Nevedno, či americkí prezidenti vedeli o týchto životných pravdách – o tej poslednej asi nie – ale pri nástupnej reči do funkcie sa ich držali. Thomas Jefferson zašiel dokonca tak ďaleko, že svoje prejavy ani nečítal, ale nechal to nejakému poslancovi so zvučným hlasom. (Aj preto, lebo bol slabý rečník). Ojedinele sa zapísal do dejín prezident William Henry Harrison.
William Henry Harrison (jestvoval aj iný americký prezident Harrison, Benjamin) si vyslúžil ostrohy predovšetkým ako generál. Vybojoval niekoľko bitiek s Indiánmi a sprístupnil veľkú časť územia novým osadníkom. Potom sa dal na politiku. Kandidoval na prezidenta, ale pohorel. O reprízu sa pokúsil v roku 1841. Utŕžil veľa posmeškov. Najmä preto, lebo sa o najvyšší post uchádzal v tej dobe v pokročilom veku, ako 67-ročný. Označovali ho za starčeka a tvrdili, že je senilný. V novinách písali: „Dajte mu penziu dvetisíc dolárov a sud jablčného vína a on prežije zvyšok života v zrube na brehu rieky Ohio…“
Zvíťazil a išiel si zarečniť. V ten rok bol začiatok marca veľmi studený, pršalo, fúkal vietor, a on odmietol vziať si zimník, dokonca aj klobúk a šál. On, ktorý na bojových poliach prežil roky, sa bude báť trochu dažďa a zimy? Rečnil hodinu a trištvrte. Medziiným ubezpečoval zhromaždených, že v ďalších voľbách nebude už kandidovať. Potom sa ešte dlho usmieval a mával priaznivcom.
Harrison prechladol, dostal zápal pľúc a o mesiac umrel. Zapísal sa do dejín ako prezident, ktorý pri inaugurácii hovoril najdlhšie, ale v Bielom dome vydržal najkratšie.