Podobne aj George Orwell hovoril, že ak niečo nemá meno, nemôžeme o tom vlastne ani uvažovať. Ale zároveň je tiež možné dať meno niečomu, čo v skutočnosti neexistuje, píše britský denník The Guradian v úvahe o radikálnej skupine, ktorá si hovorí Islamský štát (IS) a proti ktorej vyšlo do boja niekoľko krajín.
Lingvisti vedia, že jazyk skôr vedie ako určuje a že sa môže stať podkladom neodbytného návyku. Svoje o tom vedia politici, autori reklám a tiež teroristi. Cesta k termínu Islamský štát je klasickou štúdiou sily správne zvoleného názvu.
Teroristi sa viackrát premenovali
Táto skupina sunnitských bojovníkov sa najskôr volala Džamáa at-Tavhíd, čomu mohlo porozumieť len miestne obyvateľstvo. V preklade je to skupina pre monoteizmus a boj. Išlo teda o odkaz na rané obdobie islamu a túžbu po čistej viere v pohanskej dobe.
Skupina s názvom nebola spokojná a čoskoro siahla ku geografickému vymedzeniu Bilád ar-Ráfidín, teda medzi riekami, čo je odkaz na bývalú Mezopotámiu. Ani to nebolo oveľa jasnejšie, takže prišlo určenie „Iraku a Levante“, z čoho vznikla anglická skratka ISIL.
Foto: Reuters, Murad Sezer
Aj Levanta je však archaický termín, ktorý anglicky hovoriacim ľuďom veľa nehovorí. Takže zostal len Islamský štát. Termín, ktorý naznačuje cieľ – ustanoviť chalifát, ktorý bol aj na západe v 19. storočí chápaný ako ekvivalent národného štátu. Tento názov už je zrozumiteľný, pretože tušíme, že zahŕňa ambíciu zriadiť štát s vlastnými hranicami, zákonom a inštitúciami.
Keď sa však pozrieme na mapu a územie dobyté Islamským štátom, uvidíme čokoľvek, len nie štát v tomto zmysle. Územie tiahnúce sa pozdĺž riek, pár roztrúsených miest a bojovníkov rozptýlených na púštnom území.
Francúzsky minister zahraničných vecí Laurent Fabius mal preto pravdu, keď odmietol tento názov používať. „Je to teroristická skupina, žiadny štát. Termín Islamský štát maže hranice medzi islamom, moslimami a radikálnymi islamistami,“ povedal a navrhol arabskú skratku pre ISIL, teda DAIŠ. Pre nearabsky hovoriacich však zrozumiteľná nie je.
Názvy radikálnych skupín slúžia ako propaganda
Názvy kultov, bojových a revolučných skupín majú slúžiť hlavne ako propaganda. Libanonský šiítsky Hizballáh znamená Alláhova strana, Hizb at-Tahrír je strana oslobodenia, salafistická teroristická organizácia Muhádžirún, teda emigranti, propaguje homofóbiu a antisemitizmus a porovnáva sa s tými, ktorí sprevádzali Mohameda pri úteku z Mekky v roku 622. Práve tento rok sa považuje za rok vzniku islamu.
Peruánska Svetlá cesta je presvedčená, že jediná na svete ponúka smer k čistému komunizmu. Japonská apokalyptická sekta Óm šinrikjó si robí nárok na učenie zvrchovanej pravdy.
Foto: SITA/AP, Karim Kadim
Niekedy však aj starostlivo zvolený názov zlyhá. Hasan Sabbáh, ktorý viedol odboj v Perzii v 11. storočí, založil sektu s názvom Dava al-Džadída, čo znamená nové učenie. Patrili k nej tí, ktorí boli pripravení obetovať sa v záujme zničenia oponentov. Ale nepriatelia si týchto fadajínov prekrstili na hašašínov, teda milovníkov hašiša. Hovorili o nich ako o zdrogovaných rojkoch a tento názov im nakoniec aj zostal.
Podobne nešťastný je termín pre menševikov v Rusku, ktorí mali byť protikladom boľševikov. Pokúsme sa predstaviť si, ako sa asi schádzajú ich priaznivci pod vlajkou, ktorá do popredia dáva slabosť.
Nebezpečenstvo abstraktných hesiel
Najväčším nebezpečenstvom jazyka je, že umožňuje zostaviť v takmer rovnakom slovoslede vety označujúce konkrétnu i abstraktnú činnosť. Rovnako ako „Chcem vymeniť pneumatiku“ môžeme vyhlásiť „Chcem navždy zmeniť politiku“. Aj tá druhá veta dáva zmysel, ale nemá takmer žiadny obsah.
Nikto nemôže „poraziť“ teror ani proti nemu viesť vojnu. Tí, ktorí tieto slová používajú, v skutočnosti robia niečo úplne iné. A našou úlohou je prehliadnuť túto jazykovú hmlu a nájsť správny zmysel, píše The Guardian.