Foto: Profimedia
Narodil sa vo východnom pohraničí Maďarska, v Berettyóújfalu, do pomerne majetnej židovskej meštianskej rodiny. Jeho rodičov v roku 1944 zatklo gestapo, a on, jedenásťročný, spolu so staršou sestrou a s dvoma bratrancami odcestoval do Budapešti. Presne jeden deň predtým, ako sa začali deportácie vidieckeho židovstva do Auschwitzu – odkiaľ sa ani jediný jeho berettyóújfaluský spolužiak nevrátil. Jeho celá rodina však s obrovským šťastím, vrátane rodičov, ktorých deportovali do Rakúska, vojnu prežila. (O tom je jeho dávna skvelá práca Elutazás és hazatérés, ktorá vyšla minulý rok po česky vo vydavateľstve Academia ako Odjezd a návrat v knihe György Konrád: Paměti. Odjezd a návrat. Nahoře pod zatmělým sluncem.)
Realita a vízia
Vo svojom prvom románe A látogató (Kurátor), vystaval okolo vzťahu poručníka a osirelého slabomyseľného malého chlapca poetickú víziu kafkovskej reality reálneho socializmu. Nie je to omyl, skutočne ide o realitu a súčasne víziu. Dostupný tradičný prozaický jazyk by nedokázal preraziť hrubú kôru „reality“ socializmu. Boli potrebné hromadenia obrazov zraniteľnosti, skazy, erózie, deštrukcie, zahnívania, úpadku, expresívne vodopády slov, metaforické koncentráty na to, aby sa odhalila skrytá, vidinami maskovaná realita.
Oficiálna kritika, prirodzene, neprivítala tento román explóziou radosti a už vôbec nie jeho úspech v západnej Európe. Získal však priateľstvo tých najlepších predstaviteľov jeho generácie (spisovateľov Miklósa Mészölya a Gyulu Hernádiho, filozofa Ferenca Fehéra, filmových režisérov Károlya Makka a Miklósa Jancsóa), kým menej talentovaní kolegovia vo veľkej zhode s kultúrnou politikou ho obviňovali, že "diskredituje“ Maďarsko, maľuje temný obraz pomerov vládnucich v krajine. Vraj oni, ktorí nepíšu podľa chuti imperialistov, sú darmo nadanejší, nikdy nebudú takí slávni ako Konrád. A ani si nebudú môcť strčiť do vrecka tučné honoráre v tvrdej západnej valute. Taký bol prevládajúci názor v kruhoch, v ktorých som sa ako začínajúci spisovateľ pohyboval.
Len ťažko a neskoro som prišiel na to, že to nie je pravda. Nikdy im neodpustím, že ma otrávili.
Neotrasiteľný pokoj
Medzitým Konrád zostal bez zamestnania, lebo trval na tom, že kašle na zákazy a bude konať vždy tak, ako to považuje za správne. Po tom, čo sa v roku 1973 pokúsil prepašovať do zahraničia rukopis skvelej robotníckej sociografie (Darabbér) svojho mladšieho kolegu Miklósa Harasztiho, bol vystavený policajnému prenasledovaniu. Rok nato polícia pri domovej prehliadke vidieckeho domu, ktorý si prenajímal so sociológom Ivánom Szelényim, našla a zhabala rukopis ich spoločnej historicko-filozofickej práce.
Cesta inteligencie k triednej moci (Az értelmiség útja az osztályhatalomhoz), podobne ako Nová trieda Milovana Djilasa, pojednávala o premene štátostraníckej elity na vládnucu triedu. Jej rukopis našťastie existoval vo viacerých exemplároch (jeden z nich každý večer zakopali v záhrade prenajatého domu). Podarilo sa im prepašovať ho do cudziny, kde aj vyšla.
Aby sa ich zbavili, dali im ponuku, že sa môžu vysťahovať do zahraničia. Szelényi išiel, Konrád zostal. V roku 1977 mu ešte vydali scenzurovaný druhý román Zakladateľ mesta (A városalapító), ale potom, až do predvečera zmeny režimu, nemohol viac v Maďarsku legálne publikovať. Svojimi esejami uverejnenými v samizdate a v zahraničí sa stal najvplyvnejším mysliteľom formujúcej sa demokratickej opozície.
V tých časoch som ho spoznal. Odpočúvaný, sledovaný, obklopený donášačmi si uchoval svoj neotrasiteľný a vyrovnaný pokoj. Bol to múdry muž, láskavý a priateľský aj k takým bezmenným mladíkom, ako som bol ja. Niekoľko rokov som bol ešte hlúpy zelenáč, ktorý rojčí o renesancii marxizmu; musel prísť až zápas a následný zákaz poľskej Solidarity a otras z výnimočného stavu v Poľsku, aby som dostal rozum. V zúfalej situácii znamenala nádej a útechu vízia v úvode spomínanej stredoeurópskej trojice (Konrád, Kundera, Kiš) o tom, že naše spoločnosti sú vo svojich základoch západné a všetko, čo je v nich východné, zamerané proti individualite a slobode, je dôsledkom situácie, ktorú nám nanútila ruská okupácia.
Stačí sa zbaviť ruského jarma – a čoskoro v Moskve jeden za druhým umierali generálni tajomníci! – a hneď sa budeme môcť vrátiť do tej Európy, kam sme občas mohli a občas nemohli vycestovať.
Nejaký ten optimizmus
A potom nastalo aj to. Ale liberálna demokracia, ktorá sa rozvinula po prvých slobodných voľbách, sa znova ukázala len ako prechodná epizóda, ako už toľkokrát v priebehu maďarských dejín. Varovné signály tu boli prakticky od prvého okamihu. V politike, predbežne ešte v menšine, ale v rámci vládnucej stredopravicovej strany, sa objavili rôzne obmeny nenávistných prejavov, medzi nimi antisemitizmus.
Ako odpoveď vznikla Demokratická charta, ktorej sa Konrád stal jedným z hovorcov. Slabosť politického stredu naznačovalo, že následníckej strane Maďarskej socialistickej robotníckej strany sa podarilo dostať ju pod svoju kontrolu a tým k sebe pripútať Zväz slobodných demokratov. Začalo sa tým rozdrobovanie liberálnej strany, ktorá vzišla z demokratickej opozície. A dnes majú opäť slovo patrioti snívajúci o národnom štáte, darmo nás György Konrád napomínal, že máme byť radšej matrioti – veď stredná Európa je taká materinská vec.
Veru, zostalo tu bez matky, bez dozoru slabomyseľné chlapča, trasúce mrežami svojej klietky, pohrávajúce sa s vlastným pohlavným orgánom a pod seba špiniace – Maďarsko. Sen strednej Európy teda zostal snom. Ale tento sen neznamená nič. Tie tri desaťročia, ktoré uplynuli v tej viere, že maďarská spoločnosť, keď ju nechajú, by bola schopná na viac a lepšie, priniesli obrovský kultúrny rozmach. Mám podozrenie, že nádej, perspektíva a možnosť toho "na čo sme schopní“ môže za mnohé vďačiť Konrádovmu neotrasiteľnému, pokojnému optimizmu. Základy novej, aj v zahraničí úspešnej maďarskej prózy položili tieto desaťročia, a jej tvorcovia v týchto desaťročiach začali svoju kariéru. Pravda, je to prevažne pesimistická próza temných tónov – spomeňme si na Krasznahorkaiho! –, ibaže aj na pesimistickú prózu je potrebný nejaký ten optimizmus. Kto nedúfa, nepíše.
Györgya Konráda medzitým zvolili za predsedu medzinárodného PEN klubu a potom na dve funkčné obdobia za predsedu Berlínskej umeleckej akadémie. Rad za radom vychádzali jeho romány, medzi nimi už spomínané dávne veľdielo Odjazd a návrat. A keď bol doma, tu, v Maďarsku, posedával v záhrade svojho domu v oblasti Balatonu, bafkal z fajky, rozprával sa s mladšími spisovateľmi, ktorí ho navštevovali z neďalekého tvorivého domu. Som šťastný, vskutku šťastný, že som ho mohol poznať.
Preložil Ivan Drábek
Gábor Csordás (1950)
Maďarský básnik, umelecký prekladateľ, kritik, zakladateľ, bývalý riaditeľ a stále aktívny literárny redaktor vydavateľstva Jelenkor. Držiteľ prestížnej Ceny Attilu Józsefa. Popredný autor kritík, esejí a štúdií. Umelecké preklady robí z poľštiny, češtiny, zo slovenčiny, srbčiny, z chorvátčiny, zo slovinčiny, z rumunčiny a francúzštiny. Od roku 2015 sa zdržiava poväčšine v zahraničí.