Ako ste sa dostali ku hviezdam?
Ovplyvnila ma jedna astronomická udalosť. Keď som bol roku 1999 na letnej brigáde v Nemecku, zažil som niečo nečakané. Úplné zatmenie Slnka. Netušil som, že má nastať. Keď zrazu poobede zapadlo Slnko, ostal som v šoku, asi ako starovekí Egypťania. Nastala úplná tma a uvidel som hviezdy. Počas dňa. Vtedy mi napadlo, že by bolo pekné sa zaoberať niečím, čo je nad nami.
Bola z toho od začiatku vášeň?
Prirovnal by som to k zaľúbeniu a láske. Človek, ktorý vie málo, môže byť zaľúbený. Keď som ja stretol svoju manželku, bol som zaľúbený. Ale čím viac ju poznám, tým viac ju ľúbim. Láska teda potrebuje čas na spoznávanie. S astronómiou je to podobné. Od zaľúbenosti do hviezd postupným štúdiom prechádzam k láske. Taká je moja cesta. Jedným z prvých momentov bolo zatmenie Slnka. Ďalším bolo, keď zo školy v Lipanoch odišiel kolega, ktorý viedol astronomický krúžok, a mne ponúkli, či ho prevezmem. A napokon to boli moji žiaci. Nebyť mojich žiakov, tak by som sa toho veľa nenaučil.
Žiaci učili učiteľa?
Každý ma niečím potiahol. Jeden poznal mená hviezd, ďalšia žiačka chcela riešiť také príklady, že som si kvôli nej musel doštudovať náročnejšiu fyziku. Dnes jej to vysvetľujem ja. Ale mnohé impulzy mi dali práve žiaci. Viete, ja sa nepotrebujem kariérne rozvíjať. Ja potrebujem, aby sa kariérne rozvíjali deti.
To, že chcem byť učiteľom, som v skutočnosti zistil, až keď som začal učiť!
Čo vás najviac fascinuje na vesmíre?
V tom tkvie láska k astronómii. Najviac ma baví to, že môžete donekonečna objavovať. Nikdy nebudete na tom tak, že si poviete – teraz už všetko viem, koniec, nuda. Spolu so žiakmi objavujeme také pekné otázky, ktoré by mi predtým ani nenapadli. A nielen v astronómii.
Ktorým oblastiam sa ešte venujete?
Odkedy som sa priženil do obce Poloma (okres Sabinov), trénujem mladých futbalistov. Nerád vidím, keď sa mladí tvária, že nemajú čo robiť. Pre utužovanie kolektívu ich ťahám aj na rôzne sústredenia. V našej obci je približne 950 obyvateľov, z toho asi 40 chlapcov v žiackom veku. Viac ako polovica z nich mi chodí na tréningy. Nehráme najvyššiu ligu, ale chcú chodiť. A to je podstatné. Asi vidia, že niekomu na nich záleží. Snažím sa zabezpečiť nové dresy, zháňať sponzorov a vždy sa nájdu dobrí ľudia, ktorí pomôžu. Skrátka, chcem im ukázať, že voľný čas môžu tráviť aj lepšie ako pri mobiloch. Ešte mám rád folklór. Rád tancujem ľudové tance, spievam, počúvam ľudové pesničky, chodím po festivaloch, ako napríklad Hornotoryský folklórny festival alebo O gajdicu Andreja Mizeráka. Veľmi ma baví história nášho kraja aj Slovenska. Ale je toho oveľa viac.
A kedy ste zistili, že chcete byť učiteľom?
Nikdy som nevedel, čím chcem byť! Bol som relatívne dobrý vo všetkých predmetoch, snažil som sa všetko naučiť, možno matematika ma bavila viac ako ostatné predmety. To, že chcem byť učiteľom, som v skutočnosti zistil, až keď som začal učiť!
Foto: CDI
Ako to?
Po vysokej škole som nebol na 100 percent presvedčený, že budem učiteľom. Začal som pôvodne učiť na základnej škole, kde chodili mladší žiaci. Väčšinou sa učili len to, čo som im povedal. Teda niektorí ešte menej. Možno aj preto som sa snažil nájsť si inú prácu, dostať sa medzi deti, ktoré chcú ísť ďalej. Túžil som vidieť ich ohlas, že som ich niečo naučil, že im to pomohlo. Na gymnáziu sa to podarilo.
A tiež vás posunula učiteľským smerom nejaká „astronomická“ udalosť?
