Ján Gábor: O strategických spojencoch

Dve nedávne neokrúhle výročia ma v kontexte dnešných pohnutých čias opätovne priviedli k úvahe o význame strategických spojencov.

22.09.2022 20:00
Victor Goanta a Marin Dragnea, rumunskí... Foto:
Victor Goanta a Marin Dragnea, dvaja rumunskí generáli, ktorí oslobodzovali Slovensko počas druhej svetovej vojny na štátnej recepcii na pôde slovenskej ambasády v Bukurešti v roku 2013. Vpravo je vtedajší veľvyslanec SR v Rumunsku Ján Gábor.
debata

V auguste sme si pripomenuli vojenskú inváziu na naše územie v roku 1968. Zúčastnili sa jej všetky susedné krajiny a Bulharsko, teda takmer celý Varšavský pakt. Takmer celý preto, lebo svetlou výnimkou bolo Rumunsko. Koniec toho istého mesiaca augusta patril aj tradičnej spomienke na protifašistické SNP v roku 1944.

Táto úvaha je integrálnou súčasťou presvedčenia, že úspech (nielen) zahraničnej politiky štátu našich parametrov je priamo závislý od nasledujúcich faktorov. Okrem zmienených strategických spojencov je to najmä uvedomenie si politickej reprezentácie, na ktorú šachovnicu patrí jej štát, obratná orientácia v medzinárodnom práve, keď kľúčovú úlohu zohráva diplomacia, a napokon kvalita, respektíve hĺbka historickej pamäti. Posledný aspekt sa vzťahuje aj na širšiu spoločnosť a nielen jej elity.

Nie je pritom dôležité poradie týchto faktorov. Podstatnejšia je ich vzájomná interakcia, keďže sa nám neraz v kritických časoch a v rôznych kombináciách vynárajú priamo pred očami. Môžeme dokonca počuť ich zvuky, ba niekedy cítiť aj pach. Podmienkou je, samozrejme, aby sme mali primerane vyvinuté zmysly.

Vráťme sa však k otázke strategických spojencov. Keď som sa pred desiatimi rokmi pripravoval na misiu veľvyslanca v Rumunsku, začal som objavovať jemnú, ale zato hustú pavučinu našich vzťahov s touto krajinou, ktorú som predtým vnímal len v kontexte iných tém. Tak trochu som sa aj hanbil, že najmä o histórii týchto vzťahov som toho veľa nevedel. Hanbil som sa preto, lebo zmienená história sa neraz priamo dotýkala ochrany základných záujmov nášho štátu. Možno to bola chyba mojich učiteľov, možno nedostatok vlastnej zvedavosti, ale najviac podľa mňa zrejme zlyhal vzdelávací systém.

Rumunskí vojnoví veteráni na oslavách výročia... Foto: SITA, MO SR
Rumunskí vojnoví veteráni, Ján Gábor Rumunskí vojnoví veteráni na oslavách výročia víťazstva nad nacistickým Nemeckom v máji 2019 v areáli Ústredného vojenského cintorína vo Zvolene si podávajú ruku s predstaviteľmi slovenskej vlády.

Rumunsko zaplatilo preliatou krvou

Ako príslušník skúsenejšej (výraz staršej možno považovať dnešnou terminológiou za nekorektný) generácie som si uvedomoval, že pre bývalý politický režim v bývalom spoločnom štáte Slovákov a Čechov bolo Rumunsko vedené Nicolae Ceausescom z viacerých dôvodov akýmsi enfant terrible pre celý východný komunistický blok pod kuratelou Moskvy. A preto bol z (ideo)logických príčin výrazne menší záujem o túto krajinu v regióne, hoci druhú najväčšiu po Poľsku. Z dramatickej geopolitickej zmeny, ktorou prešla naša časť Európy v poslednej dekáde 20. storočia, sme si najviac pamätali asi to, že zatiaľ čo „my“ sme poslali totalitný režim do minulosti štrnganím kľúčov – aspoň sme si to mysleli – rumunská spoločnosť ako jediná v regióne platila za demokraciu a slobodu vlastnou preliatou krvou.

