Dejiny v službách politickej objednávky

19.09.2019 06:00

K 80. výročiu podpísania Paktu Ribbentrop–Molotov vlády Estónska, Litvy, Lotyšska, Poľska a Rumunska, teda vlády krajín priamo dotknutých tajným protokolom k paktu, vydali spoločné vyhlásenie, že táto dohoda rozpútala druhú svetovú vojnu a odsúdila polovicu Európy na desaťročia utrpenia. Preto na pripomienku začiatku druhej svetovej vojny Poľsko nepozvalo ruského prezidenta Putina. Je to historicky odôvodniteľný postoj?

Podpis druhého tajného dodatku paktu...
Podpis druhého tajného dodatku paktu Molotov–Ribbentrop v Kremli 28. septembra 1939 (Zmluva o neútočení a jej prvý tajný dodatok medzi Nemeckom a ZSSR boli podpísané už 23. augusta 1939). Viačeslav Molotov podpisuje dodatok, za ním stojí Joachim von Ribbentrop, napravo je Josif Stalin. Autor: WIKIPEDIA / NATIONAL ARCHIVES & RECORDS ADMINISTRATION

Nejeden čitateľ sa pravdepodobne opýta, prečo sa má zapodievať 80-ročnou históriou? Myslím si, že to má veľký význam. Dejiny Európy sú dejinami krívd, a v mene ich odčinenia zvolávajú sa zástupy pod bojové zástavy. Prečo? Aby sa vytvorili šíky, v ktorých proti sebe budeme stáť MY a ONI.

Toto rozdelenie máme hlboko zapísané vo svojej biologickej výbave. Amygdala, jedna z najstarších častí mozgu, bleskovo signalizuje, že ten, koho vidíme, nepatrí medzi MY. Altruizmus, ochotu nezištne sa obetovať pre MY, odmeňuje slasťou rovnaký hormón, ktorý podporuje lásku matky k dieťaťu. Bohužiaľ, rovnaký biologický mechanizmus nás znecitlivuje voči utrpeniu tých cudzích.

Pocit strachu, ktorý amygdala generuje, môže neskôr zrušiť reflexia. Ale mali by sme si pamätať, že tou prvotnou reakciou na stretnutie s niekým, kto nepatrí k MY, je strach. Inými slovami, vytváranie NÁS zároveň generuje ICH, teda nepriateľov. Účelom vlaňajšieho "nepozvania“ Ruska na oslavy vylodenia v Normandii, rovnako ako tohtoročného nepozvania do Poľska, je prepísanie minulosti, ktorého zámerom je vytvoriť nepriateľa. Ak sa k falošnej interpretácii minulosti pridá zahrávanie sa so strachom, nebezpečenstvo konfrontácie sa zvýši.

Divadlo na politickej scéne

S odstupom času sa otvárajú archívy, čo umožňuje presnejší popis tých kľúčových historických udalostí, ktorých interpretácia býva zaťažená ideovými nánosmi, slúžiacimi na legitimizáciu príbehov príslušných národov rozprávaných z ich pohľadu. 80. výročie Paktu Ribbentrop-Molotov to opäť názorne ukázalo. Zatiaľ čo sa sústavne publikujú historické práce, ktoré vierohodne vykresľujú okolnosti jeho vzniku, na politickej scéne sa odohráva divadlo, v ktorom sa dejiny menia na slúžku aktuálnej politickej objednávky.

K 80. výročiu paktu vlády Estónska, Litvy, Lotyšska, Poľska a Rumunska, teda vlády krajín priamo dotknutých tajným protokolom k paktu, vydali spoločné vyhlásenie, že pakt rozpútal druhú svetovú vojnu a odsúdil polovicu Európy na desaťročia utrpenia. Preto na pripomienku začiatku druhej svetovej vojny Poľsko nepozvalo ruského prezidenta Putina. To je priam majstrovská ukážka tzv. rámovania, teda výberu referenčného rámca, ktorý v tomto prípade pretrhá súvislosti.

Výsledky sú pozoruhodné. Nemecko, ktoré vojnu rozpútalo, zastupovali prezident i kancelárka, Británia, ktorá mala mnohokrát príležitosť jeho nástup zastaviť, bola pozvaná tiež, Rusko, ktoré nieslo najväčšiu ťarchu vojny a malo rozhodujúci podiel na porážke Nemecka, pozvané nebolo.

Je to historicky odôvodniteľný postoj? Obávam sa, že nie. Dejiny sa nezačali v auguste 1939.

Zelená pre Hitlera

Versaillská zmluva bola uzatvorená v situácii, keď tradičné európske veľmoci Nemecko a Rusko boli po prvej svetovej vojne na kolenách. Spojené štáty americké sa rýchlo stiahli do izolácie. Francúzsko v snahe potrestať Nemecko zlikvidovalo reparáciami jeho menu, čím jednak vyvolalo politickú krízu, jednak odcudzilo Veľkú Britániu natoľko, že rad konzervatívcov neskôr s veľkým pochopením vnímali Hitlerovu politiku odčinenia krívd z Versailles. Boľševická revolúcia v Rusku v konzervatívnych kruhoch Európy nenadchla nikoho. V polovici 30. rokov, keď sa Hitler rozhodol, že sa vymaní z pút, ktoré Nemecku nasadili vo Versailles, vyzerala situácia nasledovne:

Francúzsko bolo vnútorne rozštiepené, s labilnými vládami, a postupne viac a viac závislé na Británii. Zjednotené bolo iba v odpore k vojne. Britániu európska politika príliš nezajímala, vojenský pakt s Francúzskom trvalo odmietala, a už vôbec nemala v úmysle angažovať sa v prospech partnerov, s ktorými malo Francúzsko uzavreté vlastné zmluvy. Sovietsky zväz, ktorý mal rovnako ako Československo uzavretú dohodu s Francúzskom, sa Nemecka bál. Británii neveril. Usiloval sa o kolektívnu obranu, ale mal smolu. Nebol záujem.

Mníchovská dohoda, na ktorú Sovietsky zväz nepozvali, hoci mal zmluvu s Francúzskom, dala Nemecku k dispozícii obrovský zbrojný arzenál Československa a jednu z najlepších svetových zbrojoviek. V Moskve si to mohli len ťažko vysvetliť inak ako zelenú na semafóre pre Hitlera na jeho ceste na východ. Komisár pre zahraničné veci Maxim Litvinov komentoval uzavretie dohody slovami: prichádza vojna. Existuje malá šanca, že niekto presvedčí Hitlera, aby zmenil názor.

Napriek tomu i po uzavretí Mníchovskej dohody Sovietsky zväz pokračoval vo vyjednávaní s Francúzskom a Britániou o systéme kolektívnej bezpečnosti pre prípad vojny s Nemeckom. Jednania narážali na nezáujem Britov, francúzskeho ministra zahraničia Georgesa Bonneta i neústupnosť Poľska, ktoré z historických dôvodov nechcelo ani počuť o možnosti vstupu Červenej armády na svoje územie.

Pre Stalina bola zase nočnou morou predstava, že sa imperialisti v útoku na ZSSR spoja. Britský premiér Neville Chamberlain však o spoluprácu so Sovietskym zväzom nestál. Jeho hlavný poradca pre zahraničné záležitosti Horace Wilson rovnako ako generálny štáb bol presvedčený, že poraziť Hitlera nebude problém a kvôli tomu nestojí za to uzatvárať vojenský pakt so Sovietmi. Jednania sa naťahovali a neviedli k žiadnemu výsledku. Napokon, delegáciu, ktorá mala rokovať o vojenskej spolupráci medzi Britániou a ZSSR, viedol veliteľ prístavu Portsmouth, evidentne bez kompetencie čokoľvek rozhodnúť.

Poker o Poľsko

Pakt medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom bol uzatvorený v situácii, keď sa Hitler pevne rozhodol, že zaútočí na Poľsko, ale chcel vylúčiť vojnu na dvoch frontoch. Poľsko malo s Nemeckom zmluvu o neútočení z roku 1934, a ešte po Mníchove si v súčinnosti s Nemeckom anektovalo časť československého územia. Od roku 1936 bola v platnosti zmluva medzi Nemeckom a Japonskom, tzv. Pakt proti Kominterne. Podľa jej tajnej doložky mala v prípade napadnutia Sovietskym zväzom prísť jedna krajina tej druhej na pomoc.

Po úspešnej licitácii o Rakúsko a Československo Hitler rozohral poker o Poľsko. Keď vytvorením Protektorátu Čechy a Morava roztrhal sľuby z Mníchova, dostalo Poľsko od Francúzska i Británie záruky, že mu v prípade napadnutia Nemeckom prídu na pomoc. Hitler to pochopil tak, že Chamberlain prešiel z pozície sprostredkovateľa k priamej konfrontácii a utvrdil sa v rozhodnutí, že musí Poľsko obsadiť. Lenže ako sa vyhnúť vojne na dvoch frontoch? Navyše Nemecko mohlo očakávať, že Británia začne blokádu, ktorá by ohrozila chod jeho vojnového priemyslu. Bolo potrebné urobiť ďalší taktický manéver.

