Slovensko dalo Amerike štvrtinu svojich obyvateľov. Čo slovenské v nich zostalo?

Na začiatku 20. storočia žil približne každý štvrtý Slovák v USA. Je veľmi pravdepodobné, že s kýmkoľvek na Slovensku nadviažete rozhovor, nájde medzi svojimi predkami Amerikána. Kto boli títo ľudia? Aké príbehy a stopy po sebe zanechali? A akú stopu zanechali v Amerike? Pýtam sa novinára Milana Čupku, autora najnovšej knihy o Amerikánoch s názvom What is huncút?

02.12.2022 12:08
Milan Čupka, Slavia, USA, Amerikáni Foto:
Milan v Slavii.
debata (21)

Dala nejaká iná krajina Amerike viac zo svojej populácie?

Írsko. Masovú migráciu za oceán spustil veľký hladomor, po ktorom odišli odhadom dva milióny Írov. Ale po Íroch sme boli hneď druhí, pokiaľ ide o percento populácie.

Segregácie sme sa zbavili už koncom 19. storočia – v Slovaktowne!

Čo našich predkov presvedčilo odísť za Atlantický oceán?

Prebiehalo to vo viacerých fázach. Najskôr to boli dobrodruhovia. Od roku 1849 to bolo aj o zlatej horúčke v Kalifornii. Niekto cítil príležitosť, ako rýchlo zbohatnúť. Iného zlákala vidina lepšieho uplatnenia. To sa týka napríklad otca známej postavy Big Nose Kate, ktorú v knihe spomínam. Ale aj stolára Šusteka. A ďalších ľudí s kumštom.

Nová kniha o Slovákoch v Amerike What is huncút

Autorom je novinár Milan Čupka, príbehy našiel v archívoch ale spoznal ich aj osobne po cestách v USA.

Fotogaléria
Homestead v meste Pittsburgh okolo roku 1900.
Súčasní obyvatelia Slovaktownu.
+4Slovaktown.

Boli za tým aj fantastické správy o Amerike?

Aj Šustek udržiaval kontakt s krajanmi, písal o svojich skúsenostiach. A práve to nalákalo ľudí, ktorí neboli až takí kvalifikovaní. Videli príležitosti v továrniach, baniach. Tušili, že si tam možno zarobia lepšie ako doma. Najmä keď išlo o nie prvorodených synov, ale ďalších v poradí, ktorí by sa len ťažko presadili. A tak si povedali, že to v Amerike bude lepšie.

A bolo?

Nebola to vždy pravda. Príkladom sú slovenskí kolonisti, ktorí založili mesto Slavia na Floride. V archívoch sa zachovali spomienky prarodičov, ktorí ešte zažili život na Slovensku. Na Floride to pre nich bolo v prvých rokoch oveľa ťažšie. Najprv museli vyklčovať džungľu, aby tam mohli vôbec začať hospodáriť. Popri tom splácali pozemky, robili od nevidím do nevidím. Nemali také zázemie ako doma. Ale na druhej strane, keď v Amerike človek zamakal, vedel sa dostať k peniazom rýchlejšie ako doma. A s tým súvisí ďalší spúšťač masovej migrácie – návraty prvých Slovákov z Ameriky.

Video
Slovensko dalo Amerike štvrtinu obyvateľov. Čo to znamená?

Naozaj si priniesli domov bohatstvo?

Veľa ľudí si išlo do Ameriky len zarobiť. Vrátili sa, kúpili si kus lesa, poľa, boli dobre oblečení. Presne tak to býva, keď sa človek vráti, chce sa ukázať. Takže si potrpeli na to, aby vyzerali dobre, mali pekné oblečenie s pekným kufríkom. U niektorých to bola len zásterka a v Amerike sa im nedarilo. Ale mnohí sa skutočne dostali k peniazom, vďaka ktorým si dokázali zabezpečiť lepší život. A v tomto momente to začalo byť masové. Bol to ošiaľ, ku ktorému prispel aj fakt, že sa rozprúdil výnosný obchod pre agentúry, ktoré predávali lístky do Ameriky. Parádne to opisuje Martin Pollack v knihe Americký cisár. Ľudia, ktorí sa na tomto biznise podieľali, si vymýšľali fantastické príbehy o Amerike.

Dá sa dopátrať, kto boli úplne prví Slováci v Amerike?

