Ak k tomu pridáme všadeprítomné vtipné obrázky mačiek na webe, ktorým v histórii opäť konkuruje egyptská obsesia rovnakým zvieraťom, naozaj sa môže zdať, že internet iba recykluje to (pra)staré. Na deň bláznov sme sa preto rozhodli pozrieť sa na to, či digitálny svet nejako zmenil, čomu sa smejeme.
Foto: FLICKR/JORGE GONZALES
O tom, že internet zmenil formu vtipov, netreba diskutovať. Svedčí o tom už samotný fór z úvodu článku. Ide o tzv. internetový mem. Čo je vtipný fenomén rôznych foriem, ktoré sa však zväčša na prvý pohľad odlišujú od svojich analógových predchodcov – kresleného humoru či televíznych skečov. Internetové mémy (digitálna verzia všeobecných kultúrnych mémov) sú dokonca takým silným fenoménom, že spätne ovplyvňujú formu humoru v iných médiách.
Najznámejšia americká komediálna šou Saturday Night Live zvykla mať dlhé humoristické dokrútky. Až do momentu, kým neangažovala internetových komikov vystupujúcich pod menom Lonely Island.
Traja mladí komici boli priekopníkmi internetového video humoru. Podľa rozsiahleho profilu, ktorý o nich vyšiel vlani v New York Magazine, bodovali so svojimi vtipnými hudobnými videoklipmi skôr, ako jestvoval server YouTube. Vlastne, dva dni po tom, čo na webe začala fungovať adresa youtube.com, už chalani robili prvú dokrútku pre Saturday Night Live.
Môžete si povedať, že vtipné a parodické videá robil už Weird Al Yankovic pre generáciu MTV či Kopytovci na Slovensku v 90. rokoch. Lonely Island však už tvorili pre skratkovitý svet. Pre generáciu Y, ktorá ťažko udržuje dlho pozornosť.
Foto: TIE INTERNETY
Mémy, videá, vtipy ako maximálne 140-znakové statusy na Twitteri. Vtip bol skratkovitý aj predtým, no práve internet priniesol formu, ktorá usekávanie zbytočného dotiahla na maximum. Zaujímavé je pritom sledovať, že nové formy humoru vybrúsené na internete čoraz rýchlejšie preberajú staršie médiá.
Netýka sa to len televízií, ktoré využívajú v programoch youtuberov aj ich metódy. I na Slovensku prešiel jeden sarkastický internetový projekt na stránky portálu istého denníka. Digitálny humor teda už stihol zmeniť ten analógový. Nenazývame však revolúciou to, čo je v skutočnosti iba evolúcia?
Vráťme sa teda k emotikonom. Spolu s humornými obrázkami z ASCII znakov (zjednodušene súbor znakov na klávesnici) tvoria akési poznávacie znamenia internetového prostredia. :-) ako príklad emotikony, prípadne hlava vtáka <(“) ako príklad ASCII obrázku si ľudia sotva spájajú s iným ako webovým prostredím.
A preto by mali byť dôkazom revolučných základov internetového humoru. Predpoklad je však chybný. Hoci samotný smajlík :-) vznikol naozaj v roku 1982 v prostredí internej počítačovej siete Carnegie Mellon University, návrhy znaku pre úsmev jestvovali už v 30. rokoch minulého storočia.
Foto: TIE INTERNETY
Ešte staršie sú obrázky vytvorené zo znakov na klávesnici. Takzvané umenie kláves písacích strojov jestvovalo prakticky od ich vzniku v druhej polovici 19. storočia. Báseň s textom „Kravata tě elegantně škrtí, svleč ji pokud nechceš skončit smrtí” vyťukaná na klávesnici spôsobom, aby text pripomínal tvar kravaty, napísal Guillaume Apollinaire už v roku 1918. Aj mémy môžeme opísať ako obrázky s komentármi (hoci formou charakteristickou pre web). Teda niečo, čo bolo stabilnou súčasťou humoristických časopisov, keď ešte vychádzali vo veľkých nákladoch a kým ich "nezvalcoval“ internet.
Už dávno tu boli aj fotomontáže, akurát kedysi vyžadovali profíkov, dnes ich v grafickom programe zvládnu aj trpezlivé deti. Zdanlivo nové môžu ľuďom pripadať animované gify (krátka videosekvencia bez zvuku), ktoré dnes často dopĺňajú online konverzácie, no len kým si nespomenú na opakované komické zábery nemých grotesiek.
Animované gify však poukazujú na to, že hoci internet nový humor nestvoril, revolučné sú kontexty, v akých sa používa (ako keď vás niekto v chate naštve a pošlete mu animovaný gif Laurela a Hardyho, ktorí si vyhŕňajú rukávy). A predovšetkým dosah humoru.
Človek milión, mémy miliárd
Spomínali sme, že internetové mémy sú vlastne len obrázkom s komentárom. Predstavme si, že vás v polovici 20. storočia zachytil fotoreportér pri smiešnej grimase. Fotka mohla vyjsť s vtipným komentárom a privodiť vám trápnu situáciu. Ktorá však bola lokálna (ohraničená nákladom humoristického časopisu, kde vyšla) a dočasná (magazín ľudia odložili či vyhodili).
Dnes vás počas niekoľkých minút môže v trápnej situácii vidieť celý svet, navyše sa môžete stať tvárou nejakej emócie, ktorú budú ľudia recyklovať ešte dlhé roky.
Foto: TIE INTERNETY
Stalo sa to napríklad americkej gymnastke McKayle Maroney, ktorú fotograf na londýnskej olympiáde v roku 2012 zachytili s medailou na krku, no so znudeným výrazom. Anonymný internetový vtipkár k tomu pridal text – McKayla nie je ohromená.
A ľudia ešte aj dnes, po piatich rokoch, pod statusy, ktoré ich neuchvátili, pridajú namiesto písomnej reakcie práve iba tento obrázok. McKaylu fotomontážou pridávali aj na rôzne historické udalosti – ako pristátie na Mesiaci… a stále nebola ohromená. Sama športovkyňa to brala s humorom, no to nebýva pravidlom.
Majiteľke zamračenej mačky známej ako Grumpy cat "zmémovanie” jej miláčika prinieslo milióny dolárov z predaja suvenírov a reklamných práv. Iným, ako "nechutne fotogenickému chlapovi”, ktorého zachytili v póze modela s perfektným účesom počas maratónskeho behu, priniesol mém 15 minút slávy a účasť v televízii. Sú však aj iné príbehy. Známy je napríklad príbeh taiwanskej modelky, ktorej reklamnú fotografiu, na ktorej pózuje ona ako krásna žena s príťažlivým manželom a deťmi, ktoré majú výrazne šikmé oči a široké nosy, využili na mém. Fotka sa začala šíriť s textom: Plastická operácia – nemôžete to skrývať navždy.
Čínsky bulvár navyše internetový mém spojil so starým vymysleným príbehom o manželovi, ktorý sa rozviedol so svojou ženou, pretože mu zatajila, že absolvovala predtým, ako sa spoznali, plastické operácie a ich deti vyzerali úplne inak. Modelka Heidi Yeh niesla nechcenú celosvetovú slávu mému veľmi ťažko, údajne jej jeho rozšírenie pokazilo vzťah a narušilo kamarátstva, keďže aj niektorí jej blízki verili, že skutočne plastické operácie absolvovala. Najhoršie sa cítila, keď zistila, že mém nemá ako zastaviť. Len čo niečo virálne zaplaví web, nie je cesty späť. A to už je viac desivé ako vtipné.
Foto: TIE INTERNETY
Aj Slovensko zažilo podobný prípad, keď sa v roku 2014 stala zo dňa na deň internetovou senzáciou pani, ktorá vo vedomostnej súťaži namiesto slova fajnšmeker povedala kajnšmetke. Okamžite vznikla skupina na Facebooku, ktorá si z nej uťahovala, s desiatkami tisíc fanúšikov. Hoci sa situáciu snažila riešiť aj s právnikom, nemala šancu. Lavína sa odtrhla a výraz kajnšmetke majú niektorí v slovníku dodnes. Otázkou je, prečo sa internetové vtipkovanie šíri neraz s takou obrovskou razanciou. Nuž, je to v princípe vtipu – tie najlepšie sa aj v čase, keď nebolo internetu ani lietadiel, predsa rozšírili po celom svete.
Profesorka žurnalistiky z Oxfordu Limor Shifmanová píše vo svojej štúdii Humor v ére digitálnej reprodukcie, že vtip je dnes v prostredí sociálnych sietí najlepším lepidlom sociálnych bublín. Ľudia si skrátka najradšej navzájom pritakávajú práve cez humor ich komunity. Britský novinár ukrajinského pôvodu Peter Pomerantsev zase na Stredoeurópskom fóre hovoril, že sociálne siete sú ako stvorené, aby človeka "vytáčali”. Liekom na tento stav je podľa neho práve nadmiera mačacích obrázkov, ktoré pravidelne striedajú statusy a titulky správ. "Mačky sú morfiom sociálnych sietí,” povedal.
Politici na smiech, vtipný každý
Už sme rozobrali, ako internet baví, ale reč nebola o tom, kto zabáva. Kto sú komici digitálnej éry? Môže ním byť každý – v dobrom aj v zlom zmysle. Ktovie, komu napadlo dať vedľa seba obrázok Milánskeho dómu a opitého muža na zemi a pod prvú fotku napísať text Milan, Italy, kým pod druhú Milan, Slovakia… V tomto prípade možno platí to, čo odznelo aj v hre Lijavec Divadla Járy Cimrmana: "Kým pri ľudových piesňach človek často ľutuje, že autora sa nevie dopátrať, pri anekdotách je možno aj rád.” Mnoho internetového humoru však nevzniká živelne, ale cielene a programovo.
Splitsider, web o humore, si pred dvoma rokmi posvietil na tvorcov humoru, akým je napríklad nezávislý server College Humor. Komediálne stránky, produkujúce vtipné obrázky či videá, vznikajú rovnako najskôr živelne, no keď ich tvorcovia zvažujú, že by sa humorom mohli živiť, zháňajú, samozrejme, zdroje príjmu. Zisk z reklamy na YouTube náklady nepokrýva (okrem pár svetových youtuberov), a tak humoristi zarábajú spájaním sa s rôznymi značkami, no prezentácia na webe im slúži predovšetkým ako upútavka na vlastnú osobu a svoje tvorivé schopnosti.
Cieľom je najmä televízia, no aj angažovanie portálom printového média je dobrý štart. Takýto model funguje už aj na Slovensku, viacerí komici sa presadili so svojimi nadšeneckými projektmi, ktoré zaujali najskôr ľudí, potom značky a napokon i médiá. Odvrátenou stranou toho, že na webe sa ako komik môže cítiť každý, je nielen záplava "komického” odpadu. Pred pár rokmi vznikol na webe fenomén, ktorý je azda konečne revolučný, no zároveň šialene otravný. Ide o hashtagy – slová, ktorým predchádza znak # a ktoré mali pôvodne slúžiť na kategorizáciu obsahu príspevkov.
Ako to už na internete býva, vymkli sa pôvodnému zámeru a namiesto kategórií (napríklad k fotke západu slnka by sa dali priradiť hashtagy #slnko #zapadslnka) nimi začali ľudia vtipne komentovať fotky (ako keď k fotke pohára vína študent pridá hashtag #pripravanaskusku). Problém je, že hashtagy dali ľuďom ohromne jednoduchý nástroj a hlavne presvedčenie, že všetko, čo na internete zdieľajú, môže byť zaujímavé a vtipné. Z povedomia, že každý môže byť komik, dnes strácajú i ťažia klasickí humoristi. Niektorých drsná masová kritika desí, iní sú k nej ľahostajní a užívajú si celosvetový dosah.
Prvoaprílové žarty na internete
Vymyslené správy
Médiá už pred érou internetu na prvého apríla vychádzali s vymyslenými správami, ktoré mali pobaviť čitateľov a divákov. Nečudo, že keď prešli na web, vzali si so sebou aj tento zvyk. Zo začiatku mali takéto vymyslené správy obmedzený dosah, no s nástupom sociálnych sietí sa šíria rýchlosťou blesku. A hoci v nich obyčajne býva naznačené, že ide o fór, niektoré prvoaprílové správy sa šíria aj roky. Obľúbenou témou sú nečakané prestupy športovcov alebo prevratné vedecké objavy. Prvoaprílové žarty majú v obľube aj slovenské médiá.
Prečo Amerika nečíta?
Prvoaprílové fóry novín sa rýchlo šíria aj preto, že ľudia často čítajú len ich titulky. Geniálnym spôsobom na to na prvého apríla poukázal web združenia amerických verejných rozhlasových staníc NPR, ktorý v roku 2014 vydal článok s titulkom Prečo Amerika nečíta? Pod článkom sa okamžite rozbehla diskusia pohoršujúcich sa čitateľov, malo to však jeden háčik… V samotnom článku sa písalo, aby čitatelia, ktorí si ho skutočne prečítali, nekomentovali jeho obsah, ale dali mu len lajk. Dôkaz, že prvoaprílový žart môže byť aj dôvtipný.
Gmail cez gestá
E-mailová služba Gmail si z prvého apríla spravila tradíciu, takže znalí veci každoročne čakajú, akú šialenú vec pridá dočasne medzi svoje funkcie. Ide o milý internetový humor, keď si firma z ľudí nerobí žarty, ale ich skôr baví. Výnimka sa Gmailu podarila v roku 2011, keď svetu predstavila novú funkciu – ovládanie e-mailu pomocou gest. To, že ide o fór, sa ľudia mohli dovtípiť už aj podľa toho, že nová správa sa mala otvárať gestom napodobňujúcim otváranie obálky. Napriek tomu sa novinka začala šíriť ako vážna správa.
Hodinky z Mesiaca
Gmail využíva prvoaprílový vtip na vlastnú propagáciu. Nie je sám. Deň bláznov je ideálnou príležitosťou pre firmy, ako si kreatívne spraviť reklamu. Zoznamovacia online služba Hinge napríklad avizovala službu, ktorá mala umožňovať zoznamovanie sa malých detí na spoločné hranie sa na piesku. Samozrejme, išlo len o propagáciu značky. Mystifikácia vlani vyšla značke Analog Watch, ktorá ponúkala hodinky za 27-tisíc dolárov, pričom mali byť vytesané z mesačného kameňa. Správu publikoval aj technologický server Gizmodo, a tak sa veselo šírila.
Dychová skúška na web
Jeden z prvých prvoaprílových vtipov viažucich sa na internet vyšiel na papieri – v magazíne PC Computing. V roku 1994 autor John Dvorak v článku písal o fiktívnom navrhovanom zákone, ktorý mal zakazovať používanie internetu v podnapitom stave. Vtipne doplnil, že keďže internet sa nazýva aj informačnou diaľnicou, mali by sa naň vzťahovať podobné opatrenia ako na reálnu diaľnicu. Návrh amerického Kongresu mal postihovať aj sexuálne správy. Zástancovia slobodného internetu zavalili kongresmanov nesúhlasnými telefonátmi.
Ten však v konečnom dôsledku mení svet humoristov. Kým kedysi si v klube mohli dovoliť byť absolútne nekorektní, experimentovať a provokovať, dnes musia stand-up komici robiť všetko s vedomím, že stačí jedna kamera mobilného telefónu v publiku a všetko bude dostupné natrvalo a pre všetkých. Napriek tomu žáner stand-up comedy z webu ťaží. Azda prvý raz v histórii sú z humoristov celosvetové hviezdy. Vďaka internetu. V súčasnosti sú váženými klaunmi, ktorí jediní hovoria pravdu.
Na internete pred časom dokonca koloval mém, v ktorom sa píše – kedysi sme počúvali politikov a smiali sa komikom, dnes je to presne naopak. Mimochodom, Jan Masaryk vo filme Masaryk hovoril o svojom pôsobení veľvyslanca v Londýne a dodal, že sa tam cítil ako "šašek”, ktorý jediný smie povedať pravdu. A že keď pravdu hovorí už len klaun, znamená to blížiacu sa katastrofu. Ale to už by bola téma na iný článok.