod zem a ukáže sa vám kus stredovekého mosta. Našli ho úplnou náhodou v 70. rokoch, keď sa tento úsek metra staval. Je to mostík cez priekopu medzi Starým a Novým Mestom. Nové Mesto totiž začalo vyrastať tesne pred staromestskou hradbou a výsledkom bolo, že Staré Mesto zostalo akoby odrezané od sveta. Preto ho museli poprepájať takýmito mostíkmi.

Znie to zvláštne, most ukrytý niekoľko metrov pod zemou…
Ak stojíte na Staromestskom námestí, ste niekoľko metrov nad niekdajšou úrovňou. Postupne sa tam navážala zemina. A prízemia niekdajších domov sa dostali na úroveň suterénu. Všimnite si románske paláce. Pri ich prehliadke máte pocit, že idete do pivnice, no v skutočnosti sú to normálne obytné priestory na vtedajšej úrovni terénu.

Karol sa vrátil do Čiech roku 1333. Ako ho prijali?
Prichádza ako moravský markgróf a budúci panovník. Kráľovstvo však nachádza v spustošenom stave. Takmer všetky hrady boli zaťažené záložným právom. Rozhodol sa však veci napraviť a začal vyplácať založené kráľovské statky, čo asi nie každému prišlo vhod. Pre šľachtu bolo predtým pohodlné žiť v dobe chaosu, keď sa niečo z kráľovských majetkov stratilo, niečo si privlastnili. Zavádzanie poriadku nebolo vítané.

Sídlo jeho přemyslovských predkov Pražský hrad bol v tom čase ruina. Kde býval budúci kráľ?
V Starom Meste v meštianskych palácoch. Ako mešťan. Jeden z najautentic­kejších gotických domov, ktoré sa z tohto obdobia zachovali, je Dom U Kamenného zvonu.

Nebola to hanba?
Pochopiteľne, Karolovi to nepridávalo na prestíži. A to sa vraciame k jeho francúzskej výchove, kde sa kládol silný dôraz na kráľovský majestát. Nebolo to adekvátne jeho postaveniu, a preto bezodkladne začal opravovať Pražský hrad. Treba povedať, že Prahu si od začiatku veľmi obľúbil, vedel, že toto bude jeho budúce sídlo. A Praha si toho bola vedomá.

Daňou za nebývalý rozvoj boli obrovské dlhy, do ktorých sa Karol IV. dostal. Koľko a komu vlastne dlhoval?
Nedá sa to presne povedať. A je to tak trochu paradox. Pretože Karol sa spočiatku snažil nastoliť úplne opačný trend a vykupoval založený kráľovský majetok. No realita ho dotlačila k úplne opačnému výsledku. Vidno to v dokumente Majestas Carolina, čo bol Karolov návrh zemského zákonníka. Boli tu dva zoznamy. Prvým je dlhý výpočet hradov a miest, ktoré nesmú byť nikdy založené. A potom je druhý zoznam hradov a sídiel, ktorými možno ručiť pri pôžičkách iba v núdzi. V zálohe sa však ocitli hrady a mestá z obidvoch zoznamov.

Oplatilo sa požičiavať panovníkovi?
To nebol vôbec zlý biznis. Mohli ste tak prísť k podielom z platu, z výnosu zo zlatých baní, z produkcie vína na 10 rokov. Ríšske mestá boli enormne bohaté. Aj od nich potreboval panovník peniaze, lenže nebolo to zadarmo. Vyžiadali si určité privilégiá, ústupky, úľavy. Aj toto bol jeden z významných zdrojov financií. Veľmi špecifickou skupinou Karolových veriteľov boli Židia.

Práve s nimi sa spája pogrom v Norimbergu. Ako je možné, že Karol IV. povolil vyhladenie a vyvraždenie celej židovskej štvrte?
Bol to čisto chladný a racionálny kalkul. V dobe nástupu na trón rímskych kráľov potreboval politickú podporu mesta Norimberg. Išlo o mimoriadne významné mesto v ríši, ktoré ležalo kúsok za českými hranicami. Bola to Karolova spojnica do celej ríše, kedykoľvek cestoval, takmer vždy išiel cez Norimberg.

Takže si naklonil ich priazeň tým, že im dovolil obrať Židov o lukratívne pozemky?
Bola to veľmi stará štvrť v podhradí v centrálnej polohe. On mestu povolil, aby židovskú štvrť zlikvidovalo. Nespomínalo sa tam vraždenie, ale skôr vyhnanie. No zvrhlo sa to. Počas pogromu sa tiež zlikvidovali veritelia a s nimi aj dlhy obyvateľov Norimbergu. Stačilo pritom použiť tú správnu rétoriku. Že Židia boli vrahovia Ježiša a my im to teraz musíme vrátiť. Toto bola prvá iskra. Prvý kamienok. Rovnaký spustil lavínu napríklad aj v chebskom pogrome v polovici 14. storočia. V tomto prípade však Karol IV. mesto Cheb za pogrom dôrazne potrestal.

