Martin Pomfy je mimoriadny zjav medzi plejádou talentovaných slovenských vinárov, ktorí začali pútať pozornosť verejnosti na rozhraní tohto a minulého desaťročia. Jeho vinárskym rodiskom sú Vinosady, obec medzi Pezinkom a Modrou. Ide o možno najväčšiu liaheň malokarpatských vinárov. V tejto obci s krásnym vinárskym názvom sa vinič nepretržite pestuje dobrých 800 rokov.
Víno je nápoj, s ktorým sa spája identita národa.Martin Pomfy, vinohradník a vinár
S istou dávkou zveličenia by sa dalo povedať, že Vinosadčanom v žilách namiesto krvi koluje víno, a preto mu dobre rozumejú. Veď sa tu narodila napríklad Margita Šebová z Karpatskej perly, vari najlepší výhonok vinohradníckeho rodu Zárubovcov, odtiaľto pochádzajú aj rovesníci Martina Pomfyho – Juraj Zápražný, Juraj Vršek, Richard Tóth alebo bratia David a Peter Hubinskí.
Rivalita medzi slovenskými vinármi rastie, ale ťažko sa hľadá vinárska obec s toľkými známymi menami. Vinosadské prostredie jednoducho žičí vínu. Deti tu tuším nekrstia vodou, ale vínom, aby sa stali jeho vernými služobníkmi…
Príslušník podnikavej generácie
V Malom a Veľkom Trlinku, tak sa až do roku 1964 volali Vinosady, živilo víno ľudí odnepamäti. V krvi prastarých Vinosadčanov zrejme kolujú gény nemeckých kolonistov ešte z trinásteho storočia, ktorí zakladali vinice pod Malými Karpatmi. Možno dáka stopa z nich zostala aj v pomfyovskom rode a možno je Martinova rodina, ako ostatné slovenské, nádhernou zmesou príslušníkov rôznych národov, ktoré žili v bývalom Uhorsku.
Malý Trlinok a dnes s ním zrastený Kučišdorf, neskôr premenovaný na Veľký Trlinok, sa stal celkom určite veľkým vinohradníckym kotlom, v ktorom sa dokonale zmixovali najlepšie vinohradnícke a vinárske vlastnosti obyvateľov dnešných Vinosadov.
Martin Pomfy mal byť pôvodne strojárom, automechanikom, dva roky študoval manažment na univerzite, ale ani jeden z týchto chlapčenských snov nezvíťazil nad túžbou robiť víno. Nečudo. Pomfy ako väčšina vinosadských detí sa od mala motal okolo sudov, privoniaval k vínu, potom ho ochutnával, huncútsky napodobňujúc znalecké usrkávanie dospelých. Ako chlapci silneli, pracovali vo vinohradoch a pivniciach a bratali sa s vínom ako so svojím prirodzeným rovesníkom.
Martin začal dospievať v čase, keď na Slovensku padol socializmus a s ním aj presne nalinkované dráhy mládeže. Osemnásť- až dvadsaťroční chlapci a dievčatá sa rýchlejšie ako predtým stavali na vlastné nohy, boli navidomoči podnikavejší, pretože doba sa takou stala, priala im a doslova ich vyzývala, aby skúsili šťastie byť sami sebe pánmi.
Vo Vinosadoch sa rovnako ako inde pod Malými Karpatmi mnohí chopili podnikania a akože ináč – s vínom. Vari každá rodina mala kúsok vinice rovno za domom, pár riadkov v družstevnom vinohrade a všetci chceli byť rýchlo bohatí.
Vo Vinosadoch bolo odrazu more súkromného vína, ale bolo to napospol sudové a ešte sa susedia z Modry a Pezinka miestnym občas posmievali, že si prilepšujú aj výrobou vodnárov. Táto poznámka Vinosadčanov ešte aj dnes nasrdí a odvrknú, že tí, čo to šíria, vidia smietku v cudzom oku, ale nie brvno vo vlastnom.
Aj Martin Pomfy začínal svoje prvé vinárske pokusy so sudovým vínom. Pár rokov ho celkom úspešne živilo. Takýchto výrobcov je dodnes pod Malými Karpatmi ako maku a sám Pomfy stále vyrába aj populárnu „sudovku“. Toto je víno cenovo dostupné, takrečeno ľudové, a má svoj okruh zákazníkov nielen pod Malými Karpatmi, ale aj na miestach, kde vždy uprednostňovali borovičku s pivom.
