Čo zabránilo národom Slovákov a Čechov životu rovný s rovným?

29.11.2018 06:00
Ludvík Svoboda, dav, čs federácia
30. októbra 1968 prezident Ludvík Svoboda podpísal Ústavný zákon o čs. federácii na Bratislavskom hrade. V uliciach hlavného mesta Slovenska vítali vládnu delegáciu zástupy nadšených ľudí. Autor:

O tom, že téza z roku 1968 „najskôr demokratizácia, potom federalizácia“, sa stala súčasťou politickej mytológie v česko-slovenských a slovensko-českých vzťahoch, svedčí to, že s ňou po novembri 1989 vyrukovali práve tí, ktorí sa potom úprimne čudovali, že vypukla „pomlčková vojna“.

V článkoch a diskusiách o obrodnom procese v roku 1968 sme mali možnosť opäť sa stretnúť s nastoľovaním otázky akejsi dichotómie medzi procesmi demokratizácie a federalizácie a s návratmi k téze „najskôr demokratizácia, potom federalizácia“ a k jej obhajobe. Preto má zmysel v čase pripomínania si udalostí spred 50 rokov, keď vtedajšie Národné zhromaždenie 28. októbra 1968 schválilo Ústavný zákon o čs. federácii, vrátiť sa k hlbším historickým motiváciám úsilí o federalizáciu vtedajšej Československej socialistickej republiky. To vyžaduje pripomenúť si povojnovú genézu problému štátoprávneho usporiadania.

Nedoceňovaný význam SNP

Politický vývoj na Slovensku po druhej svetovej vojne a jeho odlišnosti od vývoja v českých krajoch sa odvíjajú od Slovenského národného povstania. Toto z vojenského hľadiska významné ozbrojené vystúpenie proti nacistickému Nemecku a domácemu fašistickému režimu malo za následok, že sa Slovensko jednoznačne zaradilo do antifašistickej koalície štátov, ktorá vyhrala druhú svetovú vojnu. Povstaním sa tiež vyslal jasný odkaz, že rozbitie 1. ČSR bolo výsledkom mocenského tlaku hitlerovského Nemecka a nie výsledkom iniciatívy Slovákov.

Povstaním sa, čo sa nedoceňuje, definitívne negovali akékoľvek zámienky víťazných mocností na eventuálne delenie Československa. Tým, že sa Slovenská národná rada ako zvrchovaný štátny orgán na povstaleckom území prihlásila k obnove Československej republiky, prispela k zachovaniu česko-slovenskej štátnosti len vo veľmi málo pozmenených hraniciach (územie Zakarpatskej Ukrajiny). Toto prihlásenie sa politického vedenia Povstania k obnove ČSR však bolo podmienené tým, že sa uzná svojbytnosť slovenského národa v spoločnom štáte a že tento sa bude rozvíjať na princípe „rovného s rovným“.

Štátoprávny program SNP, smerujúci k federatívnemu usporiadaniu do vojny unitárneho česko-slovenského štátu, našiel vyjadrenie v Košickom vládnom programe zo 4. apríla 1945, v ktorom sa píše:

„Uznávajúc, že Slováci majú byť pánmi vo svojej slovenskej zemi, rovnako ako Česi vo svojej českej národnej domovine, a že republika bude obnovovaná ako spoločný štát rovnoprávnych národov, českého a slovenského, vyjadrí vláda toto uznanie dôležitými štátnopolitic­kými aktmi.

Bude vidieť v Slovenskej národnej rade … nielen oprávnenú predstaviteľku samobytného slovenského národa, ale i nositeľku štátnej moci na území Slovenska (moci zákonodarnej, vládnej a výkonnej)… Spoločné štátne úlohy bude vláda ako centrálna vláda republiky realizovať v najužšej súčinnosti so Slovenskou národnou radou a so zborom slovenských národných povereníkov ako výkonným vládnym orgánom Slovenskej národnej rady.“

Slovákom sa v tomto programe tiež sľubovalo v ústredných štátnych úradoch, inštitúciách a v hospodárskych orgánoch celoštátneho významu zabezpečenie primeraného zastúpenia čo do počtu i čo do významu.

