"Ide drahota na nás, nezamestnanosť. Nič dobré nás nečaká,” vyjadril sa v koncoročnej ankete denníka Pravda v roku 1992 čitateľ z Nových Zámkov Jozef Žilinský. Americký denník Washington Post v tom istom období zase písal, že slovenskí novinári sa obávajú autoritárskych praktík premiéra Vladimíra Mečiara. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi vznik samostatnej Slovenskej republiky sprevádzali najmä tieto dva motívy obáv. Neboli neoprávnené, a tak sebavedomie Slovenska dnes ťaží aj z toho, že temné ekonomické aj politické vízie svojich sudičiek úspešne prekonalo.
V tlači sa koncom roka 1992 písalo o najrôznejších obavách. Predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Juraj Reich musel odpovedať na otázku, či sa nechystá exodus Židov zo Slovenska. Slovenský štát vrhal tieň aj na novú republiku. Veľa sa písalo aj o tom, ktorým smerom sa po rozdelení vydajú českí a slovenskí Rómovia. Zo zahraničia však v rovnakom čase prichádzali ubezpečenia, že Slovensko riadne uznajú, a tak sa ľudia báli viac domácich problémov – vtedajšia ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny Oľga Keltošová hovorila najmä o náraste nezamestnanosti.
V roku 1992 si rozdelenie Česko-Slovenska želala len tretina Slovákov. Napriek tomu sa práve pokojný spôsob, akým napokon prebehlo, stal prvým pilierom národnej hrdosti. Vo februári 1992 spisovateľ Peter Jaroš kritizoval, že rozdeleniu spoločného štátu nepredchádzalo referendum, zároveň však dodal: "Hrdosťou ma naplňuje len fakt, že sme sa rozišli priateľsky, po dobrom, bez krvavých rúk.” V situácii, keď v bývalej Juhoslávii prebiehala občianska vojna, pokojné rozdelenie nabilo v zahraničí kredit obom novým stredoeurópskym štátom. Svet tlieskal.
Na desiate výročie nového štátu schvaľovalo rozdelenie toho starého stále menej ako štyridsať percent Slovákov. Hrdých na Slovensko bolo 49 percent obyvateľov. Keď sa v médiách skloňovali najväčšie úspechy Slovenska, verejnosť mala jednoznačného víťaza – hokejistov. Na prelome rokov 2002 a 2003 boli totiž úradujúcimi majstrami sveta. Spomínalo sa však aj na rok 1998 a porážku mečiarizmu: "Z hľadiska verejného života sa mi z prvých desiatich rokov Slovenska do pamäti vryla zmena v roku 1998, aj keď nie je dokonalá,” povedal v roku 2003 už nebohý právnik a advokát Ernest Valko.
Dvadsiate výročie sa už nenieslo v nostalgii za Česko-Slovenskom, 65 percent Slovákov v roku 2013 rozdelenie schvaľovalo. Evergreenom medzi obavami Slovákov ostávala nezamestnanosť. Na čele rebríčka obáv trónila po desiatich aj dvadsiatich rokoch od samostatnosti. Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky po dvadsiatich rokoch ľudia za najväčšiu hrozbu pre štát označili aj neschopných politikov, korupciu a nefunkčné súdnictvo. Najvyššia hrdosť Slovákov na svoj štát sa viaže s predkrízovým rokom 2008, keď pocit hrdosti vyjadrilo až 77 percent opýtaných, dnes je to 65 percent.
Na čo sme hrdí
V roku 2015 bol pocit národnej hrdosti u nás prvýkrát vyšší ako v Česku. Na čo sa ale tá hrdosť viaže? Z prieskumu z roku 2015 vyšlo, že na slovenskú históriu, na našich športovcov, na slovenské umenie a literatúru a na výsledky, ktoré Slovensko dosahuje vo vede a v technike. Keď začneme práve vedou, môžeme spomenúť prvého slovenského kozmonauta Ivana Bellu, ktorý v roku 1999 robil pokusy na vesmírnej stanici MIR. Pocit hrdosti prebúdzali aj úspešné operácie – medzi nimi najmä prvá transplantácia srdca (1998) či oddelenie siamských dvojčiat (2000).
V médiách sa v posledných rokoch pravidelne skloňujú úspechy slovenských vedcov v zahraničí, ale presadiť sa dokážu aj v domácich podmienkach. V roku 2012 napríklad slovenský chemik Ján Tkáč získal európsky grant na 60 mesiacov, ktorý v Slovenskej akadémii vied prirovnali k získaniu zlata na majstrovstvách Európy. "Podmienky pre vedu na Slovensku zlepšili práve štrukturálne fondy,” zdôraznil previazanosť s Európou Tkáč. "Celkovo si myslím, že dobré pracovisko dokáže stiahnuť ľudí zo zahraničia späť. Ak ústav vytvára podmienky na efektívnu a ohodnotenú prácu.”
Veda je na Slovensku ale stále finančne podvyživená, a tak jej i celej spoločnosti pomohol vstup do EÚ. Na Slovensku členstvo v únii podporuje takmer 60 percent obyvateľov. V technologickej oblasti prepojenie s inými krajinami pomáha v posledných rokoch startupom. A tak sa k slávnym slovenským značkám, ako je napríklad Eset, pridávajú nové. K najrýchlejšie rastúcim firmám v strednej Európe patrí napríklad žilinská firma Inloop, ktorá vyvíja mobilné aplikácie. "Absolútna väčšina vývoja prebieha na Slovensku,” vyjadril sa jej spoluzakladateľ Martin Adámek. Talentovaných ľudí hľadajú aj mimo veľkých miest, keďže podporujú prácu z domu.