Možno aj táto kombinácia dramatických pohľadov na Rumunsko bez hlbšieho a komplexného poznania krajiny prispela k tomu, že sme sa na tento štát dívali pod vplyvom predsudkov akosi „cez prsty“. Robili sme (a mnohí v tom stále pokračujú) presne to isté, čo sa nepáči nám, keď to robia naši partneri. Najmä tí z vyspelejšej časti medzinárodného demokratického spoločenstva, na ktorých nám záleží. Prílišná zahľadenosť do seba a na naše problémy (kto ich nemá?) nám akosi neumožňuje vidieť potenciál iných štátov, ktoré nám v niektorých aspektoch svojho vývoja majú čo ponúknuť.

Jedným z prvých nových poznatkov pre mňa bolo zistenie, že koncom druhej svetovej vojny rumunská kráľovská armáda zásadným spôsobom prispela k oslobodeniu približne tretiny územia Slovenska. Bojovalo u nás takmer 170-tisíc rumunských vojakov, z ktorých viac ako 30-tisíc prišlo o život, a podobný počet bol ťažko ranených. Najväčší rumunský vojenský cintorín v zahraničí sa nachádza v srdci našej krajiny: vo Zvolene. Zo študentských čias som si pamätal len Červenú armádu, prípadne juhoslovanských a francúzskych partizánov. Rumunov na hodinách dejepisu nikto nespomínal. Predsavzal som si, že budem hľadať spôsob, ako tento jeden z kľúčových momentov našej spoločnej histórie zvýrazniť. V duchu hesla „ak dnes zabúdame na tých, ktorí nám pomohli včera, strácame morálne právo očakávať, že nám pomôžu v núdzi zajtra“.

Busta Alexandra Dubčeka v Bukurešti. Pod bustou... Foto: Archív Jána Gábora
Busta Alexandra Dubčeka v Bukurešti, Ján Gábor Busta Alexandra Dubčeka v Bukurešti. Pod bustou je Dubčekov výrok: „Nezahynie národ, v ktorom sa každý dokáže riadiť tak svojím rozumom, ako aj svojím svedomím.

Najsilnejšia pečať nášho spojenectva

Po príchode do Bukurešti som bol podobne ako aj iní noví veľvyslanci zaujímavým „artiklom“ pre miestne médiá. Zvlášť si spomínam na profilový rozhovor v jednom politologickom týždenníku. V pomerne rozsiahlom interview ma skúsený novinár dosť „vyžmýkal“. Zaujímalo ho mnoho vecí, ja som však dával dôraz na rozvoj našich vzťahov a dosť ho zaujal môj komentár k zvolenskému cintorínu. Na moje príjemné prekvapenie dal niekoľkostranovému rozhovoru titulok „Preliata krv v spoločnom boji je najsilnejšou pečaťou spojenectva“. Neskromne priznávam, že výstižnejšie by som to nevymyslel ani ja. Odvtedy som si rumunských novinárov vážil ešte viac.

Povzbudený touto skúsenosťou som začal pátrať, akým spôsobom sme si v minulosti uctili pamiatku padlých rumunských vojakov. A ako by som mohol k tomu prispieť. Moja prvotná predstava bola, že napíšem osobný list rodinám týchto vojakov. Keď som si však uvedomil, že len vo Zvolene je ich pochovaných 10 358, došlo mi, že samotné podpisovanie listov by mi trvalo niekoľko týždňov. Nehľadiac na zdĺhavé hľadanie adries jednotlivých rodín. Rozhodol som sa na to ísť z opačného konca a uctením žijúcich vojakov poďakovať aj tým, ktorí spia svoj večný spánok v našej vlasti.

Medzitým som zistil, že najvyššie štátne vyznamenania dostali rumunskí vojaci ešte v časoch spoločného štátu Čechov a Slovákov. Samostatná Slovenská republika udelila viacerým vojakom „len“ rezortné medaily ministra obrany. Chcel som to zmeniť, aby aj prezident SR vyznamenal predstaviteľov rumunskej armády. Našiel som pre túto myšlienku pochopenie v Bratislave.

Bolo leto 2013 a blížili sa oslavy SNP. Súčasne sa pripravovala návšteva prezidenta Rumunska na Slovensku. Po komunikácii s rumunskou asociáciou veteránov som navrhol prezidentovi SR udeliť štátne vyznamenanie dvom vojakom: generálom, ktorí sa zúčastnili bojov pri oslobodzovaní Slovenska. Kancelária prezidenta opätovne potvrdila súhlas s mojím návrhom, ale jemne mi naznačila, že by bolo vhodnejšie počkať s jeho realizáciou na ďalší rok, keď bude okrúhle výročie vypuknutia SNP. Rovnako jemne, ale súčasne veľavravne som kolegov v Bratislave upozornil, že navrhované osobnosti majú 94 rokov, respektíve 91 rokov. Inými slovami – „čakali“ už dostatočne dlho. Tento argument nemohol nezapôsobiť. A tak súčasťou delegácie rumunského prezidenta bol aj starší z generálov Victor Goanta. Mladší nemohol cestovať pre kardiostimulátor.

Hárok rumunských známok vydaný pri príležitosti... Foto: Archív Jána Gábora
Rumunsko, známky, Ján Gábor Hárok rumunských známok vydaný pri príležitosti 25. výročia nadviazania diplomatických vzťahov medzi Slovenskom a Rumunskom. Je na nich monument z rumunského vojenského cintorína vo Zvolene.

Videl, ako rameno letí niekam do diaľky

Z titulu svojej funkcie som sa zúčastnil podujatí na Slovensku a tak som si dopĺňal ďalšie informácie. Generál bol nevysokej postavy a chýbala mu ľavá ruka. Rozprával mi, ako o ňu prišiel pri ostreľovaní nepriateľom počas prekračovania rieky Hron. Dvihol ruku na povel do útoku a posledné, čo videl, bolo jeho ľavé rameno, ako letí niekam do diaľky.

Zobudil sa až vo vojenskom lazarete, kde sa oňho dobre postarali slovenskí doktori. Nie som lekár, v medicíne sa nevyznám, a tak som s porozumením počúval príbeh človeka, ktorý bol vo veku môjho starého otca. Neskôr som sa však niekde dočítal, že naša centrálna nervová sústava občas funguje aj tak, že človek pri ťažkom úraze ešte pár milisekúnd pred stratou vedomia vníma okolie. Preto som sa (už len v duchu a na diaľku) ospravedlnil vojakovi, ktorý pred dosiahnutím svojich 25 rokov nechal svoju ruku na území mojej vlasti.

Dodnes sa mi v pamäti zachoval obraz, s akou hrdosťou si prevzal vyznamenanie od prezidenta SR. Počas ceremónie v Grassalkovičovom paláci pri ňom stál aj rumunský prezident. Generál, v nebývalom sprievode dvoch prezidentov, zdvorilo odmietol akúkoľvek pomoc nášho protokolu a všetko zvládol sám. Na druhý deň po náročnom programe v Banskej Bystrici pri pamätníku SNP sme absolvovali návštevu rumunského cintorína v neďalekom Zvolene. Bodrý generál rýchlym krokom prechádzal od jedného hrobu k inému s komentárom, že na večnosti odpočívajúcich spolubojovníkov si stále pamätá. Všetci sme obdivovali jeho energiu. Žiarilo na nás horúce augustové slnko a on bol, pochopiteľne, v uniforme. Keď sme opúšťali cintorín, podišiel ku mne so slzami v očiach a so slovami vďaky za to, že sa mu splnil jeho posledný sen. Pozdraviť svojich kamarátov v boji. Naopak (reagoval som), ja sa vám musím poďakovať a to aj za generáciu mojich predkov, že ste nám pomohli prežiť na našom území. A mlčky sme bok po boku vyšli z cintorína.

Oslobodzovanie Slovenska ako akási odmena

Stretli sme sa opäť o necelých desať dní v mojej rezidencii v Bukurešti na slávnostnej recepcii k štátnemu sviatku Dňu ústavy Slovenskej republiky. Na úvod podujatia po štátnych hymnách a príhovore veľvyslanca som druhému generálovi Marinovi Dragneovi v mene prezidenta SR odovzdal Rad Bieleho dvojkríža II. triedy.

Zišlo sa tam viacero vojnových veteránov, ktorí boli mojimi čestnými hosťami. Pýtal som sa ich aj to, či si pamätajú, s akými pocitmi vstupovali na územie Slovenska. S iskrou v očiach, ktorú by som neočakával od ľudí v takomto veku, mi zhodne vraveli, že ešte predtým museli vyhnať z rumunského Sedmohradska tie isté okupačné vojská. Preto považovali oslobodzovanie Slovenska tiež za akúsi odmenu. Pochopil som.

Mal som dobrý pocit, ktorý ešte umocnili ďakovné odozvy rôznych rumunských inštitúcií i bežných ľudí. Čo ma príjemne prekvapilo, bolo uznanie kolegov veľvyslancov aj veľkých európskych štátov. Nečakali, že taká malá krajina si s takým časovým odstupom a takým dôstojným spôsobom pripomenie obete vtedajších (dodávam aj dnešných) spojencov.

Po čase, keď sa mi vrátil nedoručený novoročný pozdrav z asociácie veteránov, som sa pýtal na bezrukého generála. Dostal som smutnú odpoveď: „Viete, ambasádor, on si počkal na vyznamenanie od Slovákov a odišiel…“ Bolo to zvláštne, ale hrial ma príjemný pocit. Hovorí sa, že najlepším režisérom nášho bytia je sám život. A niekedy veru až do jeho samotného konca.

V týchto súvislostiach ma ešte viac mrzelo, čo som zistil krátko po mojom príchode do Rumunska počas prípravy návštevy slovenského predsedu vlády na jeseň 2012. Do podkladov som musel uviesť aj informáciu o predchádzajúcom bilaterálnom rokovaní slovenského premiéra v tejto krajine, ktoré sa uskutočnilo v lete roku 1996! Čítate dobre.

Dlhých 16 rokov nemeral slovenský premiér cestu do štátu, ktorý je naším historickým spojencom. Čiastočne sa to dá vysvetliť eufóriou zo vstupu do euroatlantických štruktúr, čo malo podľa niektorých riešiť tiež rozvoj vzťahov s dôležitými krajinami. Vrátane komplexného vyriešenia našej budúcnosti. A žeby aj našej minulosti? Azda väčšia časť vysvetlenia sa nachádza v našom podceňovaní, ba ignorovaní historickej pamäti v (nielen) zahraničnej politike. Platíme za to nemalú cenu. Znie to ironicky, ale možno niektorí z tých, ktorí rozhodujú o otázkach štátu, o tej cene ani nevedia. Logicky, keď pre niekoho niečo neexistuje, nemôže vnímať hodnotu toho, o čom nevie.

Životnosť štátu dlhšia, ako je trvácnosť aliancií

Podľa mňa už zo samotného princípu nemôže byť strategickým spojencom štátu len medzinárodná organizácia, akokoľvek dobre by fungovala. V prospech tohto argumentu hovorí tiež fakt, že životnosť štátu býva spravidla dlhšia, ako je trvácnosť aliancií. Nuž a preto by spojencom mal(i) byť najmä taký štát(y), ktorý má dlhodobo alebo minimálne strednodobo rovnaké strategické záujmy.

Aliancie nemôžu vyriešiť spory medzi členskými štátmi. Len ich utlmia, respektíve zakonzervujú, čo je, samozrejme, vždy lepšia alternatíva ako vojenský konflikt. Priam učebnicovým príkladom je grécko-turecký pomer, keď obe krajiny sedia v NATO za jednom stolom. Možno pre nás bude zaujímavejší vzťah medzi Írskom a Veľkou Britániou. Napriek ich spoločnému vstupu do európskych spoločenstiev začiatkom sedemdesiatych rokov 20. storočia krv v Severnom Írsku tiekla naďalej. Vyrástla celá ďalšia generácia, ktorá riešila vzťahy streľbou a atentátmi. Ulice Belfastu by o tom mohli rozprávať romány. Až keď do hry razantne vstúpili USA a teda hráč zvonku, problém sa podarilo vyriešiť politickou dohodou (v apríli 1998).

Na druhej strane sa mýlia tí, ktorí sa nádejajú, že medzinárodné inštitúcie vyriešia automaticky naše spory so susedmi. Nie, ony nám len ponúknu riešenia alebo právnu oporu. Je na nás, či a ako to využijeme. Tu považujem za učebnicový príklad kauzu o dvojitom štátnom občianstve. Všetky relevantné medzinárodné inštitúcie dali konsenzuálne za pravdu slovenskej strane. V konečnom dôsledku však svoju legislatívu zmenilo Slovensko a nie Maďarsko, ktoré spor na „všetkých frontoch“ prehralo. Budapešť sa drží svojho vlastného „zákona“, ktorý definoval premiér Viktor Orbán pri 100. výročí mierovej zmluvy z Trianonu: „Žiadny zápas sa neskončí, pokiaľ ho nevyhráme“ (rozumej Maďarsko).

Hrozba rovnakej politiky revizionizmu

Slovensko a Rumunsko po svojich navlas podobných historických skúsenostiach s rovnakým susedným štátom majú, pochopiteľne, identický strategický záujem na ochrane svojej suverenity, územnej celistvosti a politickej nezávislosti. Oba štáty čelia rovnakej politike revizionizmu zo strany nášho spoločného suseda.

Rumunsko si vysoko váži našu krajinu, čo preukázalo tiež tým, že okrem českého prezidenta Miloša Zemana jedinou zahraničnou hlavou štátu na pohrebe exprezidenta Michala Kováča, prvého prezidenta samostatného demokratického Slovenska, bol rumunský prezident Emil Constantinescu. Podotýkam, že na takéto posledné rozlúčky sa hostia zvyčajne (nie vždy) nepozývajú. Prídu tí, ktorí chcú prísť, lebo majú silný vzťah, respektíve úctu k danému štátu alebo k osobnosti samotnej hlavy štátu.

Snažil som sa aspoň niečo reparovať v zameškanej spolupráci nášho štátu s krajinou, ktorá bude mať podľa môjho názoru v (neformálnom) tandeme s Poľskom najväčší podiel na formovaní bezpečnostného prostredia v našom bezprostrednom regióne. A tak okrem zvýšenej dynamiky vo vývoji vzťahov bola každé ďalšie leto (s výnimkou volebného roka) súčasťou spomienkových osláv SNP v Banskej Bystrici delegácia na vysokej politickej a vládnej úrovni z Rumunska.

Pripomínam, že nie som historik. To mi však nebráni uvedomiť si nezastupiteľný význam dejín (nielen) v diplomacii. Preto ma poteší každá zmysluplná spolupráca s historickou obcou. Veľmi vydareným a ojedinelým podujatím bola spoločná konferencia slovenských a rumunských historikov, ktorých som v septembri 2015 pozval do rezidencie veľvyslanca v Bukurešti. Odborníci oboch štátov akceptovali môj návrh a prvýkrát sa spoločne venovali ďalšej téme, ktorá nás spája. Diskutovali o skúsenosti slovenskej, respektíve rumunskej spoločnosti s rozhodnutiami Viedenskej arbitráže, ktorá bola súčasťou smutne známeho Mníchovského diktátu.

Maďarsko koristilo

Arbitrážnym rozhodnutím v novembri 1938 bolo Slovensko olúpené o jeho južné územie. Druhá arbitráž v auguste 1940 pripravila Rumunsko o veľkú časť Sedmohradska. Paradoxne vtedajšia Bratislava a Bukurešť mali rovnakých spojencov, rovnako sa spoliehali na spravodlivé rozhodnutie veľmocí a na opačnej strane sporu stála jedna a tá istá susedná krajina.

Slovensko, podobne ako aj Rumunsko dopadli rovnako biedne: teritoriálna integrita oboch krajín bola výrazným spôsobom narušená. Zostane iróniou dejín, že Slovensko a Rumunsko, aj s nimi sporiace sa Maďarsko, mali rovnakého spojenca – hitlerovské Nemecko. Prvým dvom štátom sa však nepodarilo ubrániť svoju územnú celistvosť. Maďarsko, naopak, na ich úkor koristilo.

V tomto kontexte je dôležité uviesť, že v rumunskom prostredí a podobne aj v susednej Českej republike sa na rozdiel od Slovenska cieľavedome odovzdáva historické povedomie a skúsenosť z generácie na generáciu. V našom mediálnom, respektíve verejnom priestore som neregistroval hlbší diškurz pri príležitosti ostatného okrúhleho výročia Viedenskej arbitráže. Ani predtým. Naopak, v českých médiách sa v tom istom čase takmer mesiac dali vidieť dokumenty, debaty, polemiky rôznych odborníkov na tému Mníchovskej konferencie, ktorá predchádzala Viedenskej arbitráži, a mala s ňou priamu súvislosť.

Vďaka znalosti miestneho jazyka som mohol sledovať tiež diskusie v rumunských médiách o skúsenostiach Rumunov. Dodnes si spomínam na jednu z debát v televíznom štúdiu a na staršieho pána, očitého svedka, ktorý opisoval udalosti po okupácii Sedmohradska maďarským vojskom. Hlas sa mu chvel, keď hovoril o tom, ako v pravoslávnych kláštoroch vojaci spútali mníchov a kládli im do úst vyhladované potkany. Ľudská krutosť na rozdiel od ríše zvierat naozaj nepozná hranice, pomyslel som si.

Druhá strana hovorí vždy len o následkoch

Položil som si nasledujúcu otázku. Kedy sa širšia slovenská verejnosť dozvie o tom, čo sa dialo na juhu Slovenska obsadeného susednou krajinou po arbitráži? S národom, ktorý si nepamätá svoje vlastné dejiny a hlavne to, kto mu pomohol a kto mu ubližoval, sa poľahky manipuluje. A to najmä v kontexte s dlhodobým vývojom, keď si Maďarsko každoročne na vysokej politickej úrovni (predseda parlamentu) a v úzkej spolupráci s časťou reprezentácie maďarskej menšiny pripomína dramatický vývoj v slovensko-maďarských vzťahoch po druhej svetovej vojne. Takéto „spomínania“ sa zásadne dejú na našom území a zásadne bez pozvania slovenských partnerov.

Druhá strana hovorí vždy len o následkoch. Inými slovami, absolútne ignoruje príčiny a predchádzajúci vývoj, ktorý viedol bezprostredne k týmto následkom. Budapešť to robí preto, lebo cieľom maďarskej revizionistickej politiky je dosiahnuť, aby sa z agresora stala obeť a naopak. Nepripomína nám to niečo?

Na jar 2018 som ukončil svoju misiu v Bukurešti. Krátko predtým som sa dozvedel, že Peter Bielik, syn slávneho fotografa Ladislava Bielika, pripravuje výstavu venovanú udalostiam v auguste 1968. Ústredným dokumentom expozície bola známa fotografia od jeho otca zvečňujúca muža s odhalenou hruďou pred sovietskym tankom. Bol som informovaný o tom, že výstava má byť ponúknutá najmä susedným krajinám, medzi ktoré Rumunsko nepatrí. Oslovil som pána Bielika s návrhom, že výstava v susedných štátoch byť môže, ale v Rumunsku byť musí!

Kým výstava v susedných krajinách nastaví zrkadlo zlému svedomiu predchádzajúcej generácie tamojšej spoločnosti, v rumunskom prostredí to bude pravý opak – prejav našej vďaky za ojedinelý postoj Rumunska v roku 1968. Nemusel som ho vôbec presviedčať, na moje pozvanie pricestoval a s radnicou v Bukurešti projekt dohodol. Tí, ktorí si pamätajú a ktorých, žiaľ, ubúda, dobre vedia, že jediným štátom v regióne, ktorý nielenže sa nezúčastnil invázie, ale ju aj na medzinárodnej úrovni rázne odsúdil, bolo Rumunsko.

Slávnostné otvorenie výstavy s účasťou predsedov vlád Slovenska a Rumunska som si už pre návrat do Bratislavy osobne neužil. Stáva sa, že človek nemôže vždy sprevádzať realizáciu svojej myšlienky až do konca. Život však ide ďalej. O to viac ma tešilo, že slovenskí a rumunskí predstavitelia si mohli niekoľko sto metrov od výstavy v centre Bukurešti uctiť pamiatku Alexandra Dubčeka. Uprostred menšieho parčíka je pamätník venovaný najznámejšiemu slovenskému politikovi minulého storočia. V auguste 2016 počas predsedníctva SR v Rade Európskej únie, keď bola pozornosť medzinárodného spoločenstva sústredená na našu krajinu, slovenskí a rumunskí politici odhalením busty vzdali česť Dubčekovi. Napriek jednoznačnej politickej podpore rumunskej strany pre tento projekt ma jeho samotná realizácia stála nemálo úsilia a trpezlivosti. Okrem vlastnej energie som „spotreboval“ aj troch primátorov v Bukurešti. Presne toľkí sa vystriedali na magistráte hlavného mesta počas nášho rokovacieho procesu.

Nezmieriteľná pestrosť záujmov a erózia

Pred odchodom z Bukurešti, pri rozlúčkach s rumunskými predstaviteľmi, som pozval po súhlase slovenského ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a v jeho mene šéfa rumunskej diplomacie Teodora Melescanua na obvyklú konferenciu slovenských veľvyslancov do Bratislavy. Pozvanie prijal a na úvod podujatia, ktoré sa začalo 21. augusta 2018, sa prihovoril mojim kolegom. Čiže presne v deň 50. výročia invázie cudzích vojsk na územie bývalého spoločného štátu slovenského a českého národa.

Slnečné a mimoriadne pokojné utorkové ráno v auguste pred štyrmi rokmi si pamätám veľmi dobre. Bežný pracovný deň v našom hlavnom meste vyľudnenom dovolenkármi. Cestou na konferenciu som si všimol na druhej strane cesty, ako si po chodníku rezko vykračuje mladá, športovo odetá žena s tenisovou raketou na pleci. Aký krásno-všedný deň, pomyslel som si. Súčasne, akoby cez letný opar v nejakom virtuálnom okne burácalo stredajšie augustové ráno pred päťdesiatimi rokmi v rodnom Prešove, keď okolo našej bytovky neďaleko železničnej stanice prechádzali s ohlušujúcim rachotom okupačné tanky.

Namiesto záveru mi klávesnica počítača vyťukáva na monitore rôzne otázky. Odpovedí na ne sa úprimne obávam. Môže prežiť dôstojne národ, ktorý si nepamätá, kto opakovane siahal na samotnú podstatu jeho bytia? A ktorý si súčasne neváži tých, ktorí v zápasoch o toto prežitie stáli po jeho boku? Môže dôstojne žiť národ v štáte, ktorého politická reprezentácia sa na rozdiel od iných civilizovaných a kultúrne vyspelých krajín neidentifikovala aj s národným charakterom tohto štátu? Aká budúcnosť čaká národ v štáte, ktorý akoby ho chcel roztopiť v nekonečne rozmanitej a neuchopiteľnej občianskej spoločnosti? Spoločnosti, v ktorej majú záujmy rôznych segmentov dlhodobo silnejšiu podporu zo strany štátu ako národ?Spoločnosti, ktorá nechápe, že chrbtovou kosťou občianskej spoločnosti v štáte by mal byť štátotvorný národ, o ktorý sa štát môže oprieť v ťažkých situáciách?

V opačnom prípade niekedy aj nezmieriteľná pestrosť záujmov v spoločnosti môže viesť k jeho erózii. A napokon – zaslúži si národ, ktorý vdýchol život tomuto štátu pred necelými tridsiatimi rokmi, takýto osud?

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Rumunsko #diplomacia #Ján Gábor
Flowers