Eychennovskému ružovému dal prísny sprievodca francúzskych vín Le guide Hachette tri hviezdičky a srdiečko, čo znamená, že ide o víno, ktoré berie za srdce. Najvyššie Hachettovo ocenenie je vyjadrením vinárskej virtuozity porovnateľné s Michelinovou hviezdou pre veľmajstrov vycibrenej kuchyne.
Viera Eychenne žije už štvrťstoročie v Languedocu. "Je to kraj slnka, ktoré tam svieti 320 dní do roka, a dramatických prírodných krás,“ opísal juhofrancúzsku provinciu český emigrant z roku 1968 Zdeněk Červenka. Veľký milovník vína, niekdajší riaditeľ Škandinávskeho ústavu pre Afriku v Uppsale sa na staré kolená presťahoval zo studeného Švédska do teplého Francúzska a pri svojich languedockých potulkách za vínom objavil drobnú, ale gurážnu vinárku so slovenskými koreňmi. Podľahol energii, ktorú vyžaruje ona i zvodné temperamentné eychennovské víno. Svedectvo o tom podal v knihe Kouzlo vína Languedocu. Oplatí sa ju prečítať, tento južný kút Francúzska Česi ani Slováci takmer nepoznajú.
Vieru uniesla do Francúzska láska. Inžinierka zahraničného obchodu sprostredkúvala transakcie s drevom kedysi známeho podniku Drevoúnia. Jedna zo služobných ciest ju priviedla do Amsterdamu. Tam sa jej na jednom z obchodných rokovaní prihovoril počerný Francúz. Yves Eychenne predstavoval holandským obchodníkom vína rodinného vinárstva Domaine de la Barthe a štíhla mladá žena s hrivou gaštanových vlasov mu padla do oka.
Vinica ako svadobný dar
"Zamilovali sme sa tuším na prvý pohľad,“ spomína po štvrťstoročí na osudové stretnutie Viera. Svadba bola onedlho v Topoľčanoch a roku 1990 nasledoval odchod do Languedocu. Ako študentka mala rada hospodársky zemepis. Vedela, že slávne francúzske vína pochádzajú zo Champagne, z Bordeaux a Burgundska, ale nemala tušenia, že najväčšou vinohradníckou oblasťou krajiny galského kohúta je Languedoc. So zlatou obrúčkou na prste náhle vhupla do slnkom upraženej krajiny s rozľahlými vinicami. Nebol to pocit Alenky v ríši divov, ktorý sa jej zmocnil, keď v Beziérs prekročila bránu starej vinohradníckej usadlosti Domaine de la Barthe. Začalo jej svitať, že sa stala manželkou vinohradníka.
Viera vyrástla v Topoľčanoch. Nikdy to nebolo vinohradnícke mesto ako Modra či Pezinok, ale hrdé a sebavedomé mesto piva. Za rodičovským domom sa rozprestierala krásna záhrada, mame v nej rada pomáhala, ale v živote nedržala v rukách vinohradnícke nožnice. Vyštudovala Vysokú školu ekonomickú a prestížny odbor zahraničného obchodu, ktorý bol za socializmu snom mnohých chlapcov a dievčat. Bol to odrazový mostík do podnikov zahraničného obchodu, možnosť pravidelne cestovať na Západ, ktorý bol bežnému smrteľníkovi nedostupný. Viere sa tento sen splnil, dokonca sa vydala z lásky za Francúza a k nohám jej padla manželova 15-hektárová vinica. Požehnanie či prekliatie?
Manžel ju pyšne vodil po vinohrade. „Pozri, tu rastie Merlot, tam zasa Muškát alexandrijský, Cabernet Sauvignon, Syrah, Marselan, Alicante Bouschet.“ Viera sa pozornejšie zadívala na manželov vinohrad a na susedné vinohrady a nemohla prehliadnuť, že každú vinicu obrábajú Beziérsčania vlastnými rukami. Jej, pani inžinierke ekonómie, nezostávalo nič iné, len sa postaviť vedľa manžela a jeho otca.
Zmocnil sa jej zvláštny pocit. Zaletela v spomienke do rodičovskej záhrady, mala rada jej sviežosť, vône, štebot vtáctva, pokoj, ktorý sa šíril priestorom, ale že by raz mala obrábať vinohrad, ona inžinierka, ktorá manažovala obchod s drevom? Milovala manžela a vravela si, že vinohrad predsa nemôže byť prekážkou ich láske. Toľko vecí zvládla v živote, prečo by sa nenaučila pracovať vo vinici? Túžila po tom, aby ju prostredie prijalo, aby vinohrad Eychennovcov bol jeden z najkrajších a víno jedno z najlepších. Zaťala zuby a zanovito vykročila v ústrety svojmu osudu.
