Pri svojom rozhodovaní som kládol na neviditeľnú misku váh túto historickú výnimočnosť oproti môjmu (expresívne vyjadrené) pominuteľnému životu.
Neodchádzalo sa mi z Prahy ľahko. Naopak. S mestom na Vltave bola spojená najkrajšia časť môjho života – mladosť. V kútiku duše som však cítil a dúfal zároveň, že tá najzaujímavejšia etapa je ešte len predo mnou. Táto predtucha sa postupne do bodky naplnila.
Na druhej strane som veľmi dobre rozumel ľuďom, ktorí sa po zániku ČSFR rozhodli vydať opačnou cestou a odsťahovali sa do Prahy. Výrazne väčší a atraktívnejší trh pre podnikanie rôzneho druhu, intenzívnejší kontakt so západným svetom boli silnými lákadlami.
Niekomu zasa u blízkych susedov imponoval istý, nazvime to trochu nepresne, civilizačný a možno aj kultúrny náskok. Náskok súvisiaci ešte z čias monarchie, kedy mal český národ vďaka veľkorysejšiemu prístupu Viedne výrazne kvalitnejšie podmienky na rozvoj svojej identity, ako tomu bolo v prípade slovenského národa. Ubiedeného etnika vydaného napospas silnej maďarizačnej politike vlád z Budapešti. Vedomie a svedomie Európy vo vzťahu k existujúcemu, avšak takmer neviditeľnému slovenskému národu sa prebudilo až po brutálnom masakri v Černovej v októbri 1907. Zásadnú zásluhu na zviditeľnení trpkého osudu Slovákov v Uhorskom kráľovstve mal Bjornstjerne Bjornson, nórsky prozaik a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru.
České politické elity boli motorom
Spomínaný náskok sa časom transformoval do rozdielu v správaní oboch spoločností a ich politických reprezentácií, čo malo mnoho rôznych podôb. Niet pochybností o tom, že koncom prvej svetovej vojny boli české politické elity motorom pri rozbiehaní projektu Česko-Slovenska. Projektu, ktorý zachránil slovenský národ doslova v hodine dvanástej. Kým v prvých slobodných voľbách po druhej svetovej vojne v českej časti obnoveného spoločného štátu vyhrali komunisti, naopak, na Slovensku tie isté politické farby dostali „na frak“. Nuž a po studenej vojne sa samostatná Česká republika stala skôr členom NATO ako jej východný sused. Žiada sa napokon dodať, že uvedený náskok sa síce vďaka spoločnému viacgeneračnému štátnemu manželstvu postupne zmenšoval, nebol však a zrejme ani nemohol byť úplne odstránený. Je takmer isté, že ani súčasné žijúce generácie tento náskok „nedobehnú“. Myslím si však, že kvalita spolužitia rozvedených (nie rozvadených!) národov spočíva skôr v ich vzájomnom porozumení a určitom dopĺňaní než nie vždy v príliš zmysluplnej súťaživosti.
Jedným z dôkazov mojej vtedajšej „rozpoltenosti“ bolo to, že som od tej doby Českú republiku z vlastného rozhodnutia nenavštívil. Až do momentu, keď sa českí spisovatelia spolu so slovenskými rozhodli udeliť medzinárodnú cenu Egona Erwina Kischa publikácii, ktorej som spoluautorom. Nie je to veru všedná vec aby sa diplomat v aktívnom veku pokúsil knižnou formou analyzovať storočný vývoj vzťahov Slovenska s naším južným susedom. Preto som v septembri 2021 urobil výnimku a na prevzatie uznávanej ceny za literatúru faktu som cestoval k našim západným susedom. Po dlhých desaťročiach. Už z tónu predchádzajúcich viet čitateľ cíti, že som zaujatý. Vôbec to neskrývam a tak to asi má byť. Myslím si to totiž. Menej jasný je už smer tejto zaujatosti. Je to k mojej vlasti a či k bývalému spoločnému štátu s blízkym českým národom? Alebo voči našim susedom, s ktorými sme boli tak dlho pod jednou štátnou strechou? Dlho mi nešlo do hlavy, ako môžem mať silne kladný vzťah k všetkým trom subjektom bez toho, aby som niektorý z nich negatívnym spôsobom vylučoval zo svojho povedomia. Až na základe viacerých intenzívnych zážitkov som pochopil, že je to možné. Aj bez toho, aby sa človek cítil byť nebodaj schizofrenikom alebo v horšom prípade zradil niektorú súčiastku svojho ja.
Prvýkrát som sa nad tým zamyslel niekedy v roku 1994. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky si u nás podávali kľučky rôzne misie z rôznych krajín, medzinárodných organizácií, ba i nadácií. Zahraničné návštevy sa prednostne zaujímali o situáciu ľudských práv a národnostných menšín, čo priamo súviselo s našou ambíciou stať sa nespochybniteľným členom rodiny demokratických štátov.
Nemec krútil neveriaco hlavou
Keďže dlho predtým bolo Slovensko vo svete akousi neviditeľnou súčasťou ČSFR, pre mnohých zahraničných partnerov to boli prvotné bezprostredné informácie o starom národe v mladom štáte. Súčasne platí, že slovenská spoločnosť bola mimoriadne zamestnaná vnútorným dianím a preto nezostávalo veľa energie, respektíve času na plnohodnotnú, zmysluplnú komunikáciu s medzinárodným prostredím. Svoj podpis na vtedajšom obraze SR mala aj absencia skúseností s riadením samostatného štátneho útvaru. K ďalším subjektívnym faktorom patrilo, že samotné, k životu prebudené, slovenské politické elity nedokázali vždy jasne identifikovať, v akej fáze vývoja sa presne naša krajina nachádza. Chýbali i ľudia, ktorí to vedeli kvalifikovane vysvetliť vonkajším pozorovateľom. Taká bola doba.
V tom čase bolo Slovensko nesporne najviac monitorovanou krajinou v strednej Európe. Vďaka mojej práci som sa osobne venoval mnohým takýmto misiám. Jednou z nich bola Bertelsmannova nadácia z Nemecka, patriaca veľmi vplyvnej multimediálnej spoločnosti. Vedúci nemeckej delegácie Cornelius Ochmann bol približne v mojom veku a zrejme aj preto sme si dobre rozumeli. Po jednej z konferencií v Bratislave sme v reštaurácii hotela pozerali futbalový zápas medzi Nemeckom a Českom, keď sa ma Cornelius spýtal, komu drukujem. Čechom, reagoval som bez zaváhania.
Čítajte viac Diplomat Gábor: Orbán by si vychutnal moment rozpadu EÚ
Ako je to možné? Prečo? Veď ste sa práve s nimi rozišli, krútil Nemec neveriaco hlavou. Ale dôvodom nášho rozchodu nebola nenávisť, nepadla pri tom ani jedna facka, nehovoriac o nejakej krvi, odvetil som, dodávajúc, že pokiaľ nehrajú Česi proti nám, vždy im držíme palce. Bližšie to neviem vysvetliť, ale je to tak. Nemec bol z toho zmätený. Možno tiež preto, lebo jeho kolegovia sa venovali aj krajinám Balkánu a bývalého Sovietskeho zväzu, kde tamojšie národy opúšťali ozlomkrky spoločné štáty, zanechávajúc za sebou (najmä ľudskú) spúšť.
Dobré skúsenosti s českými diplomatmi
Počas diplomatickej kariéry som mal šťastie na príjemných českých kolegov. Presuniem sa o desať rokov dopredu, presnejšie na prvý májový deň roku 2004 do írskeho Dublinu. S českým veľvyslancom sme spoločne oslávili vstup našich krajín do EÚ aj tak, že sme sedeli vedľa seba počas ceremoniálu vztyčovania vlajok štátov únie na summite európskych lídrov. V mojej pamäťovej karte, ktorú zvykneme nazývať mozgom, zostane navždy hlboký zápis v podobe obrazu jasného popoludňajšieho slnka nad Dublinom, ožarujúceho historický okamih európskeho vývoja. Okamih, ktorý si vyvolil za svoje miesto deja krásne upravenú záhradu prezidentského paláca írskej hlavy štátu.
O desať rokov neskôr počas môjho pôsobenia v Bukurešti som si veľmi dobre rozumel s českým veľvyslancom. Pôvodom bol historik, okrem iného sa aktívne zúčastňoval procesu nastavovania parametrov vo vzťahoch medzi samostatnou Českou republikou a znovuzjednoteným Nemeckom. Pridanou hodnotou k nášmu porozumeniu boli tieto jeho skúsenosti dohromady s mojimi zážitkami z rokovaní s maďarskou stranou po vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Český kolega sa ma raz spýtal, či by som nešiel s ním na medzinárodnú konferenciu, na ktorú bol pozvaný a kde bola jednou z tém „kauza“ bývalého Česko-Slovenska. Bude mi potešením, bola moja reakcia.
Organizátori konferencie nás chceli možno potešiť alebo prekvapiť a dali nás spolu do jedného panelu. Napokon to boli oni, kto bol potešený alebo prekvapený z toho, že slovenský a český veľvyslanec, ktorí striedavo hovorili, sa harmonicky dopĺňali. Pritom sme sa na ničom vopred nedohodli! Publikum ostalo trochu zarazené a z toho jeho prekvapenia vyplynula logická otázka. Prečo ste sa vlastne rozišli, keď si tak dobre rozumiete? Čím sa líšite a ktoré veci robíte inak? Ako hovoria Američania, otázka za milión dolárov, povedal som si.
Spontánne mi prišli na um tri veci. Nuž, my sme sa rozhodli stať súčasťou eurozóny, keďže to vyhovuje parametrom našej krajiny a nášmu želanému vývoju. A veríme európskemu projektu. Po druhé, Slovenská republika neuznala nezávislosť Kosova; túto tému som v rumunskom prostredí nemusel v súvislosti s rovnakým prístupom Bukurešti bližšie vysvetľovať.
Mimochodom, mesiac pred touto konferenciou, ktorá sa uskutočnila v lete 2014, slovenský parlament jednoznačne odhlasoval vyššiu ústavnú ochranu manželstvu medzi mužom a ženou. V dôsledku historického vývoja je slovenská spoločnosť v istých témach viac konzervatívna, čomu zodpovedá aj nazeranie na túto otázku. Je vysoko pravdepodobné, že v spoločnom demokratickom štáte s blízkym českým národom by sa nastoľovali i také neriešiteľné témy, ktoré by vyvolávali politické vášne. Ako hovorí jeden môj známy: niekedy je lepšie byť šťastne rozvedený ako nešťastne ženatý.
Súboj dvoch cimbalistov
S českým kolegom sme sa neskôr v Bukurešti zabávali na tomto príbehu. Zhodne sme konštatovali, že verejnosť si žiada slovensko-český konflikt a treba jej nejako vyhovieť. On bol veľmi vynaliezavý a prišiel s nápadom, ktorý sme aj realizovali. V jednom spoločenskom podniku, bez oblekov a bez viazaniek, sme zorganizovali súboj (v rumunsko-anglickej pozvánke „bitku“) dvoch cimbalistov. Slovenského a českého, presnejšie moravského umelca. Na pódiu stáli oproti sebe ich nevšedné hudobné nástroje a hudobní majstri z nich „vymlátili“ tie najkrajšie slovenské a české ľudové piesne. Po cimbalovom súboji si umelci podali ruky a s veľvyslancami si pripili borovičkou a becherovkou. Hostí sme potom pozvali na slovenské víno a české pivo, na bryndzové halušky a párky. Spomínam si, že nielen domáci Rumuni, ale aj diplomati sa veľmi dobre zabávali. Japonského veľvyslanca som nikdy predtým ani potom nevidel s takým širokým úsmevom. Ľudia z krajiny vychádzajúceho slnka majú naozaj vrelý vzťah k tradičnému umeniu.
Čítajte viac Revizionizmus. Skutočná podstata dlhodobej politiky Maďarska
Ak je téma atraktívna, treba ju ďalej rozvíjať. Českí veľvyslanci v Rumunsku sa vymenili a blížilo sa okrúhle 25. výročie vzniku dvoch samostatných štátov. Nový český kolega prijal môj návrh a pripravili sme spoločnú recepciu k štátnemu sviatku oboch krajín.
Ani bohatá snehová nádielka v januárovej Bukurešti nezabránila približne dvesto hosťom, aby zaplnili priestory skvostnej a historicky najstaršej slovenskej rezidencie na svete. Po dlhom čase zazneli v rumunskom prostredí slovenská a česká hymna spolu, i keď v opačnom poradí.
Pozvaných zaujali poznámky v našich uvítacích príhovoroch. Český veľvyslanec, ktorého rodičia pochádzali zo Slovenska, študoval v Bratislave a ja, naopak, v Prahe. Pobavil ich aj vtedy dosť rozšírený bonmot, že naše národy sa rozviedli preto, aby Slováci mali predsedov vlád v dvoch susedných štátoch. Nasledoval slovensko-český kultúrny program a v podobnom štýle gastronomické pochúťky. Pri odchode dostal každý hosť výtlačok exkluzívneho čísla politologického časopisu Sinteza: Najprominentnejšej rumunskej publikácie v tomto žánri. Jej viac ako dvesto strán sa venovalo Slovensku, Česku a Rumunsku v rôznych, najmä však v historických súvislostiach.
Priznám sa, že v tomto som nebol originálny. Inšpiroval som sa od nemeckého veľvyslanca, ktorý tri mesiace predtým na svojej recepcii ponúkol hosťom tento časopis. Vtedy svoju pozornosť exkluzívne zaostril na opätovné zjednotenie Nemecka. Vďaka tejto inšpirácii sa podarilo komplexné a v rumunskom prostredí aj vyčerpávajúce uchopenie popisovanej témy. Ešte dlho potom mi tak rumunskí predstavitelia, ako aj veľvyslanci menších i veľkých krajín, blahoželali k vydarenému podujatiu: takto si predstavujú zjednotenú Európu. A želali si, aby aj iné susedné štáty so spoločnou históriou dokázali podobným spôsobom prezentovať svoje spolužitie.
Dohoda o nepoužívaní symbolov spoločného štátu
Je všeobecne známe, že štáty zložené z viacerých národov vznikajú najmä z dôvodov, ktoré v čase ich zrodu považujú tieto národy za existenčné a ktoré bezprostredne súvisia s dobovým geopolitickým kontextom. Je preto logické, že keď tieto dôvody pominú, či už reálne alebo sa to tak zdá, a keď sa dramaticky zmenia geopolitické parametre, nastolí sa otázka: Ako a či vôbec pokračovať ďalej?
Otázka môže byť naliehavejšia v prípade, keď národy, žijúce v takomto zloženom štáte majú za sebou negatívnu skúsenosť s totalitným režimom. A ešte viac nástojčivá to býva otázka v situácii, keď dlhodobo pretrvávajú v ich vzťahoch zložité politické, ekonomické, kultúrno-sociálne (prípadne aj iné), na prvý pohľad neuchopiteľné asymetrie. Asymetrie, ktoré v prípade Česko-Slovenska naplno odhalila nežná revolúcia, logicky vedúca k zamatovému rozvodu.
Je potrebné si všimnúť dve veci. České elity a do veľkej miery aj česká spoločnosť stotožnili český štát a svoju identitu s česko-slovenským projektom. Tento fenomén ilustruje aj nerešpektovanie dohody o nepoužívaní symbolov spoločného štátu po jeho rozdelení, keď najviditeľnejším z nich je česko-slovenská zástava. Predstavme si, že by 15. januára 1993 boli pred sídlom OSN v New Yorku vztýčené dve rovnaké vlajky dvoch rôznych nových členských štátov tejto celosvetovej organizácie…
Súčasne po rozdelení ČSFR to vyzeralo, že Česká republika si hľadá svoju novú identitu, tentokrát s výrazne menšou mapou. Ako sa to medzi priateľmi stáva, občas jeden z nich prejaví viac empatie, pretože vie, že dlhodobá investícia do mimoriadneho susedského vzťahu má preňho vyššiu cenu Slovenská strana túto povahu potvrdila tiež tým, že aj po zániku ČSFR došlo k istým asymetrickým vzťahom v citlivých oblastiach. V otázke štátneho občianstva bola Bratislava zásadne liberálnejšia voči občanom bývalej federácie, ktorí si chceli ponechať štátne občianstvo oboch nových štátov. Rovnako tak slovenská strana na rozdiel od českej neobmedzila pôsobenie štátneho jazyka nového suseda v slovenskom verejnom mediálnom priestore a de iure mu priznala štatút úradného jazyka. Toto vysvetľuje, prečo mladá generácia Čechov menej rozumie slovenskému jazyku, ako je tomu z opačnej strany.
Vzťahy by rozhodne neboli lepšie ako dnes
V rovnakom období, síce nie veľká, ale vo verejnom priestore silne prítomná časť slovenských elít, sa ani do dnešných dní neidentifikovala so samostatnosťou Slovenskou republikou. Nechcela a nechce zobrať na vedomie viacero asymetrií vo vývoji oboch veľmi blízkych národov a vysokú pravdepodobnosť, že tieto asymetrie by mimoriadne strpčovali (ak nie priamo znemožňovali) ich prípadný spoločný štátny život. Asymetrie, ktoré paradoxne ani bývalý totalitný režim disponujúci všetkými mocenskými prostriedkami nedokázal odstrániť.
Je pozoruhodné, že aj s veľkým časovým odstupom sa vyskytujú názory, ktoré nie sú ochotné akceptovať vyššie popísaný vývoj. Ktoré sa chytajú aj (dnes už len fiktívnej barličky) referenda. Žiada sa v tejto súvislosti dodať, že v 20. storočí nezanikol referendom žiadny štát zložený z viacerých národov. Štáty vznikajú a zanikajú spravidla vo vojnových konfliktoch či po nich alebo na mierových konferenciách, ktoré sa organizujú po vojnách. Výrazne kultivovaný proces rozdelenia spoločného štátu riadený demokraticky zvolenými politickým elitami slovenského, respektíve českého národa, je žiarivou výnimkou, ktorá je vysoko oceňovaná medzinárodným spoločenstvom. A stal sa základným kameňom dlhodobej vysokej kvality vzťahov medzi susednými národmi a štátmi.
Poukazovanie na akýsi „demokratický deficit“ v podobe absencie referenda je teda v popisovanom kontexte, navyše s časovým odstupom jednej generácie, absolútne irelevantné. Tým najtvrdohlavejším je potrebné položiť otázku: Ak by sa predsa len vo vtedy napätej politickej a v spoločenskej atmosfére konalo referendum, vieme si predstaviť ako by vyzerala kampaň, ktorá by mu predchádzala? Keby týždne alebo mesiace na seba útočili oba tábory, každý svojimi, zdôrazňujem, legitímnymi názormi? Som hlboko presvedčený, že akokoľvek by takéto referendum po takejto škaredej búrke dopadlo, vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi by rozhodne neboli lepšie ako dnes.
Dopĺňam niekoľko viet k súvislostiam, ktoré som pred 30 rokmi nevedel a vedieť ani nemohol. Pochopil som ich však časom, ako právnik pôsobiaci v diplomacii pozorujúci zblízka politické dianie v rôznych krajinách a ich aktérov. Štátny rozchod dvoch blízkych národov a vznik samostatnej Slovenskej republiky bol výsledkom dlhodobého procesu, ktorý presahoval čas jednej-dvoch generácií. Procesu, ktorý sa dial v rôznych, neraz veľmi dramatických okolnostiach a bol lemovaný mnohými míľnikmi, ktoré sme nie vždy videli alebo chceli vidieť.
Míľniky mali rôzny charakter. Okrem vnútropolitických faktorov to bol najmä vývoj v medzinárodnom prostredí. To, čo sme videli, boli konkrétne osoby a ich rozhodnutia. Vznik Slovenskej republiky a Českej republiky teda nebol len dôsledkom uváženého rozhodnutia dvoch odvážnych politikov Vladimíra Mečiara a Václava Klausa, ktorí si zaslúžia náš rešpekt, a to napriek možným výhradám k ich iným politickým aktivitám.
Vysoká úroveň demokracie v ČSR
Z istého uhla pohľadu možno povedať, že Česko-Slovensko bolo (štátnym) manželstvom z rozumu. Český národ sa rozhodol na jeseň 1918 uniknúť z asertívneho objatia nemeckého národa, najväčšieho na našom kontinente. Slovákom nevyhovoval prístup vládnucich maďarských elít v Uhorskom kráľovstve, ktoré neboli ochotné nájsť rozumný modus vivendi s nemaďarskými národmi, naopak, usilovali sa o ich pomaďarčenie.
Ak má niekto pochybnosti o tomto tvrdení, stačí sa pozrieť na trpký osud národnostných menšín na území dnešného Maďarska. V medzivojnovom období mali Slováci a Česi s menšinovou politikou fašistického Nemecka a s ním spolčeného revizionistického Maďarska rovnakú skúsenosť. Žiaľ, veľmi smutnú. Vysoká úroveň demokracie v ČSR sa prejavovala v nadštandardnej menšinovej politike, najmä vo vzťahu k nemeckej a maďarskej menšine. Tie disponovali nielen komplexným školským systémom, ale aj svojou politickou reprezentáciou v parlamente. A napriek tomu sa nesprávali lojálne voči nášmu spoločnému štátu. Napokon bola práve otázka menšín zámienkou pre protiprávnu okupáciu českých území, respektíve juhu a východu Slovenska.
Po skončení druhej svetovej vojny obnovená ČSR a „poučená“ touto tragickou skúsenosťou požadovala zásadné riešenie menšinovej otázky, aby sa v budúcnosti nedala opakovane zneužiť k rozpútaniu európskeho konfliktu. Problém nemeckej menšiny bol vyriešený jej radikálnym odsunom z českého územia. V prípade maďarskej menšiny víťazné mocnosti rozhodli o vzájomnej výmene obyvateľstva aj s ohľadom na výrazné počty etnických skupín na oboch stranách Dunaja. Na území ČSR žilo približne 700-tisíc Maďarov (z toho 120-tisíc v terajšej Zakarpatskej Ukrajine) a takmer pol milióna Slovákov vo vtedajšom Maďarsku.
Vyššie zmienené asymetrické riešenie menšín po druhej svetovej vojne logicky vytvorilo kvalitatívne odlišné predpoklady pre menšinovú politiku Bratislavy, respektíve Prahy po zániku ČSFR. Po studenej vojne sa ocitla menšinová otázka (najmä vďaka asertívnej politike Budapešti) opäť „na európskom stole“.
Bjornson: Čo nepríde v pravý čas, nepríde nikdy
Od zamatového rozvodu ČSFR uplynulo 30 rokov a niektorí pozorovatelia majú z legitímnych dôvodov nutkanie porovnávať vývoj v oboch blízkych krajinách. Treba však opätovne upozorniť na rôzne asymetrie vo vývoji oboch národov ešte z čias bývania pod spoločnou štátnou strechou. Je teda zákonité, že v rôznych oblastiach boli „vstupné parametre“ samostatnej Slovenskej republiky a Českej republiky neraz výrazne odlišné.
V posudzovanej téme si hypoteticky predstavme, ako by sa samostatnej Českej republike rokovalo s opätovne zjednoteným Nemeckom, keby na jej území a na hraniciach žili približne dva milióny Nemcov. Keby nemecká menšina mala komplexný školský systém (vrátane univerzity), čulé komunikačné prostriedky, dve divadlá a stále rastúcu podporu svojej kultúry od českého štátu. A v neposlednom rade neprehliadnuteľné zastúpenie v českom parlamente s ambíciami na účasť v českej vláde.
Keby nemeckí „radikáli“ chceli rehabilitovať Konrada Henleina, zakladateľa a vodcu Sudetonemeckej strany v medzivojnovom Československu. Keby Bonn a neskôr Berlín bilaterálne voči Prahe, ale najmä na medzinárodných fórach, výdatne podporoval požiadavky nemeckej menšiny. Keby Berlín podmieňoval integráciu Českej republiky do euroatlantických štruktúr plnením všakovakých menšinových podmienok. Keby sa Berlín novelou svojej ústavy hlásil k zodpovednosti za všetkých Nemcov v zahraničí, najmä občanov susedných štátov.
Keby nemecký parlament udeľoval na ceremóniách „Cenu Konrada Henleina". Keby hlavnou stratégiou nemeckej susedskej politiky bola integrácia nemeckej menšiny v susedných štátoch s nemeckým štátom, vytvorením akéhosi Lebensraumu, čiže životného nemeckého priestoru. Keby Nemecko v rozpore s medzinárodným právom rozdávalo svoje štátne občianstvo občanom susedných krajín na etnickom základe. Keby nemeckí politici vrátane najvyšších ústavných činiteľov hojne navštevovali svojich krajanov na území Českej republiky, zdôrazňujem bez vedomia príslušných českých úradov.
Keby Berlín v konflikte s celou EÚ rozvíjal intenzívny politický dialóg s Moskvou v spoločnej nostalgii, že mapa ich štátov nie je totožná s mapou územia, kde žijú Nemci, respektíve Rusi. A že s tým treba niečo robiť…
Pri prezentácii slovenského príbehu v zahraničí s obľubou hovorievam, že získaním samostatnosti Slovenskej republiky po mnohých storočiach vykročil slovenský národ z tieňa väčších susedných národov. Dodávam, že nemenej dôležité pre úspech tohto príbehu je to, aby sme vystúpili aj z vlastného tieňa. Toto sa udeje až vtedy, keď sa my sami zamyslíme nad našou minulosťou a vyhodnotíme si ju vo všetkých jej odtieňoch a nie teda selektívne. Hlasy druhých si so záujmom a rešpektom vypočujme, avšak naša reflexia vlastného historického svedomia musí byť nezastupiteľná a v lepšom prípade určujúca. Na záver v týchto súvislostiach pripomínam slová nobelistu Bjornsona a slávneho advokáta slovenského národa v časoch jeho neslobody: „Čo nepríde v pravý čas, nepríde nikdy.“