Tam je problém v tom, ako Slovákov v minulosti určovať. Jedným z prvých je Móric Beňovský, ktorý bol aj na Madagaskare. Lenže oňho sa s nami hádajú Maďari aj Poliaci. Ale podarilo sa nájsť pár postáv, spomínam ich v knihe. Prvým známym Amerikánom z Horného Uhorska bol učiteľ Isaac Ferdinand Sarossy. V roku 1695 prišiel do Germantownu (centrum holandských a nemeckých protestantov), dnešnej súčasti Filadelfie. Spomínam tiež drotárov bratov Komandovcov z Veľkého Rovného. Sú ďalším dôkazom, že k prvým vysťahovalcom patrili ľudia, čo sa vedeli uživiť remeslom.

Slováci na prehliadke pozemkov vo Floride. Foto: Archív Milana Čupku
Slováci, Florida, Amerikáni Slováci na prehliadke pozemkov vo Floride.

Tento rok si putoval po Amerike, stretol si potomkov osobne. O akú generáciu ide?

Štvrtú, piatu v Arkansase, na Floride tretiu. Ako kde. Väčšinou to boli ich pradedovia alebo až prapradedovia, ktorí zakladali usadlosti.

Kokava nad Rimavicou Čítajte aj Váš predok bol rebel. Dozvedel sa v autoservise

Čo slovenské si uchovali?

To bolo zaujímavé. Pýtal som sa na slovenčinu. Vytratila sa už niekedy po druhej svetovej vojne. Zostali nejaké frázy. Zo súčasníkov už nikto nehovoril plynule po slovensky. Vedeli pár slov, z ktorých jedno sa napokon dostalo aj do názvu knihy. Ale v Slovaktowne ma pohostili štrúdľou! Recepty mali ešte od prastarých mám. Keď na Floride v 80. alebo v 90. rokoch 20. storočia oslavovali isté výročie viažuce sa k založeniu, slovenčina už neznela. Ale pri tej príležitosti vydali kuchárku slovenských receptov, ktoré si ľudia zo slovenskej komunity udržali. Jedlo sa udrží asi oveľa dlhšie ako jazyk.

A nejaké pamiatky?

Slovenskí Američania milujú kroje. Niektorí majú doma niekoľko kúskov. Až sa mi zdá, že majú oveľa väčšie znalosti ako my. Presne vedia, z ktorého regiónu ktorý kroj pochádza. Pretože to boli regióny, z ktorých pochádzali ich predkovia. Radi sa do krojov obliekajú počas slovenských dní, ktoré si tam udržiavajú. To slovenské možno pomaly odchádza, ale kroje sú pre nich stále dôležité.

Farmári v Slovaktowne. Foto: Archív Milana Čupku
Slovaktown, USA, Amerikáni Farmári v Slovaktowne.

V čom zanechali Slováci výraznú pečať v Amerike?

Okolo roku 1910 tvorili Slováci asi 10 percent zamestnancov oceliarskeho priemyslu v USA. V tom čase išiel na plné obrázky. Vtedy sa postavili ikonické stavby v New Yorku, rozširovala sa železničná sieť na západe. Empire State Building bola postavená z ocele, ktorá sa vyrobila v závode Bethlehem Steel, kde pracovalo veľa Slovákov. V meste Johnstown bol podnik Cambria, kde vo veľkom vyrábali ostnatý drôt pre všetky nové statky, a tiež tu veľké percento tvorili Slováci. Ostnatý drôt bol v tom čase nový vynález, ktorým si farmári ohradzovali ďalšie a ďalšie pozemky. Stavby v New Yorku dodnes stoja, sú svetoznáme. Na východe aj západe Ameriky nechali aj takúto stopu.

A stali sa nejakí Slováci známymi aj mimo slovenskej komunity?

V knihe spomínam napríklad boxera menom Pete Latzo. V najúspešnejšom roku o ňom bolo 73 článkov v New York Times. Stal sa svetovým šampiónom vo Velterovej váhe (do 77 kilogramov). Slovenských boxerov, ktorých poznali aj mimo slovenskej komunity, bolo nakoniec viac. Američania poznali aj rómskych muzikantov, niektorí dokonca nahrávali v Columbia Records.

Aké sú spomienky Slovákov na vtedajšie pracovné právo?

Bolo to obdobie divokého kapitalizmu, prvých amerických multimilionárov, ktorými boli majitelia oceliarskych závodov, železníc. Pracovnú silu tvorili novodobí otroci. Neboli síce pripútaní okovami, ale prinajmenšom tým, že potrebovali zarábať na živobytie. V tom čase vznikali aj odbory. Dochádzalo k fyzickým potýčkam s obeťami, keď sa pracujúci snažili vydobiť si nejaké práva, kratšie pracovné časy, lepšiu bezpečnosť.

V Ellis Island. Foto: Archív Milana Čupku
Ellis Island, Milan Čupka, Amerikáni, USA V Ellis Island.

V akých podmienkach pracovali?

