Foto: Matica slovenská
Rodák z Hnúšte, ktorý mal rád rodný kraj a vždy sa tam rád vrátil. „Do rodiska sa vracal veľmi rád. Veď jeho básnické „iskrenie“ sa vždy vracalo k brehom rieky Rimavy,“ hovorí Martin Pliešovský z Mestského kultúrneho strediska v Hnúšti. Ako malé dieťa rád sedával na prípecku a počúval ženičky, ako rozprávajú ľudové povesti a rozprávky pri páračkách.
Jeho rodný dom v Hnúšti už nestojí, na jeho mieste je však bludný kameň s pamätnou tabuľou, ktorý tam pred desiatimi rokmi dali vďační rodáci. Bludný kameň volajú baníci nerast, ktorý sa našiel v miestnej lokalite, ale jeho zloženie je úplne iné ako horniny nachádzajúce sa na danom území. „Tento sa našiel v bani Mútnik, 2,5 km severne od Hnúšte, v šošovkovitom mastencovo-magnezitovom ložisku s významným výskytom pyritu,“ vysvetľuje Pliešovský. Francisciho meno nesie námestie, ulica, dom kultúry aj škola v Hnúšti, na jeho počesť usporadúvajú Dni mesta Hnúšte. Pred evanjelickým kostolom stojí už 90 rokov pomník s Francisciho podobizňou z bieleho pieskovca.
Sám opísal svoj život
Ján Francisci bol krstený ako Ján Samuel, no druhé meno nikdy nepoužíval. Zistil to dokonca až keď sa išiel ženiť zo svojho rodného listu. Francisciho poznáme aj ako Janka Rimavského. Rimavský si pripojil k menu podľa rieky Rimavy, ktorá pretekala jeho rodným krajom. V čase štúdií, roku 1836, prijal ďalšie meno – Vratislav. Meno si vyžreboval, bol to zvyk študentov slovenského Ústavu v Levoči, ktorí si k svojmu menu pridávali ešte jedno historické slovanské meno. Najprv mu síce žreb prihral meno Svätopluk, ale ako uvádza vo svojom životopise – nemal tú drzosť osvojením si mena zneuctiť pamiatku kráľa, a tak si vytiahol druhé meno – Vratislav. Prijatie slovanského mena považoval za pokrstenie za Slováka.
Francisci napísal Vlastný životopis, z ktorého sa o ňom dá dozvedieť veľa informácií. Podrobnosti o rodičoch, súrodencoch, starých, prastarých rodičoch, strýcoch, o detstve, o štúdiách. O revolúcii v meruôsmom roku aj o súde, pri ktorom jemu aj bratovi Karolovi hrozil trest smrti. Jeho otec bol krajčírom, neskôr podnikal, no pomerne mladý navždy opustil rodinu, zomrel ako 36-ročný. Jeho matka, mladá a krásna vdova, hoci mala dosť nápadníkov, sa už nikdy nevydala. Vychovávala okrem Janka ešte dvoch synov Karola a Ferka. Karol sa tiež vyučil za krajčíra, Ferko za mäsiara.
Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda, Matica slovenská
Dedinskú školu v Hnúšti začal navštevovať ako päťročný. Ďalej získaval vzdelanie v Ožďanoch. Odtiaľ opisuje prvú skúsenosť s alkoholom. Po prvý raz sa opil z hriateho s medom na gazdovstve, kde počas štúdií býval. Bola to hostina na počesť posviacky kostola. V životopise píše, že potom sa opil ešte raz v živote, „z piva v Banskej Bystrici“.
Študoval na lýceu v Bratislave aj Levoči, absolvoval právo na kolégiu v Prešove. Podobne ako Janko Kráľ, aj Francisci bol medzi tými študentmi, ktorí opustili bratislavské Evanjelické lýceum na protest po zákaze Štúrových prednášok na škole. Mladého Francisciho uchvátili najmä Štúrove dejepisné prednášky.
Francisci mal rád Slovensko, s láskou opisoval nádhernú krajinu, vrchy. S Jozefom Miloslavom Hurbanom, Jankom Kráľom a Jonášom Guothom uskutočnili v roku 1844 výstup na Kriváň. Bolo to v čase založenia a prvého zasadnutia spolku Tatrín, keď bol na ceste z Liptovského Mikuláša do Levoče.
Foto: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice
Zo života Jána Francisciho
- Narodil sa 1. júna 1822 v Hnúšti. Mal dvoch mladších bratov Karola a Ferka. V roku 1836 medzi učeníkmi Ústavu v Levoči prijal krstné meno Vratislav.
- V roku 1839 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave. Bol Štúrovým stúpencom, po jeho odvolaní z lýcea na protest odchádza zo školy.
