Či už bol výsledný rebríček zostavený transparentne alebo nie, výsledkom je dosť zvláštna zmes mien najrozličnejších osôb a osobností. Pocity z nej sú skôr rozpačité, no v mnohom pre našu spoločnosť príznačné.
Pravdupovediac, malé zastúpenie žien v krajine, kde najrozličnejšie inštitúcie, od cirkvi po politikov, opakovane strašia, že emancipácia žien i menšín vedie k rozvráteniu mýtickej tradičnej rodiny, neprekvapilo. Napokon, patrí to k našim bohumilým tradíciám, posielať ženy, kam patria, do kuchyne a k výmene plienok. Pred vyše sto rokmi odpľúval so zahundraním „fuj, baba femina!“ baťko Vajanský pred spisovateľkou a – dnes by sme povedali – aktivistkou Hanou Gregorovou. Aj dnes „experti“ z roduverne orientovaných strán a iniciatív bez okolkov odkážu ženy do patričných medzí, keď podľahnú zdaniu, že predsa len by mohli žiť svoj život v 21. storočí podľa vlastných predstáv.
V rebríčku sa ako povinná jazda objavili mená našich „velikánov“ a som veru na pochybách, či je za tým aj nejaká hlbšia znalosť hlasujúcich, čo sa týka života a diela týchto osobností. Ani významné jubileá predchádzajúcich rokov nepriniesli rozsiahlejšiu verejnú diskusiu o našej histórii a neukázali, že je pestrejšia, ako jej v mnohých ohľadoch mýtizovaná a aj sterilná verzia, ktorá sa nám dostáva od školských lavíc. Veľkolepo sa oslavovalo jubileum Štúra, no mená jeho názorových oponentov, ako napríklad Štefan Launer, zostávajú širšej verejnosti neznáme. Slovenské dejiny majú svoje tragické a vzrušujúce postavy, akými boli Ján Lajčiak či Albert Škarvan, no pre novodobých politrukov je pohodlnejšie zaštiťovať sa vyprázdnenými symbolmi. Raz darmo, „opozičníci“ sa v našich dejinách vytláčali na okraj – i to je ďalší dobrý obyčaj našej vlasti. O trápnostiach typu Mária Terézia či Cyril a Metod, ktoré už tak trochu zaváňajú falšovaním dejín, škoda hovoriť.
K stovke „najväčších Slovákov“, do ktorej sa primotalo i niekoľko Sloveniek, sa už stihli vysloviť komentátori, historici, sociológovia. Zazneli názory, že program má potenciál priblížiť populárnou formou verejnosti postavy našich dejín a kultúry. To by sme však museli byť spoločnosťou so širšie osvojeným kultúrnym povedomím, ktoré je výsledkom kritickej a otvorenej diskusie. Takej, čo sa nebojí pomenovať i svoje kontroverzné či temnejšie momenty, priznať sa k nim a vyrovnať sa s nimi. To nie je žiadne flagelantstvo, to je prejav zdravého sebavedomia kultúry, ktorého sa nám akosi nedostáva.
Takto tu máme len prehliadku našich ilúzií, sebaklamov a často i povrchných stereotypov, ktoré pretrvávajú až príliš dlho.