Pražské dohody

Slovenská národná rada (SNR) pripravila návrh na federatívne usporiadanie Československej republiky a jednomyseľne ho schválila dňa 26. mája 1945 hlasmi tak poslancov za Demokratickú stranu (DS), ako i za Komunistickú stranu Slovenska (KSS). Predsedníctvo SNR malo následne rokovať o postavení slovenských národných orgánov s československou vládou v Prahe.

Pred týmto rokovaním sa však stretli predstavitelia slovenských komunistov s vedením Gottwaldovej KSČ a podriadili sa jeho neočechoslova­kistickým predstavám o usporiadaní štátu a téze, že v jednom štáte má existovať iba jedna komunistická strana s jednotným vedením.

Požiadavku SNR, aby „na českej strane vznikol rovnocenný partner SNR“, však odmietli na rokovaní vlády a SNR 31. mája – 1. júna 1946 aj predstavitelia demokratických českých politických strán – Národno – socialistickej, Ľudovej a Sociálnodemokra­tickej, ktoré boli súčasťou vtedajšieho Národného frontu. Predstavitelia SNR museli, naopak, odrážať útok českých strán, ktoré opäť nastolili požiadavku krajinského zriadenia miesto riešenia štátoprávneho usporiadania na báze dvoch rovnoprávnych národov, ako sľuboval vládny program.

Výsledkom rokovania bola dohoda schválená vládou a SNR 2. júna 1945, ktorá vošla do dejín ako Prvá pražská dohoda. Obsahovala síce federatívne prvky, ale celkovo bola založená na asymetrickom modeli, lebo v českých krajinách sa neutvorili osobitné národné orgány analogické slovenským. Druhá pražská dohoda z 11. apríla 1946 upravila výkon právomocí prezidenta na Slovensku a styky SNR a Dočasného Národného zhromaždenia tak, že obmedzila právomoc SNR voči prezidentovi a ústrednej vláde najmä v personálnych otázkach.

Tretia pražská dohoda bola iniciovaná vedením KSČ po tom, čo KSS utrpela v parlamentných voľbách v máji 1946 veľkú porážku od Demokratickej strany (KSS získala len 30 percent hlasov, DS 61 percent). Po voľbách českí komunisti začali hovoriť o Slovensku ako o slabom článku republiky. Začali útoky na víťaznú DS.

V protislovenskej hystérii vyvolanej jej volebným ziskom, hoci DS stála jasne na protifašistickej platforme a na pozícii obnovy Československa na demokratických princípoch, sa KSČ spojila na pôde neočechoslovakizmu s českými nekomunistickými stranami. Objavili sa volania po zrušení SNR a po neakceptovaní výsledkov volieb na Slovensku pod zámienkou hrozby neoľudáctva.

Tým, že DS, ktorá sa snažila presadzovať štátoprávny program Povstania a odmietala návrat k centralizovanému štátu, sa stala hlavným politickým nepriateľom, znovu vzbĺkli česko-slovenské rozpory. Došlo k paradoxu – na jednej strane predstavitelia KSS obetovali naplnenie federatívneho štátoprávneho programu SNP v mene boja o získanie absolútnej moci v spoločnom štáte, a na druhej strane predstavitelia demokratických českých strán obetovali postavenie a vplyv de facto spojeneckej Demokratickej strany na Slovensku i v česko-slovenskej politike odmietnutím jej návrhov. Odobrili Gottwaldom navrhované riešenie preto, že sa nedokázali vzdať svojej čechoslovakistickej ideológie a boli prívržencami tuhého centralizmu a unitárneho štátoprávneho usporiadania.

Výsledkom Tretej pražskej dohody, ktorá mala za cieľ posilniť právomoci ústrednej vlády a obmedziť kompetencie slovenských národných orgánov v záujme vytvorenia priaznivých podmienok na vývoj revolúcie na Slovensku, bol teda jednoznačný a definitívny odklon od federatívnych princípov štátoprávneho usporiadania.

