Začiatkom septembra 1924 si spisovateľ Michail Bulgakov, ktorý vtedy už žil v Moskve (presťahoval sa tam z Kyjeva), zapísal do denníka:
„Do ulíc vyšli úplne nahí ľudia. Pochodovali s páskou cez ramená alebo prsia a nápisom – Preč s ostychom! Električky zastavovali, prizerajúci boli pobúrení, babky sa križovali a hovorili – apokalypsa. Niekto sa rehotal, zabávali sa najmä slečny.“
Pochod naháčov zorganizovalo moskovské združenie s rovnomenným názvom „Preč s ostychom!“, ktoré malo pobočky v mestách po celom Rusku. Jeho spoluzakladateľom bol Karl Radek, člen vedenia boľševickej strany, rodák z Ľvova (vtedy Lambergu), priateľ a blízky spolupracovník Leva Trockého. Jeden z pochodov zorganizoval priamo na Červenom námestí a postavil sa na čelo sprievodu holých komsomolcov (členov mládežníckej organizácie strany boľševikov).
Podľa vyjadrenia očitého svedka bol Radekov exhibicionizmus o to trúfalejší, že „išlo o erotomana s mimoriadne odpudzujúcim zovňajškom“.
V rokoch 1923 – 1924 malo už hnutie pobočky v ďalších ruských mestách. Niektoré pochody boli „dúhové“, zúčastňovali sa na nich aj homosexuáli. Bývalý bielogvardejský dôstojník (neskôr veľmi aktívny v emigrácii) Alexander Truškovič spomínal na zhromaždenie „naturistov“ – ako v Rusku volali nudistov – na hlavnom námestí v Krasnodare na juhu krajiny.
„Hlavný rečník, takisto úplne nahý, vystúpil proti malomeštiactvu a proti klamstvám popov. Nazýval sa komunardom, ktorý nepotrebuje odev, aby v ňom schovával svoje pekne stavané telo.“
Príslušníci Radekovho hnutia sa radi odvolávali na Darwinovu teóriu: keď človek pochádza z opice, načo sa potrebuje obliekať, veď zvieratá behajú v prírode nahé…
V hlavnom meste si zriadili „naturisti“ nudapláž pri rieke Moskva priamo oproti Chrámu Krista Spasiteľa. Veže Kremľa mali na dohľad.
Pre svetové médiá to bola senzácia. Chvíľu sa jej venoval aj Slovenský denník, ktorý vychádzal v Bratislave. Moskovských naháčov prirovnal k stredovekej sekte adamitov – ktorí chodili zásadne nahí a údajne sa oddávali sexuálnym zvrhlostiam. U nás proti nim bojovali husiti.
Aj podľa niektorých západných bádateľov bolo takzvané sexuálne oslobodenie v prvých rokoch boľševizmu ideologickou zbraňou proti pravoslávnej cirkvi a starým spoločenským poriadkom vôbec.
Čítajte viac Všetky boli hrdinky. Ako sa Slovenky stali prvými Amerikánkami
Kollontajová za lásku ako hru
Nie náhodou bola hlavnou ideologičkou sexuálnej revolúcie v novom Rusku Alexandra Kollontajová. Dcéra cárskeho generála sa už v mladosti zapojila do socialistického hnutia, čo ju v roku 1905, keď sa zoznámila v Vladimirom Leninom (Uľjanovom), priviedlo až do boľševickej strany.
Podľa súčasnej ruskej historičky Natalie Puškarevovej z akademického Centra genderových štúdií v Moskve Kollontajovú výrazne ovplyvnili úvahy rakúskej feministky Grety Meiselovej-Hessovej o sexuálnej kríze. Obe považovali za nespravodlivé, že zamilovaný mladík si môže uspokojiť svoje pohlavné potreby s prostitútkami, zatiaľ čo jeho milovaná musí s tým čakať až do sobáša.
V roku 1919 vydala Kollontajová knihu Nová morálka a robotnícka trieda, v ktorej síce označila za ideál žensko-mužských vzťahov monogamné manželstvo, ale s podmienkou, že žena bude „oslobodená“ od práce v domácnosti a každodennej výchovy detí. O to všetko sa mal postarať štát a spoločnosť. Preto presadzovala rozvoj kateringových služieb, kolektívne bývanie, pestúnsku starostlivosť a podobne.
