Večera s Havranom: O obmedzeniach verejnoprávnej diskusie

12.02.2020 06:00
politológ Tomáš Profant
Tomáš Profant, politológ. Autor: ,

Tomáš Garrigue Masaryk raz povedal, že demokracia je diskusia. Málokto by si dnes dovolil spochybniť túto myšlienku. Diskusiami sa to vo verejnom priestore priam hemží. Jednou z najsledovanejších je Večera s Havranom vysielaná na Dvojke RTVS.

Práve pravidelná diskusná relácia Večera s Havranom by mala napĺňať ideál vyváženej diskusie, ako sa to očakáva od verejnoprávneho média. Analýza 11 Havranových debát z rokov 2014 – 2015 súvisiacich s ekonomickými témami však ukázala, že Večera verejnoprávny ideál v tomto období nenaplnila. Z ideologického spektra vylúčila radikálne ľavicovú ekonomickú perspektívu. A dominancia centrizmu pokračuje do dnešných dní. Ako k tomu dochádza?

Vylučovanie radikálnej ľavice

V prvom rade bol v skúmanom období demokratický kapitalizmus explicitne prezentovaný ako najlepší ekonomický systém. Napríklad český filozof Václav Bělohradský sa vyjadril, že „lepší systém nie je“. Zmeny preto treba robiť v jeho (demokratickom) rámci. Tvrdenie, že kapitalizmus treba odstrániť vo Večeri jednoducho neodznelo.

Kapitalizmus bol legitimizovaný aj nepriamo. Keď sa hostia zhovárali o vizuálnom smogu, akceptovali reklamné pútače ako legitímnu súčasť našich životov. Veď reklama má určitú estetickú tradíciu a zároveň aj komunikačnú funkciu. Problémom je, že reklamy je priveľa a dnes špatí naše mestá. Nikto z hostí však neprišiel s argumentom, že reklama je základom kapitalistického systému a neudržateľnej spotreby, ktorá nás vedie k ekologickej katastrofe.

Večera pritom nemá problém s existenciou protikladných názorov, ale tieto takmer vždy reprezentujú centristické diskusné póly, napríklad umiernený ľavicový a neoliberálny. Obe pozície majú hlbší zjednocujúci podklad, ktorým je existencia kapitalizmu, či už voľnotrhového, alebo regulovaného. Pri debate o ekonomickej kríze v Grécku tak hostia prezentovali pohľad, ktorý bol kritický voči sociálnodemokra­tickým politikám ľavicovej strany Syriza sprava, ako aj pohľad, ktorý ich vníma ako podobné politikám Európskej komisie.

Problémom tejto debaty však bolo, že v nej nezaznela kritika Syrizy zľava, ktorá by sa pokúsila vysvetliť, prečo ani typ regulovaného kapitalizmu presadzovaného Syrizou nepovedie k udržateľnosti a rovnosti na globálnej úrovni.

Konsenzus namiesto diskusie

Nijako neobvyklým prvkom Havranovej diskusie nebola a nie je ani prezentácia jedného názoru namiesto debaty. Toto isto môže byť akceptovateľné, ak ide o menej známu tému. Problémom je, ak iné postoje na danú tému vonkoncom nezaznejú. Napríklad vo Večeri dodnes vládne implicitný konsenzus ohľadom potreby hospodárskeho rastu. O tom, že hospodársky rast môže spôsobovať klimatickú krízu a že každé vytúžené percento rastu HDP môže zvyšovať neudržateľnú spotrebu, nikto z hostí nerozprával.

Omnoho zrejmejší bol konsenzus ohľadom politík voči schránkovým firmám a daňovým únikom. Až 22-krát v "diskusii“ zaznelo vzájomné pritakávanie medzi hosťami. Odlišnosti medzi nimi boli minimálne. Názor, že daňové úniky sú len symptómom nespravodlivej spoločnosti, a nie anomáliou, ktorá sa dá regulovať, a riešenie preto treba hľadať inde ako v regulácii, si diváci a diváčky RTVS jednoducho nevypočuli.

Podobný konsenzus sa týkal základného charakteru firiem. Tie sa dajú rozdeliť na „dravcov“ a „korektných podnikateľov“. K dravcom patria Babiš, Bakala, Penta či J&T, medzi korektných podnikateľov hostia zaradili Billa Gatesa alebo majiteľov amerických novín Washington Post či New York Times. Spory spočívali len v otázke, kto je dobrý a kto zlý a kam do tejto schémy zaradiť Pentu. V diskusii sa však nenašiel nikto, kto by zastával názor, že majitelia kapitálu podliehajú základným systémovým imperatívom kapitalizmu bez ohľadu na to, či sú poctiví, alebo nepoctiví a že konanie kapitalistov môže mať negatívne dosahy na spoločnosť napriek ich osobnej snahe konať dobro.

Nedostatočná kritika

Ostrá kritika pritom býva súčasťou Večere a napríklad Rado Geist z Euractivu za nástupom nacizmu v Nemecku videl zlyhanie spolužitia demokracie a kapitalizmu produkujúceho obrovské nerovnosti. Nedošlo však už na diskusiu o tom, ako kapitalizmus túto nerovnosť produkuje a už vôbec nie na diskusiu o možnostiach, ako tomu zamedziť.

Richard Filčák z Prognostického ústavu SAV tiež načrel do radikálnych vôd sociálnych vied. Požadoval reštart slovenskej ekonomiky, o ktorej hovoril v neomarxistickom jazyku ako o „semiperiférii, ktorá osciluje na obežnej dráhe Európskej únie“. Táto pozícia vo svetovej ekonomike je podľa neho pre Slovensko veľmi výhodná, pretože môžeme mať prístup k zdrojom či medzinárodným projektom.

Neomarxizmus rozdelenie sveta na jadro, semiperifériu a perifériu však obyčajne kritizuje a považuje ho za nespravodlivé. Preto nenavrhuje, aby sa krajiny v blízkosti jadra snažili využiť svoju pozíciu. Naopak, predpokladá spojenie sociálnych hnutí po celom svete a zvrhnutie kapitalizmu, ktorý je základom súčasnej obrovskej globálnej nerovnosti vo svete. Opäť platí, že tento postoj nikto vo Večeri nezastával.

A napokon, aj diskusia o strednej triede sa vyhla akejkoľvek zmienke o triednom boji a túto vrstvu predstavila cez jej kultúrne, a nie sociálne vlastnosti. Na pretras prišli otázky vzdelania či zamestnania, čítacie návyky alebo zapojenie sa do občianskej spoločnosti. Problematika platov však bola upozadená. Kultúrna logika neskorého kapitalizmu sa tak presadila proti tradičnému marxistickému chápaniu tried ako proti sebe stojacich táborov.

Zosmiešňovanie radikálnych postojov

Radikálne myšlienky do veľkej miery vo Večeri s Havranom teda chýbali. Mali však šancu, ak s nimi súhlasili respondenti v prieskumoch. Hoci oslovení poväčšine neboli radikáli, a preto aj v anketách dominovala umiernená perspektíva, ľud čiastočne súhlasil napríklad s tvrdeniami, že svet ovládajú korporácie, alebo že kapitalizmus treba nahradiť socializmom. Takéto „kacírske“ úvahy však boli neutralizované prítomnými centristickými hosťami v roli expertov, ktorí sú v otázke poznania často vnímaní ako nadradení údajne nevedomej mase.

Jedinou výnimkou v analyzovanom súbore bola prítomnosť Gustáva Murína. Lenže ten bol pozvaný do diskusie o konšpiráciách ako konšpirátor. Bez ohľadu na to, či sa pán Murín správa empiricky korektne, alebo nie, čokoľvek, čo povedal, tak bolo zbavené legitimity. Jeho kritika Svetovej banky bola zosmiešňovaná nielen ironickým prejavom moderátora, ale najmä Jurajom Mesíkom (dnes) z Progresívneho Slovenska ako iracionálna konšpiračná teória o snahe ovládnuť svet, ktorej veria jednoduchí ľudia zaujatí voči Amerike. Radikálna kritika Svetovej banky je pritom bežnou súčasťou akademického sveta.

Vysvetlenie

Vo všetkých uvedených prípadoch teda dochádzalo k zásadnému obmedzeniu diskusie a radikálne ľavicové názory sa na obrazovky RTVS prakticky nedostali. Ako je to možné?

V prvom rade sú tvorcovia Večere politicky stredoľavo orientovaní. Michal Havran sa tak verejne označil sám, ďalší veria v silnú rolu štátu a regulácie či kritizujú Margaret Thatcherovú. Takýto umiernene ľavicový tím do Večere pozýva najmä stredových a mierne ľavicových hostí, ktorí potom prezentujú svoje centristické postoje. Iba jeden hosť v uvedenom období sa na sedembodovej pravo-ľavej škále označil za ľavičiara a ani jeden za radikálneho ľavičiara.

O tom, že hospodársky rast môže spôsobovať klimatickú krízu a že každé vytúžené percento rastu HDP môže zvyšovať neudržateľnú spotrebu, nikto z hostí nerozprával.

Cieľom tvorcov Večere je pozývať ľudí, ktorí sú kvalifikovaní a zároveň schopní "rozprávať na kameru“. Vyváženosť sa nezdá byť pre nich taká dôležitá, naopak, z Večere nemá byť zábavná šou ani boxerský ring. Niekedy je tiež pre tvorcov dôležitejšie vysvetliť divákom a diváčkam tému (ako sa to dialo napríklad v prípade „diskusie“ o daňových únikoch) a potom neostáva priestor na diskusiu proti sebe stojacich názorov.

Hoci je vyváženosť na vedľajšej koľaji, občas o ňu tvorcovia Večere usilujú. Prečo sa ale do relácie nedostanú radikálne ľavicové ekonomické postoje?

Prvým vysvetlením je, že debata nie je primárne ekonomická. To by sa aj botanici a záhradkári mohli sťažovať, že sú vylučovaní. Ďalším vysvetlením tvorcov je, že sa nedá pozvať všetky názorové prúdy. Marxizmus je považovaný za okrajový a podľa režiséra Viliama Csina je reprezentovaný bizarnými figúrkami. Takisto je cieľom tvorcov vyhnúť sa extrémom. A napríklad kritika Syrizy zľava bola podľa spolutvorkyne Večery Zuzany Kepplovej príliš špecifická a je otázne „či slovenský divák má záujem a dokáže vnímať až takú hlbokú debatu“.

Zdá sa, že cieľ Dvojky byť alternatívou voči viac stredoprúdovej Jednotke mal a má svoje limity a niektoré názory sú alternatívne „až príliš“.

Komu slúži Večera?

V skutočnosti však vylučovanie radikálne ľavicových postojov nemusí byť nutne cieľom tvorcov. Ak by sa našli kvalifikovaní radikálni ľavičiari, napríklad z viedenského Inštitútu humanitných vied, boli by podľa Kepplovej vítaní.

Zbežný pohľad na Večere vysielané od ukončenia môjho výskumu ukazuje pokračujúcu dominanciu centrizmu. Napríklad do diskusie o privatizácii boli pozvaní Ivan Mikloš s Brigitou Schmögnerovou a pri diskusii o nízkych platoch bol najviac naľavo Milan Kuruc z reformistickej Pracujúcej chudoby.

Okrem pozvania slávneho organizátora hnutia Occupy Wall Street Davida Graebera a redaktorky Pravdy Silvie Ruppeldtovej bola čiastočne svetlou výnimkou nedávna diskusia o slovenskej ekonomickej transformácii. Vyvážené postoje v nej zazneli voči ekonomike bývalého režimu a „úspechoch“ ostatných 30 rokov. Avšak aj tu sa hostia napokon zhodli na potrebe produkcie s vyššou pridanou hodnotou a nespochybnili samotnú konkurenciu v globálnom kapitalizme.

Absencia radikálnej ľavice vo Večeri mohla byť aj neplánovaným dôsledkom organizačných priorít a politického nastavenia tímu či jeho poradcov. Svojím fungovaním však Večera slúži kapitalistickému režimu, ktorý vládne na Slovensku, tým, že jeho radikálnym kritikom nedáva priestor. Chráni ju aj zákon, keďže Večera zrejme nepatrí medzi „politickopubli­cistické programy“, a preto nemusí mať zabezpečenú vyváženosť v každej jednej časti. Pár citátov komunistov vo vysielaní pred voľbami zaisťuje zákonom vyžadovanú „názorovú pluralitu, v rámci vysielanej programovej služby“.

Podľa bývalého predsedu Rady pre vysielanie a retransmisiu Miloša Mistríka sa navyše hovorí, že budúcnosťou je samoregulácia. Vládne obava, že sankcie za nevyváženosť by mohli pôsobiť ako cenzúra.

Ako povedal Masaryk, demokracia je diskusia. No diskusia vo verejnoprávnej Večeri s Havranom bola i je značne obmedzená. A spolu s ňou i demokracia.

Text autora vychádza z jeho vedeckého článku, ktorý sa venoval predmetnej téme na príklade 11 relácií RTVS Večera s Havranom z rokov 2014 – 2015.

Tomáš Profant (1983)

Doktorát z politológie získal na Univerzite v Kasseli. Je výskumným pracovníkom v Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe a ako odborný asistent pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Medzi jeho odborné záujmy patrí medzinárodná politická ekonómia, rozvojová spolupráca a postkoloniálna teória. Je autorom knihy New Donors on the Postcolonial Crossroads: Eastern Europe and Western Aid (Noví donori na postkoloniálnej križovatke: východná Európa a západná pomoc), vydavateľstvo London and New York, Routledge, 2019.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#večera s Havranom #diskusia #demokracia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku