Za pomoc kňazom posielali ľudí do väzenia

Michal Tencer z Novej Bane neveriaco pozeral na svoju milovanú manželku. Mária ležala nehybne, navlečená vo väzenskom mundúre v márnici. Konca svojho trestu za to, že ukrývala prenasledovaného kňaza, sa nedožila. Odsúdili ju na štrnásť mesiacov za rozvracanie republiky. Manžel dostal trojročnú podmienku. Zbožní Tencerovci žili skromne na odľahlých novobanských lazoch. O tom, že prenasledujú duchovných, už počuli. „Jedného dňa k nám prišla mamkina sestra, ktorá bola rádovou sestričkou, vincentkou, či by sme nemohli načas ukryť kňaza. Volal sa Ľudovít Orješek. Naši ochotne privolili, veď boli naučení pomáhať blížnemu. Aj keď vedeli, že na to môžu tvrdo doplatiť. Skrýval sa u nás od októbra 1956 do marca 1958,“ začína rodinný príbeh 68-ročná Gizela Búryová z Novej Bane.

Rodičia osemročnú Gizku a dvoch mladších bratov pripravili na príchod nového člena rodiny. Deťom povedali, aby ho volali strýčko. „Neraz pomáhal rodičom, napríklad v lete so senom, takže si ho ľudia všimli. Keď sa ma niekto opýtal, kto to je, povedala som, že tatíkov kamarát z vojny. Bolo po vojne, takže to bolo celkom uveriteľné,“ spomína. Deti však vedeli, že je kňaz. Doma ich spovedal i slúžil pre rodinu sväté omše. Aby to nebolo nápadné a neprezradili sa, každú nedeľu niekto z Tencerovcov išiel do mesta do kostola.

Kde máte páterka?

Na Smrtnú nedeľu pred Veľkou nocou prišli k Tencerovcom eštebáci. „Oblečené mali také dlhé kožené kabáty. Maminke vravím, voľakto nám chodí pred domom. Pozrela von oknom a zalomila rukami: ,Strýčka hľadajú',“ hovorí pani Búryová.

Mladší brat Tonko akurát išiel z kostola v meste. Jeden ho zastavil hneď pri dverách: Kde máme páterka? Chlapec pohotovo odpovedal, že predsa v kostole, kde inde by bol? Ale toho, čo u vás býva, znela odpoveď. Tonkovi zovrelo žalúdok. Strýčka predsa prezradiť nemôže. Tvrdošijne tvrdil, že o nikom takom nevie.

Medzitým už eštebáci prevracali ich dom hore nohami. Kuchyňa, jedna izba, potom druhá. Dvere na komore, ktorú domáci prerobili na izbičku pre pátra, však boli zamknuté. „Nemohli sme sa ani len pohnúť, všade nám boli za pätami. Predsa sa mi však podarilo prešmyknúť ku komore a cez dvere som tichučko povedala: Strýčko, hľadajú vás tajní. On mi na to veľmi pokojne odpovedal: Dobre, Gizka, ja sa podľa toho zariadim,“ pokračuje.

Kľúča od komory nebolo. Ležal v šuplíku dreveného stola pod hŕbou rôznych dokladov a účteniek. Domáci o tom ani nehlesli. Tvrdili, že je asi niekde zapatrošený. „Tí v kabátoch zrazu vytiahli tri obrovské zväzky kľúčov. V živote som toľko kľúčov nevidela. Každý jeden strkali do zámky, nijaký nepasoval. Znova začali prehľadávať dom. Niekoľkokrát prehrabali šuplík, až nakoniec ten kľúč od komory našli,“ dodáva.

Keď dvere otvorili, našli Ľudovíta Orješka kľačať a modliť sa. Na ruky mu dali putá a odviedli ho. Odsúdili ho na osem rokov väzenia.

Nebohú manželku priviezol domov vlakom

Súd s Tencerovcami bol o rok neskôr v Banskej Bystrici. Prokurátor položil Márii otázku, prečo a tak dlho ukrývala zbeha. „Kázalo mi to moje kresťanské svedomie. Vždy sme pomáhali tým, ktorí to potrebovali, aj partizánom za vojny,“ odpovedala. V rozsudku jej napísali, že „je fanaticky nábožensky založená“.

Do výkonu trestu nastúpila 31. mája 1959. Prešla viacerými väznicami. „Najhoršie to bolo v Želiezovciach. Väzenkyne to volali Zelené peklo. Robili najťažšie práce v poľnohospodár­stve. Mamička bola chorľavá, mala problémy so štítnou žľazou, nevládala. Stav sa jej zhoršil natoľko, že ju previezli do Prahy na Pankrác a tam ju operovali. Dva mesiace po operácii, 7. apríla 1960, zomrela,“ hovorí pani Búryová.

Strohý telegram z Prahy o úmrtí manželky Michala Tencera a jeho tri deti zaskočil. Podvedome sa bránili prijať krutú skutočnosť. Na Pankráci veliteľ manželovi povedal, že ju na štátne trovy pochovajú na väzenskom cintoríne v Ruzyni. On ju však chcel mať doma. Všetko si musel zabezpečiť sám. Osobitné povolenie na prevoz nebohej, v predpísanej rakve, v špeciálnom vagóne určeného vlaku. Po príbuzných a známych si na to popožičiaval peniaze. Keď vagón odstavili v Novej Bani, štyridsaťročný vdovec bol na konci so silami. Nevedel, ako dopraviť telo manželky zo stanice na cintorín. Zo zúfalstva a bezmocnosti ho vytrhol kamarát, ktorý akurát vykladal cement z vozňa do nákladného auta. Ponúkol sa mu, že rakvu odvezie. Máriu pochovali v rodnej Novej Bani.

Traja kňazi, šiesti bohoslovci

Málokto tušil, čo sa deje v malom domčeku s dvoma izbami na okraji Nitry, v odľahlej časti na Chrenovej-Vinohradoch. Bencovci sa tým ani nikde nechválili. Úkryt pred prenasledovaním tu v roku 1950 našlo dokopy deväť duchovných. Traja kňazi a šesť bohoslovcov.

„Mamu raz oslovila kamarátka, či by nevedela ukryť jedného kňaza na úteku. Neváhala ani sekundu, bola hlboko veriaca a súhlasila. Otcovi to už len oznámila, on proti tomu nič nenamietal,“ spomína 74-ročná Anna Vargová z Nitry.

Namiesto jedného kňaza však napokon boli traja. Rudolf Púchovský, Štefan Krištín a Ľudovít Orješek, ktorý sa neskôr skrýval v Novej Bani. Prichádzali postupne. Časom k nim pribudlo šesť mladých bohoslovcov. V jednej izbe žili domáci, druhá sa stala dočasným útočiskom prenasledovaných duchovných. Najviac v nej mohli prespať traja.

„Doma ma vyškolili, že nikomu nesmiem prezradiť, že sú u nás cudzí ľudia. Keby sa ma niekto na nich pýtal, mala som odpovedať, že neviem. Keď u nás doma robili bohoslužby, pomáhala som ako miništrant,“ pokračuje.

Deväťročná Anička sa časom stala spojkou medzi kňazmi a rádovými sestričkami v nitrianskej nemocnici. Ako dieťa nevzbudzovala podozrenie, bola nenápadná. „Vtedy ešte nebola nijaká mestská doprava, chodievala som pešo. Nosievala som listy s odkazmi. Keby ma predsa len prichytili, vedela som, že mám stále opakovať: neviem, neviem…“ dodáva pani Vargová. Kňazi a bohoslovci sa u nich takto striedavo ukrývali skoro rok.

Sedel za svoju manželku

Správa, že v jednom z nitrianskych bytov zaistili ukrývaných kňazov, sa rozšírila rýchlosťou blesku. Tí, čo boli v dome Bencovcov, napochytre ušli. Keď k nim prišli eštebáci, našli už len rodinu. „Na tú domovú prehliadku nikdy nezabudnem. Trvala až do rána. Prehľadali ešte aj moju školskú tašku a všetko z nej vysypali. Nenašli nič. Mama totiž, keď sa dozvedela, že tamtých zatkli, všetku náboženskú literatúru a hostie zabalila do batoha a odniesla do kostola. Spolu s kostolníčkou to skryli do nejakej skrine. Do kostola eštebáci nechodili,“ vracia sa do detstva pani Vargová.

Hoci za všetkým stála mama Helena, vinu na seba zobral otec Pavol. „Mamu ani nevyšetrovali. Otec nechcel dopustiť, aby ju zatvorili. Ako 62-ročného ho odsúdili v rámci procesu Štefan Krištín a spol. na jeden rok a peňažný trest 5-tisíc vtedajších korún. Keďže sme ich nemali, dokopy sedel vo väzení 15 mesiacov,“ dodáva.

Z basy sa Pavol vrátil s podlomeným zdravím. Napriek zákazu opísal rodine kruté vypočúvania. „Keď odchádzali, museli podpísať, že o pobyte vo väzení nebudú nikde a nikomu rozprávať. Otec spomínal, ako mu pri výsluchoch zaviazali oči, aby nevidel, kto ho týra. Krutou bitkou od neho vynucovali priznania k činom, ktoré nikdy nespáchal a nemal s nimi nič spoločné,“ blúdi spomienkami Anna Vargová. Jej otec sa dožil sa iba 68 rokov.

Modlil sa za väzniteľov

Dva roky ukrývali dobrí ľudia pátra Akvinasa Juraja Gaburu. Akoby zázrakom unikol eštebáckej akcii K, ktorá likvidovala rehole. V noci z 13. na 14. apríla 1950, keď pozatýkali všetkých v košickom dominikánskom kláštore, jeho predstavený bol na misiách v Moravskom Lieskovom. Správa o zabratí kláštora ho zastihla v Trenčíne. „Rehoľné sestry, kde som vtedy prespal, ale aj iní mi radili, aby som sa nevracal do Košíc, ale niekde sa ukryl. Nič dobré ma vraj určite nečaká a svojim bratom už nepomôžem,“ hovorí 101-ročný páter Akvinas, žijúci v dominikánskom kláštore vo Zvolene.

Vystriedal viacero úkrytov na rôznych miestach Slovenska. Eštebáci stále snorili po jeho stopách. Najdlhšie sa zdržal v Dlhej nad Oravou. „Boli to veľmi láskaví a obetaví ľudia, Kováčovci sa volali. Pomáhali mi, ako mohli. Som im za to veľmi vďačný. Slúžil som u nich sväté omše, často sme viedli dlhé duchovné rozhovory. Ešte nedávno ma boli navštíviť ich dve dcéry,“ dodáva.

Nijaký úkryt však nebol bezpečný. Ani pre pátra, ani pre rodiny, kde sa skrýval. „Uvedomil som si, že ich vystavujem nebezpečenstvu. Boli aj takí, čo sa kvôli mne dostali do nepríjemností. Jedného dňa som si vyšiel do lesov nad Oravou, rozjímal a hľadal útechu i oporu v Bohu. Nenašiel som iné východisko, tak som sa v septembri 1952 sám prihlásil Štátnej bezpečnosti,“ hovorí. Sotva tušil, že o dva mesiace neskôr sa stane súčasťou veľkého zinscenovaného procesu proti Bielej légii. O tejto skupine, ktorá sa snažila zastaviť rozpínavosť komunistického režimu, vedel len z počutia, napriek tomu dostal najtvrdší trest. Doživotné väzenie za velezradu. Mal sa jej dopustiť tým, že vykonával tajnú duchovnú správu podľa rozvratných a nepriateľských inštitúcií, ako aj spolčovaním sa s protištátnymi osobami, aby sa pokúsil rozvrátiť ľudovodemokratické zriadenie. V skutočnosti iba vyspovedal troch členov Bielej légie.

Na obdobie vo väzniciach nerád spomína. „Väčšinou som bol v samotke, aby som duchovne neovplyvňoval ostatných väzňov. Stále som sa utiekal k Bohu, to ma držalo pri živote. Či som sa hneval na svojich väzniteľov? Nie, modlil som sa za nich, aby ich Pán Boh nepotrestal, ale osvietil,“ dodáva páter Akvinas Juraj Gabura. Na slobodu sa dostal na prezidentskú amnestiu v roku 1960. K duchovnej činnosti sa mohol vrátiť až po novembri 1989.