Po rokoch sa Viera prizná, že prvé mesiace a roky v Beziérs jej nebolo všetko jedno. Až do príchodu do Francúzska nebola zvyknutá ťažko a najmä pravidelne fyzicky pracovať. "Ja som však súťaživý typ a húževnatosť ma zrejme držala nad vodou, keď som prepadala beznádeji, že práce vo vinohrade nezvládnem.“
Ženy a dcéry beziérskych vinohradníkov hravo uviažu po reze viniča letorasty 40-tisíc, ba aj 50-tisíc pňov. Keď sa Viera na jar postavila do vinohradu, preletelo jej mysľou, že taký výkon nikdy nedosiahne. Teraz so smiechom vraví, že viaže letorasty krov viniča „ľavou zadnou“ a v riadku jej nikto nestačí. "Som vinohradníčka? Áno, ale predovšetkým som robotníčka vinice a pivnice. Hrozno a víno si človeka podmaňuje, nie ono vám, ale vy jemu slúžite. Diktuje vám zavše až neznesiteľné životné tempo, trápi vás, trýzni, ale aj odmeňuje. Niet úspechu bez námahy a odriekania,“ usmeje sa nad svojím životným poznaním Viera Eychenne.
Kto je vigneron? Pravý vinár
Francúzština má dva pojmy pre vinára a vinohradníka, viticulteur a vigneron. Rozdiel medzi nimi netušia azda ani mnohí moderní Francúzi. Vierin manžel Yves vysvetlí, že viticulteur hrozno iba dorába a po zbere úrodu predá najbližšiemu spracovateľovi, ktorým môže byť aj vinárske družstvo. Potom sa takýto vinohradník s ľahkým srdcom vyberie na poľovačku na bažanty do opustených vinohradov alebo si vypije s priateľom pastis. Zato vigneron pokračuje vo svojej cave – pivnici ďalej vo výrobe vína zo svojho hrozna.
Yves a Viera sú vignerons, teda vinohradníci a vinári v jednej osobe. Na etiketách ich fliaš je odkaz, že víno bolo plnené "a la cave“, čiže v pivnici pestovateľa hrozna. Vtipne to zdôrazňuje aj štupeľ, na ktorom je vyobrazený panáčik nesúci na chrbte súdok vína. V Langeudocu vytvárajú vinohradníci svoje spolky – syndikáty a Echyennovci patria v Beziérs k popredným členom miestnych Vignerons indépendants. Nepochybne aj zásluhou Slovenky Viery, ktorú vyhlásili v Béziers za vinárku a vinohradníčku roka.
Keď prídu do Languedocu významné návštevy zaujímajúce sa o víno, neraz im odporučia či rovno zaradia do programu návštevu Domaine de la Barthe. Yves a Viera sa totiž v posledných rokoch významným spôsobom postarali o novšiu, modernejšiu tvár languedockých vín. V povedomí Francúzov boli vinári z Languedocu dlho zapísaní ako výrobcovia lacných stolových vín. Traduje sa, že na slnečných svahoch tohto kraja je pestovanie vína také jednoduché, že miestni vinári si nikdy nerobili starosti s modernizáciou a tisícky drobných pestovateľov sa pohnú k činu len vtedy, keď sú ohrozené ich záujmy. Na sklonku 20. storočia Francúzsko začalo čeliť tlaku vín z Nového sveta, teda vín z Čile, Juhoafrickej republiky, Austrálie či Nového Zélandu, a bola to výzva aj pre vinárov z Languedocu.
Slovenka Viera prišla do Béziers vo chvíli, keď sa formovalo nové, moderné languedocké víno. V malých nezávislých domaine sa začalo rodiť víno, ktoré mohlo poukázať nielen na bájnu minulosť spojenú s Féničanmi, starými Grékmi a Rimanmi, ale trúflo si súťažiť s najslávnejšími vínami sveta z Bordeaux. Langeudoc ponúkol svetu to, čo sa dnes najviac žiada, krásne víno za nie prehnanú cenu. Viera Eychenne, jedna z aktérov premeny tradičného languedockého vína na unikátne moderné víno, vraví, že v Languedocu vlastne nemali na výber, ak chceli a chcú prežiť. V kraji, kde je 300-tisíc hektárov vinohradov, sa dnes možno presadiť už iba kvalitou a primeranou cenou. Eychennovci predávajú fľašu vína zväčša za okolo 7 eur, ich výnimočné vína stoja 15 eur. Nemožno ich kúpiť v supermarketoch. Byť vinárom v Languedocu nie je veru ľahké, človek musí pohnúť rozumom a ponúkať vína, ktoré si zákazníci pýtajú sami. Našťastie do Languedocu začína prúdiť čoraz viac turistov.
