V boľševickom štáte vládol zvláštny triumvirát. Vodcom sa mohol stať aj Grigorij Zinoviev alebo Lev Kamenev. V hre bol tiež Nikolaj Bucharin a Lev Trockij. Ako by sa asi vyvíjali dejiny, keby niektorý z nich vyšachoval Stalina?
Pohreb Lenina sa konal v Moskve v nedeľu 27. januára 1924. Štyri dni predtým sem previezli jeho telesné ostatky zo sanatória v neďalekých Gorkách, kde zomrel, a vystavili ich v Stĺpovej sieni Domu odborových zväzov. Napriek treskúcim mrazom sa vinul ulicami zasneženého mesta niekoľkokilometrový zástup trúchliacich Moskovčanov.
Čítajte aj Demokrati volali v novom roku po mieri, fašisti do útoku
Ale zďaleka nesmútili všetci, Lenin už vtedy rozdeľoval ruskú spoločnosť. Státisíce tých, čo v dôsledku revolúcie prišli o svojich blízkych, o majetky či postavenie, ho preklínali a pri správe o jeho úmrtí pocítili úľavu. Ako prijali zvesť o Leninovom konci Slováci?
Nenahraditeľný Vladimír Iľjič
Na Slovensko dorazili prvé správy o smrti a pohrebe Lenina s takmer týždenným oneskorením. Vtedajšie denníky o tom informovali protichodne, takpovediac podľa straníckej príslušnosti. Slovenská pravda, vychádzajúca v Košiciach a blízka ľudovej strane priniesla až 3. februára 1924 správu s palcovým titulkom Boľševický cár je mŕtvy. Začínala sa vetou. „Najstrašnejšia osobnosť dejín od dôb Nerónových Lenin Uľjanov nie je už medzi živými.“
Naopak, tlačová tribúna slovenských komunistov Pravda chudoby so sídlom vo Vrútkach trúchlila za „vodcom svetového proletariátu“ a písala o jeho smrti ako o „nenahraditeľnej strate“. Vedenie KSČ na Slovensku dostávalo informácie z Moskvy o čosi rýchlejšie prostredníctvom tlačovej služby Komunistickej internacionály (Kominterny). Preto už 27. januára sa mohla v Krompachoch konať pietna akcia venovaná Leninovej pamiatke.
Najstrašnejšia osobnosť dejín od dôb Nerónových Lenin Uľjanov nie je už medzi živými.Slovenská pravda, 3. februára 1924
„Smútočný sprievod sa zoradil do štvorstupu pred tamojším Robotníckym domom,“ informovali noviny. „Vpredu kráčali mladíci s červenými zástavami a s vencom, do ktorého vložili portrét V. I. Lenina. Za nimi išli miestni funkcionári na čele s okresným tajomníkom KSČ v Spišskej Novej Vsi Júliusom Maurerom.“
Ten potom aj rečnil na smútočnom zhromaždení. Na záver prečítal prísahu, že Leninom začatý boj dovedú „aj slovenskí proletári“ do víťazného konca.
V komunistickom hnutí na Slovensku vtedy pôsobili ľudia, ktorí sa s Leninom osobne stretli – napríklad legionár Matej Kršiak, v tom čase šéfredaktor Pravdy chudoby, neskôr poslanec čs. parlamentu za KSČ. Žilinčan Július Verčík bol v roku 1924 členom politbyra ÚV KSČ a tlačovým tajomníkom pre Slovensko. V tom istom roku, už po smrti Lenina, ho zvolili dokonca za člena výkonného výboru Kominterny. Stretol sa s Bucharinom, preložil niektoré jeho spisy do slovenčiny.
Ale oveľa viac bolo tých Slovákov, čo sa do Kremľa nikdy nedostali, ale mali bezprostrednú skúsenosť s boľševickou revolúciou. Mnohým sa zapáčili Leninove myšlienky o sebaurčení národov až do odtrhnutia alebo jeho heslo "Pôdu – roľníkom, továrne – robotníkom“.
Ak sa vrátili domov hneď po revolúcii, nemohli vedieť, ako boľševici naložili s týmito ideami v praxi. A tak nevdojak šírili medzi rodákmi ilúzie o sovietskom Rusku či lacné návody, ako vyjsť nekapitalistickou cestou z povojnového rozvratu. Historička Xénia Šuchová to nazvala "tichým vývozom revolúcie“.
Už v roku 1923 mala radikálna ľavica na Slovensku pomerne početnú členskú základňu a nemálo priaznivcov. Prejavilo sa to v obecných voľbách, keď komunisti boli druhí v takých mestách ako Trnava, Trenčín, Malacky alebo Sereď a v Martine dokonca zvíťazili.
