Informatika, hoci atraktívne a perspektívne, nie je ľahké štúdium. Už tento fakt niekoho odradí. Veď je toľko jednoduchších ciest k diplomu. A keď nie, možností kam za ňou ísť, je veľa. Zahraničie je lákavé, zvlášť pre tých najnadanejších. Len menšina sa potom vráti. Na únik mozgov nás upozorňuje už i OECD. Len na Masarykovej univerzite v Brne študuje informatiku viac slovenských študentov ako českých. Na našu škodu. Mimochodom, plat tamojšieho profesora je trojnásobný ako na mojej alma mater. A to nehovorím o pracovných podmienkach. Iste nie je len moja skúsenosť, že sa v posledných rokoch zhoršil prístup k vedeckým grantom. Ani jedna z grantových agentúr nemá samostatnú sekciu pre informatiku a peňazí je málo. A to hovorím o grantoch rádovo v tisícoch eur na rok pre desaťčlenný riešiteľský kolektív. Nie o miliónoch, čo sa vyhadzujú „na vedu“ z eurofondov. Navyše, aj pri tej finančnej biede musíme nakupovať predražene u vysúťažených dodávateľov.
A tak mladí kolegovia frustrovaní odchádzajú. Prakticky všade inde dostanú lepšie pracovné podmienky i väčší plat. Ale znechutí aj byrokracia, aspoň na našej najstaršej univerzite sa z roka na rok zväčšuje. Už prihlásiť sa na štúdium je frustrujúci zážitok. Neporovnateľne zložitejší ako na niektorú z našich najväčších zahraničných konkurentiek. Mimochodom, ťažkopádny elektronický systém, ktorý učiteľov i študentov sprevádza celým štúdiom, prijala univerzita, keď príslušný výbor Akademického senátu viedol terajší prorektor pre IT. Jeho výsledky odpovedajú. Ešte že nie všetkých záujemcov o informatiku odradí „informatizácia“ UK. No byrokracia zaťažuje i nás učiteľov. Len zmlúv (aby sa mohli zverejniť záverečné práce) som tento rok podpisoval stovky. Nezmyselne. Načo zmluva so štátom i univerzitou? A prečo to má vôbec podpisovať učiteľ? Ale zhoršujú sa i ďalšie veci.
Ešte nedávno som sa mohol „zo dňa na deň“ vybrať pracovne do zahraničia, ak sa naskytla dobrá príležitosť (nečakaná možnosť vystúpiť na seminári, zúčastniť sa na konferencii, riešiť vedeckú spoluprácu a pod.). Po novom už nie. Cestu, hoc len na otočku do Viedne, musím začať vybavovať s minimálne trojtýždňovým predstihom. Ešte že mi zostáva možnosť ísť tam vo vlastnej réžií, „na dovolenku“. Tie sa na UK síce musia plánovať rok dopredu, ale toto sa neberie až tak prísne. Zatiaľ. Lebo ďalšou obsesiou našej univerzity je evidencia dochádzky. V zahraničí, kde som kedy pôsobil, sa kládol dôraz skôr na akademické než byrokratické výkony.
Skrátka, konzervatívne vedenia univerzity ju postupne posúvajú od vedeckej a vzdelávacej inštitúcie k úradu. A to sa nemôže neprejaviť. Na kvalite, atmosfére a v konečnom dôsledku i na atraktivite pre študentov.