Mnohí majú v ruke sprievodcu vína, veď kto by sa vyznal v obrovskej ponuke francúzskych vín. Le guide Hachette spoľahlivo naviguje do dobrých pivníc a medzi ne patrí aj Domaine de la Barthe. Za ružové víno z odrody Syrah dostali Eychennovci tri hviezdičky a srdiečko. V konkurencii 10-tisíc vín pocta len pre pár desiatok vín. Je to obrovské ocenenie a zadosťučinenie pre Yvesa a Vieru.
Intuícia drží riziko na uzde
Eychennovské víno je vlastne jediné francúzske víno, ktorého sa bezprostredne dotkla slovenská ruka. Yves vraví, že jeho skvelá manželka podarovala vínu svoju dušu, srdce, ženskú nehu a pohľad, čo sa prejavuje najmä pri ružovom víne. O sebe iba skromne podotkne, že predstavuje vo víne Domaine da la Barthe pomyselný most spájajúci moderný produkt s francúzskou tradíciou južných vín, Viera je nositeľkou inovácie, nových myšlienok a pohľadov na víno. Manželka sa usmeje nad jeho komplimentom a vráti mu ho. „Yves je veľmi moderný, nie je konzervatívny, hoci Languedoc lipne na tradíciách. Môj muž má pozoruhodný cit a pochopenie pre moje, ako vraví, niekedy až šialené nápady.“
Čo je vo vinárstve šialenstvo? Riskantný krok idúci za hranicu bezpečnej výroby vína? V septembri roku 2013 zasiahli vinohrady v okolí Béziers výdatné búrky. Eychennovci mali všetko pripravené na zber Cabernetu Sauvignon. Viera sa pred zberom vybrala do vinohradu, odmerala posledný raz cukornatosť a zmeravela. Po dažďoch klesol v bobuliach obsah cukru. „Počkáme,“ vyhlásila rezolútne pred manželom. „Zbláznila si sa? Máme pripravených brigádnikov, techniku,“ oponoval Yves. „Dobré víno ti je vari prednejšie,“ odvetila Viera, presvedčená o svojej pravde. Nasledujúce dni jej nebolo všetko jedno. Prosila Boha nech svieti slnko a fúka vietor. Riskantný krok vyšiel, vyčasilo sa a hrozno zázračne naberalo cukor. Dorobili jeden z najlepších kabernetov v histórii rodinnej firmy. Bol to Vierin úspech? „Nie, aj manželov, pretože dokázal znášať riziko spolu so mnou,“ odvetí, žmurknúc na svojho muža.
Viera Eychenne vraví, že vinár nemá nikdy dosť skúseností. So smiechom podotkne, že by musela žiť aspoň dva ľudské životy, teda dákych 150 rokov, aby dokonale porozumela vínu. Potom sa zamyslí a povie, že ani toľko by nestačilo, príroda je vždy o krok vpred pred vigneronom. Dobré víno je vecou porozumenia vinohradu, správneho odhadu a citu. "Ak vigneron pozná bobule hrozna od bolestného počatia, teda od rezu, kvitnutia, ak pravidelne chodí do vinohradu, potom sa vie zväčša dobre rozhodnúť, čo urobí pri premene muštu na víno,“ položí akcent na slovko zväčša pani Viera.
Je to múdra žena, ktorá nenápadne vtiahla do práce vo vinohrade aj svoje dve deti, syna Mathieuho – Maťa a dcéru Katyu – Katku. Obaja rozprávajú nielen po francúzsky, ale hovoria a píšu aj po slovensky. Študujú na prestížnych vysokých školách, a keď to len trochu ide, pomáhajú rodičom vo vinohrade. „Sme predsa rodinná firma,“ pripomenie ich mama.
Keď mal Mathieu 16 rokov a nastal čas zberu Syrahu, mama hodila synovi kľúče od traktora s odkazom, že zajtra ráno ho čaká o tretej ráno vo vinohrade. Mathieu zalapal po dychu. „A to mám jazdiť naostro s traktorom?“ „A ako inak si to predstavuješ, synček? Máme si vari prenajať šoféra?“ odsekla mu matka. Mathieu zvoz úrody zvládol a narástol nielen vo svojich očiach, ale aj v očiach spolužiakov. Ešte nematuroval, a už bol dospelý.
Ani Katyu neobišla práca vo vinici. Vrátila sa z lyžovačky v Alpách a doma ju čakali pripravené nožnice. „Veď som nikdy nestrihala!“ zaúpela tínedžerka. "Nič to, naučíš sa, každý nejako začínal, ani ja som nevedela a naučila som sa,“ poučila Viera dcéru.
Katya vošla do vinohradu a rozrevala sa od hnevu aj neistoty. "Chcem ťa vidieť na konci riadka, robota ti neublíži,“ chlácholila aj prikazovala Katyi mama. Ešte dnes vidí pred očami, ako si Katya nasadila slúchadlá volkmena a krok za krokom strihala jeden viničný ker za druhým.
Sladký život bez sladkých vín
Vinica a víno utužujú rodinné vzťahy. Deti Eychennovcov vytvorili webovú stránku Domaine de la Barthe a vydumali aj atraktívne názvy pre cuvée vína. Napríklad víno Eurythmie, kupáž Merlotu a Syrahu, vyjadruje dokonalý súlad. Katya aj Mathieu hrali 12 rokov na klavíri, keď ochutnali harmonicky zladené víno, našli priliehavé označenie. Po kom tie deti sú? Zrejme po otcovi, pochválila sa pri predstavovaní svojich vín v bratislavskej Redute Viera Eychenne. Keď urobili cuvée zo Syrahu a Cabernetu Sauvignon, nazvali ho Symphonie. Pozreli do registra názvov a zosmutneli. Označenie už malo chránené iné vinárstvo. „Nič to,“ zareagoval pohotovo Yves. „Mám lepší nápad. Naše víno sa bude volať Symphonie des Cinq sens – Symfónia piatich zmyslov.“ Kde ju možno počuť? Všetky ľudské zmysly rozohrá víno Symphonie des Cinq sens v pohári. Sama Viera Eychenne však hľadá pokoj duše vo svojom vinohrade. Práve on cibrí jej zmysly na ceste za dobrým vínom.
"Nevedno, čo ma ťahá do vinice. Chodím do nej zavčas ráno a večer. V každom ročnom období, v každú hodinu dňa vinica inak vonia. Na jar cítite vo vzduchu, ako zem kopnie, počas kvitnutia viniča sa povetrie chveje jemnou slastnou vôňou. Languedoc je krajinou slnka. Všetci maliari nie náhodou chodili maľovať krajinky na juh. Slnko je veľmi výrazné a svetlo čudesne žiarivé.
Hrozno, ktoré dozrieva počas slnečných dní, má úplne iný charakter ako hrozno, ktorému chýba horúca energia slnka. Naše vína sú naplnené slnkom. Ale pozor! V jeseni sa pod jeho náporom bobule najmä Syrahu menia doslova z hodiny na hodinu. Na zber v stave optimálnej zrelosti máte tak dva, nanajvýš tri dni. Kto chce mať dobré víno, musí byť na postriežke ako poľovník.“ Viera Eychenne je ako každý dobrý vinár vnímavá pozorovateľka krajiny, všíma si detaily, dáva ich do súvislostí. Preto sa jej darí dorábať víno podmaňujúce ľudské zmysly. Vinárovým zlatým nástrojom sú ústa, jazyk. Ak rozumie vínu, potom dokáže ľahko a živo pretlmočiť všetky pocity, ktoré tento posol krajiny slnka prináša. Preto je Viera Eychenn nielen znamenitá vinárka, ale aj rozprávačka.
Nebyť osudového stretnutia s Yvesom pila by víno iba občas. „Som žochárka a u nás malo pred vínom vždy prednosť pivo, až Yves mi ukázal, koľko krásnych ovocných, kvetinových, ale aj živočíšnych vôní a chutí je ukrytých vo víne. Je to kráľ spomedzi všetkých nápojov, dnes to už viem, lebo vínu začínam rozumieť,“ skromne podotkne.
Viera Eychenne rozumie vínu, pravdaže, veľmi dobre, ale žije vo Francúzsku a osvojila si názor francúzskych vinárov, ktorí vravia, že víno je predovšetkým dielom prírody a vigneron je iba jej skromným asistentom.
Ozaj, aké bývajú Vianoce Viery Eychenne? Slovenské či francúzske? „Francúzsko-slovenské. Nesedíme pri jedličke v izbe, ale na terase, lebo na Štedrý deň býva u nás niekedy aj 20 stupňov. Sme predsa na juhu Francúzska, ale podáva sa u nás vianočná polievka so slovenskými sušenými hubami, tradičný zemiakový šalát, len ryba je morská, kde by sa v Languedocu zobral kapor!“ A čím si pripíjajú Eychennovci na zdravie?
Už tradične vyzretým Muškátom alexandrijským. Nie je to sladké víno. „Nerobíme sladké vína, máme sladký život bez ohľadu na to, že o siedmej večer niekto zazvoní a žiada predať pár litrov vína,“ povie pani Viera Eychenne a dodá: „Iný kraj, iný mrav.“ Štedrý deň sa oslavuje v Languedocu až po polnoci.