Porota vyhodnotila a pozvala. Prišli vyžehlené sukničky aj lakte z okna, posadali si do kresiel a boli pripravení prijať dary, vlastne ceny. Miestnosť sa naplnila a ja som do ticha pustila hudbu. Milujú hudbu. Milujú rap a nečakali, že im bez akéhokoľvek úvodu pustím skladbu Krekáč: „Priamo z mesta deravých kapies, mesta roztrhaných šrajtoflí, ja som stále ten istý chlapec, ktorý kašle na vaše zákony, ja som z mesta bloknutých kariet, mesta kam nechodia zálohy, ja som stále ten istý, stále ten istý, stále…“
Krekáč znamená Handlovčan (prezývka pochádza z pôvodného nemeckého názvu Handlovej – Krieckerhau). Súhlasím, slovo kapsa je bohemizmus. Ale žiadny zo súťažných príspevkov – a prišlo ich ako obyčajne cez stovku, nebol ako Krekáč. Väčšina prác sa začínala podobne ako úvod z Piesne o rodnej zemi: „Najkrajší kút v šírom svete je moja rodná zem…“ Nič proti textu Pavla Braxatorisa, veď bol vnukom Andreja Sládkoviča! Raperi svojej doby. Opýtala som sa mladých osôb, či si teraz pustíme Na Kráľovej holi alebo Mesto snov. Pochopiteľne chceli Mesto snov: „Som obyčajný chalan z Piešťan, ktorého denne posielali vieš kam, hľadám mesto mieru, žijem v meste snov…“
Pochopili, čo som chcela. Môj národ, môj domov, moja rodina predsa nechcelo byť patetické vzdychanie o žírnych lánoch ústami trinásťročných. Niečo som v nich prebudila, lakte z okna na papier!
Píšem knihy pre dospelých, no besedujem aj v školách. Cestujem po Slovensku.
V jedinom týždni som bola v stredu vo Vranove nad Topľou a v piatok v Petržalke. Niekoľko dní pred tými besedami som sa vrátila z Ibizy, tak som deťom na východe našej rodnej zeme okrajovo rozprávala o svojej ceste a strhla sa debata o lietaní. Ukázalo sa, že len štyria z triedy už leteli lietadlom – s rodičmi na dovolenku. Aj v Petržalke boli skvelé deti, múdre a vtipné… zaujímalo ma, ako to majú s lietadlami ony. Pravdepodobne som mala šťastie na skupinu budúcich letušiek a stevardov, ktorí sa od mala poctivo pripravujú na remeslo – nebolo medzi nimi jediné dieťa, ktoré ešte neletelo. Asi piati žiaci cestovali letecky len v rámci Európy, ostatní ďalej, vrátane vnútroštátnych liniek, ako San Francisco – Phoenix. Neviem napísať, ako spolu súvisia Krekáč a lietadlá. Len to cítim. Slovensko mám precestované krížom-krážom. Odmýšľam si bilbordy, ohyzdne sa vytŕčajúce jeden za druhým, kazia výhľady aj vkus. Čím ďalej na východ idem, tým je krajina mäkšia a svahy sú hebké, vlnité…
Na besedách v školách sa dozvedám všeličo o krajine vonkajšej aj vnútornej. Minulý rok ma pozvali do základnej školy v mojej Prievidzi. Zhovárali sme sa o rodičoch, o tom, čo znamená poslúchať či neposlúchať, o povinnostiach a tak. Chlapec sa prihlásil a povedal mne aj ostatným výchovné posolstvo svojho otca: „Juraj, ak by ťa niekedy naháňali mestskí, tak uteč. Ale ak štátni, tak sa nechaj chytiť.“ Hovorím, vždy sa niečo naučím.