Týždeň po Leninovom pohrebe prinášali československé médiá prvé predpovede i „zaručené“ správy o tom, kto nahradí alebo už vystriedal vodcu revolúcie na ruskom Olympe. Komunistická tlač o tom mlčala – nepatrilo sa predsa špekulovať o záležitostiach, ktoré si musia vyriešiť súdruhovia v ústrednom výbore boľševickej strany sami…
Foto: Wikipedia
Alexej Rykov to nebol
Mnohých domácich i zahraničných komentátorov pomýlili správy z Moskvy o vymenovaní Alexeja Rykova za predsedu Rady národných komisárov, čiže za premiéra sovietskej vlády. Už začiatkom februára 1924 preto pražské denníky informovali, že nástupcom Lenina sa stal tento 43-ročný revolucionár a nedoštudovaný právnik.
Rykov mal za sebou rýchlu kariéru, vo vládnych funkciách začal pôsobiť hneď od víťazstva revolúcie. Najprv sa stal ľudovým komisárom (ministrom) vnútra, neskôr komisárom národného hospodárstva. Už v roku 1921, po prvej mŕtvici Lenina, bol Rykov jeho námestníkom.
V marci 1923 sa sovietsky líder musel po druhej mŕtvici úplne stiahnuť z politiky (paralýza pravej časti tela, strata schopnosti hovoriť a samostatne sa pohybovať).
Rada ľudových komisárov, teda sovietska vláda, už prestávala v tom čase byť svojprávnym orgánom a čoraz viac podliehala politbyru ústredného výboru strany. Dvojnásobne to začalo platiť po Leninovej smrti.
Sedem rokov po revolúcii a dva roky po vzniku ZSSR sa v štáte sformoval politický systém jednej strany. Podľa zistení súčasného ruského historika Alexeja Guseva sa dominantnou silou v nej stával rozvetvený aparát siahajúci až do najvzdialenejších gubernií, krajov a okresov.
Tvorilo ho 15-tisíc uvoľnených straníckych pracovníkov, ktorých počet neustále rástol. "Na vrchole tejto aparátnickej vertikály moci sa nachádzal sekretariát ústredného výboru vedený generálnym tajomníkom Stalinom,“ dodáva historik. Aparát síce mal podliehať najvyšším voleným orgánom strany – ústrednému výboru a zjazdu, tie sa však schádzali sporadicky.
A čo politbyro? V tom čase bolo 12-členné, bol v ňom aj Rykov, ale rozhodujúce postavenie mala tzv. trojka: Grigorij Zinoviev, Lev Kamenev a Josif Stalin. Prvý bol zároveň šéfom Kominterny a druhý – predsedom Rady práce a obrany.
Všetci z tohto triumvirátu sa pôvodne volali ináč: Ovsej-Geršen Radomyslski, Lev Rozenfeld a Ioseb Džugašvili. Prví dvaja boli židovského pôvodu, Stalin – Gruzínec. Jedine on pochádzal z chudobnej rodiny, Zinoviev i Kamenev mali majetných rodičov.
Všetci traja boli najmenej o desať rokov mladší ako Lenin (preto ho v úzkom kruhu prezývali "Starec“). Ani jeden z nich nedokončil pre revolučnú činnosť vysokú školu (Stalin – bohoslovecký seminár). Všetci traja sa vyznamenali v ilegálnej práci aj v októbrovej revolúcii.
V čase Leninovej smrti každý zastával vysoké posty v štáte, strane alebo v Kominterne. Každý z nich sa mohol a aj chcel stať nástupcom Lenina. Čo ich teda držalo spolu? Obavy z Trockého, ďalšieho uchádzača o nástupníctvo. Najprv museli poraziť Trockého, až potom si to mohli rozdať medzi sebou.
Foto: DZEN.RU
Koho preferovali obyčajní Rusi
O Trockom ako možnom nástupcovi Lenina špekulovali v prvých týždňoch po jeho smrti aj československé médiá.
„Trockij má v rukách obrovskú moc, je ľudovým komisárom vojenstva, má najväčšiu autoritu v Červenej armáde a ďalšie predpoklady, aby v boji o moc zaujal Leninovo miesto,“ tvrdili Lidové noviny a niektoré slovenské denníky to po nich opakovali.
Ďalšie mesiace dávali týmto slovám akoby za pravdu. Približne od mája 1924 prichádzali aj prvé správy o rozbrojoch vo vedení boľševickej strany medzi Trockým a Stalinom, prípadne ešte Zinovievom.