Neviem, či išlo o jeden konkrétny okamih, ktorý by rozhodol. Takisto to prišlo postupne. Teraz viem, že som si vybral správne. A aj to, že ma vybrali na ocenenie, že som tam stál pred všetkými tými ľuďmi, vnímam ako signál, že som sa vydal po dobrej ceste.
Vaša dedina Poloma je ani nie 10 kilometrov od Krivian, rodiska etnológa a národopisca Jána Lazoríka, autora šarišských rozprávok Rosprafki a pripovitki, propagátora šarištiny. Šariština je vo vašom regióne živá, prítomná. Prednášate aj v nej o astronómii?
Keď som mal prednášku pre dôchodcov v Polome, spýtal som sa ich, ako mám rozprávať: A oni – po šarišsky! Len vďaka tomu som sa od nich podozvedal množstvo zaujímavých vecí z histórie, napríklad ako oni pozorovali zatmenie Slnka. A veruže pozorovali múdro, nemali teleskop, ale sledovali odraz Slnka v kaluži. Zatmenie Slnka na zvlnenej hladine kaluže nazvali bojom Slnka s Mesiacom. Boli to aj úsmevné chvíle. Pýtal som sa ich, ako sa volá prvá hviezda, ktorú uvidia po západe Slnka tesne nad ním. Odpovedali – tak to je Severka, predsa každý volá tú hviezdu Severka. Aj keď vedeli, že tam, kde zapadá Slnko, nie je sever. Tak som im vysvetlil, že v skutočnosti pozorujú Večernicu, čo je nakoniec planéta Venuša a nie hviezda. Dobre sme sa na tom s tetuškami zabávali. Mojím cieľom však nakoniec nie je, aby som poslucháčom ukázal, že niečo nevedia. Chcem im odhaliť, aký je vesmír úžasný. A pritom prednášam všetkým to isté, tak deťom, ako aj dôchodcom, len využívam iný jazyk, iný slovník.
Tak ako hviezda dáva energiu, teplo a svetlo okoliu, zapálený mladý človek dokáže pomáhať ľuďom vo svojom okolí.
Pôsobíte na Gymnáziu v Lipanoch, čo je mestečko zhruba na polceste medzi Prešovom a Starou Ľubovňou a má asi 6 400 obyvateľov. Vaši žiaci so zápalom hovoria, že sa raz vidia ako astrofyzici alebo raketoví vedci. Ako sa vám podarilo prebudiť v deťoch také nadšenie pre vedu, astronómiu?
Úprimne, prvé výsledky som uvidel možno až po desiatich rokoch, keď sa tomu niektorí žiaci naozaj chceli venovať. Posúva nás aj stredoškolská odborná činnosť. Raz mi skoro vypadli oči z jamiek, keď za mnou prišiel 15-ročný chlapec, že jeho zaujímajú kozmické častice a že sa podieľa na ich výskume cez poľskú aplikáciu v projekte CREDO! Cieľom bolo, že vďaka mobilu sa hocikto môže stať vedcom. Pretože každý mobil sa správa ako prijímač, ktorý dokáže zachytiť určité častice. Len si spustíte aplikáciu a dokážete detegovať častice, ktoré dopadajú nonstop zo všetkých smerov. Niektoré z týchto častíc sú kozmického pôvodu a aplikácia vám pomôže zistiť o nich viac. Žiakovi som navrhol vedecké zlepšenie tohto programu, bol šikovný informatik a naprogramoval to. Ďalší zo žiakov prišiel s témou aerodynamika rakiet. Jeho cieľom bolo skúmať, či by existoval iný tvar rakety, ktorý by kládol menší odpor, čo by prinieslo úsporu paliva. Natrápili sme sa na tom, ale bolo to pekné trápenie. Pretože s touto prácou žiak postúpil do krajského kola SOČ, nuž a tento rok nastúpil na Leteckú fakultu Technickej univerzity v Košiciach na odbor letecká a kozmická technika! No a jedna moja aktuálna žiačka sa chce profesionálne venovať astronómii aj po skončení gymnázia a odhodlane si ide za svojím snom už niekoľko rokov. V poslednom čase sa to teda naozaj celkom pekne rozbehlo.
Čo považujete za svoj najväčší úspech?
Moju rodinu, deti, manželku. Kamarátov, známych. A v učiteľskej oblasti? Veľmi si vážim, že ma vybrali za finalistu Ceny Dionýza Ilkoviča. Že sa vôbec niekto na moje snaženie pozrel a povedal – dobrá práca!
Zastupujete Slovensko v Európskej asociácii pre astronomické vzdelávanie. Podieľate sa na súťažiach Catch a Star, Moonwalker alebo Space Art. Aké sú vaše ďalšie ciele?
O mojom sne som písal aj prezidentke asociácie. Bol by som rád, keby sa podarilo vytvoriť projekt, v ktorom by mohli medzi sebou komunikovať deti z rôznych škôl o astronomických problémoch. Spoznávali by svet, zlepšovali by sa v angličtine. Máme však aj ďalšie ciele, napríklad novú súťaž, ktorou by sme deti priviedli späť k astronómii. Pretože nás trochu mrzí, že astronómia z kurikula vypadla. Z toho, čo sme sa z astronómie učili kedysi my, sú dnes možno iba dve témy. Žiaci na prvom stupni základnej školy sa učia iba čosi z histórie. Niekedy sme sa učili rôzne výpočty týkajúce sa hviezd, dnes je to už iba náplňou astronomického krúžku. Napríklad ako vypočítať hmotnosť celej slnečnej sústavy. Dá sa to, máme na to fyzikálne aparáty. Vieme vypočítať, kedy zhruba vznikol vesmír. Nebolo by skvelé, keby sme sa aj na bežných hodinách, a nielen na krúžkoch, zaoberali napríklad myšlienkou, že všetko, čo vidíme, je v skutočnosti minulosť? Aj teraz, keď sa na mňa pozeráte, vnímate len odrazené svetlo. Keby bol niekto 43 svetelných rokov od nás a mal by dobrý ďalekohľad, videl by v tejto chvíli moment, ako som sa narodil. Čas neplynie pre každého rovnako. Na Zemi si to neuvedomujeme, lebo naše zmysly nie sú dokonalé. No predsa, keď sa o tom úchvatnom prepojení priestoru a času zhováram s deťmi, veľmi sa im to páči.
Foto: CDI
Nad akými rébusmi ste sa spoločne so študentmi najviac potrápili?
Veľa úloh im zadávam z medzinárodných olympiád. No niekedy im zadám aj úlohu, ktorá sa nedá vyriešiť, napríklad nech skúsia vymyslieť perpetuum mobile. Deti sú v tomto dobré, sú neskazené, a keď nevedia, že sa niečo nedá, tak to skúšajú. A možno pri tom aj na niečo prídu. Ja sám som dávno skúšal prísť na to, ako by mohlo také perpetuum mobile fungovať. Samozrejme, nič som neobjavil, ale popritom som sa naučil množstvo iných vecí. A minimálne som vedel vysvetliť, prečo sa to nedá.
Máte nejakú svoju vlastnú hviezdu?
Hviezdou, okolo ktorej sa točí môj vesmír, je Ninela. Nie som síce jej majiteľom, ale ako darček od manželky som dostal možnosť pomenovať ju. Veľa hviezd na oblohe nemá meno, len katalógové číslo. Britská spoločnosť Gift Republic vám umožní pomenovať si jednu hviezdu a garantuje, že už nikto jej nedá iné meno. Ninela sa nachádza v súhvezdí Veľký pes, ale v známych katalógoch jej meno nenájdete. Je slabá, má svietivosť iba asi 14 magnitúd, takže nie je ani viditeľná voľným okom. Pre mňa je však najúžasnejšia, lebo som ju pomenoval podľa mojich dcér – Niny a Nely.
Majú pre vás hviezdy a mladí ľudia niečo spoločné?
Každý mladý človek je pre mňa možná budúca hviezda. Keď sa rodí hviezda, zhluk hmoty sa musí zmrštiť. Počiatočná guľa musí nazbierať množstvo materiálu, zväčšuje sa, až sa zapáli. A tak je to aj pri každom mladom človeku. Keď vydrží dostatočne dlho pri hocičom, čomu sa venuje, tak ho to začne baviť, dokáže sa pre danú vec zapáliť. A potom je dosť ťažké uhasiť zapálenú hviezdu. Keď sa nám ju podarí zapáliť, máme vyhraté. Tak ako hviezda dáva energiu, teplo a svetlo okoliu, zapálený mladý človek dokáže pomáhať ľuďom vo svojom okolí.
Marián Mišenčík
Vyštudoval učiteľstvo matematiky a fyziky na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V roku 2005 nastúpil ako pedagóg na Gymnázium v Lipanoch, kde on sám študoval, učí tu matematiku a fyziku a vedie astronomický krúžok. Je popularizátorom astronómie a vesmíru v hornotoryskom regióne. Zastupuje Slovensko v Európskej asociácii pre astronomické vzdelávanie, podieľa sa na súťažiach Catch a Star, Moonwalker alebo Space Art.