- K rodinnému menu Francisci si v roku 1840 pripojil meno Rimavský, od rieky Rimavy, a ako píše v životopise, „na ktorej brehu som sa narodil“.
- V roku 1844 sa stal členom Tatrína. V Levoči založil Jednotu mládeže slovenskej, ktorá združovala slovenských študentov všetkých evanjelických škôl v Uhorsku.
- V Prešove vyštudoval právo a v rokoch 1845 – 1847 pracoval ako úradník.
- V revolúcii 1848– 1849 patril k najaktívnejším. Spolu s Š. M. Daxnerom a M. Bakulínym organizoval v gemerskej stolici založenie národnej gardy. Bol odsúdený a uväznený, hoci mu pôvodne hrozil trest smrti.
- Po oslobodení z väzenia (1849) bol kapitánom slovenského dobrovoľníckeho zboru. Po revolúcii pracoval v štátnych službách v Banskej Bystrici, Debrecíne a Budíne.
- Oženil sa s Amáliou Kasanickou v roku 1852 (zamilovaný bol aj do Aničky Jurkovičovej). Mali dcéru Máriu a dvoch synov Miloslava a Fedora.
- Pešťbudínske vedomosti začal vydávať v roku 1861 a ten istý rok v júni predsedal zhromaždeniu slovenských vlastencov v Martine, ktoré prijalo Memorandum národa slovenského. Stál na čele prípravného výboru Matice slovenskej a stal sa jej doživotným čestným podpredsedom.
- 1864 – 1865 bol hlavným županom Liptovskej župy.
- V roku 1872 sa natrvalo presťahoval do Martina, kde bol predsedom Kníhtlačiarenského účastníckeho spolku. Prekladal divadelné hry, napísal vlastný životopis.
- Zomrel 7. marca 1905 v Martine.
Rozhodný a šťastný krok
Vraj bol veľký fešák. Tak ako mnohým iným zo štúrovskej generácie aj jemu poplietla hlavu krásna a vzdelaná Anička Jurkovičová. Zblížili sa počas divadelných predstavení, ako píše – divadlo hral štyri razy. Francisci Aničke napísal spomienkovú báseň. Napokon dal pred láskou prednosť národu a Anička ďalšiemu nápadníkovi, zamilovanému Hurbanovi, za ktorého sa vydala.
Neskôr mal Francisci vo výhľade ďalšiu ženu, ktorú stretol na mikulášskom bále, tú mu však za ženu nedali jej rodičia. S treťou ženou to už dotiahol do manželstva. „Rozhodol sa pre mladú Amáliu Kasanickú z Banskej Bystrice,“ naznačuje Katarína Mažáriová zo Slovenskej národnej knižnice v Martine. Francisci sa vyznáva, že Amália pri prvom stretnutí urobila na neho dobrý dojem a cítil, že ani on jej nie je ľahostajný. Manželmi sa stali v roku 1852 a Francisci to označil za rozhodný a šťastlivý krok. On evanjelik, ona katolíčka, a tak zostali po celé manželstvo, nik neprestúpil na vieru toho druhého.
Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda, Matica slovenská
Pôsobil v úradníckych službách v Debrecíne a Budíne. Manželom sa narodili tri deti, dcéra Mária a synovia Miloslav a Fedor. Rok 1876 bol pre rodinu smutným, najskôr ako 24-ročná zomiera dcéra Mária, o pár mesiacov neskôr na pľúcny edém aj Francisciho manželka Amália ako 44-ročná.
O dva roky neskôr odišiel mladší syn Fedor, ktorý bol stavebným inžinierom, do Petrohradu. V tom čase starší Miloslav pôsobil v Bosne ako vojenský lekár. Aj on opustil Slovensko, v roku 1886 odišiel do Ameriky. „Hoci pôvodne žiadal víza len na ročný pobyt, v USA ostal natrvalo,“ dodáva Mažáriová. Pôsobil v Clevelande, bol nielen známym lekárom, ale aj skladateľom. Propagoval slovenské ľudové piesne, zložil operu aj niekoľko operiet. Je autorom hymny amerických Slovákov – Amerika, zem veliká.
V Slovenskej národnej knižnici je list z roku 1899, ktorý písal Miloslav otcovi Jankovi Franciscimu na Slovensko, opisoval v ňom svoju tvorbu. Najmä úvod je plný lásky otca k synovi: „Drahý, milovaný Tatuško môj“, oslovuje ho Miloslav v úvode, a predtým, ako napíše o svojich piesňach, blahoželá mu vrúcne k meninám.