Foto: Pravda, Ľuboš Pilc
Ibaže priemerné víno nenapĺňalo ambície mladého muža. Stával sa producentom vína, keď slovenskú vinársku scénu ovládla nová vinárska vlna na čele s Vladimírom Mrvom, Petrom Matyšákom, Ladislavom Šebom, Alojzom Masarykom, Milanom Pavelkom, Jaroslavom Ostrožovičom a keď Slovensko oslnil svojím úspechom v Amerike Rizling rýnsky Miroslava Petrecha. Mladíci si radi stavajú vysoké ciele a Pomfy nebol iný. Túžil sa presadiť s vínom, veľkým vínom, ktoré by ľudí očarilo a spojilo ho s nimi.
Hľadanie národnej i osobnej identity
Víno je nápoj, s ktorým sa spája identita národa. Cez víno sa stotožňujeme s priestorom, v ktorom sme sa narodili, lepšie spoznávame geografiu krajiny, jej chuť, farby a vône, ba aj nálady, pretože tie sa premietajú do ročníka s jeho nezameniteľným počasím, ktoré nekompromisne formuje víno. Takto chápe víno ako nevšedný nápoj Martin Pomfy.
V roku 2006 poslal do Národného salónu vín svoj Devín. Pravdaže, neposlal, to víno sa muselo prebojovať do finále v konkurencii asi sedemtisíc iných vín z celého Slovenska cez niekoľko vyraďovacích kôl. V rozstrele najlepších vín Devín bral palmu víťazstva. Nádherné víno, ktoré stvorila šľachtiteľka Dorota Pospíšilová a do dejín moderného slovenského vinárstva vošlo ako prvá pôvodná biela slovenská odroda, upozornilo na talent Martina Pomfyho.
V spojení Pomfy a Devín bolo niečo symbolické – spojila sa v ňom emancipačná túžba mladého európskeho národa a jedného z jeho vinárov, ktorí chceli sebe i svetu dokázať, že vínu rozumejú. Prvý úspech Pomfyho povzbudil.
So šampiónom Národného salónu vín sa nespájajú prémie, aké berú tenisti za víťazstvá na veľkých turnajoch, tie ostatne negarantujú ani veľké medzinárodné vinárske konkurzy, akými sú merania síl v Londýne, Paríži či Madride. Na sklonku desaťročia začal Pomfy prinášať medaily pre slovenské farby z veľkých európskych vinárskych súťaží, kde sa stretali najlepšie vína sveta, hodnotené skúsenými degustátormi.
Od revolúcie k evolúcii
Za ono desaťročie prešiel vinár veľkou metamorfózou, podobnou premenou, ako keď sa mušt mení vo víno a víno zrie, ukazujúc časom svoju novú, prekvapujúco krásnu tvár. Mladík Martin dozrel v rozhodného a rozhľadeného vinára. Oženil sa, narodili sa mu dvaja synovia a jeho vinárstvo prekročilo rámec Vinosadov, Malých Karpát a presadilo sa v celom slovenskom priestore.
Zrelý tridsiatnik Pomfy nie je revolucionár a burič dvadsiatnik, ale jeho evolúcia pribúdajúcimi životnými a profesionálnymi skúsenosťami pokračuje. Víno má svoju pomaly plynúcu časomieru. Odkrajujúc z nej dospieva Martin Pomfy vo svojej tvorbe k vínu, ktoré nesie pečať miesta, kde sa narodilo, má jasnú ročníkovú stopu, čo bezpečne odlišuje víno od vína a je v ňom čitateľný rukopis originálneho tvorcu.
Z niekdajšieho výrobcu aj dnes stále populárnych reduktívnych vín, ktoré sú sexy svojím rýchlo vzrušujúcim, neraz dravým aromatickým prejavom, stále cenenou sviežosťou sa Pomfy uberá k vínam dlhšie zrejúcim, ktoré si zachovávajú silu a krásu prejavu aj po rokoch.
Pomfy tiež experimentuje, napríklad sa pustil do výroby oranžových vín. Aké sú to vlastne vína? Nuž, vína s oranžovým farebným nádychom sa neodlišujú iba svojím prekvapujúcim pomarančovým šatom, ale predovšetkým dlhovekosťou. Takéto víno dlho zrie v sude aj vo fľaši. Pomfyho Rizling rýnsky ročník 2012 je ešte stále v sude.