Demokratická strana, ktorá bola pre české nekomunistické strany po vojne vlastne jediným spojencom na Slovensku v úsilí o zachovanie parlamentnej demokracie v čase, keď sa KSČ aj pod vplyvom stalinskej KSSZ rozhodla opustiť osobitnú československú cestu k socializmu, sa aj ich zásluhou ocitla v izolácii. Jej výrazné oslabenie, ako aj oslabenie postavenia slovenských štátnych orgánov sa potom podpísali aj na priebehu mocenského zápasu vo februári 1948, na čo sa prakticky zabúda.

Strata ilúzií

Po februárovom politickom prevrate išla nová ústava z mája 1948 ešte ďalej ako Tretia pražská dohoda. SNR i Zbor povereníkov, teda slovenské národné orgány, vykonávajúce moc zákonodarnú, vládnu i výkonnú, boli úplne postavené pod kontrolu centrálnej vlády. Ústava síce formálne uznávala existenciu slovenského národa, v skutočnosti však smerovala k vzniku unitárneho štátu s istou obmedzenou autonómiou Slovenska. Zbor povereníkov, po vojne v podstate nahradzujúci slovenskú vládu, sa stal len obyčajným regionálnym orgánom štátnej správy.

Zároveň došlo v júli 1948 k zrušeniu KSS ako samostatnej politickej organizácie na Slovensku a k jej premene na oblastnú organizáciu KSČ. Tým pre KSS zanikli možnosti realizovať vlastnú politiku. Napriek tomuto krajne asymetrickému postaveniu Slovenska v ČSR a KSS v KSČ mnohí slovenskí komunisti žili v ilúziách, že ak už je moc v štáte pevne v rukách komunistickej strany, môže konečne prísť medzi slovenským a českým národom k politike „rovný s rovným“.

Z týchto ilúzií ich však vyviedol proces s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami, ktorý zavŕšil obdobie politických procesov konaných podľa sovietskeho vzoru na zastrašenie alebo aj priamu politickú a fyzickú likvidáciu skutočných či potenciálnych odporcov pofebruárového režimu a politických a názorových oponentov mimo vládnucej komunistickej strany i v jej radoch.

Už krátko po Februári sa obeťami perzekúcií stali aj velitelia slovenských partizánov Viliam Žingor a Jozef Trojan, odsúdení na smrť, či povstalecký generál Jozef Martin Kristín odsúdený na štyri roky väznia, ktorý odmietol vstúpiť do KSČ. V tomto kontexte sú zaujímavé nedávno zverejnené správy CIA. Informátor povedal rozviedke USA, že podľa Antonína Zápotockého bol Košický vládny program zle politicky vypracovaný a dohoda mala priznať Slovákom menej práv. Predseda vlády Zápotocký tiež zľahčoval dôležitosť svetoznámeho vystúpenia Slovákov proti fašizmu. Tvrdil, že sa nadhodnocuje.

Zvláštnosťou procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami, na ktorom sa vehementne podieľal aj Slovák Viliam Široký, bolo to, že jeho obeťami boli len príslušníci slovenskej národnosti. Za politické nebezpečenstvo sa jeho inscenátormi pokladal len slovenský nacionalizmus, o českom nacionalizme a šovinizme nepadla nikdy zmienka.

V tomto najväčšom politickom procese, ktorý sa pripravoval od roku 1950 a uskutočnil v roku 1954, teda rok po Stalinovej smrti (čo zrejeme spôsobilo, že obžalovaní unikli trestu smrti), boli hlavnými obvinenými a odsúdenými členovia V. ilegálneho vedenia KSS a politickí vodcovia SNP Gustáv Husák (doživotie) a Ladislav Novomeský (10 rokov väzenia). (Karol Šmidke zomrel už v roku 1952 za čudných okolností.)

Okrem nich boli odsúdení viacerí predstavitelia slovenskej komunistickej inteligencie (napríklad Ladislav Holdoš, povereník pre veci cirkevné – 13 rokov, Ivan Horváth – spisovateľ – 22 rokov, Daniel Okáli, od marca 1948 povereník vnútra – 18 rokov), pretože predseda KSS Viliam Široký videl korene buržoázneho nacionalizmu v činnosti skupiny DAV. Keďže vedúcou postavou DAV-u bol Vladimír Clementis, tak ho odsúdili a popravili už v roku 1952.

