Prečo ste sa začali svoje pátranie o depresii?
Už v puberte som začal mať stavy úzkosti, ktoré som si nevede vysvetliť, nemal som ich pod kontrolou a hanbil som sa za ne. Lekár mi povedal, že to spôsobuje chemická nerovnováha v mojom mozgu, ktorá sa dá napraviť liekmi, antidepresívami. Chvíľu som sa cítil oveľa lepšie, ale potom sa depresia vrátila. Celých trinásť rokov som bral stále vyššie dávky antidepresív, ale zabrali vždy len na isté obdobie. Keď už som nemal kam ísť a užíval som najvyššie dávky, začal som svoje pátranie. V celom západnom svete počet depresií a úzkostných stavov narastá. Chcel som pochopiť, čo je za tým. Na ceste dlhej 65-tisíc kilometrov som hľadal odpovede u vedcov, aj u pacientov.
Našli ste ich?
Existuje deväť základných príčin depresií a úzkostí. Ich pochopenie ponúka nádej ľuďom, ktorí nimi trpia.
Jednou z príčin depresie je izolácia, uzatváranie sa do svojej ulity. V Japonsku dostal tento fenomén názov hikkimori. Hrozí jeho rozšírenie aj na iné kontinenty?
Ľudia sa stretávali pri spoločných obedoch, športových hrách, či v dobrovoľníckych skupinách. To všetko zaniká rýchlosťou voľného pádu. Americký profesor Harvardovej univerzity Robert Putnam uviedol príklad: Bowling bol azda najpopulárnejšia voľnočasová aktivita v USA, pri ktorej sa ľudia stretávali a spoznávali. Dnes sa tiež chodí na bowling, ale osamote. Človek má svoju vlastnú dráhu a hrá sám so sebou… Ostali sme zatvorení vo svojich domovoch, bez priateľov.
Vo svojej knihe píšete: Zostali sme zamknutí v našich domovoch bez priateľov. Vzťahuje sa to aj na Európu?
Sme najosamelejšou spoločnosťou v dejinách ľudstva. Nedávna štúdia sa pýtala Američanov – koľko ľudí vás dobre pozná? Polovica z nich odpovedala – nikto. Naši predkovia v afrických savanách neboli rýchlejší ani väčší ako zvieratá, ktoré lovili, oveľa lepšie však spolupracovali. Rovnako ako včely sa vyvinuli, aby žili v úli, aj ľudia prešli vývojom, aby žili v kmeni. Keď sa cítime úzkostne, všetci nám radia – buďte sami sebou. Akoby individualizmus bol tou pravou cestou. Depresia ma naučila, že je to naopak. Mali by sme zabudnúť na naše ego a stať sa súčasťou celku, kmeňa
Môže osamelosť, izolácia spôsobiť ďalšie zdravotné problémy, nielen depresiu?
Áno. Existujú zaujímavé experimenty, pri ktorých ľudí vystavili bežnému vírusu prechladnutia. Osamelí ľudia ochoreli oveľa častejšie . A to platí aj pri iných ochoreniach.
Na smrteľnej posteli ľudia hovoria o troch veciach – ľutujú, že nerobili prácu, o ktorej vždy snívali, že sa nevenovali rodine a obávajú sa toho, čo sa o nich bude hovoriť. Sú to najdôležitejšie veci v našom živote?
Filozofi už pred tisíc rokmi hovorili – ak si myslíte, že v živote sú dôležité peniaze, status a predvádzanie sa – nebudete šťastní. Hľadáme šťastie na nesprávnych miestach. Je to logické. Nikto nebude na smrteľnom lôžku premýšľať o tom, čo sa mu páčilo na Instagrame alebo o všetkých krásnych topánkach, ktoré si kedy kúpil. Budú to myšlienky o chvíľach lásky a spojenia. Žijeme v mašinérii reklamy a sociálnych médií, ktoré nás orientujú na zbytočnú spotrebu a zameranie na seba. Nemusíme však takto žiť.
V súvislosti s pandémiou koronavírusu sa skloňuje spomalenie, návrat k rodinnému životu. Osamelosť a izolácia sa deje aj v rámci rodín?
Prestali sme aj s rodinnými aktivitami. Jedávame spolu oveľa menej, pozeráme spoločne televíziu oveľa menej, aj počet spoločných dovoleniek sa zredukoval. Domov – komunita ľudí z nášho okolia – je minulosťou. A my túžime po domove, aj keď sme doma.
Môže osamelosť spôsobiť zdravotné problémy?
Aj včela ostane zmätená, keď príde o svoj úľ. Človek je stratený, keď príde o spojenie so svojou skupinou. Profesorka psychológie Martha McClintocková robila pokus na laboratórnych potkanoch. Niektoré žili jednotlivo v klietkach, iné v skupinách. U izolovaných zvierat sa vyvinula rakovina mliečnej žľazy osemdesiat štyrikrát častejšie než u potkanov, ktoré žili v skupinách. To ale nie je všetko. Osamelosť mení aj mozog.
Foto: SHUTTERSTOCK
Je mozog depresívneho človeka iný?
Mozog sa mení, aby zodpovedal našim potrebám. Zanikajú synapsie, ktoré nepoužívame a, naopak, posilňujú sa tie používané. Londýnsky taxikár bude mať väčšiu tú časť mozgu, ktorá je zodpovedná za priestorovú orientáciu. Mozog mení nielen osamelosť, izolovanosť ale aj materializmus.
Aký mechanizmus vedie k depresii?
Osamelí ľudia si dokážu dvakrát rýchlejšie uvedomiť potenciálne nebezpečenstvo. Čo je za tým? Dlhotrvajúca osamelosť spôsobuje, že sme viac podozrievaví a ostražití. S väčšou pravdepodobnosťou sa budeme obávať cudzích ľudí. Začneme sa báť presne toho, čo najviac potrebujeme. A nedostatok kontaktov vedie ešte k väčšej izolácii.
Nedá sa to zvrátiť?
Dá, ale na to, aby človek s depresiou alebo úzkosťou stratil svoje obavy, musí dostať oveľa viac lásky a istoty. Tragédiou však je, že s väčšinou depresívnych a úzkostných ľudí sa ťažko vychádza. Okolie ich kritizuje, odsudzuje a oni čoraz viac unikajú do svojho sveta.
Môžu za depresiu v dospelosti detské traumy?
Podľa Štúdie o negatívnych zážitkoch v detstve (Adverse Childhood Experiences/ACE Study), ktorá sa robila na sedemnásťtisíc účastníkoch, áno. Ak mal niekto v detstve traumatické zážitky, s oveľa väčšou pravdepodobnosťou bude v dospelosti trpieť depresiou.
Aj vy ste mali v detstve traumatizujúce zážitky?
Keď som bol malý, mama bola často chorá a otec býval väčšinou preč, v inej krajine. V chaose, v ktorom som žil, som zažil od jedného dospelého extrémne násilnosti – dokonca ma škrtil elektrickou šnúrou. V šestnástich som odišiel do iného mesta, preč od všetkých dospelých a vyhľadával som nebezpečné situácie, pri ktorých sa ku mne ľudia správali tak, ako by sa nemali…
Prečo násilnosti v detstve vedú k sebadeštruktívnemu správaniu, k obezite, závislostiam či samovraždám?
Sebaobviňovanie za traumy z detstva vás chráni pred vašou bezmocnosťou. Môžete predstierať, že ste silní, že to máte všetko v rukách. Platíte za to istú cenu. Ak ste zodpovední za to, že vám niekto ubližuje, potom si myslíte, že ste si to zaslúžili. A ani v dospelosti nebudete mať pocit, že si zaslúžite niečo iné.
Trauma v detstve je teda psychologická príčina depresie?
Spôsobov, ako môže byť narušená naša psychika, je nekonečne veľa. Môže to byť partnerova nevera, negatívna výchova matky, prežitie teroristického útoku…
Hovoríte tiež, že depresia je reakciou na pocit poníženia, ktorý v nás vyvoláva moderný svet.
Z televízie sa valia informácie, že jediní ľudia, ktorí za niečo stoja, sú celebrity a boháči, a vy viete, že šanca dostať sa medzi nich je mizivá. Prelistujte si Instagram alebo módny časopis a vaše normálne tvarované telo sa vám bude zdať nechutné. A v reálnom živote? V práci musíte počúvať rozmary šéfa, ktorý má desaťkrát vyšší príjem ako vy…
A čo genetika, dedičnosť? Tá sa nepodpisuje na odolnosti našej psychiky?
Skupina vedcov pod vedením psychológa Avshaloma Caspiho vypracovala jednu z nadetailnejších štúdií týkajúcu sa genetiky depresie. Zistili, že génový variant 5-HTTLPR skutočne súvisí so vznikom depresie. Gény sú však aktivované prostredím, teda ochorenie sa prejaví vtedy, ak zažijete stresujúcu udalosť alebo závažnú traumu v detstve. Nikto však nie je geneticky odsúdený na depresiu. Ste zraniteľnejší, ale gény nie sú tvorcom vášho osudu. Niekto priberie ľahšie, iný môže jesť, koľko chce, a je ako trieska. Ak dodržiavate isté zásady, môžete depresii uniknúť.
Vo svojej knihe často odkazujete na výskumy so šimpanzami. Aj zvieratá majú depresiu?
Áno. Trpia ňou zvieratá s nízkym statusom, ale vo voľnej prírode existuje istý limit, kam sa depresia môže rozvinúť. Naopak, v zajatí sa šimpanzy bonobo škriabu až do krvi. Zavýjajú, majú tiky a kolíšu sa. Papagáje si v zajatí vytrhávajú perie, kone sa neprestajne kníšu, slony si obrusujú kly – v prírode zdroj ich sily a pýchy. Žiadne z týchto zvierat to vo voľnej prírode nerobí.
Foto: Archív Noxi
V zajatí čoho sme my, ľudia?
Sme odtrhnutí od nášho prirodzeného biotopu, od prírody. Všetky druhy duševných problémov bývajú horšie v meste ako na vidieku. V „zelenom“ prostredí je menej stresu a zúfalstva. Oveľa dlhšie sme boli zvieratami, ktoré sa veľa pohybujú, než ľuďmi, ktorí rozprávajú a vytvárajú koncepty.
Ako sa dá prekonať depresia bez antidepresív?
Obnovte spojenie s druhými ľuďmi. Zrušte múry vášho ega, dovoľte mu vplynúť do príbehov iných ľudí a ich príbehy nech prídu do vášho života. Rozpustite svoju identitu, buďte súčasťou celku.
To znie tak ezotericky. Skúste to vysvetliť sám na sebe.
Keď som v minulosti cítil, že depresia a úzkosť sa začínajú hlásiť o slovo, snažil som sa robiť niečo pre seba. Kúpil som si novú vec, pozrel som si obľúbený film, čítal zaujímavú knihu, alebo som sa s priateľom rozprával o mojich pocitoch. Nefungovalo to. Naopak, bolo mi ešte horšie. Teraz to robím inak. Keď cítim, že to ide so mnou dolu vodou, nesnažím sa robiť niečo pre seba, ale pre druhých. Navštívim priateľa, snažím sa mu zlepšiť náladu. Urobím niečo pre známych alebo priateľov alebo pomôžem niekomu cudziemu. Tento spôsob je efektívnejší – prinajmenšom zastavím to padanie na dno.
Kontakt s ľuďmi je jedno zo spojení, ktoré máme podľa vašej knihy obnoviť. Aké sú tie ďalšie spojenia?
Spojenie so zmysluplnou prácou. Väčšinu bdelého času strávime prácou a 87 percent z nás má pocit, že práca nás nebaví alebo rozčuľuje. Ak môžete zmeniť zamestnanie na také, v ktorom nebudete podliehať takej kontrole, kde budete mať väčšiu autonómiu – urobte to. Úroveň vašej úzkosti a depresie pravdepodobne klesne. Tiež by sme mali obnoviť spojenie so zmysluplnými hodnotami, nie materiálnymi, pretože materializmus, konzumný spôsob života, súvisí so zvýšeným výskytom depresie a úzkosti.
Prečo mnohí z nás zostávajú v situáciách, v ktorých sa necítime dobre, napríklad v práci, ktorá nás nebaví?
Je hlúpe obviňovať ľudí z toho, že zostali v práci, ktorú nemajú radi. Väčšina ľudí momentálne nemá na výber. Riešením nie je poskytovať rady, aby zmenili zamestnanie, ale celková demokratizácia našich pracovísk.
Sú diagnózy, ktoré sa musia liečiť chémiou?
Pravda je, že chemické antidepresíva dávajú niektorým ľuďom určitú úľavu – čo je nesmierne cenné. Žiaľ, výsledky dlhodobého výskumu s názvom STAR*D dokazujú, že väčšina ľudí, ktorí ich užívajú, sa po istom čase znova dostanú do depresie. Musíme však byť úprimní sami voči sebe – pre väčšinu ľudí nestačia na vyriešenie problému. Vidíme to všade okolo seba – už tridsať rokov sa predpisuje čoraz viac antidepresív a prípadov depresií a úzkosti pribúda. Depresie a úzkosti majú tri druhy príčin – biologické, psychologické a sociálne. Všetky sú reálne a ani jedna z nich sa nedá opísať niečím tak zjednodušeným, ako je chemická nerovnováha. Keď som dostal depresiu, ani mi nenapadlo, aby som dával svoje utrpenie do súvislosti s okolitým svetom. Bol som presvedčený, že ide iba o mňa a o to, čo je v mojej hlave. Svoju bolesť som si totálne sprivatizoval.
Stačí ľuďom povedať, aby zmenili svoj život?
Určite nie. To by bolo popieranie mnohého, čo som na svojej ceste zistil. Depresia je do značnej miery kolektívny problém, spojený s tým, že v našej kultúre nie je niečo v poriadku, preto riešenie musí byť do značnej miery tiež kolektívne. Doteraz ležalo bremeno riešenia výlučne na jednotlivcoch. Robíme pacientom kázne, tvrdíme, že to (s pomocou tabletiek) zvládnu. Ak však problém nevzniká v nich samotných, nemôžu ho oni sami vyriešiť.
Vy ste začali užívať antidepresíva veľmi skoro. Čo by ste dens poradili tomu tínedžerovi, ktorý si išiel do lekárne pre svoje prvé tabletky?
Nie si stroj, v ktorom je niečo pokazené. Netrápi ťa chemická nerovnováha v mozgu, ale sociálna a duševná nerovnováha. Si bytosť, ktorej potreby neboli naplnené. Potrebuješ mať svoju komunitu. Potrebuješ mať zmysluplné hodnoty, šťastie nepríde vďaka peniazom a nakupovaniu vecí. Musíš mať zmysluplnú prácu. Potrebuješ prírodu. Cítiť, že ťa rešpektujú. Potrebuješ bezpečnú budúcnosť. Zbaviť sa hanby, ktorú možno cítiš za to, že s tebou zle zaobchádzali. Depresia je signál. Môžeš mu načúvať a nechať ho nech ťa vedie – preč od vecí, ktoré ťa zraňujú a vyčerpávajú, k tomu, čo napĺňa tvoje skutočné potreby.
Čo všetko ste podstúpili, keď ste skoncovali s antidepresívami?
Naučil som sa menej nafukovať svoje ego, menej sa zameriavať na materiálne vlastníctvo a nadradený status. Teraz vidím, že to všetko boli drogy, ktoré v konečnom dôsledku spôsobili, že som sa cítil ešte horšie. Meditoval som, aby som bol pokojnejší. Snažil som sa byť viac v kolektíve, s priateľmi, obmedzil som sociálne médiá, prestal som sledovať televízne vysielanie s reklamou. Namiesto toho som trávil oveľa viac času osobne s ľuďmi, na ktorých mi skutočne záleží. Keď som takto zmenil svoj život, moja depresia a úzkosť sa výrazne znížili. Mávam aj zlé dni – pretože mám aj osobné problémy a pretože stále žijem v kultúre, kde všetky negatívne sily stále pôsobia. Už však nemám pocit, že zo mňa nekontrolovateľne vyteká bolesť.
Johann Eduard Hari
Narodil sa 21. januára 1979 v škótskom Glasgowe a vyrastal v Londýne. V roku 2001 absolvoval štúdium politických a sociálnych vied na King's College v Cambridge. Po vysokej škole pracoval ako novinár v New Statesman, neskôr bol komentátorom v The Independent, je autorom divadelnej hry Going Down in History. V roku 2009 ho The Daily Telegraph menoval jednou z najvplyvnejších ľavicových osobností v Británii.
V roku 2018 vyšla jeho kniha Strata spojenia (Lost Connections), kde opisuje vlastné skúsenosti s užívaním antidepresív a ceste hľadania podstaty depresie a úzkosti. Poukazuje na konkrétne spoločenské faktory, ktoré stoja za rizikom vzniku depresie a úzkosti, ako je nedostatok zmysluplnej práce, rešpektu, nedostatok alebo nekvalitné vzťahy, strata kontaktu s prírodou či neistá vízia bezpečnej budúcnosti. Kniha nie je len o tom, ako sa zbaviť uvedených duševných porúch – je aj vhodnou prevenciou, a navyše poskytuje účinný návod na to, ako nájsť naplnenie a vnútorný pokoj v súčasnom svete.