Bitka o Britániu bola prvou, ktorá prebiehala výhradne vo vzduchu. Nemci chceli zlomiť odpor britského Kráľovského letectva (RAF), aby sa mohli vylodiť. Bitka trvala od 10. júla 1940 do konca októbra 1940, pričom najťažšie boje prebiehali v auguste a v septembri. Podľa oficiálnych štatistík sa na nej zúčastnilo 2937 letcov zo stíhacích jednotiek RAF.
Spolu Briti prišli o viac ako 1500 lietadiel. Padlo 544 stíhacích pilotov. Na nemeckej strane straty dosiahli 2000 lietadiel, zahynulo takmer 2600 letcov a ďalších 900 padlo do zajatia. Vyššie nemecké personálne straty sú spôsobené tým, že prichádzali najmä o bombardéry s viacerými členmi posádky, kým na britskej strane išlo o jednomiestne stíhačky. Briti tiež bojovali nad vlastným územím a zostrelený pilot, ktorý vyskočil na padáku, sa vrátil do služby. Nemec na padáku padol do zajatia. Veľké straty však utrpeli britskí civilisti. Pri náletoch ich zahynulo viac ako 14 000.
V bitke nebojovali len Briti. Zapojili sa aj letci zo 14 spojeneckých krajín. Najviac z nich bolo Poliakov (145), zúčastnilo sa aj 88 československých pilotov. Na nemeckej strane sa zas zapojili v menšej miere aj letci z fašistického Talianska.
Zo všetkých týchto pilotov dnes žije už len jeden. Patril medzi desiatich írskych účastníkov bitky o Britániu. John „Paddy“ Hemingway sa narodil 17. júla 1919 v bohatej rodine v Dubline. Rodičia z neho chceli mať chirurga, no John nezniesol pohľad na krv. A tak ho otec zobral v roku 1937 do Londýna na pohovor v RAF, ktoré ho o rok neskôr prijalo do svojich radov. Zakrátko si krvi „užil“ aj tam, schyľovalo sa totiž k druhej svetovej vojne,
Po jej vypuknutí Paddyho preložili do Francúzska, kde slúžil v rámci 85. perute na stíhačkách Hawker Hurricane. K bojovým akciám však nedochádzalo a väčšinu času strávil hliadkovaním nad Lamanšským kanálom. V rámci stávky si vtedy nechal narásť fúzy, ktoré mu ostali dodnes – len mu zošediveli.
Dve víťazstvá
Obdobie relatívneho pokoja sa skončilo 10. mája 1940, kedy Nemci zaútočili. John Hemingway v ten deň absolvoval štyri bojové lety a pri jednom z nich zostrelil bombardér Heinkel He 111. Na ďalší deň pridal Dornier Do 17, no pri útoku na postupujúce nemecké kolóny ho zasiahla streľba zo zeme a musel núdzovo pristáť. Ku svojej jednotke sa vrátil o štyri dni neskôr pešo.
Po jedenástich dňoch intenzívnych bojov si 85. peruť nárokovala 89 zostrelov nemeckých lietadiel. Zároveň však utrpela vysoké straty. Dvaja piloti padli, deviati boli nezvestní a šiesti utrpeli zranenia. Letuschopné ostali už len tri Hurricany. Jednotku teda evakuovali z Francúzska naspäť do Británie.
Tam sa Paddy zapojil do krytia evakuácie britských vojakov z Dunkirku a následne do bitky o Britániu. Tá mu po rokoch začína splývať do jednej rozmazanej masy, no niektoré intenzívne zážitky z nej mu dodnes vystupujú z pamäti. Postaral sa o to extrémny stres, smútok zo straty kamarátov, ale aj dril potrebný na prežitie. Vždy lietal len v košeli a s vyhrnutými rukávmi, aby mal ruky v lietadle čo najvoľnejšie. Pri nastupovaní do kokpitu sa vždy dôkladne presvedčil, či sa dá kryt kabíny hladko odsunúť. V prípade, že by potreboval vyskočiť a kryt by sa zasekol, uhorel by v stíhačke zaživa.
Táto obozretnosť sa mu vyplatila – počas bitky o Britániu musel dvakrát vyskočiť s padákom. Prvýkrát ho 18. augusta 1940 pri prenasledovaní bombardérov Junkers Ju 88 zasiahla obranná paľba nemeckých strelcov. Skončil v mori odkiaľ ho po dvoch hodinách vytiahol záchranný čln.
Prešiel ledva týždeň a Paddy musel skákať znovu. Jeho jednotka 26. augusta 1940 popoludní zaútočila na skupinu bombardérov Dornier Do 17. Čelným útokom oddelili od formácie trojicu nepriateľských lietadiel. Potom sa sústredili na tieto tri oddelené stroje a všetky ich zostrelili.
