Vašo Pankovčín bol môj rovesník. Spoznali sme sa ešte ako detskí finalisti niektorej z literárnych súťaží pre stredné školy. Myslím si, že Vašo chodil na priemyslovku a na vyhlásenie výsledkov z východného Slovenska, odkiaľ pochádzal, do Bratislavy vždy prišiel s pánom učiteľom. Ja som si po cenu prišla sama.
Dodnes si pamätám, ako som sama blúdila po jednom z bratislavských sídlisk, stratená, nešťastná, určite nešťastne aj zamilovaná, v šatách, ktoré mi ušila mama, zvedavá, ako som si v súťaži viedla. Ženy si pamätajú všetky dôležité šaty svojho života. Ja si však pamätám aj Vaškove kárované chlapčenské košele. Raz som vyhrala prvé miesto ja, o rok Vaško. A zase o rok to bolo znovu naopak. To už sme v suteréne gymnázia na Tomášikovej ulici v Bratislave debatovali ako starí kamaráti a ja som predtým neblúdila.
Foto: Peter Procházka
Organizátori súťaže vytvorili pre finalistov akýsi debatný klub, miestnosť, v ktorej sme si mali akože podebatovať o literatúre. Debatovali súdružky učiteľky, my sme sa hanbili. Zhovárali sme sa až vonku, úchytkom na chodbe. Pochválili sme si navzájom poviedky a mne Vašo aj šaty, tie od mamy z vrecoviny, ktorú sme kúpili v drogérii v Modre. Chcela som vyzerať trochu ako sedliačka a Vašo si to všimol.
Víťazné poviedky sme pred obecenstvom nahlas museli prečítať. Takto ja nikdy písať nebudem, zahanbila som sa, keď som počula Vašovu poviedku, v ktorej sa spúšťali tragače hore kopcom! Vašo bol zvedavý, hanblivý chlapec. Postávali sme vždy vedľa seba a usmievali sa na svet aj jeden na druhého. Myslím si, že bol odo mňa o čosi menší. V literatúre, aj v súťaži na druhom mieste, vždy väčší.
Vždy ide o život
Na jeho detské poviedky som dodnes nezabudla, vždy som ich hľadala v jeho knižkách. Ako som sa len potešila, keď som ho stretla v škole na katedre žurnalistiky a o rok staršia si pomyslela, že sa ocitol v rovnakej šlamastike ako ja. Škola s našou radosťou z písania nemala spoločné nič! Naozaj vôbec nič! Obaja sme sa na nej cítili stratení, často sme si o svojej stratenosti v Bratislave a na škole podávali správy. Najčastejšie v bistre Krym, alebo v zafajčenej knajpe Ponorka, kam sa chodievalo, keď už človek nemal na Krym…
Vašo sa vláčil s Nikaragujčanmi a inými študentmi z Latinskej Ameriky. Ja ako dievča som sa im trochu vyhýbala, bála som sa tej divokosti, vždy som im drukovala a trochu aj závidela. Tú veselosť a radosť zo života. Hocikedy som ich veselú kamarilu stretla niekde medzi Krymom a Ponorkou, Vašo, samozrejme, najdivokejší a najveselší zo všetkých zúčastnených. Vždy sa hnali ako o život.
Vašovi vždy akoby išlo o život. Aj všetkým jeho postavám. V literatúre aj tu na svete vždy ide o život.
Z Papína do Modry
Cez Vianoce v osemdesiatom deviatom roku sme sa stretli na hlavnej stanici. Obaja sme pomáhali vykladať škatule s potravinami a dekami pre Rumunsko. Fajčili sme ako draci, bolo nám zima a boli sme šťastní. Hovorili sme si všelijaké revolučné jašky. Jaše a jašky, to nám obom šlo!
Po škole som sa zamestnala v Literárnom týždenníku ako korektorka. Necítila som sa v redakcii dobre a po krátkom čase som sa aj vďaka tomu, že mama bola psychiatrička, z redakcie vymotala a chvíľu bola na falošnej péenke. Vtedy ma prišiel pozrieť Vašo do Modry. Chcel, aby moja mama pomohla aj jemu, aby mu stanovila nejakú pekelnú psychiatrickú diagnózu a on nemusel ísť na vojnu.
Autobusmi sme šli za mamou na Cajlu do psychiatrickej liečebne, kde pracovala, išli sme ju prehovárať. Mama nám vysvetlila, že je malá pani na podobné operácie oproti konvoju vojakov a ich lajstier a Vaša od dobrovoľného liečebného pobytu na psychiatrii odhovorila. Ešte musela zostať v robote, hoci ju Vaško nahováral, aby s nami z nej ušla a šla na pivo, tak sme sa rozlúčili a veselo odkráčali. Smiali sme sa z toho, aký bude Vašo vojak, a ja som si to „vojak“ asi dosť dobre nevedela predstaviť.
Z Cajly do Pezinka sme šli peši. Hovorili sme si srandy. On mne z Papína, ja jemu z Modry. Stretol som raz jedného, a raz v Papíne, alebo v Humennom bývala jedna žena… A u nás v Modre, keď som bola malá, alebo raz sme šli na Dubovú… Tak sa začínali všetky naše príbehy.
Pokračovali sme v krčme U koníčka na námestí v Pezinku. Pili sme pivo a hovorili si príbehy. Nevedeli sme sa dorozprávať, prekrikovali sme sa. O chvíľu sa okolo nás zhromaždili štamgasti a aj oni rozprávali. Boli to baníci. A boli to dobré príbehy.
Mala som dojem, že sme si vtedy povedali všetko. Všetko, čo sme si nestihli a chceli povedať na chodbách bratislavského gymnázia na Tomášikovej ulici, vysokej školy na Štúrovej, v bistre Krym či zafajčenej krčme Ponorka, že sme si povedali aj to, čo som vždy tušila keď som Vaša len letmo zazrela, v škole či na chodníku medzi Ponorkou a Krymom…
Ľudský život sa má a dá vyrozprávať! Vašo bol rozprávač! Podvečer sme sa z krčmy vypotácali a stretli na zástavke mamu, ktorá šla domov z práce. Vzala nás oboch na polievku.
O konci sveta v nás
Rozprávačom Vašo zostal, aj keď sa zamestnal v redakcii Smena. Tam sa z neho stál reportér. Jeho reportáže boli poviedkami, či bol vo fabrike, na poli, na ulici, či na kultúrnom podujatí. Občas tam niekto zhltol žabu, inokedy chodil po povraze, vždy tam bolo niečo, čo akože nemohlo byť, ale bolo, lebo takým originálom bol aj Vašo Pankovčín.
Vyhľadával a priťahoval situácie, ktoré sa nikomu inému nemohli stať, nie preto, že by ho obišli, ale Vašo chodil po svete s otvorenými očami, videl aj celkom neviditeľné veci a javy, svet za zrkadlom a tam bol rovnako doma ako v Papíne či Bratislave, alebo niekde v Maconde, či inom neexistujúcom vymyslenom meste Latinskej Ameriky.
Vašo bol čitateľ, intelektuál, pozorovateľ života aj ľudí, mal ľudí aj život rád tak, ako som to u nikoho nevidela. Alebo videla, u niektorých spisovateľov, ale hovoríme o Vaškovi. Iba vyrozprávané a napísané má význam, to, o čom sa nepovie, čo sa nenapíše, akoby ani nebolo! „Balansovanie na hrane reálneho a magického u mňa vychádza skôr z toho, že od detstva som si rád vymýšľal,“ poznamenal o svojom písaní románu Lináres samotný Vašo Pankovčín. "Je to podmienené aj dávkou fantázie, niečím, čo má človek zažité, čo zdedil a čo prežíva. Pritom treba pripomenúť, že urieknutie či počarenie sa na mnohých miestach, a nielen na východnom Slovensku, považuje za úplne normálny jav, v ktorý verí veľa ľudí. Lináres je román o konci sveta, ale veľmi pozitívny. Je skôr o konci sveta v nás. Lináres je mestečko v južnej Andalúzii neďaleko Malagy. Hneď vedľa je Baños de la Encina, nádherný kraj, kde sú olivové háje, jazerá, priehrady a sú tam aj krásni ľudia, ktorí sa naozaj podobajú komukoľvek z hociktorej horskej dediny na Slovensku. Na Slovensku síce nie sú býčie zápasy ako v Lináres, ale ľudia sú veľmi podobní a rovnako ako v Lináres očakávajú zmenu, koniec, alebo začiatok niečoho nového. Myslím si, že tento román je nielen o svete, ktorý je v nás a o zániku niektorých hodnôt v nás, ale aj o tom, ako sa dá pozerať aj do budúcnosti.“
Smiech aj plač
Na Václava Pankovčína sa nedá zabudnúť. Aj preto ma potešilo, keď vyšla v reedícii knižka Marakéš. Je jedno, o ktorom svojom texte Václav Pankovčín hovorí, môže sa pokojne vzťahovať aj na knižku Marakéš, ktorá nedávno vyšla a potešila Pankovčínových obdivovateľov a čitateľov. „Do Marakéša sa vrátil Amerikánec John Pavlínko. Vystúpil z taxíka pred nákupným strediskom Marakéš. Z plných pľúc sa nadýchol. Chcel pobozkať zem, ale: bolo blato. Chcel sa rozhliadnuť, ale: bola tma – nefungovalo verejné osvetlenie. Zrazu si po tých tridsiatich troch rokoch nevedel spomenúť, kde býva.“
Sandokan, Chosé, Cvanciger, Fiťo, Moťo, počujete ich nádherné nárečie, vidíte ich tu v tej knižke všetkých ako na fotografii, kľukou na kamere otáča ich literárny tatko Václav Pankovčín, kniha má celkom originálny rytmus, je zadýchaná ľuďmi, nadýchané v nej je ako všade, kde sa to melie. Václav Pankovčín nás aj vás namočí do atramentu aj do života, chce sa vám plakať aj smiať odrazu, chvíľami si to robí, čo chce, také sú dobré literárne texty, máte chuť na bororo, aj pivo, niekedy ten text treba skrátka zapiť…
Ako neriadená strela
Václav Pankovčín bol svojský typ rozprávača, možno by som ho prirovnala k Ballovi alebo Petrovi Pišťankovi, ibaže on písal a šiel na život aj písanie ako utrhnutý vagón, neriadená strela. Pozorný čitateľ však vie, že rušňovodič do stanice Marakéš sedí v kabíne, všetko má pod kontrolou, to len Frigo a jemu podobní si myslia…
Najväčšia sranda je, že vy si myslíte, že sa veziete do Marakéša, aj ste tam vystúpili, rušňovodič vám to predsa povedal, len domy a reč, ktorou sa vám privrávajú ľudia, pripomínajú Papín, Humenné… alebo Macondo?
Veronika Šikulová (1967)
V roku 1989 ukončila štúdium žurnalistiky na FiF UK v Bratislave. Krátko pôsobila v médiách. V súčasnosti pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Prvé prózy publikovala v literárnych časopisoch Romboid či Slovenské pohľady. Za knižný debut Odtiene v roku 1997 získala Cenu Ivana Kraska. Nasledovali knihy: Z obloka (1999), Mesačná dúha (2002), To mlieko má horúčku (2006), Diera do svetra (2012), Domček jedným ťahom (2009), Miesta v sieti (2011), Freska v dome (2014), Medzerový plod (2014), Moyzesovo kvarteto 40 (2015), Petrichor (2016). Je laureátkou ocenenia Krištáľové krídlo (2016), za knihu Medzerový plod získala Cenu Anasoft litera (2015). Dlhodobo spolupracuje s denníkom Pravda.