V zahraničí rastie aj dopyt po slovenskej literatúre, najprekladanejším domácim autorom je Pavel Vilikovský. V cudzine však bodujú výraznejšie skôr slovenské filmy. Kinematografia u nás kopíruje stav republiky. Po tom, čo jej v 90. rokoch hrozil kolaps, nastúpila silná generácia dokumentaristov, dnes ožíva aj scéna hraných filmov. Jedným z prvých úspechov bola cena z Cannes pre dokument Slepé lásky Juraja Lehotského. Eva Nová Marka Škopa zase zabodovala na prestížnom festivale v Toronte, Piata loď režisérky Ivety Grófovej bola zase prvým slovenským filmom od roku 1989, ktorý uspel na Berlinale.
Športovú hrdosť naštartoval Michal Martikán s historickým prvým olympijským zlatom pre Slovenskú republiku. Nasledovali hokejové úspechy z prelomu tisícročí a postup slovenských futbalistov do osemfinále majstrovstiev sveta v roku 2010. V posledných rokoch je jednoznačnou športovou jednotkou Slovenska cyklista Peter Sagan. Vďaka skvelým výkonom na Tour de France, ale aj rekordnému zápisu troch majstrovských titulov sveta po sebe sa stal aj tvárou kampane Dobrý nápad Slovensko, ktorá našu krajinu reprezentuje od slovenského predsedníctva v Rade EÚ v roku 2016.
Ako sme sa zmenili
Hrdosť na históriu, ktorú uvádzali Slováci na prvom mieste spomedzi oblastí, na ktoré sú pyšní, sa počas trvania samostatného štátu odzrkadľuje napríklad v nových zápisoch kultúrneho dedičstva UNESCO. V roku 1993 tam zaradili Banskú Štiavnicu, Spišský hrad a Vlkolínec. Neskôr Bardejov, drevené kostolíky, Levoču, jaskyne, karpatské pralesy. Patrí tam aj terchovská muzika, fujara, gajdošská kultúra a bábkarstvo. Reportáž Pravdy z roku 2015 však ukázala, že Slovensko z bohatej histórie nevie ťažiť, niekedy si ju dokonca ani chrániť.
Najlepším príkladom sú bukové pralesy na východe Slovenska, ktoré chcú ochranári z prestížneho medzinárodného zoznamu vyškrtnúť. "Nechceme, aby pod záštitou UNESCO prebiehala ťažba a ľudia si mysleli, že to je normálne,” vyjadril sa ochranár Juraj Lukáč. Výrub lesov sa vôbec stal témou roka dvadsiateho piateho roku našej štátnosti. Ďalšie riešenie tohto problému v nasledujúcich mesiacoch a rokoch môže byť jedným z ukazovateľov, kam sa posunula celá spoločnosť. Netreba zabúdať, že za 25 rokov sa nemenilo len Slovensko, ale aj Slováci.
Nedávno na to upozornil Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied, ktorý zverejnil najnovšie údaje Výskumu európskych hodnôt, čo je najstarší takýto výskum v Európe – na Slovensku sa uskutočňuje v deväťročných cykloch od roku 1991. Jeho najnovšia aktualizácia (2017) odhalila napríklad, že u ľudí na Slovensku dochádza k stagnácii či poklesu dôvery k väčšine inštitúcií vrátane cirkvi. Slovensko už nie je také nábožné ako pri svojom vzniku – klesá počet praktizujúcich veriacich a s tým aj odsudzovanie konaní, voči ktorým sa cirkev vyhradzuje.
Pohľadom do budúcnosti môžu byť hodnoty, ktoré rodičia vyznávajú pri výchove detí. Kým pred vznikom samostatného Slovenska boli pri výchove detí dôležité slušné spôsoby pre 88 percent rodičov, v roku 2017 je to už len 59 percent rodičov. Vo výchove výrazne klesol aj dôraz na ohľaduplnosť a znášanlivosť (1991 – 52 percent, 2017 – 32 percent), menej sa dbá na náboženskú vieru a poslušnosť detí. Naopak, rodičia chcú, aby ich deti boli viac samostatné, hospodárne a želajú si, aby mali väčšiu predstavivosť. Tieto zmeny sa na Slovensku prejavia s nástupom tzv. generácie Z.
V priebehu rokov sa zmenilo aj to, koho by si Slováci (ne)želali za susedov. Kým pred vznikom SR by moslim ako sused prekážal štvrtine Slovákov, dnes už polovici. Naopak, zlepšil sa pohľad na homosexuálov. V roku 1991 by si ich za susedov neželali takmer dve tretiny Slovákov, dnes prekážajú čosi vyše tretine. Hoci to tak možno v každodennom zhone nevyzerá, Slovensko má po 25 rokoch najvyšší podiel ľudí, ktorí o sebe hovoria, že sú (veľmi a celkom) šťastní, a tiež najvyšší podiel ľudí, ktorí majú pocit, že sa môžu slobodne rozhodovať a usmerňovať svoj život.