"Film je droga. Keď urobíte jeden, musíte pokračovať. Je to ako milovanie – kto raz skúsi, dotkne sa toho, premkne ho túžba,” začína hneď zostra Jozef Mičo, ktorý spolupracoval už v sedemdesiatke filmov. Staval kulisy pre Dračie srdce, Johanku z Arku, Robina Hooda či Peacemakera, kulisy z jeho dielne teraz slúžia pri nakrúcaní filmu o Štefánikovi.
Milovanie s filmom
A tak ako na prvé milovanie, ani na prvý film – Dračie srdce – sa nezabúda. Nakrúcalo sa v roku 1992, v čase, keď Jozef už podnikal v stavebníctve. "Bola to náhoda. V neslávnom období mečiarizmu bol šéfom bratislavskej Koliby chlapík z Terchovej. Kameraman Vlado Ondruš. Zavolal mi, že potrebujú súrne robotníkov, ktorí ovládajú staré tesárske remeslo, pri ktorom sa používala sekera.” Mičo teda pricestoval do Bratislavy. Nemal ani páru, čo sú to kulisy, ako sa robí film. Trochu ho vyľakalo, keď uvidel dokonalé sadrové odliatky a kulisy z polystyrénu. "No keď som videl, ako pracujú stolári, pochopil som, že naši chlapi to zvládnu ľavou zadnou. Pri Strečne sme stavali Felton House – dom lorda Feltona. Bola to taká zmenšenina hradu, ktorá sa nám veľmi vydarila.”
"Mal som takú hrdosť, ako keď som hral po prvý raz futbal za Terchovú. No zároveň strach, že už sa to nezopakuje, že už nikdy nebudem robiť na žiadnom filme.”Jozef Mičo
Keď sa po práci na filme Dračie srdce Jozef vrátil domov, mal pocit, že už je filmár. "Mal som takú hrdosť, ako keď som hral po prvý raz futbal za Terchovú. No zároveň strach, že už sa to nezopakuje, že už nikdy nebudem robiť na žiadnom filme.” Príbeh plný šťastných náhod však pokračoval. "Priamo do Terchovej prišiel ešte v tom istom roku Jakubisko s Nejasnou správou o konci sveta. A zároveň sme pracovali na ďalšom projekte Koliby – na filme Jaškov sen. Práca s Jurajom Jakubiskom a filmovým architektom z Prahy Karlom Vackom bola pre mňa vysoká škola. Jakubisko žiadal staré materiály, a tak celá dedina, ktorú sme postavili, vznikla z rozobratých okolitých dreveníc a humien. Niektoré babky si ťukali po čele, keď som im staré dosky na humne vymieňal za nové,” smeje sa Mičo, ktorému ľudia z okolitých dedín doteraz volajú. "Aby som si prišiel po ich starú drevenicu, ktorú chcú zbúrať, lebo na tom mieste začínajú stavať dom.”
Foto: Archív Jozefa Miča
Mičovi chlapi stavajú kulisy priamo na pľaci – hrady, kostoly, lode, jaskyne aj mlyny. Najmä z dreva, prípadne zo sadry či z polystyrénu. Slamu na strechy si Jozef zaobstará tesne pred žatvou. Odkúpi kus poľa a má do zásoby. Podobne je to aj s drevenicami. Odkúpil už desiatky drevených domov a maštalí. Ak sú v dobrom stave, drevá sa rozoberú a označia, aby sa dali pri skladaní napasovať.
Dedina na vode
Pred prácou na každom filme si Jozef prečíta scenár a porozpráva sa s architektom. Jeho výkresy sú smerodajné, ale to nestačí. Dobrý kulisár musí poznať materiály, ktoré sa v danom historickom období používali, musí vedieť improvizovať, vynájsť sa. „Treba napríklad vedieť, aké rebríky sa používali – či len povrazové, s drevenými kolíkmi alebo už s klincami. Boli na okenici kované pánty alebo kožené? Aj to musíme vedieť. Rozdielne materiály patria nielen k obdobiam, ale aj k sociálnym vrstvám.“ V Nejasnej správe o konci sveta sa jeho drevenice po zemetrasení prepadávali do zeme, iné museli cez zimu rozobrať a na jar opäť postaviť. Tie, ktoré stáli na kopcoch, prichytávali lanom o stromy. "Po prvom filme som bol frajer, po každom ďalšom som išiel k zemi, až na kolená. Skamarátila sa so mnou pokora. Za tie roky si už trúfam povedať, že som doma.”