Stojí za zmienku, že aj značná časť ruskej spoločnosť, ktorá o ich sporoch nič nevedela, by vtedy najradšej videla na najvyššom poste v Kremli práve Trockého alebo Zinovieva. Vyplýva to z archívnych výskumov iného súčasného ruského historika Michaila Brianceva.
„Vtedy najpočetnejšia vrstva spoločnosti – roľníctvo však za skutočného lídra chudoby považovala Rykova,“ prízvukuje historik. Podľa neho sa v tom prejavil nielen ľudový antisemitizmus, ale aj fakt, že Rykov ako jediný z možných pretendentov (uchádzačov) pochádzal z ruskej, mnohodetnej maloroľníckej rodiny. „Považovali ho za prirodzeného predstaviteľa svojich záujmov.“
Treba dodať, že Rykov si získal priazeň pospolitého ľudu najmä po tom, čo v apríli 1922 ako premiér rozhodol o čiastočnom a o tri roky neskôr o úplnom zrušení prohibície v Rusku. V decembri 1919 ju neprezieravo zaviedla rada ľudových komisárov pod vedením Lenina. Vodku po opätovnom povolení jej výroby a predaja začali prostí Rusi nazývať „rykovkou“. Ale Rykov až tak vysoko nerúbal…
Foto: DZEN.RU
Trockij – korunný princ? Kdeže!
Za Trockého ako prípadného korunného princa sa nepriamo prihováral aj sám Lenin v Liste zjazdu z decembra 1922. Tento list historici nazývajú aj Leninovým testamentom. Obvinil v ňom Stalina z hrubosti, zo sústredenia "obrovskej moci“ vo svojich rukách.
Netajil sa pritom pochybnosťami o jeho schopnosti s ňou správne disponovať. Navrhol Stalina premiestniť z postu generálneho tajomníka – čo mala byť pôvodne čisto administratívna funkcia – a poveriť ho inými úlohami.
Čítajte aj Báli sa viac Dubčeka alebo Havla? Z politického zákulisia novembra 1989
Krátko predtým Stalin hrubo vynadal Leninovej žene Nadežde Krupskej. Keď sa o tom Lenin dozvedel, napísal mu rozhorčený súkromný list, na ktorý Stalin odpovedal podľa slov Kameneva veľmi zdržanlivým a trpkým ospravedlnením.
V Liste zjazdu Lenin vyzdvihol, naopak, zásluhy Trockého. Označil ho za „najschopnejšieho človeka v terajšom ústrednom výbore“, superboľševika, aj keď mu vyčítal niektoré nedostatky, napríklad prílišné sebavedomie.
List, ktorý ťažko chorý Lenin nadiktoval svojej žene Nadežde Krupskej, sa mal pôvodne prečítať na zjazde strany v apríli 1923, nakoniec sa tak stalo až v máji nasledujúceho roku, už po smrti Lenina. Historici vysvetľujú prieťahy aj tým, že autor listu sa veľmi nelichotivo zmieňoval o ďalších najvyššie postavených boľševikoch – o Zinovievovi, Kamenevovi a Bucharinovi. To ich ešte viac zomklo okolo „oceľového“ Džugašviliho.
Táto skupina vo vedení strany sa potom postavila proti trockistom. Stalin ponúkol svoju funkciu vedeniu strany. Ale zastali sa ho ako Zinoviev i Kamenev, tak aj Bucharin a Rykov. A dohodli sa, že obsah listu zamlčia pred účastníkmi zjazdu. Prvýkrát ho prečítal na najvyššom fóre sovietskych komunistov až Nikita Chruščov v roku 1956 pri odhaľovaní kultu Stalina a jeho zločinov.
Trockého a Lenina nazývali starí boľševici „dvomi prvými medzi rovnými“. Stalin najprv izoloval chorého Lenina a potom aj Trockého, keď ho najprv obvinil z „ľavicovej úchylky“ a potom poslal z Moskvy do vyhnanstva.
Aký by bol Trockij ako nástupca Lenina? Môžeme iba hádať, ale dá sa vychádzať aj z toho, aký bol do svojej smrti.
V prvých rokoch po boľševickej revolúcii mal Trockij povesť „červeného Bonaparta“. Hlásal, na rozdiel od Lenina a neskôr i Stalina, „permanentnú revolúciu“ až do víťazstva komunizmu na celom svete. Isteže, ľudia môžu zmeniť názory aj v päťdesiatke.
Vo vyhnanstve Trockij vystupoval ako bojovník za demokraciu, najmä tú vnútrostranícku. Mnohí historici si však myslia, že ako líder Sovietskeho zväzu by bol sotva menší diktátor ako Stalin. A že so svojimi oponentmi v strane i mimo nej by zúčtoval nie menej krvavo než on.
Foto: DZEN.RU
Stalin na vrchole moci
Ešte predtým než Stalin vyhnal Trockého najprv do Alma-Aty a potom do Turecka, sa rozišiel s obomi partnermi v triumviráte – so Zinovievom a s Kamenevom. Obvinil ich z vytvárania „novej“, respektíve „zjednotenej“ opozície.
Na oboch mal kompromitujúce materiály a nemusel si ani veľmi vymýšľať. Zinoviev ako predseda Petrohradského sovietu nechal mesto po revolúcii utopiť v krvi. Navyše, bolo verejným tajomstvom, že on i Kamenev nesúhlasili s ozbrojeným povstaním v októbri 1917.
Kamenev vystupoval aj proti Brest-litovskému mieru a bol za pokračovanie vojny s Nemeckom v situácii, keď Rusko bolo fakticky na kolenách. Lenin vyčítal obom politický oportunizmus, nerozhodnosť alebo pasivitu v momentoch, keď bolo treba neodkladne konať.
Stalinovi pomáhal pri likvidácii tejto „opozície“ Bucharin, najmladší z vedúcich boľševikov, "miláčik strany“ a "veľký teoretik“. Tak ho kedysi charakterizoval Lenin, ku ktorému mal ideovo aj intelektuálne bližšie ako k Stalinovi.
Bucharin bol okrem toho akýmsi mostíkom medzi dvoma krídlami vo vedení strany. Niektorí v ňom videli korunného princa, ale Lenin vo svojom „testamente“ zapochyboval aj o "miláčikovi“.
„Bucharinove teoretické názory možno len s veľkými pochybnosťami označiť za marxistické,“ napísal. "Pretože je na ňom niečo scholastické (nikdy neštudoval a myslím, že ani celkom nepochopil dialektiku).“ Vyčítal mu aj prílišné teoretizovanie bez overenia predkladaných koncepcií praxou.
V čase Gorbačovovej perestrojky vtedajší reformátori tvrdili, že keby okolnosti umožnili Bucharinovi postaviť sa na čelo strany, tak dejiny ZSSR a možno i sveta sa uberajú po inej trajektórii. Bol horlivý zástanca novej ekonomickej politiky (NEP-u), štátneho kapitalizmu, s čím začal ešte Lenin po tom, čo politika tzv. vojnového komunizmu priviedla Rusko na pokraj priepasti.
Bucharin bol proti tomu, aby sa industrializácia Ruska diala na úkor ožobračovania roľníkov. Naopak, vyzýval ich – obohacujte sa!
Stalin, naopak, začal v roku 1925 opúšťať NEP a presadzovať kolektivizáciu poľnohospodárskej výroby. Nemal problém rozísť sa aj s Bucharinom, hoci patril medzi jeho najbližších priateľov, s málokým si tykal, s ním áno. Volali sa familiárne „Koba“ a "Bucharčik“.
V tom čase už bol Stalin „hlavným predstaviteľom politbyra“, aspoň tak sa o ňom vyjadril ďalší člen toho vrcholového mocenského orgánu Kliment Vorošilov.
Podľa amerického znalca dejín sovietskeho Ruska Richarda E. Pipesa práve v týchto rokoch sa udiala koncentrácia moci v Stalinových rukách.
Čítajte aj Dohoda Beneša so Stalinom. Zmluva s diablom alebo s osloboditeľom?
Čo sa vtedy odohrávalo u nás doma? V parlamentných voľbách v roku 1925 hlasovalo za KSČ na Slovensku takmer 200-tisíc voličov. So ziskom bezmála 14 percent hlasov sa komunisti stali treťou najsilnejšou stranou – po ľudákoch a agrárnikoch. Pod ich úspechom sa podpísala najmä zlá sociálno-ekonomická situácia na Slovensku a malý záujem Prahy o jej riešenie.
V ďalších rokoch aj československí komunisti začali kopírovať vývoj strany boľševikov. Bojovalo sa s rôznymi politickými úchylkami, po ktorých nasledovali čistky. Stalin išiel ďalej a svojich oponentov nakoniec dal popraviť, hoci už mu nekládli odpor. V rokoch Veľkého teroru (1937 – 1938) skončil na popravisku aj „Bucharčik“.
„Koba“ chcel ukázať, že neodpúšťa najmenšie zaváhanie ani najbližším spolubojovníkom. Zároveň vyvolával v krajine atmosféru strachu, nevyhnutnú na nastolenie nového poriadku. Najväčšieho rivala dal zavraždiť o dva roky neskôr v Mexiku.
V Československu prišlo na fyzickú likvidáciu podobných „zradcov“ v rodnej strane až po tom, čo KSČ na čele s Klementom (,,Klemom") Gottwaldom získala monopol moci v štáte.
Ako zomierali Lenin a jeho následníci
Vladimír I. Lenin (22. 4. 1870 – 21. 1. 1924)
Svojho času šíril Lev Trockij verziu, že Leninovo umieranie urýchlil Josif Stalin. Mal ho otráviť, respektíve mal mu tajne podať jed, o ktorý ho Lenin požiadal, aby si skrátil predsmrtnú agóniu.
Pred desiatimi rokmi si Leninov chorobopis znovu naštudoval známy americký neurológ Harry Vinters a o výsledkoch expertízy referoval na vedeckej konferencii v Baltimore. Nevylúčil úplne ani otravu, viac sa však prikláňal k verzii o postupnom zhoršovaní zdravia pacienta v dôsledku kôrnatenia ciev, stresov, opakovaných mŕtvic.
Grigorij J. Zinoviev (23. 9. 1883 – 25. 8. 1936)
Jedného z najbližších spolupracovníkov Lenina, šéfa Komunistickej internacionály, najprv v decembri 1934 zatkli a s ďalšími 15 „sprisahancami“ odsúdili najprv na desať rokov väzenia. O dva roky neskôr, po krutom vyšetrovaní v prvom inscenovanom monsterprocese dostal na základe falošných obvinení trest smrti.
V noci z 25. na 26. augusta 1936 stihol pred popravnou čatou ešte zvolať: „Preboha, zavolajte Josifovi Vissarionovičovi, veď mi sľúbil, že ma zachráni!“
Lev Kamenev (18. 6. 1883 – 25. 8. 1936)
Kamenev prešiel tou istou tortúrou čo aj Zinoviev. Podľa očitých svedectiev sa na popravisku správal dôstojnejšie a nahlas žiadal Zinovieva, aby krotil svoju hystériu, nebozkával nohy čekistov a nežiadal o zmilovanie.
Nikolaj I. Bucharin (9. 10. 1888 – 15. 3. 1938)
Zdalo sa, že „miláčik strany“ a „veľký teoretik“ sa vyhne tragickému koncu, ale aj naňho dopadol stalinský meč pokrivenej spravodlivosti. Vo februári 1937 ho zatkli, obvinili zo sprisahania s cieľom zvrhnúť sovietsky štát a po piatich mesiacoch vyšetrovania odsúdili na smrť zastrelením a popravili.
Lev D. Trockij (7. 11. 1879 – 21. 8. 1940)
Keďže Trockij aj v emigrácii pokračoval v útokoch na Stalina a jeho režim, sovietska tajná služba sa viackrát pokúšala ho zavraždiť. Nedarilo sa jej to, lebo Trockij sa vedel ukrývať a mal početnú ochranku. Vyšiel až pokus 26-ročného Katalánca Ramona Mercadera, ktorý sa vydával za novinára.
Keď ostal s Trockým osamote, udrel ho sekáčikom na ľad po hlave. Ťažko zranený na druhý deň zomrel. Mercadara po odpykaní 20-ročného väzenia tajne dopravili do Moskvy, kde ho vyznamenali titulom hrdina ZSSR.
Josif V. Stalin (18. 12. 1878 – 5. 3. 1953)
Smrť Stalina je opradená konšpiráciami a dohadmi. Dodnes sa traduje, že ho dal otráviť šéf štátnej bezpečnosti Lavrentij Berija. Sám diktátor bol presvedčený, že ho trávia jeho doktori. Nič z toho sa však nepotvrdilo. Dvoch osobných lekárov však dal postaviť pred súd, jedného dokonca popraviť.
Skonal vo veku nedožitých 75 rokov. Agóniu opísala jeho dcéra Svetlana, ktorá sa pri otcovi nachádzala spolu s lekárskym personálom. "Posledné dve hodiny prakticky strácal dych.“ Stalin trpel artériosklerózou a už krátko po druhej svetovej vojne prekonal niekoľko infarktov. Aj pitva preukázala pokročilé kôrnatenie ciev. Žil však dlhšie ako Lenin – 75 rokov.