Rozprávka trpkastá
jak mladé víno šuští.
Zamrzli jazerá,
lekno už nekvitne.
Kde bolo, tam bolo,
žil chlapec zlatoústy.
O láske zaspieval
a dostal sprepitné.
Milan Rúfus sa narodil v murárskej rodine v roku 1928 v Závažnej Porube, zmaturoval v Liptovskom Mikuláši, v rokoch 1948 – 1952 študoval slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdia zostal na filozofickej fakulte, kde pôsobil ako asistent, neskôr docent dejín českej literatúry 19. a 20. storočia až do odchodu do dôchodku. Medzitým (1971 – 1972) pôsobil na Instituto Universitario v Neapole, kde prednášal slovenský jazyk a literatúru. 11. januára si pripomenieme 10. výročie básnikovho úmrtia…
Foto: TASR, Pavel Neubauer
***
Pred Vianocami v roku 2008 moja teta Katka priniesla do Modry desať kíl medu pre pána Rúfusa. Položila som ich na kredenc a celá natešená tie dva obrovské poháre obchádzala ako medveď, tešila som sa, že k nám prídu Rúfusovci a vŕšila vedľa pohárov s medom aj kôpku kníh, ktorú som takmer vždy, keď k nám pán Rúfus prišiel, dávala podpisovať kamarátom a do knižnice.
Raz sme žartovali, že by mohol zamestnávať aj takú službu, okamžite som sa do nej hlásila.
Tie knižky aj med mi napokon zostali, pretože básnik Milan Rúfus, najväčší zo slovenských básnikov, sa medzitým pobral a tu na zemi doslúžil.
Rúfusovci k nám chodievali od môjho jakživa. Chodievali ešte do nášho domu na kopci, Hamrštílu. Dokonca ešte aj so starou pani Rúfusovou, básnikovou mamou. (Milan Rúfus bol šťastné dieťa, jeho mama sa dožila požehnaného veku a on mal to šťastie prežiť s ňou takmer celý život.)
Keď moja mama čakala sestru a jej dvojča Barborku, vyliezla na strom a oberala Rúfusovcom do košíka čerešne. Milan Rúfus behal pod stromom a zalamoval rukami.
Neskôr sme sa z Hamrštílu odsťahovali dolu do Modry a tato Vinco neskôr aj do Bratislavy, a dnes je všetko všelijako inak, no básnik Milan Rúfus si nás s mamou a so sestrou stále volal Alicka, Veronka, Agátka z Hamrštílu…
Aj do knižky mi vždy napísal venovanie: Veronke z Hamrštílu, Milan Rúfus.
…Kam ozaj odišiel
ten Boží džavot detí
so svetlou fistulkou,
prudkou a veselou?
A kde sa podel rákoš priateľov,
ktorý si namáčal knôt vo víne
a živil ním svoj plameň?
(Pretože bývalo,
bývalo tu čím svietiť
a odchod trval dlhšie ako príchod.)
***
Z času na čas sa Rúfusovci zastavili u mamy v nemocnici, v práci, inokedy prišli k nám do Modry a my, celé naše modranské spoločenstvo, sme mali „svátek“.
V nejednej z rozprávok, ku ktorým mal Milan Rúfus rovnaký vzťah ako k modlitbám – „Báseň a modlitba sú sestry. Pozvi ich k sebe, stôl im prestri.“ – stoja pri postieľke na začiatku sudičky. Niekedy zo žartu hovorievam, že kdesi na začiatku, keď si ma moja pekná mama priniesla hore do Hamrštílu, pri mojej postieľke stál ako sudička aj Milan Rúfus. Uložili ma do postieľky po jeho Zuzanke. Neskôr sme v tej postieľke odchovali moju sestru Agátku, obe tatuškove deti z druhého manželstva, a napokon sestrine a moje deti. Postieľku spomenul aj Milan Rúfus, keď zomrel môj tato, v jednej z básní, ktoré mu „pribalil“ na cestu do neba:
Sen o postieľke
Daroval som ti kedysi
šperk.
Detskú postieľku
po našej Zuzanke.
A dnes už slnko svieti
z nás dvoch len jednému.
Čas iným mláďatám už píše po čielku.
A tvoje deti v ňom
už majú svoje deti.
Aj to, čo nemá perie, uletí.
Pozvoľna sa mi bytie mení na sen.
Sen, v ktorom detská postieľka
svieti mi v pamäti,
akoby Bohom napísaná báseň.
(Poslednej, najmenšej, mojej dcérke Barborke sa drevená rúfusovská postieľka rozpadla.)
***
Keď som skončila školu, zamestnala som sa v Literárnom týždenníku ako korektorka. Ako mladému človeku sa mi neskromne zdalo, že by som mala či mohla mať aj onakvejšie zamestnanie, ale iba dovtedy, kým som nedostala prečítať svoj prvý obťah s Rúfusovou básničkou za Jankom Skácelom, kniežaťom moravskej poézie, ktorý vtedy zomrel. Tá básnička sa začínala veršami: Pane, dnes k Tebe príde Janko Skácel, čo dobrým ľuďom spieval koledy… A hoci som vtedy takmer nepoznala poéziu Janka Skácela, pri tej básni som sa rozplakala. (K Jánovi Skácelovi aj Františkovi Hrubínovi sa Milan Rúfus hlásil ako ich „braček pri Dunaji“, ktorému jeho babička rozprávala podobné rozprávky ako im.)
Aj mňa si napokon, ako rád hovorieval pán Rúfus, písanie našlo. Keď som za svoj debut Odtiene dostala Kraskovu cenu, slávila táto cena okrúhle narodeniny a na odovzdávanie bol pozvaný aj Milan Rúfus ako jej prvý „nositeľ“ – cenu dostal za zbierku Až dozrieme.
Za svoje dielo dostal Milan Rúfus nespočetné množstvo ďalších ocenení. Okrem mnohých iných Národnú cenu Svetového kongresu Slovákov (1990), cenu Jozefa Cígera Hronského za literatúru (1996), Čestný doktorát literatúry, udelený Svetovou akadémiou umení a kultúry (1998). Získal viackrát ocenenia Slovenského spolku spisovateľov, Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ, Cenu Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2005. Je nositeľom najvyšších štátnych vyznamenaní: Rad Tomáša Garrigua Masaryka III. triedy (1991), Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1995). Milan Rúfus sa stal prvým laureátom medzinárodnej Ceny Crane Summit za poéziu 2008 a v roku 2009 mu udelili Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy a kultúrny rozvoj krajiny, jeho národný a sociálny étos.
…Mimo rečí,
fanfár ľudských
či ľudských slín,
nepočuteľne o nás svedčí
pomalý, tichý Boží mlyn…
A inokedy som do košíka naoberala figy z nášho modranského figovníka, nejaké hrozno a jabĺčka a šli sme s mamou k Rúfusovcom na návštevu. Neboli doma. Bolo mi ľúto ovocie niesť naspäť do Modry, preliezla som plot, chcela som kôš nechať pred dverami. Zo všetkých strán však vybehli susedia a kričali na mňa ako na zlodejku. Košík som nechala u susedov. Keď Rúfusovci prišli na návštevu do Modry, priniesli v ňom koláče. Košík ani tanier sa vraj nemajú vracať prázdne.
Naša mama s tetou Magdou si vymieňali recepty. A Zuzanka ich vystrihovala z časopisov a vyrábala knižočky.
***
Aj v lete, v roku 2008 som Rúfusovcov čakala na modranskom námestí pred bránou. Upiekli sme s mamou štrúdľu a pozvali aj môjho svokra básnika Jozefa Mihalkoviča. Milana Rúfusa som vyzerala na ulici, a keď vystúpil v slamenom klobúku, pod ktorým mal mokrý uterák, aby mu nebolo na hlavu teplo, z auta, pomáhala som mu prejsť cez priechod. Za nami kráčali teta Magda Rúfusová so Zuzkou. Ujo Milan aj Zuzka potrebovali palice.
Práve išla svadba a bili modranské zvony a všetci svadobčania aj nevesta so ženíchom zastali a trúbili, aby aj náš zvláštny sprievod mohol prejsť cez cestu. Taká som bola pyšná a dojatá, ako som si ho viedla cez tú cestu, aj zvedavá na jeho stretnutie po rokoch s tatkom Jozefom Mihalkovičom!
Milan, choď sa prejsť po záhrade! – nahovárala ho teta Magda.
Kráčali sme s ujom Milanom po záhrade plnej rozkvitnutých ruží a nešlo sa mu ľahko. Kdesi v strede chodníka zastal, a opýtal sa ma, či tá naša záhrada má koniec v Trnave. Vrátili sme sa.
Básnikov sme usadili vedľa seba za vrchstolom. Sedeli sme v našej kuchyni, cez otvorené dvere pozerali do záhrady a chválili leto, aj to, ako s horkom ujo Milan vybabral, keď si pod slamák prehodil cez hlavu aj ten mokrý uterák.
Tatko Jozef sa odrazu postavil a povedal, že prečíta Milanovi Rúfusovi báseň, ktorú napísal, pýtal si však od neho dovolenie. Pán Rúfus trochu zle počul, a tak si tatko Jožo kľakol v našej kuchyni vedľa neho na kolená a prečítal mu báseň rovno do ucha. A Milan Rúfus povedal: "Jozef, Ty vieš písať básne, a ak ti to len trochu robí radosť, rob to…“
11. januára má moja dcéra Barborka narodeniny. V to januárové ráno v roku 2009 som sklonila hlavu a na krk, vedľa krížika, ktorý nosievam na krku vždy, mi manžel pripínal malé zlaté srdiečko, ktoré mi priniesli Rúfusovci pri jednej zo svojich modranských návštev. V duchu som sa prežehnala a pomodlila, nech sa pán Rúfus vráti z nemocnice domov k svojim, teda aj nám, trochu aj ku mne, svojej čitateľke.
V poslednom čase sme sa za neho modlievali v posteli nahlas aj s našou Barborkou, niekedy pozerajúc na malého anjelika s lesným rohom hojdajúceho sa na našom vianočnom stromčeku, tiež darček od Rúfusovcov, pravdaže s odvolávkou na nášho tata – muzikanta a hornistu.
Na Barborkinu oslavu narodenín prišli aj starí rodičia Mihalkovičovci, no namiesto prípitku nám vtedy, pred deviatimi rokmi tatko Jožo Mihalkovič prečítal báseň (vyšla v Romboide č.1/2009), ktorá si ho našla v to ráno, keď sa dozvedel, že básnik Milan Rúfus zomrel: „…Pre všetkých, čo sa tu dovrávajú tvojim jazykom, Boh ťa opatruj, Milan, kde si. A chceme, aby si vedel, že sa budeme modliť a menej hrešiť na tomto svete v tvojom mene.“
***
Nebudem menovať koľko a aké knihy Milan Rúfus napísal, prebásnil či preložil, zo všetkých cítiť, že mu to písanie robilo radosť, spomeniem však jeho veršované rozprávky aj modlitbičky. Na tých prvých sme so sestrou vyrástli, dodnes viem mnohé z nich naspamäť, patria k mojej rozprávkovej výbave, podobne ako modlitbičky k výbave môjho syna Vinca.
Raz som sedela v recitačnej porote a všetky deti recitovali Milana Rúfusa. A zatiaľ čo my sme sa ako deti modlili nerady, Milan Rúfus ukázal deťom, že modlitba nebolí, že modlitba je vlastne báseň a môže byť aj ušitá špeciálne na telo, že každá báseň je trochu aj modlitba a to ticho pred aj za ňou, že má blízko k rozprávke, k zemi aj do neba, že anjelíček Strážniček nie je strašný a býva a stráži rovno v srdci, a že s pánom Bohom sa dá dorozumieť jazykom básne.
Čítajme Rúfusove básne, vždy sa trochu aj modlíme: „Pamätaj, hlávka maličká, ty drobné Božie dieťa, máš v srdci svojho Strážnička – anjela, ktorý chce ťa. Buď teda šťastná, veselá pod modrou strechou neba. Stráž si v ňom svojho anjela, ako on stráži teba.“
Zavše sa cítim na tomto svete ako bludička. Že som sem prišla viac ako trochu z rozprávok. Z tých starých, kde bolo všetko možné, v ktorých sa plnili všetky želania, ktorým kedysi verili nielen všetky deti, ale aj dospelí, ktorí ich deťom rozprávali pod vysokou duchnou, horou husacieho peria a za oknami stála naozajstná čierna tma.
Na krku nosím srdiečko od básnika Rúfusa, rovnaké dostala aj moja sestra Agátka a naša staručká čerešňa v Hamrštíle stále rodí, ibaže čoraz vyššie…
Raz, keď sa miera naplní
a pretrhne sa struna,
po každom živom ostáva
ľahučké prázdno tuná.
Jamôčka, ktorú vyhĺbil
do trávy kameň v poli.
A po tom prázdne spoznajú,
akí sme vlastne boli:
prostrední, malí, väčší snáď,
ba prázdno po sekvoji
je také hlboké,
že sa ho človek bojí
a háda, čím to premostí.
A to je ona – holá
pravda o miere veľkosti.
Veľkosti, ktorá bola
prikrytá ako zemou zrno
vo svojom plnom význame.
Nie, že nás bolo všade plno,
lež to, že ľuďom chýbame,
je našou chválou…