K náročným projektom, na ktoré si spomína, patrí film Príbeh o rytierovi. Mičovi chlapi mali vtedy postaviť celú dedinu na vode – na mŕtvom ramene Dunaja. Zviazali dvestolitrové sudy a domy začali stavať na nich. "Pre chlapov to bolo niečo nové, nemohli pracovať tak komfortne, ako na zemi, museli mať všetko náradie, vrátane motorových píl, priviazané, aby im nepopadalo do vody.”
Foto: Archív Jozefa Miča
Na svojom konte majú aj husársky kúsok – pre film Uprising (Povstanie), robili najväčšie kulisy, aké sa v tom čase použili v strednej Európe. "Na bratislavskom nábreží sme za deväťdesiat dní postavili rozstrieľanú Varšavu v malom. Tristo metrov dlhé ulice, štrnásť metrov vysoké budovy, medzi ktorými chodili tanky. Veľký vietor nám však o dva až tri metre budovy posunul, tak sme museli nájsť spôsob, ako ich zabezpečiť. Keď v Čechách pri Mělníku dostavali kulisy pre anglickú produkciu Bedárov, prišla víchrica a museli stavať odznova.”
Čo cíti gazda, keď mu horí dom
Boli aj pohladenia na duši. Po tom, čo vo filme Svätá krv z jedného kostola v Česku robili katedrálu. Tak, že k nemu pristavali ešte jednu vežu. "Keď sme skončili, sadol som si na lavičku v parčíku oproti a skúmal som, či sme neurobili nejaký kiks, lebo aj to sa občas podarí. Vychutnával som si peknú robotu a zrazu som začul, ako sa vedľa mňa dohadujú českí dôchodcovia. O tom, ktorá veža je tá pravá. Teší ma, ak sa nám podarí vytvoriť perfektnú ilúziu.”
Jozef Mičo už nevie sledovať filmy bez toho, aby neskúmal, ako bolo čo postavené. Občas sa chytá za hlavu, inokedy sú pre neho inšpiráciou dobre urobené kulisy. Na nerozoznanie od reality. "Pracovali sme na ruskej dráme Je ťažké byť bohom, ktorá sa odohrávala v stredoveku. V tom čase mali hradní páni latríny v spálni a keď ju použili, stekalo to dole stenami. Montážnu penu sme nastriekali na stenu a napatinovali sme ju. Vyzeralo to tak presvedčivo, že keď kastelán ukazoval návštevám filmové kulisy, zapchávali si nos.”
Dva aj tri mesiace práce a keď sa film dokončí, je čas kulisy rozobrať. "Keď sa kulisy normálne rozoberajú, je nám to ľúto, ale dá sa to prežiť. Zlý pocit som mal po nakrútení filmu Kuře melancholik, ktorý dostal dvoch Českých levov za kameru a najlepší výtvarný počin. Statok, ktorý sme postavili tu neďaleko, mal zhorieť. V dedinách pri Terchovej sa bežne stávalo, že nejaká drevenica zhorela, ale až keď som sledoval nočný požiar nakrúcaný naostro, pochopil som, aké je to strašné. Bol to neopísateľný pocit bezradnosti. Teraz už viem, čo cíti, gazda, keď mu horí dom.”
Foto: Archív Jozefa Miča
Drevo z rozobratých kulís odváža starým ľuďom na kúrenie, čo sa dá ešte použiť, končí v sklade. "Kedysi som chcel na firemnom dvore urobiť malý skanzen z našej filmovej práce, ale začalo k nám chodiť veľa ľudí a strácal som súkromie, ktoré som potreboval k práci. Dnes mi ostali len fotky a pamiatka z prvej práce – mlynské koleso z Dračieho srdca. A, samozrejme, nakrútené filmy.”
Jedna po papuli
Jozef Mičo sa stretol na pľaci aj veľkými hereckými hviezdami. "Čím väčšia hviezda, tým lepší človek. Donald Sutherland bol milý, priateľský, Michael Douglas je osobnosť s veľkou charizmou. Hercov nevnímam ako mediálne hviezdy, ale ako spolupracovníkov. Hviezdny prach okolo nich, občas umelo vytvorený, ma nezaujíma. Nerobím si s nimi selfie držiac sa okolo pliec, radšej si vyjdem do osady pod Rozsutcom a počúvam príbehy starých ľudí,” hovorí Terchovčan, ktorý si občas svoje miesto v zahraničných štáboch musel obhájiť.
"Naša prvá skúsenosť s Francúzmi pri práci na filme Johanka z Arku nedopadla veľmi dobre. Dávali nám pocítiť, že sme z východného bloku.” A pri filme Kull Dobyvateľ ich zase nešetrili kolegovia z Talianska. "Znesieme veľa, veď nám dali zarobiť, ale odtiaľ potiaľ. Prišlo to do štádia, keď som povedal: Dosť!” Jozef si zavolal talianskeho šéfa a svojich štyridsať chlapov. Tlmočníkovi povedal: Prekladaj presne to, čo budeš počuť a spustil: "Pokiaľ vám tento pán povie, že máte robiť niečo inak, robte tak, ako vám káže. Snažte sa od neho čo najviac naučiť, lebo je to skutočný odborník. Keď si však ako doteraz bude z vás uťahovať len preto, že ste sa narodili na Slovensku, ty, Serafín, mu dáš takú po papuli, že do smrti nezabudne na Slovensko! A pôjdeme domov, ja vás uživím.”
Foto: Archív Jozefa Miča
"Tlmočník svoju prácu odviedol dobre, lebo Talianovi takmer oči vypadli z jamiek. A keď potom išiel okolo mojich Terchovčanov, vždy povedal: Tutto bene!,” spomína Jozef Mičo, ktorý nakoniec milého Taliana pozval aj do Terchovej. "Padla mu sánka, keď sa dozvedel, že v domoch, ktoré považoval za penzióny, bývajú naši chlapi. Vyviezli sme sa s lanovkou na Chleb, pozval som ho do svojej firmy. Nakoniec sa ospravedlnil a povedal: Ani netušíte, akú máte nádhernú krajinu.”
Bez desiatej
Jozef Mičo sa nepovažuje za mimoriadne zručného muža. Pôvodne bol mechanikom elektroenergetických zariadení. "Ani neviem, čo to je, nikdy som sa tomu nevenoval. Pred školou som išiel s otcom kosiť, mali sme gazdovstvo a okolo neho som sa naučil veľa praktického. Som z ôsmich detí, zo slabej sociálnej vrstvy. Deťom som v škole závidel desiatu. Riaditeľka mi viackrát doniesla chlieb s maslom a povedala, že mi to posiela mamička. Keď som sa doma čudoval, prečo mi ráno chlieb mama nezabalila, hrdosť jej nedovolila sa priznať a povedala: No vidíš, aká som. Dnes už viem, že jej muselo srdce pukať…”
Práve to však Miča vybavilo priebojnosťou a tvorivosťou – vždy vedel ľudí spájať, organizovať. Nikdy však netúžil žiť inde, ako na Slovensku. Ponuke pracovať v Hollywoode, ktorú dostal od talianskej producentky Raffaelly De Laurentiis, odolal. "Mohol som s ňou stavať kulisy pre filmy po celom svete. Čo by som však robil bez Terchovej? Na dovolenke pri mori vydržím sotva päť dní. Keď potrebujem energiu, vyšliapem na kopec tuto oproti. Príroda je najlepšia dobíjačka. A zadarmo.”
Jozef Mičo
Narodil sa 10. júla 1963 v Terchovej. Vyštudoval Dubnický technologický inštitút a v roku 1992 začal podnikať v stavebníctve. Spolu s výrobou filmových kulís pre desiatky filmov domácej aj zahraničnej produkcie sa jeho firma etablovala aj v cestovnom ruchu v Terchovej.
Spolupracuje s Nadáciou úsmev ako dar a pomáha deťom z detských domovov. Vyše 25 rokov je dobrovoľným členom Horskej záchrannej služby. S OZ Rozsutec, ktoré založil, sa podieľa na organizovaní festivalu MS vo varení a jedení bryndzových halušiek a na oprave turistických chodníkov v Terchovej.
Je ženatý, má tri deti a tri vnúčatá.