Keď neprestanete, poviešame vás!

Vykonštruované obvinenia voči politickým predstaviteľom a účastníkom Slovenského národného povstania, brutalita výsluchov a metód spracovávania krivo obžalovaných, vrátane mučenia pripomínajúceho nacistické praktiky, aby sa priznali a na súde vystúpili s dopredu naspamäť naučenými odpoveďami na pripravené otázky, mediálna hystéria spojená s procesmi, politické tlaky na členov KSČ i na verejnosť, aby proces a tresty verejne podporovali, to všetko dramaticky pokazilo slovensko-české vzťahy.

Veď „vina“ obžalovaných spočívala iba v tom, že si dovolili prostredníctvom povstaleckej Slovenskej národnej rady odmietnuť sprofanované unitárne usporiadanie spoločného štátu Čechov a Slovákov a žiadať v Košickom vládnom programe verejne zakotvené uplatnenie princípu „rovný s rovným“ vo vzťahu českého a slovenského národa a posilnenie postavenia Slovenska a právomocí slovenských orgánov rozhodovať o ekonomickej, sociálnej a kultúrnej politike na jeho území.

Toto presadzovanie elementárnych slovenských národných záujmov proti českým, ktoré sa vydávali za československé a presadzovali sa celkom samozrejme aj prostredníctvom trvania na unitárnej podobe štátu vyhovujúcej početne a hospodársky silnejšiemu národu a jeho elitám, sa kvalifikovalo ako zrada princípov proletárskeho internacionalizmu, ako presadzovanie slovenského separatizmu, ako velezrada, ktorú treba potrestať smrťou.

Ústavný zákon o čs. federácii bol prijatý v...
Ústavný zákon o čs. federácii bol prijatý v dňoch osláv 50. výročia vzniku Československej republiky. Na snímke zľava Ludvík Svoboda, Alexander Dubček, Oldřich Černík, Josef Smrkovský v budove Predsedníctva SNR. Autor: ARCHÍV TASR

Politické posolstvo procesu s buržoáznymi nacionalistami bolo jednoduché – keď neprestanete otravovať so zvýšením právomocí slovenských orgánov, povešiame vás. To, ako sa na Slovensku vnímal tento proces, vari najlepšie vyjadruje výrok slovenského literáta Romana Kaliského na 1. zjazde slovenských novinárov v roku 1963, že ním bol urazený „slovenský národ ako celok“.

Je charakteristické, že táto štátoprávno-mocenská dimenzia procesu s tzv. slovenskými buržoáznymi nacionalistami sa na rozdiel od procesov s Heliodorom Píkom, Miladou Horákovou a so Slánskeho sprisahaneckým centrom nielen v Českej republike, ale i v zahraničí pertraktuje iba minimálne.

„Jeden národ“

K ďalšej demontáži právomocí slovenských orgánov a prehĺbeniu asymetrie v postavení Slovenska a českých krajín došlo prijatím ústavy v roku 1960. Konštituovali sa ústredné československé orgány v Prahe (Národné zhromaždenie, vláda atď.) a kvázi autonómne slovenské orgány s minimálnymi kompetenciami v Bratislave, pričom, samozrejme, české autonómne orgány neexistovali.

Zo symbolov slovenskej národnej suverenity nezostalo takmer nič. Zo všetkých slovenských národných orgánov zostala existovať len SNR, všetky ostatné inštitúcie boli zrušené, vrátane ornamentálneho Zboru povereníkov. Pritom SNR stratila všetku originálnu právomoc. Ak napríklad predtým mala právo schvaľovať plán rozvoja národného hospodárstva na Slovensku, podľa novej úpravy mohla schvaľovať len svoj vlastný rozpočet. Doslova o všetkom sa malo rozhodovať v centre štátu, v Prahe.

Teória boja s tzv. buržoáznym nacionalizmom neposlúžila iba na odstránenie politického vedenia SNP a nahradenie nespoľahlivých „nacionalistov“ ľuďmi, ktorí budú spoľahlivo vykonávať politiku pražského centra na Slovensku a budú účinnou prekážkou presadzovania neželaných politických požiadaviek z východu republiky. Veľmi negatívne zasiahla aj do formovania koncepcie ekonomického rastu Slovenska a predstáv o modernizácii Slovenska a o prekonávaní jeho zaostávania za českými krajinami. Mali pre Slovensko negatívne ekonomické a sociálne dôsledky, o čom sa podrobne píše v odbornej literatúre, najmä slovenskej.

Na Slovensku sa citlivo vnímalo, že tieto kroky boli iniciované a odobrované vtedajším prvým tajomníkom ÚV KSČ a prezidentom republiky Antonínom Novotným. Ten už nebol iba na platforme neočechoslovakizmu, ale aj protislovenského šovinizmu, ako to pomenoval historik Karel Kaplan. Na Slovensku sa rozšírilo jeho údajné vyjadrenie: „Boli sme jeden národ a zasa budeme !“ Z tohto výroku vyplynulo podozrenie, že by sa malo smerovať k zbližovaniu jazykov (samozrejme, na platforme češtiny). Je len samozrejmé, že takéto predstavy nepoburovali iba slovenskú inteligenciu, ale aj ďalšie vrstvy slovenskej spoločnosti.

Tento povojnový vývoj nakumuloval obrovskú mieru nespokojnosti nielen v KSS, ale aj v slovenskej spoločnosti, osobitne u inteligencie a medzi slovenskými ekonómami. Táto nespokojnosť sa po nástupe Alexandra Dubčeka do funkcie 1. tajomníka ÚV KSS v roku 1963 postupne transformovala až do otvoreného politického zápasu významnej časti slovenských komunistov s Antonínom Novotným.

Jeho odstránenie z postu prvého tajomníka ÚV KSČ a nahradenie Dubčekom, pôvodne vnímaným ako kompromisný kandidát, otvorilo cestu nielen k zásadným zmenám vo vzťahu slovenského a českého národa v spoločnom štáte, ale aj k ďalším oblastiam demokratizácie. Bez razantného tlaku zo Slovenska by sa pomer síl vo vtedajšom vedení KSČ bol s najväčšou pravdepodobnosťou zmenil neskôr.

Rozhodné odsúdenie

Z dikcie Akčného programu KSČ z apríla 1968 je zrejmé, že nápravu ťažko deformovaných štátoprávnych vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi prostredníctvom vypracovania Ústavného zákona o čs. federácii, ale aj nápravu vzťahov k príslušníkom národnostných menšín prostredníctvom ústavného zákona upravujúceho ich práva pokladal za jeden z kľúčových smerov demokratizácie vtedajšej spoločnosti.

Akčný program o. i. konštatoval: „Naše republika může být silná jenom tehdy, jestliže ve vztazích obou našich národů a všech národností nebudou prvky napětí, nervozity a nedůvěry. Musíme proto rozhodně odsoudit všechny projevy, které porušují zásadu rovnoprávnosti a suverenity obou socialistických národů a ke kterým v minulosti docházelo. (…). Lhostejnost k národním zájmům nebo dokonce pokusy o jejich potlačování považuje strana za hrubé zkreslování svého programu a své politické linie. Strana bude důsledně hájit leninskou zásadu, že přezírání zájmů menšího národa příslušníkem národa většího je neslučitelné se socialistickými vztahy mezi národy.“

Akčný program prišiel aj s požiadavkou dokončiť rehabilitácie: „Vážnou skutečností je i to, že doposud nebyla do všech politických a občanských důsledků provedena vždy ani rehabilitace lidí – komunistů i nekomunistů -, kteří byli obětí nezákonnosti v minulých letech… Strana si je vědoma, že nevinně odsouzeným a pronásledovaným lidem nikdo nevrátí ztracená léta jejich života; bude však prosazovat, aby zmizely jakékoli stíny nedůvěry a ponižování, důsledky, které nezákonné zásahy měly často pro rodinu a příbuzné postižených, a bude důsledně dbát na to, aby všichni takto pronásledovaní lidé měli plnou možnost uplatnit se v práci, ve veřejném životě i v politické činnosti.“

V pasáži odôvodňujúcej potrebu prijať zákon o čs. federácii sa dočítame: „Rovnoprávnost Čechů a Slováků je základem síly republiky. Naše republika jako společný stát dvou rovnoprávných národů – Čechů a Slováků – musí důsledně dbát o to, aby státoprávní úprava vztahů mezi našimi bratrskými národy a postavení všech ostatních národností ČSSR se vyvíjely tak, jak to vyžaduje upevňování jednoty státu, vlastní rozvoj národů a národností… Nelze zastírat, že i v socialistickém Československu se přes výrazný pokrok v řešení národnostní otázky vyskytují závažné chyby a zásadní deformace státoprávního řešení vztahů Čechů a Slováků.

Je třeba zdůraznit, že samo asymetrické uspořádání nebylo už principiálně způsobilé vyjádřit a zabezpečit státoprávní vztahy dvou rovnoprávných národů, protože postavení jednoho i druhého národa nutně vyjadřovalo rozdílným způsobem. Rozdílný způsob se projevil především v tom, že funkci českých národních orgánů plnily centrální orgány, které jako celostátní byly nadřízeny slovenským národním orgánům, a tím se slovenskému národu prakticky překáželo v rovnoprávné účasti na tvorbě a realizaci celostátní politiky. Objektivní nedostatky takového řešení navíc prohlubovala dosavadní politická atmosféra a praxe, nepříznivě ovlivňující postavení a činnost slovenských národních orgánů.

V takovýchto podmínkách se funkce slovenských národních orgánů oslabovaly, a to jak v padesátých letech, tak i v koncepci Ústavy ČSSR z roku 1960. Tak se dostaly slovenské národní orgány do postavení, kdy jejich vliv na chod státního mechanismu se stal okrajovým. Tyto nedostatky nemohl – i se zřetelem na nezdravé prvky politické atmosféry nedávné minulosti – překonat ani společný dokument ÚV KSČ a ÚV KSS o posílení úlohy SNR z roku 1964.

Tento vývoj nutně vyvolával nedorozumění mezi našimi národy. V českých krajích při neexistenci vlastních národních orgánů vzbuzoval dojem nadbytečnosti slovenských národních orgánů. Na Slovensku zase vyvolával přesvědčení, že Slováci si doma nevládnou a že se o všem rozhoduje výlučně v Praze.

V zájmu rozvoje naší socialistické společnosti, upevnění jednoty československého lidu a jeho důvěry v politiku KSČ je proto nevyhnutelné dosáhnout zásadního obratu i ve státoprávním uspořádání vztahů Čechů a Slováků a provést i příslušné ústavní změny. Nastává proto se vší vážností potřeba, aby byla respektována výhoda socialistického federativního uspořádání jako uznávané a osvědčené státoprávní formy soužití rovnoprávných národů ve společném socialistickém stá­tě.

Konečnému federativnímu uspořádání musí – z organizačních důvodů – jako organická součást a vývojový stupeň předcházet odstranění nejpalčivějších nedostatků současného neuspokojivého stavu úpravy státoprávních vztahů českého a slovenského národa. Proto je třeba vypracovat a přijmout ústavní zákon, který zakotví princip symetrického uspořádání jako cíl, k němuž má náš vývoj po XIV. sjezdu v nové ústavě vyústit a který bude novým způsobem, podle zásady plné rovnoprávnosti, řešit postavení slovenských národních orgánů v našem ústavním systému v nejbližší době – ještě před volbami do Národního shromáždění a Slovenské národní rady.