Nemecko napriek agresívnemu odsudzovaniu židoboľševizmu a napriek svojmu cieľu získať na východe nový životný priestor udržiavalo so Sovietskym zväzom obchodné vzťahy. Hitler si uvedomil, že bez znemožnenia vzniku trojkoalície Francúzsko – Británia – Sovietsky zväz nemôže viesť vojnu proti Poľsku, ktorú chcel začať koncom augusta 1939. Sovietsky veľvyslanec v Berlíne Georgij Astachov dostal koncom júla 1939 informáciu, že Berlín je ochotný hovoriť nielen o obchodných, ale i politických záležitostiach, vrátane osudu pobaltských krajín a ďalších sovietskych prianí. Neúspech rokovaní o kolektívnej bezpečnosti viedol na začiatku mája k výmene komisára pre zahraničné záležitosti – antinacistu Litvinova, ktorý mal židovský pôvod, nahradil Viačeslav Molotov, ktorý tieto vyjednávania odmietal. Otvorila sa tým cesta pre zmenu kurzu.

Ako znie otázka?

Hitler sa vojny nevedel dočkať. Desil sa toho, aby sa znovu neobjavil nejaký „schweinehund“ (bastard) – sprostredkovateľ, ako bol v prípade Mníchova Mussolini. Všetko sa odohrávalo vo veľkej rýchlosti. Ribbentrop dostal široký mandát. Keď ho Stalin po podpísaní paktu predstavoval svojim najbližším spolupracovníkom, nový dohovor zhrnul slovami: umožní Sovietom rozhodnúť o osude Pobaltia, Besarábie a Fínska, získať kus Poľska, strategickú zónu vplyvu a nárazníkové pásmo pre ochranu socialistickej vlasti. Na rozdiel od paktu s Francúzskom a Anglickom nezaväzuje Sovietsky zväz zúčastniť sa vojny, pretože nejde o vojenskú alianciu.

Pakt navyše vrazil klin medzi Nemecko a Japonsko, a zamedzil riziku, že ZSSR povedie vojnu na dvoch frontoch, pretože porušoval záväzky Nemecka z Paktu proti Kominterne, že zúčastnené strany neuzavrú so Sovietskym zväzom žiadnu politickú dohodu bez toho, aby to vopred vzájomne konzultovali. Georgij Žukov neskôr poznamenal: Stalin mal pocit, že si Hitlera omotal okolo prsta a dokázal zaistiť, že sa imperialistické mocnosti pustili do vojny medzi sebou.

Hitler nezačal vojnu proti Poľsku koncom augusta, ale až 1.septembra. Británia a Francúzsko vyhlásili Nemecku vojnu – a nepohli ani prstom. Sovietsky zväz si po svoj podiel prišiel do Poľska 17. septembra a na likvidácii Poľskej republiky sa zúčastnil spolu s Hitlerom.

Otázka, ktorá je dnes aktuálna, znie: ako máme pakt hodnotiť? Je skutočne príčinou druhej svetovej vojny, ako tvrdia dotknuté krajiny? Alebo slúžil na to, aby s jeho pomocou Sovietsky zväz získal čas na prípravu obrany pred nemeckým útokom? Alebo bol súčasťou Stalinovej stratégie rozpútania vojny za účelom globálneho šírenia komunizmu?

Ideológia a reálpolitika

Odpoveď priniesla kniha profesora Oxfordskej a Telavivskej univerzity Gabriela Gorodetského Grand Delusion: Stalin and the German Invasion of Russia (Veľký blud: Stalin a nemecká invázia do Ruska, r. 1999). Gorodetsky na základe štúdia v moskovských archívoch, ktoré sa v polovici 90. rokov po prvýkrát na čas otvorili, sa prakticky ako jediný historik zaoberal tým, čo Stalin v období medzi uzavretím paktu a útokom Nemecka na Sovietsky zväz skutočne robil. Dospel k prekvapivej interpretácii.

Stalin ideológiu používal ako nástroj. Nebol jej otrokom. Sám sa, rovnako ako vysokí úradníci, v praktických krokoch riadil cynickou reálpolitickou obhajobou štátnych záujmov, ktoré sa ničím nelíšili od ich formulácií v cárskej ríši. Preto pakt využil na to, aby hranice cárskej ríše obnovil. Stalin nechcel rozpútať vojnu, aby mohol šíriť komunistické revolúcie v globálnom meradle, ani nechcel získať čas pred zrážkou s Nemeckom. Veril tomu, že ich vzťah bude dlhodobý.

Predpokladal, že sa po porážke Francúzska a Británie bude konať mierová konferencia – tentoraz v réžii Nemecka a Sovietskeho zväzu. Chcel na ňu prísť pripravený tak, aby Sovietsky zväz dosiahol nielen nápravu krívd z Versailles, ale aj tých krívd, ktoré cársky režim zakúsil zo strany Británie a Francúzska v čase Krymskej vojny (1853 – 1856). Stalin chcel vyriešiť Čierne more, prístup k Dunaju a úžiny. Preto nechcel za žiadnu cenu dať Hitlerovi zámienku k útoku na ZSSR. Keď náčelník generálneho štábu Žukov chcel tesne pred nemeckým útokom preemptívnym úderom oslabiť formácie Wehrmachtu, Stalin mu pohrozil popravou.

Po vpáde nemeckých vojsk na územie ZSSR sa Stalin nervovo zrútil. Gorodetského interpretácia je taká prekvapivá preto, že až do rozpadu ZSSR mali historici k dispozícii iba západné pramene. Bez znalostí sovietskych prameňov prevládala ideologická interpretácia Stalina ako vlajkonosiča komunistickej revolúcie, ktorá nebrala na vedomie fakt, že v zahraničnej politike Stalin dôsledne oddeľoval ideológiu od reálpolitiky.

Horší ako Hitler?

V sovietskych/rus­kých dejinách prechádzalo hodnotenie role Stalina rôznymi výkyvmi. Dodnes nie je a najskôr asi nikdy ani nebude existovať naňho konsenzuálny názor. Stalin bol aj diktátor, aj masový vrah, aj vodca, ktorý svojou dôverou Hitlerovi ohrozil existenciu Sovietskeho zväzu, aj vodca, ktorý za cenu ohromných obetí vybudoval zo zaostalej agrárnej krajiny priemyselnú veľmoc a zvíťazil v druhej svetovej vojne. Na takéto postavy zriedkakedy existuje konsenzuálny názor (viď Jan Žižka). Je celkom prirodzené, že novodobí ruskí historici v kontexte negatívnej reakcie na komunizmus vidia predovšetkým zápory Stalinovho dedičstva. Podobne ako u nás je pri určitých postavách kladné znamienko vylúčené.

V dobe kladenia pálčivých otázok o minulosti rozpadu ZSSR zapôsobila ako bomba kniha Viktora Suvorovova Ľadoborec (vyšla po česky s titulom Všechno bylo jinak v r. 2008). Autor, vlastným menom Vladimír Bogdanovič Rezun (1947), bol sovietsky spravodajca, ktorý v roku 1978 utiekol na Západ. Tam začal v emigrantskej tlači publikovať príbehy, ktoré mali k dejinám podobný vzťah ako scenáre filmov o Jamesovi Bondovi. V jednom článku tvrdil, že Hitlerova operácia Barbarossa bola preemptívnym útokom pred napadnutím Nemecka Stalinom, inými slovami Stalin bol agresorom, a nie obeťou. V knihe Ľadoborec túto svoju ideu rozviedol doširoka. Pravicoví antikomunisti zajasali nad potvrdením perfídnosti Stalina, ktorý bol podľa nich rovnaký, ak nie horší ako Hitler, pre nostalgikov to bol zas dôkaz Stalinovej veľkosti. Ako mohla byť Červená armáda nepripravená na vojnu? Kniha sa predala v 10-miliónovom náklade.

A kniha Gabriela Gorodetského, ktorá vyšla v ruštine pod názvom Mýtus ľadoborec a uvádzala Suvorovove románové príbehy na pravú mieru, mala len 40-tisíc výtlačkov. Je to trochu nepomer. Suvorova začali pozývať do serióznych amerických akademických inštitúcií. Jeho verzia báječne zapadla do narastajúcej rusofóbie. Agresívne Rusko sa slušne predáva.

Variácia na tému, že darebákom bol v prvom rade Stalin, predviedlo isté české periodikum, ktoré túži byť výstavnou sieňou kvalitnej žurnalistiky. K výročiu Paktu Ribbentrop–Molotov prinieslo článok pod titulkom 80 let Stalinova paktu s Hitlerem, který neměl získat čas na obranu, ale na útok, v ktorom autor, politický geograf Michael Romancov bez dôkazov tvrdí, že pakt viedol „k začiatku II. svetovej vojny, ktorú Moskva vítala a potrebovala pre realizáciu svojej obludnej vízie o svetovej proletárskej revolúcii“. Nemal podľa neho slúžiť na získanie času na obranu, ale na útok, ku ktorému nedošlo len preto, že Francúzsko kapitulovalo veľmi rýchlo. Pochybujem, že to je príspevok ku skvalitneniu českej žurnalistiky. Skôr naopak.

Václav Žák (1945) Šéfredaktor českého časopisu Listy. Vyštudoval jadrovú fyziku, pracoval na vývoji operačných systémov počítačov, študoval humanitné vedy, ekonómiu a právo, organizoval bytové semináre, podpísal Chartu 77. Po 17. novembri 1989 pôsobil v Občianskom fóre, neskôr v Občianskom hnutí, bol podpredsedom ČNR. Prednáša v Česku i v zahraničí. Do roku 2009 bol predsedom Rady pre rozhlasové a televízne vysielanie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Václav Žák #Stalin #pakt Molotov - Ribbentrop #Hitler
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku