V nacistickom pekle si zobral pod ochranu niekoľko mladších detí, hoci sám mal obrovský strach a trpel odlúčením od mamy. Podarilo sa mu zachrániť, s mamou však zostali sami. Otec ani dvaja bratia druhú svetovú vojnu neprežili. Dnes 84-ročný Tomy Shacham tvrdí, že o holokauste treba rozprávať a ukázať, čo sa počas neho dialo, aby sa niečo podobné už nikdy nemohlo opakovať.
„Narodil som sa v Nitre v roku 1933 a vyrastal v Preseľanoch pri Topoľčanoch. Mali sme tu hospodárstvo a obchod s kóšer mäsom. Neboli sme bohatí, povedal by som, že sme patrili k strednej triede. Pred vojnou sme nemali ako Židia žiadne problémy,“ začína svoje rozprávanie Tomy.
Spomína si na to, že v Preseľanoch bola dokonca synagóga, v ktorej sa každú sobotu stretávali ľudia z celého okolia. Zmena nastala v roku 1940, a najmä o rok neskôr presne 9. septembra, keď vláda vydala nariadenie o právnom postavení Židov, takzvaný Židovský kódex, ktorý im v 270 paragrafoch priniesol obrovské množstvo obmedzení. Židia museli nosiť žlté hviezdy, nesmeli chodiť do kín či kaviarní, vlastniť fotoaparáty ani telefóny, cestovať mohli len vo vyznačených vozňoch a s povolením úradov… „Ani jeden z mojich kamarátov sa so mnou už nechcel hrať, pretože som Žid. Mnoho vecí nám zobrali, aj hospodárstvo. Vyhodili nás zo školy, museli sme nosiť žltú hviezdu a dodržiavať mnoho ďalších obmedzení. V roku 1942 odišiel z našej dediny prvý transport. Rodičia zistili, že je zle, preto sme chceli utiecť do Maďarska, kde sme mali príbuzných. Z troch pokusov však nevyšiel ani jeden, vždy nás zastavili policajti, a tak sme zostali doma,“ opisuje Tomy.
Ani jeden z mojich kamarátov sa so mnou už nechcel hrať, pretože som Žid. Mnoho vecí nám zobrali, aj hospodárstvo. Vyhodili nás zo školy, museli sme nosiť žltú hviezdu a dodržiavať mnoho ďalších obmedzení.Tomy Shacham
Jednému transportu sa jeho rodine podarilo vyhnúť. V októbri 1944 však všetkých preselianskych Židov zhromaždili v synagóge a odviezli do pracovného tábora v Seredi. „Tam sme zostali iba týždeň. Potom nás zobrali na stanicu a natlačili do vagónov asi po sedemdesiat až osemdesiat ľudí. Rodičia nám nepovedali, kam ideme. O koncentračných táboroch vedeli, ale pred nami to tajili. Po troch dňoch cesty v strašných podmienkach sme dorazili do Auschwitzu. Dva alebo tri dni sme boli spolu a potom zobrali otca a brata Eugena do tábora A ako pracovníkov.“
O pár dní čakalo preloženie do fabriky aj Tomyho mamu. „Oddelenie od mamy je moja najťažšia a najhoršia spomienka z Auschwitzu. Nahnali nás do kúpeľne. Približne tristo detí a asi sto žien. Dovnútra prišli Nemci a v okamihu veľmi razantne vyhodili všetky ženy von a nechali tam iba deti. Všetci sme plakali, kričali a utekali k miestu, kde vyhodili naše mamy, ale Nemci boli silnejší,“ pokračuje Tomy.
Spolu s desiatkami ďalších detí tak zostal v detskom tábore, kde podľa neho celé dni väčšinou hľadali jedlo. Ako starší si zobral pod ochranné krídla desať menších detí od roka a pol do päť rokov. V priebehu troch mesiacov však dostali týfus a zomreli. Nažive zostal iba jeden chlapec, Paľo Blum, ktorý bol tiež z Preselian.
Tomy spomína, že 18. januára 1945 sa Nemci rozhodli presunúť všetkých, aj deti staršie ako desať rokov, pešo z tábora A. „Bol večer a strašná zima, mínus 25 stupňov. Povedal som teda môjmu veľmi dobrému kamarátovi Shmuelovi Shelachovi, aby išiel so mnou dnu do bloku, aby sme sa zohriali a po pol hodine vyjdeme naspäť von. Ale keď sme sa vrátili, už tam nikto nebol. Všetci išli na pochod smrti a nám sa takto podarilo zachrániť,“ hovorí Tomy.
Foto: Archív Tomyho Shachama
Vzápätí sa dostáva k ďalšiemu dátumu. „V sobotu 27. januára 1945 na obed som vyšiel von a uvidel som mnoho ľudí, vojakov Červenej armády. Bol to krásny pocit. Všetci sme sa tešili, vojaci nám dali jedlo a správali sa priateľsky,“ spomína. Slávnu fotografiu aj filmové zábery podľa neho Rusi zorganizovali až niekoľko dní po samotnom oslobodení tábora. V roku 2005, pri príležitosti 60. výročia oslobodenia tábora, zorganizovala izraelská televízia cestu ôsmich detí z fotografie do Auschwitzu, kde spravili záber na rovnakom mieste ako Červená armáda po oslobodení. „Išlo nás osem detí z fotografie, ale boli s nami aj moje deti. Televízia vtedy nakrútila aj film, ktorý informoval o všetkých zo záberu, ktorí ešte žili. Teraz z trinástich detí na slávnej fotografii zostali len štyria priatelia v Izraeli, jeden v Austrálii a štyria sú v Amerike,“ dodal Tomy.
Po vojne bol v Auschwitzi spolu štyrikrát. Dve návštevy absolvoval so svojimi žiakmi, keďže bol učiteľom gymnázia, a dve so svojou rodinou. „Vždy to bolo veľmi ťažké. Niektorí ľudia majú strach sa do tábora zase vrátiť. Ja si však myslím, že o holokauste musíme hovoriť a ukázať, čo sa dialo, aby sa to už nikdy nezopakovalo,“ zhrnul.
Fotku detí z oslobodeného koncentračného tábora má Tomy doma aj s časťou filmových záberov, kde ho vidieť, ako ide s deťmi cez plot. Po vojne sa vrátil do Preselian, spolu s matkou predali dom a odišli bývať do Nitry. V roku 1949 odišli do Izraela, do kibucu Kfar Masaryk, kde žije mnoho ľudí z bývalého Československa. Vynikal v športe, v izraelskej prvej lige hral volejbal. Dvadsať rokov učil telesnú výchovu, bol námestníkom riaditeľa na gymnáziu. Aj v súčasnosti ako 84-ročný pracuje, je majiteľom cestovnej kancelárie. „Teší ma najmä to, že mám dobrú a peknú rodinu, manželku, tri deti a osem vnúčat. Teraz už prosím iba o zdravie, dúfam, že budem ešte dlho žiť, možno do 97 rokov ako moja mama,“ uzavrel.