Zaujímavé je, že peruť v hlásení uviedla, že boli zasiahnuté všetkými pilotmi a žiadny z nich si teda nenárokuje ich zostrel individuálne. Britské letectvo sa v tomto líšilo od sovietskeho či francúzskeho, ktoré uznávalo jednotlivým pilotom aj tzv. skupinové zostrely. Aj Paddy postupne strieľal na všetky tri zničené bombardéry. V sovietskom či francúzskom letectve by sa v tento deň stal stíhacím esom s piatimi zostrelmi. Takto má na konte oficiálne iba dve víťazstvá, ktoré dosiahol v máji 1940.
Po zničení bombardérov začal Paddy stúpať, aby zaútočil na stíhačky Messerschmitt Bf 109, ktoré leteli o niečo vyššie. Nemci ho však predbehli a ešte počas stúpania ho zasiahli dvomi strelami z kanóna kalibru 20 mm. Jedna skončila za kokpitom a druhá v motore. Ten sa okamžite rozžeravil do červena a tak Paddy neváhal a ihneď vyskočil s padákom.
Svoje zostrelenie oplatil Nemcom už o päť dní neskôr, keď zasiahol Bf 109. Jeho pád nebol potvrdený a tak mu priznali len poškodenie nepriateľskej stíhačky. O necelý mesiac havaroval opäť, ale tentoraz bez pričinenia nepriateľa. Počas preletu 22. septembra musel pre zhoršujúce sa počasie núdzovo pristáť. V tom čase sa musel preorientovať na nočné lety. Po porážke 15. septembra 1940 totiž Hitler odložil plánovanú inváziu na neurčito. Luftwaffe tiež prestala útočiť cez deň a začala vysielať bombardéry na britské mestá v noci.
Po štyroch mesiacoch každodenného intenzívneho nasadenia však bol Paddy už príliš vyčerpaný a tak ho preradili na ľahšie úlohy. Mal šťastie, že prežil. „Osud nebol demokratický. Noví piloti, ktorí mali na Hurricanoch nalietaných iba pár hodín, nemali inštinkty nás skúsenejších a v boji boli veľmi zraniteľní. Z tohto dôvodu mnohí z nich nevydržali dlho,“ spomína si po rokoch na prázdne miesta pri stole v jedálni na letisku.
Štvrtýkrát zostrelený
V roku 1941 sa stal výcvikovým inštruktorom a neskôr letovým dispečerom. Počas invázie do Normandie riadil zo zeme stíhacie útvary. Sám však túžil opäť lietať a v septembri 1944 ho preložili do Talianska, kde sa stal veliteľom 43. perute vyzbrojenej stíhačkami Spitfire. Luftwaffe už kládla len malý odpor a tak sa Paddyho nová jednotka venovala najmä útokom na pozemné ciele. Pri jednom z týchto útokov ho 23. apríla 1945 zasiahla streľba zo zeme. Bol zostrelený štvrtýkrát počas svojej kariéry a tretíkrát musel skákať s padákom.
Na zemi sa k nemu našťastie ako prví dostali talianski partizáni. Tí ho prezliekli do otrhaných roľníckych šiat a aby pôsobil čo najmenej nápadne, poslali s ním malé dievča. To mu ukázalo cestu k spojencom pomedzi nemecké pozície. O život tohto dieťaťa sa vtedy bál viac ako o svoj vlastný, nakoniec však všetko dobre dopadlo.
Po vojne sa oženil s Bridget a mali spolu tri deti – Susan, Michaela a Briana. Ostal slúžiť v RAF a postupne dosiahol hodnosť Group Captain, čo v pozemnej armáde zodpovedá plukovníkovi. Bol veliteľom základne RAF Leconfield, pôsobil ako štábny dôstojník v NATO vo Francúzsku a pracoval aj na ministerstve letectva. Do dôchodku odišiel v septembri 1969. Jeho manželka zomrela v roku 1998 a on sa potom presťahoval do Dublinu, kde teraz žije v domove pre seniorov.
Buďte Írmi!
V máji 2020 sa Hemingway stal posledným žijúcim účastníkom bitky o Britániu. Vtedy poskytol niekoľko rozhovorov pre médiá. Dovtedy sa tak držal v ústraní, že ho omylom zaradili na zoznam mŕtvych letcov. To si v roku 2018 všimol jeho syn a nechal chybu napraviť. „Počas vojny všetci moji najbližší priatelia zomreli a spomienky na nich som pokladal za súkromnú záležitosť. Keď som sa ale stal posledným veteránom z bitky o Britániu, prinútilo ma to opäť o tých časoch premýšľať,“ povedal pre denník Telegraph.
John Hemingway má teraz 104 rokov a tak sa nevyhol ani otázkam na recept na dlhovekosť. „Nemôžem povedať, aby ste nepili. Nemôžem povedať, aby ste neblbli s inými ľuďmi. Nemôžem povedať, aby ste nelietali lietadlom. Nemôžem ani povedať, aby ste nestrieľali a nenechali po sebe strieľať. Všetko z toho som totiž robil. Ale som aj Ír. Takže jediná rada, ktorú môžem dať ľuďom, znie: Buďte Írmi!“ povedal pre Irish Times.