Kulminačným bodom programu bol vstup Slovenska do únie 1. mája toho roku v kontexte jej najväčšieho historického rozšírenia. V tom čase som mal na starosti agendu vzťahov s krajinami južnej a východnej Európy a nadchádzajúce udalosti som vnímal len v súvislostiach. Vráťme sa teda do dní plných eufórie: do obdobia optimistickej nálady v Európe, ktorá predchádzala rôznym krízam najvýznamnejšieho projektu v novodobých dejinách starého kontinentu.
V polovici januára, krátko pred odchodom do Dublinu, som sa ministra zahraničných vecí Eduarda Kukana priamo opýtal, prečo posiela práve mňa a nie niekoho, kto sa venuje dlhodobo otázkam EÚ. Šéf diplomacie mi priamočiaro odpovedal: „Lebo u teba som si istý, že nič nepokazíš“. Toto bolo jedno z najväčších ocenení mojej práce aké som vo svojom živote od ministra dostal. A súčasne aj záväzok a jasné očakávania odo mňa. V určitom zmysle som bol prvolezcom.
Foto: SHUTTERSTOCK
Do Corku som chodil „ako na klavír“
Prvé dni, týždne a mesiace dominovala v mojom programe jediná téma. V meste Cork sa pripravovalo podujatie k vstupu SR do EÚ. Ďalšie írske mestá sa chystali na ostatných deväť nových členských štátov. Musel som dobiehať náskok iných kolegov veľvyslancov a intenzívnejšie spolupracovať s naším družobným mestom. Chodil som tam „ako na klavír“ a rýchlo som zistil veľkú ústretovosť vedenia mesta Cork. Postupne som získal istotu, že budeme mať dostatok priestoru a materiálu na prezentáciu Slovenska.
S ohľadom na dejinnú výnimočnosť podujatia som chcel výraznejšie posilniť jeho ľudský rozmer. Navrhol som, aby naša delegácia pricestovala najprv do Corku a následne sa presunula na historický summit do Dublinu. Nielen slávnostný prejav predsedu vlády SR na radnici mesta, ale najmä plné námestia druhého najväčšieho írskeho mesta, 1. mája 2004 potvrdili, že sa neudialo len politické spojenie Európy. Došlo tiež k spájaniu regiónov a tam žijúcich ľudí. Slovensko bolo jedinou krajinou, ktorá k tejto udalosti pristúpila takýmto spôsobom. Primátor ma predvečer historického dňa pozval na slávnostnú večeru. Povedal som mu, že pred tridsiatimi rokmi som maturoval a ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že posledné hodiny studenej vojny budem prežívať v jeho meste. Súhlasil s tézou, že až toto veľké spojenie Európy je ozajstnou politickou bodkou za studenou vojnou.
Foto: SHUTTERSTOCK
Aj Íri si uvedomili, že únia je hlavne o ľuďoch
Niekoľko dní po dublinskom summite mi na dvere zaklopal sused Sean, ktorého som „vďaka“ mojim častým cestám predtým veľmi neevidoval. Je pôvodom z Corku, kde má tiež sídlo svojej firmy. Priniesol mi veľa pozdravov z jeho rodného mesta, kde si Slovensko vytvorilo veľa priateľov v kontexte osláv vstupu do EÚ. Aj Íri si uvedomili, že únia je (mala by byť) predovšetkým o ľuďoch.
Po istom čase ma Sean navštívil na ambasáde. Zaujímalo ho, ako sa nám darí v únii a vo vzťahoch s jeho krajinou. Uviedol som, že sa chceme inšpirovať aj írskym príbehom. Parametre oboch našich štátov vrátane historického vývoja sú viac ako len podobné. Z jeho rozprávania sa mi potvrdilo, že Írsko bolo pred vstupom do Európskych spoločenstiev (predchodcu EÚ) výrazne zaostalejšie, ako tomu bolo v prípade Slovenska.
Spomínal na zložitú situáciu z polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia. Keď prišiel zo školy domov, dvakrát v týždni mali na obed pohár vlažnej vody s lyžičkou cukru. Dnes má podnikateľské aktivity v niekoľkých štátoch. Občas sa ráno musí štipnúť do ruky, či to nie je len sen. Opýtal sa aj na rodinu. Máme rušno, pozval som otca z Prešova a u nás oslávime jeho narodeniny. Chcem ho tiež povoziť po ostrove a ukázať mu čo najviac z jeho krásy. Sean sa zaujímal o presný dátum narodenín. Po mojej odpovedi mi hovorí: „Ambasádor, príď v ten deň ráno s otcom na parkovisko za hotel neďaleko nášho bytu. O zvyšok dňa sa už postarám“. Moje zdvorilostné námietky neakceptoval a tak som si v duchu povedal, že sa nechám prekvapiť. Veď som už zažil všeličo.
Ostrov, ktorý bol útočiskom prvých kresťanov
V stredu hneď po raňajkách sme sa s otcom vybrali k spomínanému hotelu, dumajúc, čo nás asi čaká. Írsko je plné prekvapení. Po chvíli sme začuli silný hukot a vzápätí na parkovisku pristál vrtuľník so Seanom. Vedel som, že sused má takýto dopravný prostriedok. V čase írskej prosperity sa v tomto štáte v pomere k počtu obyvateľov predávalo najviac helikoptér na svete. Pozrel som na otca v očakávaní, ako zareaguje na Seanovo pozvanie na výlet. Otec síce prežil počas dospievania svetovú vojnu, ale predsa už mal po sedemdesiatke. Prekvapil nás oboch a rezko nastúpil na palubu.
Po prvej zastávke v Corku na juhu Írska, kde nám Sean predstavil svoju stavebnú firmu, sme pokračovali na západ do romantického grófstva Kerry. Ešte ďalej na západe sme obleteli ostrov Skellig Michael, útočisko prvých kresťanov v časoch, keď v Írsku neboli vítaní. Od ostrova, známeho tiež z filmových Hviezdnych vojen, sme zamierili na sever k impozantným Moherským útesom, aby nás vzápätí Sean pozval na kávu na priľahlé Aranské ostrovy. Usadili sme sa v menšej reštaurácii a nemohol som si nevšimnúť, že obsluha určite nepochádza z Írska.
Tentokrát som sa chcel predviesť ja pred Seanom. Vravím mu, že taká pekná čašníčka musí byť zo Slovenska. Videl som na jeho tvári pochybovačný úsmev, ktorý zmizol, keď sa čiernovlasá Katka priznala, že je z Trenčína. Pri vedľajšom stole obsluhuje jej sestra a v kuchyni čaruje jej otec so strýkom. To nevymyslíš. Do zábavnej konverzácie vstúpil otec, ktorý sa musel pochváliť, že dievčatá nedebatujú len tak s niekým, ale so slovenským veľvyslancom.
Sympatické Slovenky zostali trochu v pomykove a tak im vravím, že poďme do kuchyne pozdraviť zvyšok ich rodiny. Super, nikdy predtým živého veľvyslanca nevideli. V kuchyni bolo tiež veselo. S úžasnou rodinou sme si urobili aj zopár fotiek, keď Sean pripomenul, že musíme ísť ďalej podľa letového programu. Slovenskému personálu írskej reštaurácii hovorím, že sa musíme rozlúčiť, lebo nás čaká vrtuľník. Ich reakcia zodpovedala veselej nálade, že to je asi len ďalší zo žartov.
Založil aj platil školu pre chudobné deti v Indii
Našou ďalšou zastávkou bol Seanov ostrov na jazere v západnom Írsku, kde mal svoju farmu. Len sa zastavíme pre čerstvé vajíčka, vraví náš hostiteľ. Samozrejme, napadlo mi, po čo by sme asi tak išli na farmu. S košíkom plným ešte teplých vajec sme o malú chvíľu vzlietli smerom na stredoveký hrad, ktorý rekonštruovala Seanova firma. Čakal nás slávnostný narodeninový obed. Personál hradnej reštaurácie vítal oslávenca na červenom koberci pri schodíkoch vrtuľníka so šampanským. Môj sused, pilot a hostiteľ v jednej osobe mal rád kompletné veci a nechal predtým doviezť na hrad stolnotenisový stôl, lebo vedel odo mňa, že otec bol majstrom v tomto športe. Vyšlo nám aj počasie.
Počas prechádzky na Seanovom ostrove mu vravím, že nemám sa mu za jeho veľkorysosť čím odvďačiť. Ambasádor, je to úplne inak, reaguje sused. On veľmi dobre vie, že som pomohol mnohým ľuďom, ktorí sa mi tiež nemali ako revanšovať. Dojal ho aj príbeh môjho otca, ktorý sa ako úplná sirota od troch rokov pretĺkal ťažkým životom, prežil bombardovanie svojho mesta a napriek, alebo práve vďaka tomu, sa postaral o výchovu a vzdelanie dvoch synov.
Neskôr som sa, pochopiteľne od iných ľudí, dozvedel o rôznych šľachetných aktivitách môjho suseda. Založil a plne financoval školu pre 700 chudobných detí v ďalekej Indii. Kiežby aj iní jedinci, ktorí sa vlastnými silami prebili z jednoduchých pomerov do prosperity, dokázali takto pomôcť. Od tých, ktorí biedu nepoznali takúto empatiu nečakajme.
Krajania si mysleli, že vlastním helikoptéru
Pochopiteľne som sa Seanovi revanšoval. Na moje pozvanie navštívil Slovensko a za týždeň poznal veľa z jeho krásy. Hlavným mestom počnúc, pokračujúc svetoznámymi kúpeľmi, až po starobylé drevené kostolíky na východe krajiny. Dobrým úmyslom praje aj skvelé počasie a tak sme mali z Lomnického štítu úžasnú možnosť pozorovať okolitú panorámu takmer bez mrakov. Doberal som si svojho írskeho priateľa, že čo on stihol za jeden deň, mne síce trvalo celý týždeň, ale z perspektívy veľhôr sme videli určite viac ako z vrtuľníka.
Niekoľko týždňov pred ukončením mojej diplomatickej misie v Írsku, viac ako tri roky po spomínaných zážitkoch, mi služobný vodič hovoril o stretnutí so svojimi známymi zo Slovenska, žijúcimi na ostrove. Tí sa niekde od niekoho dopočuli, že slovenský veľvyslanec sa po Írsku preváža na svojom vrtuľníku. Nevedeli žiadne súvislosti, len o tom počuli a z toho usúdili, že ako dobre sa majú naši diplomati, keď si takéto niečo môžu dovoliť.
Tuho som rozmýšľal, odkiaľ to tí dobrí ľudia zobrali, že mám vlastnú helikoptéru. Keďže som ich nepoznal, nemal som si ako overiť si ďalšie detaily. Až po dlhšej chvíli som si spomenul na nezabudnuteľný zážitok s otcom a so Seanom a schuti som sa zasmial. Vodiča som sa opýtal, či aj jeho deti hrajú našu obľúbenú hru z detstva na telefón, keď si dokola, sediac v kruhu, do ucha potichu hovoria jedno slovo…