Politik, aktívny revolucionár, zakladateľ Matice
Do dejín sa Francisci zapísal ako mimoriadne agilný človek a všestranný muž mnohých tvárí. Vedecký pracovník Matice slovenskej Peter Cabadaj pripomína, že bol básnikom, publicistom, redaktorom, prekladateľom, zberateľom ľudovej slovesnosti, vydavateľom, pedagógom a organizátorom mládeže, revolucionárom, podnikateľom, politikom. Inicioval, pripravil a podieľal sa na azda všetkých významnejších národných podujatiach, založil rôzne organizácie, noviny a časopisy.
Foto: Literárny archív Slovenskej národnej knižnice
„V pamätnom roku 1848 ako legendárny najkrajší dobrovoľník patril k hýbateľom revolučného pohybu, neskôr predsedal Memorandovému zhromaždeniu v Martine, stálemu Národnému výboru, dočasnému výboru Matice slovenskej, bol jej čestným doživotným podpredsedom,“ uviedol Cabadaj. Francisciho manželka Amália vyšila ozdobný obal, do ktorého boli vložené stanovy Matice. Francisci po celom Slovensku organizoval „grajciarové zbierky na Dom Matice slovenskej“. Zhromaždeniu napokon predložil 94-tisíc zlatých, čo bolo viac, ako sa očakávalo.
V časoch Francisciho martinského obdobia pôsobil ako správca Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, organizoval vydávanie literatúry v slovenskom jazyku. V časoch jeho vedenia vydal okolo 400 kníh, množstvo časopisov, kalendárov a brožúr. „Francisci tak prenikol aj do dejín slovenského podnikania, a to nie hocijakého podnikania, ale podnikania seriózneho aj úspešného,“ dodáva Cabadaj. Ján Francisci zomrel ako 83-ročný pred 110 rokmi, pochovaný je aj s manželkou Amáliou na Národnom cintoríne v Martine.
Na slávneho predka nezabudli. Ani rodáci z Hnúšte, ani potomkovia
Na 185. výročie narodenia Janka Francisciho pred ôsmimi rokmi sa v jeho rodisku stretli potomkovia po prvorodenej dcére Márii. Nie, určite to nie sú všetci prapravnuci a prapravnučky slávneho básnika a politika. Len to, kde všade vo svete žijú ostatní príbuzní, nie je vôbec jednoduché zistiť. Ako je už známe, syn Miloslav, známy lekár a skladateľ, pôsobil a žil v Amerike, kde sa aj po druhý raz oženil. Miloslav sa na sklonku života pokúsil o návrat do vlasti a Slovensko navštívil v rokoch 1919 a 1922. Vrátil sa späť do amerického Clevelandu, kde zomrel v roku 1926.
Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda, Matica slovenská
Druhého syna Fedora osud zaviedol do Ruska. Mal rodinu, troch synov a dcéru. „Sledovať osudy Francisciovcov v Rusku je viac ako nemožné. V Clevelande sme dosiaľ nepátrali. Podarilo sa nám však vypátrať potomkov po dcére Márii,“ hovorí Martin Pliešovský z Mestského kultúrneho strediska v Hnúšti. Mária sa vydávala v Revúcej za Kolomana Tótha. „Bolo veľmi čudné, že Francisci privolil k tomuto spojeniu. Tóthovci, tak otec, ako aj syn, neboli totiž slovenskej národnej veci naklonení, skôr naopak,“ dodáva Pliešovský. Manželom sa narodili dve dcéry Anna Kornélia Amália a Mária, ktorá neskôr používala meno Irena. Krátko po narodení druhej dcéry sa manželia presťahovali do Košíc, kde Francisciho dcéra len ako 24-ročná náhle umrela.
Pliešovský približuje, že potomkovia po oboch básnikových vnučkách sa roztratili po Košiciach, Revúcej, Gemerskom Milhosti, ale väčšina dnes žije v Maďarsku – v Salgotarjáne či Miškovci. „Pri príležitosti 185. výročia narodenia Jána Francisciho sa jeho potomkovia zišli v Hnúšti, kde som ich v tom čase ako zástupca primátora mesta prijal v obradnej sieni mestského úradu s najvyššími poctami. Tamás Frics nás kontaktoval pomocou mailu,“ spomína Pliešovský. Do Hnúšte sa pred ôsmimi rokmi podarilo pricestovať pätnástim Francisciho potomkom. A niektorí sa dokonca videli po prvý raz. „Priniesli so sebou aj kompletný rodostrom zo strany svojej prababky Márie Ireny. Dlho-dlho sme spomínali a vzájomne sa v rozhovoroch dopĺňali o nové fakty aj kópie rôznych zachovaných dokumentov. Odvtedy sme stále v kontakte,“ uzatvára viceprimátor Hnúšte.