V oceliarňach na konci 19. storočia bolo bežné, že sa šesť dní v týždni robilo po 12 hodín, každý párny týždeň si v siedmy deň musel odrobiť 24-hodinovku. Každý nepárny si mal na siedmy deň voľno. Pekne to opisuje Thomas Bell v knihe Out of this Furnace (Dva svety). Boli dvaja kamaráti na dvoch brehoch rieky v Pitsburgu. Ale nenavštevovali sa, lebo by to bola hodina tam a hodina späť pešo, nechceli si voľný deň takto minúť. Zbitý človek len sedel, oddychoval. A – pil. Takto to bolo.

A ako pracovali Amerikáni v baniach?

Opisuje to jedna štúdia o živote robotníkov. Zarobili 33 centov za tonu vyťaženého uhlia. Za jednu zmenu dokázali vyťažiť asi tri tony. Ak chceli, mohli ostať po práci a vyťažiť, zarobiť viac. Za jednu zmenu si dokázali zarobiť 99 centov. Lenže firma odrátala zamestnancovi od tých 99 centov napríklad to, že používa firemnú vŕtačku. Platili si za jej prenájom. Ale čosi ma šokovalo oveľa viac. Ak baníci nechceli, aby im padol strop na hlavu a chceli si ho podoprieť, museli to urobiť vo voľnom čase. Sami vo voľnom čase mali ísť do lesa, odpíliť stromy, narezať trámy, odniesť do šachty, aby im to nespadlo na hlavu. Podmienky boli otrasné, aj napriek tomu tí ľudia chodili do práce. Niekomu stálo za to riskovať a vrátiť sa o dva či tri roky, kúpiť si dom, pozemok. Američania nám uznávali, že sme pracanti.

baník, baňa, Nižná slaná Čítajte aj Kto je viac ako baník? A kto má horšiu budúcnosť?

A čo Amerikáni a tolerancia? Ako sa správali k ľuďom inej pleti?

Začiatkom 20. storočia bol v Amerike veľmi častý lynč. Vo väčšine prípadov sa to dialo na juhu USA. Potom, čo bolo zrušené otroctvo a mala už byť rovnoprávnosť, nastupuje výrazná segregácia obyvateľstva. Afroameričania to mali na juhu ťažké. Často sa stávalo, že rozhorčený biely dav vytiahol Afroameričana z väzenia, z cely, kde čakal na súd. Či už bol obvinený právom alebo neprávom, obesili ho na strome, telo zapálili, roztrhali. Odrezali si z neho časti, ktoré potom ukazovali ako suveníry. Vznikali dokonca pohľadnice z lynčovania. Bolo to niečo, čo by malo vyvolávať pohoršenie. Ale v novinách vydávaných Amerikánmi k tomu neuverejnili kritický komentár. Nezaujali silný názor k týmto ohavným činom, neodsúdili ich. Akoby necítili nad tým žiadnu ľútosť. Pritom písali články o neprávostiach voči robotníkom, ktorí ťažko pracujú alebo ktorí zahynuli pri banských nešťastiach.

Zatvárali pred rasizmom oči?

Skôr by som povedal, že sa jednoducho zžili s väčšinovým pohľadom spoločnosti, osvojili si jej vzorce správania. Celá spoločnosť bola vtedy taká, netýkalo sa to len Slovákov. Nebolo to tak, že by všetci boli alebo neboli rasisti. Niektorí boli liberálnejší, iní menej. Keď som si o tom čítal viac, spoznal som zaujímavý príbeh zo Slovaktownu. Prví Slováci, ktorí do Ameriky prišli, nerozumeli americkému rasizmu, ktorý tam fungoval po občianskej vojne. Bolo to niečo iné ako v Európe. Fungovala tam segregácia, biele a čierne deti nesmeli chodiť spolu do školy. Nuž a prví zakladatelia Slovaktownu to netušili. Mali černošských pomocníkov na poliach. A keď ich prišiel navštíviť jeden pán mimo slovenskej komunity, veľmi ho prekvapilo, keď mu v škole zaspievali slovenskú pesničku spoločne černošské aj belošské deti. Americký kongres na tento prípad poukázal neskôr, keď v 50., 60. rokoch 20. storočia mohutnelo hnutie za občianske práva. Ukázal to ako príklad – veď segregácie sme sa zbavili už koncom 19. storočia – v Slovaktowne!

Čo si o Slovákoch hovorili Američania pred 120 rokmi?

Najskôr nás museli spoznať. Nevedeli, kto sme. Bolo Uhorsko. Až osobnosti ako Rovnianek, Furdek ľudí presviedčali – musíte sa hlásiť, že ste Slováci. Aj vďaka nim nás Američania spoznali. Ale aj tak sme boli stále v jednom vreci s novými prisťahovalcami, ktorých tvorili najmä Východoeurópania a potom obyvatelia južného Talianska, ktorí nemali dobrú povesť u starších usadlíkov. Čo boli Nemci, Angličania, Škandinávci a do istej miery aj Íri. Slováci boli ochotní robiť najmenej kvalifikovanú prácu za najmenej peňazí. Bývali v takzvaných boarding houses, kvázi penziónoch. Rodina prenajímala druhé poschodie chlapom, kde žili natlačení. Čo Američania vnímali ako nemorálne, nehygienické. Prečo nežije rodina v jednom dome sama? Považovali nás za alkoholikov. Niečo z toho malo svoje opodstatnenie, niečo nie.

Ale je tu ešte jeden rozmer, ktorý si už naznačil. Že Slovákov vnímali ako pracantov.

Napísalo sa viacero článkov o tom, ako nás Američania považovali za niekoho, kto nechce byť odkázaný na pomoc štátu. Čo bol prípad komunity na Floride. V Slavii sa chválili tým, že v 30. rokoch, keď bola veľká hospodárska kríza, poradili si bez pomoci štátu. Amerikáni chceli byť sebestační, čo Američania videli. Ale nemali nás tak jednoznačne a stereotypne zaradených ako napríklad Talianov, Írov alebo židovských prisťahovalcov.

Prečo sa o Amerikánoch v našom prostredí nepísalo viac?

Lebo tu boli komunisti. Amerika bola do roku 1989 veľký nepriateľ. V roku 1968 počas Pražskej jari sa mnohým Slovákom v Amerike podarilo po prvýkrát prísť do Československa, navštívili príbuzných. V 70., 80. rokoch boli nejaké styky, ale žeby sa písalo o Slovákovi, ktorý v Amerike niečo dosiahol, v niečom podnikal? Eugen Cernan, zatiaľ posledný človek na Mesiaci, prišiel v roku 1974 na Kysuce. Nikto zo štátnych predstaviteľov sa s ním nestretol. Návšteva prebehla v poloutajení. Pritom astronauti boli trochu nad politikou. Iste, aj vo vesmíre bolo súperenie. Ale z dnešného pohľadu sa mi zdá absurdné, že sa štátnici nechceli prihlásiť k niekomu, kto bol na Mesiaci a mal slovenské korene. Už na tomto príklade vidno, ako boli všetky ďalšie príbehy z Ameriky zahalené.

A neskoršie práce?

V 90. rokoch sa riešili iné problémy. Aj sa veľa popísalo, ale často sa mi zdalo, že sa tie príbehy sústreďujú skôr na spolkový a náboženský život, ktorý bol pre Slovákov v Amerike určite formujúci. Ale neboli to také príbehy, ktoré by ľudí bavilo čítať. Len občas sa vynorila zaujímavá postava, o ktorej sa napísalo. A mňa lákalo nájsť takých postáv viac a spojiť ich do jedného príbehu. Pre mňa bola táto téma fascinujúca už len tým, aký veľký pomer našej populácie odišiel do Ameriky. Situácia sa mení a na východe Slovenska v Ťahyni vzniká napríklad Múzeum vysťahovalectva z územia Slovenska do Severnej Ameriky Kasigarda, venuje sa tomu historik Martin Javor. Dnes sa o tejto téme píše už viac.

V knihe sa priznávaš, že pred desiatimi rokmi by si ju nemohol napísať. Prečo?

Pretože veľkú časť práce som strávil tým, že som hodiny a hodiny prezeral články v amerických novinách, hľadal postavy v archívoch, v informáciách z lodí, zo sčítaní ľudu. Všetky tieto zdroje majú v Amerike dnes zdigitalizované, čo pred desiatimi rokmi nebolo. Preto chcem vyzvať všetkých, ktorí si pred 15 rokmi skúšali vygúgliť priezvisko svojej rodiny, nech to skúsia znova. Možnosti sa posunuli. Nech ľudia dajú tomu druhú šancu. Poznať históriu svojej rodiny je dôležité.

Milan Čupka

  • novinár
  • Žurnalistiku vyštudoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
  • V rokoch 2006 až 2018 pracoval v denníku Pravda, najmä v prílohe Víkend.
  • Je držiteľom dvoch Novinárskych cien od Nadácie otvorenej spoločnosti, jednej výročnej ceny a šiestich prémií Literárneho fondu.
  • Dnes je reportérom magazínu Forbes.
  • Spoluvytváral identitu bratislavských barov Bukowski a Baudelaire, s ktorými získal na Slovak Bar Awards cenu za najlepší koncept barového menu.

© Autorské práva vyhradené

21 debata chyba
Viac na túto tému: #vysťahovalectvo #Milan Čupka #Amerikáni