Prečo?
Židia mali veľmi špecifické postavenie. Boli priamymi služobníkmi kráľovskej komory. Ako som už spomenul, kráľ si požičiaval aj od nich. Keď si kráľ pýtal peniaze od Žida, ten mu nikdy nepovedal, že nemá. Jednak preto, že Židia mali v tom čase neskutočné medzinárodné kontakty a ak potrebovali zohnať veľkú sumu, boli schopní si ju veľmi rýchlo zaobstarať aj z inej krajiny. A po druhé, Židia dobre vedeli, že pôžička pre kráľa bude nenávratná. Bol to totiž kompromis. Takto vlastne platili kráľovi za to, že ich nechal na pokoji a dovolil im v meste prevádzkovať úžeru. A vytvárať tak bohatý zdroj pre ďalšie kráľove nenávratné pôžičky. Ten, kto ich povraždil, poškodil priamo panovníka. Preto Karol IV. udelil Chebu veľkú pokutu za pogrom.

Takže židovské pôžičky pre kráľa boli cenou za prežitie?
Áno. Nazval by som to aj úplatkom. Karol IV. mal k nim špecifické väzby. Svojskou postavou je však pražský Žid Lazar. Ten sa tešil privilegovanému postaveniu na kráľovskom dvore, čo súviselo s finančnými záležitosťami. No zrazu celá jeho rodina z Prahy zmizne a my netušíme, čo je za tým. Na Lazarových majetkoch dá Karol postaviť univerzitný internát.

Ešte sa vráťme o čosi skôr. Zaujímavým momentom Karolovej korunovácie v Prahe bol akt s lykovými črievicami Přemysla Oráča, mýtického zakladateľa dynastie Přemyslovcov, ktoré boli uložené na Vyšehrade. Boli tieto predmety skutočné?
Určite tam boli. A bol to skutočne pozoruhodný moment. Vyšehrad bol pre Karola niečím unikátnym. Predstavte si, že on vlastne pripojil solitérne stojaci hrad k Prahe. Medzi Starým Mestom a Vyšehradom je obrovská plocha. Prechádzka dá človeku zabrať aj dnes… Nuž a v predvečer korunovácie Karol zašiel do Vyšehradu, kde mu tie črievice ukázali ako symbol zakladateľa dynastie Přemyslovcov. Pochybujem o tom, že črievice pochádzali z čias Přemysla Oráča, no naozaj tam bolo čosi, čo za tento artefakt vydávali.

Nebolo to pre vladára kontroverzné?
Môže to vyznievať dehonestujúco, akoby to bol prostý vladyka. Alebo ak by sme použili vtedajší hanlivý výraz, bol to hranatý chlap, čiže sedliak. No v tomto obrade išlo viac o postavu oráča než o samotné črievice. A nešlo o poľnohospodársku činnosť. Mytológia spájaná s oráčom je veľmi rozsiahla a objavuje sa aj u iných dynastií, napríklad u Piastovcov. A tiež pri zakladaní veľkých miest, ako to bolo v prípade Ríma. Keď Romulus pluhom vytýčil hranice nového mesta.

A kde sa tieto črievice stratili?
Zhoreli v roku 1420, keď Vyšehrad obliehal Žigmund Luxemburský. Hrad zostal dlho v ruinách.

Bol by dnes Karol IV. spokojný s odkazom, ktorý zanechal?
Možno by ho potešilo, že ešte stále stojí Karlov most, ktorý patrí medzi najautentickejšie pamiatky, hoci tie sochy sú barokové a časť mosta musela byť po povodni v roku 1890 prestavaná. Rád by videl tú mimoriadnu výzdobu východného priečelia Staromestskej mosteckej veže, ktorá sa ako jedna z mála zachovala na svojom mieste. To ostatné z architektúry zaniklo pri švédskom obliehaní. No najmä keď prichádzate z Karlovej ulice na Karlov most a zdvihnete hlavu, uvidíte tróniaceho Karola, svätého Víta, tróniaceho Václava. Po 650 rokoch by sa stále videl tam, kde chcel byť pre budúce generácie videný. Tieto osobnosti koncipovali svoje dielo s ohľadom na budúce generácie. Pretože ten, po kom nezostala žiadna pamiatka, bol zabudnutý. A monumentálna architektúra bola jedným z kľúčových výrazových prostriedkov monarchov. Od dávnych čias po súčasnosť.