Rudolf Chmel síce nastoľuje novú optiku (hodnotí sám seba a skrz vlastný príbeh komentuje literárno-, kultúrno-, spoločenské témy), ale vracia sa k otázkam, ktoré sú mu vlastné, dlhodobo určujúce jeho aktivity nielen na akademickej pôde.
Chmelovu činnosť, vrátane tej výskumnej, sprevádza presvedčenie, že identita rozvinutých spoločností je vždy viacrozmerná. O identite slovenskej eseje, kritiky, slovenského intelektuála, literatúry, kultúry, spoločností a napokon strednej Európy Rudolf Chmel píše najčastejšie. Svedčí o tom dlhoročná rozsiahla edičná činnosť, viaceré práce venované slovensko-maďarským/ slovensko-českým literárnym vzťahom (Literatúry v kontaktoch. Štúdie o slovensko-maďarských literárnych vzťahoch, 1972; Paralely a konfrontácie. O maďarskej literatúre a slovensko-maďarských literárnych vzťahoch, 1986 a in.), syntetické dejiny slovenskej literárnej kritiky (Dejiny slovenskej literárnej kritiky, 1991) alebo početné úvahy o strednej Európe a Slovensku v nej (Moja maďarská otázka, 1996; Moje slovenské pochybnosti, 2004: Slovenský komplex, 2010 a in.).
Na ploche jednotlivých textov, tak vedeckých, ako aj odborných, Chmel dotvára tú líniu slovenského kritického myslenia, ktorá hľadá alternatívy. Vymyká sa dominantnému naratívu a jednoznačne zdôrazňuje rozmanitosť slovenského kultúrneho priestoru. Preto, ako humanitný vedec, Rudolf Chmel píše o Samuelovi Štefanovičovi, Štefanovi Launerovi, Jánovi Lajčiakovi, Alexandrovi Matuškovi a iných, preto, keď sa pokúša obsiahnuť Štúra a Hurbana, poukazuje aj na ich slabosti. Uvedomuje si rozklad síl, pričom programovo skúma aktivitu tých, ktorí boli v danom historickom okamihu jedineční, prekračujúci väčšinovú normu.
Národ fragmentov
V roku 2007 na okraj úvah o Ľudovítovi Štúrovi Rudolf Chmel písal: „Sme národ fragmentov, odlomkov, improvizácií, diskontinuity. Nie syntéz, celistvosti, nadväznosti. Nemáme skutočné kontinuálne symboly, ani osobnostné.“ Písal esejisticky – spôsobom, ktorý v slovenskej intelektuálnej tradícii v dvadsiatom storočí prežíval istý vzostup, nielen vďaka Alexandrovi Matuškovi. Vyjadroval skepsu – na jej základe vytvoril konzistentný príbeh „národa fragmentov“, od čias romantizmu až po dnešok. Týmto udržiaval kontinuitu – žánru, ale aj vnášania pochybností do priestoru odborne fundovanej, otvorenej komunikácie.
Kontinuum – niečo neprerušované, súvislé – má viacero rozmerov. Jednak ten individuálny, spočívajúci v ukotvení a vyhranenosti vlastnej profilácie, a jednak ten širší, povedzme kultúrny, spočívajúci v ukotvení v danom kultúrnom priestore. Jeden z rozmerov by mohol byt aj časový, nielen obrátený smerom k minulosti, ale aj k budúcnosti. V týchto súvislostiach „kontinuum" v oblasti humanitnej a spoločenskovednej reflexie by malo obsiahnuť prvok inovácie, možnej zmeny, dialógu.
V nedávno vydanej kolektívnej monografii Romantyzm środkowoeuropejski w kontekście postkolonialnym (2017) Peter Kaša vo svojej postkoloniálnej štúdii použil Chmelovu metaforu „slovenského komplexu“. Jej pohyblivá náplň vystihuje jeden z viacerých pohľadov na slovenskú historickú a kultúrnu skúsenosť. Komplex ahistorickosti, malosti, ktorý vyústil do izolacionizmu – ako písal Chmel bilancujúc vlastné slovenské pochybnosti – bol hybnou silou viacerých slovenských rozhodnutí, bol „gordickým uzlom problémov", prvkom určujúcim mechanizmus kolektívneho správania. Napokon „slovenský komplex“ bol (a je) nosnou metaforou, s ktorou sa oplatí súhlasiť alebo polemizovať, a preto jednoducho viesť dialóg. V rámci postkolonializmu lokalizovaného v strednej Európe zvlášť, keďže bez Čechov a Maďarov „slovenský komplex“ by mal odlišnú formu a obsah.
Tento komplex nebol totiž (a nie je) výlučne vnútornou záležitosťou slovenského mikrosveta. Jeho podobu rovnako tvarovala (a tvaruje) ľahostajnosť najbližších, a teda stredoeurópskych susedov. Príbeh českej ľahostajnosti v spoločnom štáte iste sa dá aj textovo doložiť: „Skutočne neprosíme o záujem a nevoláme: ,Všimnite si nás, preboha!‘, žiadame len, čo sa z našej strany už toľko ráz povedalo: aby sa totiž Česi, keď nás nesledujú, statočne priznali, že to nerobia, a netvárili sa, že nás síce sledujú, ale keďže nemáme úroveň…,“ písal Alexander Matuška.
Tieto slová zazneli v roku 1947 a mali svoje opodstatnenie v danom dejinnom okamihu, boli súčasťou snahy zaviesť rovnováhu vo vzťahu dvoch kultúrne samostatných partnerov. Príbeh poľskej ľahostajnosti mal a má odlišnú intenzitu a azda aj iné príčiny, naďalej však platí, že v širšie chápanom poľskom prostredí slovenská kultúra pôsobí vo svojich vrcholných prejavoch ak nie mierne exoticky, tak aspoň cudzo.
"Niet tu elegancie, niet tu noblesy“
Nie som si istá, či myšlienka stredoeurópanstva, na ktorú Rudolf Chmel v posledných dekádach apeloval a ktorú vo svojich textoch rozvíjal, splnila úlohu ideového svorníka, vystupujúceho proti spomenutej ľahostajnosti. Stále je tu však cítiť túžbu po komunite, po spoločnom výklade spoločných komplexov (nielen tých slovenských). Poľsky sociológ a kulturológ Jan Sowa vo svojej kontroverzne prijatej knihe Fantomowe ciało króla. Peryferyjne zmagania z nowoczesną formą (Fantómové telo kráľa. Periférne trampoty s modernou formou, 2011) vyjadril túto túžbu označením stredovýchodnej Európy za „nikomu nepatriaci pás", periférnu oblasť medzi Baltským morom, Labe, Litavou, Dunajom, Čiernym morom a Dneprom, napokon za územie, ktoré bojuje so syndrómom podriadenosti a s nedostatkom autonómnej identity.
V rovnakých intenciách sa o tejto časti Európy písalo na stránkach poľského časopisu Ha!art (č. 48, 2015), kde Kelet (maď. Východ) sa stal metaforou postsovietskeho priestoru, ktorý si praje zaviesť demokratický, funkčný štandard, transparentné konanie elít, rešpekt k vnútornej rôznorodosti jednotlivých spoločenstiev. Stredom pozornosti stredoeurópskeho diskurzu sa v posledných rokoch (prinajmenšom v Poľsku) nestala urbanita, ale provincia – jej prejavy, mentalita, ašpirácie a neúspechy. Pôvodný dominantný stredoeurópsky príbeh sa takto akoby obrátil naruby – z centrálneho stredoeurópskeho mesta sa preniesol na stredoeurópsku perifériu, z kaviarne do tzv. second handov, chuť jablkovej štrúdle vystriedala bežnejšia, neslaná-nemastná príchuť čohokoľvek.
Za zakladateľa tejto myšlienkovej línie na poľskej pomyselnej mape strednej Európy označil Przemysław Czapliński v knihe Poruszona mapa. Wyobraźnia geograficzno-kulturowa polskiej literatury XX i XXI wieku (Pohnutá mapa. Geograficko-kultúrna predstavivosť poľskej literatúry na prelome 20. a 21. storočia, 2016) Andrzeja Stasiuka. Identifikoval ho napokon ako anti-Kunderu, ktorý strednú Európu nie „okcidentoval“ (v zmysle zbližovania strednej Európy s mentálnym priestorom Západu), ale „orientalizoval“ (v zmysle vyhľadávania lokálnej exotiky, miest a dojmov, ktoré nie sú štandardné, ale striktne lokálne).
Obdobná intencia „orientalizácie" sprevádza aj Andreja Bána, ktorý v úvode svojej reportážnej knihy Slon na Zemplíne (2018) poznamenal: „Rurálne atrakcie ma ako fotografa prestali zaujímať, príšerne sa to všetko opakovalo. Náboženské púte, folklórne slávnosti či výročia dejateľov spojené s muzikou, pivom a párkami.“ Niet tu elegancie, niet tu noblesy. Stredoeurópanstvo tentoraz nespája a nenobilituje, ale nesie sa v znamení charakterových, vizuálnych, estetických medzier.
V pohybe života
„Slovenský komplex" vystihuje nielen izolacionizmus a princíp fungovania zatvorenej spoločnosti, súhrn (a teda komplex) lokálnych predsudkov a stereotypov, ovplyvňujúcich verejné, kultúrne a politické prostredie. Obsahuje rovnako aj pocit menejcennosti, ktorého charakter je vždy kontextový, závisí od vzťahu s ostatnými, napokon od miesta a pozícií danej kultúry na mape Európy. Týmto sa zľahka približuje k antikunderovskej verzii strednej Európy, k verzii, ktorá strednú Európu a Slovensko v nej neidealizuje, ale demaskuje, odhaľuje slabiny. A napokon robí to nielen s príchuťou lokálnej „orientalizácie“, ale aj s ostrou, nekompromisnou dikciou, ktorú Rudolf Chmel vo svojej publicistike sústavne rozvíja.
Zdá sa preto, že významovo široká metafora „slovenského komplexu“ korešponduje s tým, čo začiatkom šesťdesiatych rokov v knihe Człowiek wśród skorpionów (Človek medzi škorpiónmi, 1962) venovanej Stanisławovi Brzozowskému písal Czesław Miłosz: „…mnohé ambície, postoje a spôsoby myslenia získali aj dočasné a nedokonalé mená, na mape histórie boli náhlivo označené orientačné body.“ Na Miłoszovu vetu a súčasne metaforu „slovenského komplexu“ sa dá nazrieť aj inak: viaceré spôsoby myslenia síce získali dočasne mená, ale ich dočasnosť vyplývala nie z nedokonalosti, ale z dynamiky príbehov o národných identitách, strednej Európe, literatúre a kultúre. V „pohybe života“ tkvie totiž priestor pre aktualizáciu významov, pre aktívny prístup k interpretácii kultúrneho dedičstva, a zároveň pre udržiavanie kontinuity, nadväzovania na predošlé myšlienkové konštrukcie.
Dalo by sa preto s menšími výhradami pristúpiť k téze, že prekonávanie stereotypov, zvlášť stereotypných predstáv o nás samých, vedie k siahaniu po novom opisnom slovníku, ten sa však nachádza prevažne vonku.
Menšie výhrady by mohli smerovať k slovu „vonku“, keďže veľa pozoruhodnej a nezastupiteľnej práce sa odohralo často „vo vnútri“. V slovenskom kontexte a v súvislosti s tzv. angažovanými humanitnými vedami (ktoré reinterpretujú a demontujú ustálené predstavy v spoločnosti a majú výrazné emancipačno-subverzívne ambície) ide nielen o Chmelovo pátranie po „romantizme v globalizme“ a metaforu „slovenského komplexu“, ale aj publikačnú aktivitu Jána Bakoša, Františka Novosáda, Ľubomíra Liptáka, Petra Zajaca a iných. Ide o rozsiahly korpus textov, ktoré využívajú viaceré nosné metafory (u Bakoša symbolického skoku, u Liptáka Slovenska ako ostrova, ktorý „stojí v ceste mohutným dejinným prúdom“ a pod.), pokúšajúce sa vystihnúť charakter slovenskej dejinnej a kultúrnej skúsenosti.
Nekončiaci sa pokus
Chmelov Úvod do pamäti je autorským, a preto subjektívne ladeným zápisníkom, ktorý rekonštruuje viaceré aktivity slovenského intelektuála v strednej Európe v dvadsiatom storočí. Súčasne poukazuje aj na to, že príbeh komplexov a symbolických skokov dovoľuje komplexy akceptovať, prepracovať a v interpretáciách a hodnoteniach sa posúvať ďalej.
Tento príbeh si nárokuje na syntetické spracovanie látky, na celistvosť a kontinuitu interpretácie. Zároveň otvára dialóg s krajinami „nikomu nepatriaceho pásu“, ako písal Jan Sowa, keďže zahŕňa spoločného menovateľa, akým je dlhodobý a nekončiaci sa stredoeurópsky pokus o reinterpretáciu vlastného kultúrneho a historického dedičstva.
Magdalena Bystrzak (1986)
Vedecká pracovníčka v Ústave slovenskej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá stredoeurópskymi spormi s národnoobrodeneckým modelom národnej kultúry a „dlhým“ 19. storočím v slovenskej kultúre medzivojnového obdobia. Vyštudovala slovakistiku v Krakove (IFS UJ), doktorandské štúdium absolvovala v Prahe (FF UK). Spolupracuje s Medzinárodným centrom kultúry v Krakove. Príležitostne prekladá do poľštiny umeleckú a odbornú literatúru.