Foto: DZIN.RU
Ako prvá komisárka (ministerka) sociálneho zabezpečenia v Leninovej vláde predostrela program urýchleného zriaďovania detských jaslí a materských škôl. Asistovala pri tvorbe legislatívy, ktorá umožnila občianske sobáše (cirkevné sa vyhlásili za buržoázny prežitok), uľahčila rozvody, legalizovala potraty a dekriminalizovala homosexuálne správanie.
„Išlo o rozšírenie práv žien, aké nemalo vo svete obdobu, o destabilizáciu patriarchálnej rodiny, o zjednodušenie manželstva,“ tvrdí britská výskumníčka Pat Simpsonová z Univerzity v Hertfordshire (Anglicko). „Niektoré zákony boli spúšťačom procesov, ktoré znamenali sexuálnu revolúciu a zároveň vyvolali búrlivú diskusiu v sovietskej spoločnosti.“
Bola to naozaj revolúcia, veď ešte relatívne nedávno boli ruské ženy fakticky majetkom muža, nemali volebné právo ani právo na vlastný občiansky preukaz, nesmeli sa rozviesť a riadne zamestnať. Po roku 1917 sa zdalo, že sen je skutočnosťou.
Natíska sa otázka, ako sa v tejto situácii vyvíjal osobný život Kollontajovej. Vydala sa ako 20-ročná, po piatich rokoch manželstva sa však rozviedla, syna potom vychovával exmanžel.
Už ako 45-ročná sa v čase Októbrovej revolúcie zamilovala do Pavla Dybenka, o 17 rokov mladšieho námorníka, ktorého mužstvo zvolilo za predsedu revolučného výboru Baltskej flotily a poverilo právomocami zosadeného veliteľa – admirála.
Manželstvo s Dybenkom sa však rýchlo rozpadlo pre jeho neveru a jej až chorobnú žiarlivosť. Ako píše ruská historička Ľudmila Tretiaková, Kollontajová sa neštítila hľadať dôkazy nevery v manželových vreckách.
Potom boli už len krátkodobé partnerstvá. Vo svojich spisoch o ženskej otázke nezanevrela na monogamné manželstvo, ale pripúšťala aj iné formy spolužitia, nazvala ich „erotickým priateľstvom“ a „láskou ako hrou“.
Niektorí historici pripisujú Kollontajovej aj autorstvo „teórie pohára vody“ a teda voľnej lásky. Puškarevová upozorňuje, že s tým prišla už francúzska priekopníčka emancipácie žien, spisovateľka George Sandová v polovici 19. storočia. „Láska sa ujde len tomu, kto o ňu požiada ako o pohár vody,“ hovorievala kráľovná bohémskeho Paríža.
Kollontajová bola síce za slobodnú lásku, ale proti promiskuite a zvrátenostiam. „Láska je predovšetkým poézia,“ napísala.
Z niektorých historických prameňov vyplýva, že za vznikom hnutia Preč s ostychom! stála práve Kollontajová. Možno aj preto sa ju Lenin v roku 1922 rozhodol vyslať do diplomatických služieb. Bola druhou ženou veľvyslankyňou na svete, po Švédke Catharine Stopiovej.
Čítajte viac Krvavé východisko z kalíškov: Šrobárov suchý zákon a vzdor na slovenskom vidieku
Lenin v ľúbostnom trojuholníku
Spomenuli sme Lenina. Aký bol jeho názor na voľnú lásku a povedzme aj na hnutie komsomolcov „naturistov“? V roku 1922 v rozhovore s Klarou Zetkinovou, nemeckou socialistickou političkou a poprednou bojovníčkou za ženské práva (presadila aj vznik sviatku MDŽ) sa posťažoval: „Teória pohára vody privádza našich mladých ľudí do šialenstva.“
Ešte o niečo skôr pricestoval do Moskvy známy britský spisovateľ Herbert Wells, autor sci-fi Vojna svetov. V tom čase sa po Európe rozchýrilo, že boľševická vláda vydala dekrét o zospoločenštení či zoštátnení žien. " Všetky ruské devy, ženy vo veku od 17 do 35 rokov sa stali „majetkom ľudu“, písali európske noviny vrátane českých a slovenských.
Napríklad Národnie noviny prevzali zo zahraničnej tlače správu, že manželstvá sa v Rusku uzatvárajú pred boľševickými komisármi najčastejšie na tri roky. Potom sa manželia rozchádzajú a môžu vstúpiť do iného zväzku s novými partnermi.
Ale z Ruska prichádzali aj iné správy. Vraj Leninov „dekrét o polygamii“ obsahuje podrobné ustanovenia o registrácii „oslobodených“ žien a pravidlá nakladania s nimi. Muži dostali právo mať jednu ženu nie častejšie ako 3-krát v týždni maximálne na tri hodiny. Podmienkou je mať súhlas odborov alebo miestneho sovietu – volenej rady.
Foto: LENTA.RU
Wellsa tieto informácie zaujali a v snahe si ich overiť sa dostal v októbri 1920 až do Kremľa, kde ho prijal sám Lenin. Ten Angličana ubezpečil, že ústredné orgány s takýmto dekrétom nemajú nič spoločné. Možno v niektorej gubernii tamojšia moc „už celkom spochabela“ a vydala čosi podobné, naznačil vodca boľševikov. Alebo ide o nepodarený žart zlomyseľníkov.
Práve v tom čase zomrela na choleru Leninova tajná láska Inessa Armandová, ktorá po revolúcii viedla ženské oddelenie na ústredí boľševickej strany. Pôvodom Francúzka z rodiny parížskych umelcov žila od svojich 15 rokov v Rusku. Vydala sa do rodiny majiteľov textilných závodov v meste Puškino neďaleko Moskvy. Ako 28-ročná opustila manžela a začala žiť s jeho o desať rokov mladším bratom. V roku 1904 sa zoznámila s Leninom a s jeho ženou vytvorili ľúbostný trojuholník. Nadežda Krupská vraj takéto spolužitie plne tolerovala.
„Vedela, že Lenin mal v živote len jednu skutočnú lásku – revolúciu,“ napísala o mnoho rokov neskôr Armandovej neter, spisovateľka a novinárka Renee Armandová.
Ženskému oddeleniu venoval osobitnú štúdiu Richard Stites, známy americký historik z Georgetownskej univerzity vo Washingtone. Za päť rokov sa v ňom vystriedali tri vedúce. Po smrti Armandovej nastúpila Kollontajová a po nej od konca roku 1922 Sofia Smidovičová. Všetky boli feministky, pred revolúciou dokonca radikálne, ale ako starli, ich radikalizmus sa otupoval.
Čítajte viac Dvesto rokov Slávy dcéry. Čo ostalo zo vzájomnosti "bratských" národov?
Dekrét o polygamii ako fejk
V prípade „dekrétu o polygamii“ išlo, ako sa ukázalo, o podvrh. Jeho autorom bol istý Chvatov zo Saratova, majiteľ hostinca, ktorý už aj začal v duchu vymysleného výnosu experimentovať. Zriadil u seba „palác lásky komunardov“. Prokurátor žiadal pre Chvatova päťročný trest, zasiahla však Kollontajová a zariadila, aby ho prepustili. Na slobode Chvatov dlho nepobudol. Už na druhý deň ho zabili anarchisti.
Ale niektoré rozhodnutia miestnych rád (sovietov), kontrolovaných boľševikmi neboli falzifikáty. V Jekaterinburgu na Urale rozhodla mestská rada takto: „Červenoarmejci, ktorí sa osobitne vyznamenali v bojoch proti nepriateľovi, majú právo socializovať v meste desať dievčat vo veku 16–20 rokov podľa vlastného výberu.“
Bolo zrejmé, že vec s nariadeniami tohto druhu sa už dostala spod kontroly ústredných mocenských orgánov, ktoré museli tvrdo zasiahnuť. Štafetu revolučnej svojvôle v intímnej sfére potom prevzali komsomolské organizácie.
V mládežníckych novinách vyšiel v tom čase článok s touto úvahou: „Každý komsomolec, dokonca i neplnoletý, a každý študent vysokej školy má právo uspokojovať svoje sexuálne potreby. Zdržanlivosť by sa mala považovať za obmedzovanie prirodzeného procesu, vlastné buržoáznemu mysleniu.“
Článok vyvolal početné ohlasy. „Manžel mojej priateľky mi navrhol, aby som s ním strávila noc, lebo jeho žena je chorá. Keď som to odmietla, nazval ma neuvedomelou občiankou, ktorá nedokáže postihnúť všetku veľkosť komunistického učenia.“
Foto: DZIN.RU
V dôsledku výziev oddávať sa každému, kto o to požiada, prudko vzrástla násilná kriminalita. Ukážkový súdny proces prebehol v Petrohrade. Skupina komsomolcov tam zversky znásilnila na pláži tri mladé ženy.
Keď prišla po násilníkov milícia, takto vysvetlili motívy svojho konania: „Museli sme použiť násilie, lebo nechceli nám poskytnúť sex a umožniť potešenie, preto by ste mali zatknúť vzdorovité dievky a nie nás.“
Ukázalo sa, že pri komsomolskej organizácii v závode, kde pracovali obžalovaní, pôsobilo takzvané byro voľnej lásky a schôdze komsomolcov sa končili orgiami. V organizácii bolo osem stálych „dievčat pre všetko“ ostatné nútili sa zapojiť pod vyhrážkami, že ich vyhodia zo slobodárne, vylúčia z Komsomolu alebo verejne spochybnia ich proletársky pôvod, čo bol najprísnejší trest.
Obžalovaní odmietli priznať vinu, niekoľkých popravili, ostatných súd odsúdil na rôzne tresty odňatia slobody.
Čítajte viac Veštice a predpovede: Silvestrovská noc mala zvláštnu moc
Stalin a sexuálna kontrarevolúcia
To sa už písal rok 1924, bolo po smrti Lenina a vo vedení komunistickej strany postupne ale isto preberal opraty Josif Stalin. Pozvoľna sa končilo aj obdobie NEP-u, novej ekonomickej politiky, ktorá sa uplatňovala po občianskej vojne a nasadzovala v Rusku štátny kapitalizmus. Namiesto uvoľnenia spoločenských pomerov nastupoval tuhý politický režim.
Voľnej láske zvonil umieračik. Predznamenal ho zákaz pochodov Preč s ostychom v uliciach miest. Nariadenie podpísal národný komisár (minister) zdravotníctva Nikolaj Semaško. Ešte predtým poskytol jednému z celoštátnych denníkov interview, v ktorom vysvetlil, že je vrcholne nehygienické vystavovať nahé telo prachu a špine ulíc. Odporúčal príslušníkom hnutia, aby takéto manifestácie usporadúvali niekde na prímorských plážach. Tí vzali ministrovu radu doslova a nasledujúci pochod zorganizovali na Kryme v Sevastopole.
O niečo neskôr publikuje ruský psychiater židovského pôvodu Aron Salkind „Dvanásť sexuálnych prikázaní revolučného proletariátu“. Jedno z nich hlása: „Láska musí byť monogamná.“ Ďalšie: „Pohlavný styk musí byť iba posledným článkom v reťazci hlbokých a komplikovaných citov, spájajúcich dve zamilované bytosti.“
V polovici 20. rokov vládnuci komunisti v ZSSR zistili že revolučné uvoľnenie mravov viedlo k nežiaducim následkom – veľkému množstvu opustených detí, k explózii potratov a pohlavných ochorení. Stalin urobil obrat k tradičnej rodine, puritánstvu a asketizmu.
Viaceré výdobytky sociálnej revolúcie sa zachovali, sexuálnej – nie.
Už v roku 1925 vylúčili v moskovskej fabrike Triochgornaja manufaktura z Komsomolu mladého zámočníka „len“ preto, že chodil súčasne s dvomi dievčatami.
Stalin zakročil aj proti feministkám. Kollontajová obrátila kabát, Smidovičová zmizla z politiky, darmo sa dala na pokánie. Radeka najprv degradovali, neskôr zatkli a v žalári ubili na smrť. V 30. rokoch sa v trestnom zákone obnovili tresty proti homosexuálom.
Na pochody nahých komsomolcov i na nudapláže sa postupne zabudlo.