V něm je třeba: konstituovat Slovenskou národní radu jako zákonodárný orgán a radu ministrů Slovenska jako kolegiální výkonný orgán a ministerstva jako resortní výkonné orgány Slovenské národní rady s rozšířením reálné kompetence všech těchto orgánů tak, aby dělba zákonodárné a výkonné kompetence mezi celostátními a slovenskými orgány v podstatě odpovídala zásadám Košického vládního programu.“

O hlbokom nepochopení…

Jednoducho pre Slovákov – vytvorenie ústavnoprávnych podmienok na ich rovnoprávne postavenie v spoločnom štáte, odstránenie ťažkej asymetrie v štátoprávnom usporiadaní, náprava krívd spojených s procesmi voči predstaviteľom politického i vojenského vedenia SNP v procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami, skoncovanie s prejavmi antislovenského šovinizmu, vytvorenie praktických podmienok na rozhodovanie o stratégiách rozvoja slovenskej ekonomiky a ďalších sfér života spoločnosti doma, o koncepciách prekonávania zaostávania slovenskej spoločnosti za českou prostredníctvom slovenských národných orgánov s príslušnými kompetenciami – boli jasnou súčasťou a základom pozitívnych zmien v československej spoločnosti.

Stavať vtedajšiu požiadavku federalizácie spoločného štátu proti úsiliam o demokratizáciu vtedajšej spoločnosti ako čosi podružné a dokonca zbytočné, stavať sa k nej dokonca s akýmsi pohŕdaním, je prejavom hlbokého nepochopenia povojnového vývoja slovenskej spoločnosti.

Ústavný zákon o čs. federácii z 28. októbra 1968, na základe ktorého sa skončilo unitaristické usporiadanie spoločného štátu a konštituovali sa Česká republika a Slovenská republika ako súčasti federácie, ktoré sa neskôr na základe ústavného zákona o zániku federácie osamostatnili a nadobudli obe plnú medzinárodnoprávnu subjektivitu ako rovnocenné nástupnícke štáty po Českej a Slovenskej Federatívnej Republike, bol naplnením štátoprávneho programu SNP po dlhých dvadsiatich štyroch rokoch.

Ak sa prejavila istá asymetria vo vzťahu slovenských a českých reformátorov, komunistických i nekomunistických, k procesom všeobecnej demokratizácie a federalizácie po prijatí Akčného programu, bola pri historickej komparácii oveľa miernejšia než asymetria v postavení Slovenska a slovenských národných orgánov v povojnovom Československu.

Rovnocenné postavenie Slovenska a Slovákov sa vzhľadom na sklamané očakávania od povojnového vývoja – tak očakávania od KSČ ako i českých nekomunistických strán – stalo v roku 1968 nespochyb­niteľnou základnou demokratizačnou úlohou. Na Slovensku sa to takto vnímalo všeobecne a naliehavo, v českých krajoch sa to akceptovalo iba čiastočne.

Čo je z dnešného pohľadu najdôležitejšie, nedá sa povedať, že k nenaplneniu ďalších demokratizačných ašpirácií reformátorov – komunistických i nekomunistických – v roku 1968 došlo kvôli tomu, že sa presadilo federatívne štátoprávne usporiadanie a že sa paralelne pripravil a prijal ústavný zákon o postavení národností.

Sotva možno nájsť argumenty, že práve tieto zákony vyprovokovali nespokojnosť vedenia Sovietskeho zväzu a ďalších štátov Varšavskej zmluvy s vývojom v ČSSR, ktorá vyústila v tragickú inváziu do spojeneckého Československa, alebo že keby sa ich príprave nebola venovala potrebná politická energia, tak by sa viac pokročilo vo všeobecne demokratických reformách a tieto by boli prijateľnejšie pre dogmatikov v KSSZ, PZRS, SED, BKS a MSRS.

O tom, že téza „najskôr demokratizácia, potom federalizácia“, sa stala súčasťou politickej mytológie v česko-slovenských a slovensko-českých vzťahoch, svedčí to, že s ňou po novembri 1989 vyrukovali práve tí, ktorí sa potom úprimne čudovali, že vypukla „pomlčková vojna“ a že sa potom prvé demokraticky zvolené politické elity nedokázali dohodnúť na podobe „autentickej federácie“, ktorú Václav Havel sľuboval prostredníctvom nahrávky na magnetofónovej páske Slovenkám a Slovákom zhromaždeným na jednom z prvých mítingov na Námestí SNP v novembri 1989. Ale to je už iná história.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Peter Weiss #československá federácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Perla žlté  ruže

Perla žlté ruže

44,99
Flower box čierna kocka "M" červené ruže

Flower box čierna kocka "M" červené ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk