Niektorí dokonca o ňom hovorili, že je biely Žid. Komunisti ho po vojne označili za triedneho nepriateľa. Uznávaného a obľúbeného chirurga a jeho rodinu prenasledovali dlhé roky. Prečo? Nikdy sa nedal zmanipulovať nijakým režimom. Ani fašistickým, ani komunistickým. „Otec bol lekár telom aj dušou. Nikdy neodmietol nijakého pacienta. Pracoval vo dne, v noci, ako deti sme si ho veľmi neužili. V tých najťažších chvíľach mu mama bola vždy veľkou oporou, bez nej by to možno tak dobre nezvládal,“ spomína na svojho už nebohého otca 73-ročná dcéra Marta Thomová z Piešťan.
====== Nezlomili ho gardisti ani gestapo ======
Slovenský ľudácky pohon na židovské rodiny koncom 30. rokov minulého storočia zastihol primára Švorca v piešťanskej nemocnici. Takmer všetci jeho sekundárni lekári boli Židia. Napriek jeho intervenciám museli odísť na iné pracoviská. Hoci mu to nebolo po chuti, musel sa s tým zmieriť. Židovské rodiny napriek tomu, že riskoval vlastný život a bezpečie svojich najbližších, ochraňoval v rámci svojich možností. „V nemocnici som skrýval švagrinú jedného židovského lekára. Bola zdravá, ale keď mi povedala, že jej ide o život, dal som jej na zdravú ruku sadru, tak sa zachránila,“ približuje jeden z prípadov vo svojich pamätiach doktor Švorc na sklonku svojho života. Takmer každú noc robili gardisti v nemocnici razie, či sa v nej neskrývajú Židia. Vždy sa mu to podarilo nejako uhrať.
Foto: Foto: archív rodiny Thomovej
Útočisko v nemocnici nachádzali počas Slovenského národného povstania aj ranení partizáni a povstaleckí vojaci. Teodor bol v tom čase jej riaditeľom. Po prestrelke medzi gardistami a partizánmi pri Brezovej doviezli do nemocnice ranených gardistov z Nového Mesta nad Váhom. „Na druhý deň som dostal lístok od partizánskeho lekára, v ktorom ma žiadal o nástroje na šitie. Podľa popisu zranenia som usúdil, že ide vážny stav, ktorý možno riešiť len v nemocnici. Raneného doviezli ďalší deň, v nedeľu ráno, na rebrináku. Ihneď som ho operoval. Čo sa však nestalo? Po prebudení z narkózy začal nadávať na Nemcov a gardistov. Počul to jeden z ranených gardistov a oznámil to,“ rekapituluje lekár v pamätiach.
Štáb gestapa bol blízko nemocnice. Netrvalo dlho a riaditeľa zobrali na vypočúvanie. „Presviedčal som ich, že ten človek rozprával iba z narkózy, nie je to nijaký partizán. Neustále však na mňa tlačili, aby som im ho vydal. Ja som trval na tom, že nie je schopný prevozu. Takto som to posúval až do skončenia vojny,“ opisuje jeden z viacerých podobných prípadov vrátane záchrany sovietskych vojakov. Prenasledovaných ranených, ktorých ošetroval ambulantne, boli desiatky.
Vzali mu dom i česť
Vojna sa skončila, všetci sa radovali zo slobody. Švorc ani len netušil, čo naňho chystá prichádzajúci komunistický režim. Prečo by aj, veď na sklonku roku 1945 ho vyzdvihovali ako vzor za jeho správanie počas vojny. Nasledujúci rok však chirurga odvolali z riaditeľského postu a dosadili naň svojho, dostatočne politicky spoľahlivého človeka. Obľúbenému lekárovi nepomohli ani protesty miestnych aj okresných inštitúcií, spolkov, ani petícia zhruba 10-tisíc ľudí či päťtisícová demonštrácia pred budovou nemocnice. Teodor musel z nemocnice nadobro odísť. Lekár sa však nevzdal. Vo svojom rodinnom dome v Piešťanoch si otvoril vlastnú ordináciu. V domácich podmienkach sa mu operáciou podarilo zachrániť život človeku, ktorého z nemocnice poslali domov ako beznádejný prípad. „Rýchlo sa to rozšírilo. Stranícky aktív v nemocnici ma vyhlásil za triedneho nepriateľa, lebo som si vraj otvoril súkromné sanatórium. O takúto licenciu som nikdy nežiadal, nemal som zamestnancov. V podstate som bol vykorisťovateľ a vykorisťovaný v jednej osobe,“ konštatuje sa v pamätiach.
Foto: Foto: archív rodiny Thomovej
Takzvané sanatórium Švorcovcom zoštátnili v „záujme verejnosti“. Teodora vyhostili z Piešťan až do dôchodkového veku. Najskôr ho chceli poslať do Žilinského kraja, v októbri 1950 pod hrozbou trestných sankcií nastúpil ako sekundárny lekár na chirurgické oddelenie nemocnice v Leviciach. Mal vtedy 47 rokov. V Piešťanoch nechal manželku so štyrmi malými deťmi. Po odrátaní nákladov na ubytovanie a stravu mu z platu pre rodinu nezostalo takmer nič.
Ďalší úder nedal na seba dlho čakať. Pred Vianocami 1950 lekárova rodina dostala dekrét o vysťahovaní z vlastného domu. Mali tak urobiť do 14 dní. Pridelili im starý dom s dvoma malými izbami a hlinenou dlážkou. Švorc požiadal o odklad a zrušenie vysťahovania, no z vlastného domu ich predsa len vyhnali v rámci eštébáckej akcie B začiatkom marca 1952. „Pred domom zastavilo nákladné auto. Pri deložovaní sa správali veľmi surovo a bezohľadne. Kusy nábytku trieskali o zem s tým, že to patrí im – pracujúcim,“ píše sa v pamätiach.
Takmer štrnásť rokov lekára prekladali z jedného miesta na druhé. Napokon sa mu predsa len podarilo dostať sa bližšie k svojej rodine v Piešťanoch. Pracoval ako závodný lekár v Slovakofarme Hlohovec a popri tom mal chirurgickú ambulanciu pre okres Hlohovec. Do Piešťan sa mohol natrvalo vrátiť až v dôchodku vo veku 60 rokov. Svoje si odniesli aj jeho deti, ktoré chceli študovať na vysokých školách. Neprijali ich pre nevyhovujúci kádrový profil. Podarilo sa im to až neskôr, keď prišlo takzvané obdobie oteplenia komunistického režimu.
MUDr. Teodor Švorc, rodák z obce Báhoň, zomrel v roku 1994 vo veku 91 rokov. „Aj keď sú to už roky, stále mi veľmi chýba. Bol veľmi rozvážny. Nenarozprával toho veľa, ale čo povedal, stálo za to,“ uzatvára dcéra Marta.