Okolo tohto vína akoby vinár chodil po špičkách, nech si ešte maličké pospinká, nech naberie silu. Chystá sa ho fľaškovať až na budúci rok. Ale ešte aj po tom, čo víno vojde do fľaše, bude dozrievať pol roka v skle, kým sa dostane k spotrebiteľovi. Je pripravené na dlhý vek.
Takéto víno si však žiada nielen iný spôsob spracovania, ale aj iný spôsob pestovania. Cieľom nie sú vysoké úrody, ale, naopak, aj o dve tretiny nižšie, teda na úrovni 5 až 6 ton priemerne z hektára, ktoré zaručujú, že v bobuliach sa nazbiera nielen dosť cukru, ale aj kyselín a aromatických látok.
Dobré víno sa rodí vo vinohrade
Martin Pomfy bol až donedávna viac vinár ako vinohradník, čo bola a je v očiach niektorých kritikov niekedy priam nepredstaviteľná prekážka pri tvorbe špičkových vín. Vraj vinár bez vlastnej vinice nie je dobrý vinár. Nuž samo Slovensko ponúka príklady, že to tak celkom nie je. Napriek tomu tvrdenie, že dobré víno sa rodí vo vinohrade, je nespochybniteľné.
Martin Pomfy to uznáva, vlastná vinica je najkratšou spojkou k vzniku dobrého vína. Dnes má Pomfy už desať hektárov vlastných vinohradov v Malokarpatskej oblasti a mal by ich viac, keby vinohradnícke pozemky v okolí Pezinka a Modry neboli predražené. Za cenu jedného hektára pod Malými Karpatmi možno totiž na južnom Slovensku kúpiť 20 hektárov vinohradov.
Pomfy je akoby rozkročený nad celým juhozápadným Slovenskom. Z malokarpatského priestoru už aj z vlastných vinohradov čerpá hrozno na produkciu rizlingov – vlašských aj rýnskych a, pravdaže, veltlínov, müllerov, všetko typických vín pre okolie Modry a Pezinka – a z hrejivého slnkom dlhšie zaliateho juhu dorába milované jemné červené pinoty (noir) a kabernety, ale aj sauvignony, rulandy (pinoty) sivé a biele a sladkosťou medu nabitý aurelius.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Pomfy zviditeľnil spolu so svojím priateľom Jurajom Zápražným donedávna málo známe rodinné vinohradníctvo rodiny Borošovcov z Jasovej, Jozefa Bécseho z Belej či Vojta Méryho zo Svodína. Boli to odnepamäti vinárske obce, ale Slovensko ich potenciál nanovo objavilo až príchodom objaviteľskej malokarpatskej generácie vinárov.
Víno nepozná hranice
„Víno je liek, ale len vtedy, keď človek nemení jeho prírodnú podstatu. Lisovaním sa z hrozna dostanú do muštu aj triesloviny, preto uprednostňujem samotok, vylisovaný mušt slúži na výrobu vín nižšej kategórie. Jednoducho robím víno tak, aby sa doň nemuselo dostať nič cudzorodého,“ definuje svoj prístup k tvorbe vína urodzeného pôvodu Martin Pomfy.
Slovenskí vinári sa po revolúcii vydali na študijné cesty po celej Európe. Pomfyho spomedzi všetkých krajín najviac uchvátilo horúce Španielsko. Prírodnými podmienkami je to úplne iná vinárska krajina ako Slovensko ležiace na severnom európskom okraji pestovania viniča. „Práve v tejto krajine po návšteve mnohých pivníc a debatách s vinármi som pochopil, že keď sa pospájajú detaily, vzniká nádherné celostné víno,“ opisuje princíp vzniku vína, s ktorým je spokojný vinár a najmä tí, čo ho pijú, vinosadský vinár.
Vo svete sa dnes vyrábajú milióny hektolitrov vína. V tomto oceáne sa možno kúpať, ale skutočne výnimočné vína predstavujú len zlomok. Len najlepší z fotografov tvoria umelecké snímky, iba najlepší spisovatelia píšu romány, ktoré nadchýnajú čitateľov a iba najlepší vinári dorábajú víno, ktoré je pravým, nefalšovaným obrazom prírody.
Také víno je Pomfyho životnou métou. Má pred sebou najlepšie vinárske roky, urobil krásne vína, ale kdesi vpredu je stále víno snov, také, ktorého sa vinár dočká niekedy len raz či v lepšom prípade pár ráz za život.