Z letného programu olympiád už na najbližšej v roku 2020 takmer naisto vypadne deblkanoe, vlajková disciplína nášho vodného slalomu, ktorú na štyroch z posledných piatich hier trikrát vyhrali Pavol a Peter Hochschornerovci a vlani Ladislav a Peter Škantárovci. Na odpis je tiež malokalibrovka poležiačky, v ktorej Jozef Gönci v Atlante 1996 vystrieľal prvú medailu v ére samostatného Slovenska. A do Zeleného štvrtka svietila červená aj chodeckej päťdesiatke, v ktorej Matej Tóth získal v Riu de Janeiro naše jediné neslalomové zlato. Na dôvažok hrozí, že štvorkajaku (tri medaily a päť finále) skrátia kilometrovú trať na polovicu…
Takto zhrnuté to môže vyzerať aj ako cielený útok na slovenský šport, ale to by sa zaň mohla pokladať aj absencia hráčov NHL v našom tíme na práve sa začínajúcich hokejových MS. O nič také nejde – je to dôsledok nových priorít a vrtochov olympijskej vrchnosti.
Odtučňovanie priberaním
Pod piatimi kruhmi zavládol adrenalínový trend a módnym hitom sa stali miešané, mužsko-ženské tímové alebo štafetové súťaže. Zvrat odštartoval predošlý prezident Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge rozšafným otvorením programu bielych Hier extrémnym zimným disciplínam (deväť z dvanástich nových na ZOH 2014) a zaľúbením sa do rodovo miešaných súťaží (zvyšné tri). Len čo ich vyskúšali na ním iniciovaných olympijských hrách mládeže, oznámil: „Niektoré zaradíme aj do programu veľkých Hier.“ Pritom v čase nástupu do funkcie (2001) tvrdil, že „olympijské hry sú priveľké, pridrahé, vyumelkované a mali by odtučňovať, aby ich raz mohli usporiadať aj v Afrike.“…
Belgičanov nemecký nástupca Thomas Bach v decembri 2014 na valnom zhromaždení MOV vyrukoval s Agendou 2020 (20 + 20 odporúčaní) a s proklamáciou: „Sme úspešní, ale úspech je najlepší dôvod na zmenu.“ Zaviesť do praxe všetko, čo vypadne z úst pomazaných hláv a čo im plénum poschvaľuje, sa však zavše ukáže ako holá nemožnosť. Dodržať agendou určený limit počtu športovcov na letných OH (10 500), čiže znížiť ich počet (Londýn 2012: 10 568, Rio 2016: 11 237), pritom zvýšiť účasť žien na 50 percent by sa drastickou redukciou mužských disciplín azda ešte dalo – keď však zároveň chcete zaradiť nové miešané súťaže, do limitu 310 disciplín (Londýn 302, Rio 306) sa nezmestíte, ani keď sa rozlejete na kolomaž. To je ako odtučňovať priberaním.
MOV neguje limity, čo si schválil
V prípade zimných hier porušil MOV Agendu 2020 už pol druha roka po jej schválení. Z rekordných 98 súťaží na ZOH 2014 vyškrtol dve, ale do programu nasledujúcich pridal šesť (dve miešané), takže v Pjongčangu 2018 ich bude 102 – pritom limit je 100…
S letnými hrami v Tokiu 2020 to dopadne ešte horšie. Agenda umožňuje hostiteľovi navrhnúť jednu alebo viac nových súťaží. Tokiu však olympijské plénum vlani schválilo až päť – nie disciplín, ale odvetví: bejzbal (muži), resp. softbal (ženy), karate, skejtbording, športové lezenie a surfing!
Keby každé z nich malo len po dve súťaže (mužskú a ženskú), tak už sme matematicky na čísle 316 (306 + 10), o šesť prevyšujúcom limitných 310.
Tým sa však proces tvorby programu Hier XXXII. olympiády neskončil, lebo MOV ponúkol svetovým federáciám možnosť ho inovovať. Dostal 70 návrhov zmien vrátane požiadaviek na pridanie 29 disciplín! Samozrejme, olympijská exekutíva v júli, keď bude rozhodovať o definitívnom programe OH 2020, všetky neschváli, ale keby chcela ctiť samu seba, nesmela by odobriť žiadnu. Naopak, musela by zoškrtať doterajší program…
Prioritou je rodová agenda
Federácie dostali s ponukou aj noty: ako si inovácie predstavuje programová komisia MOV. Najstriktnejšie sa ich držali tri: veslárska (FISA) a dve, čo stoja na čele silných slovenských športov – strelecká (ISSF) a kanoistická (ICF), združujúca rýchlostnú kanoistiku a vodný slalom. Súhlasili s nulovým variantom: koľko nových súťaží dnu, toľko starých von.
Fakt je, že kanoistika a streľba sú športy s krikľavým nepomerom mužských a ženských disciplín: 11:5 (rýchlostná 8:4, vodný slalom 3:1), resp. 9:6. Horšie alebo rovnako sú na tom len box (10:3) a zápasenie (12:6), ale v týchto odvetviach sa zásadné zlomy v prospech žien nečakajú – a ani nie sú žiadúce.
Španielsky kanoistický prezident José Perurena ešte v novembri 2015 sníval, že sa mu podarí presadiť navýšenie disciplín na dvadsať (8:8, resp. 2:2), ale napokon zrazil opätky. Rovnako ako 82-ročný Mexičan Olegario Vázquez Raňa, ktorý stojí na čele streleckej federácie od roku 1980 (!).
Na vode sa v Tokiu počty vyrovnajú (8:8 – 6:6 a 2:2), lebo na hladkej vode mužské dvojstovky C1 a K2 nahradia ženské disciplíny C1 na 200 a C2 na 500 m a na divokej „našu“ mužskú C2 zasa ženská sólová súťaž kanoistiek. V streľbe MOV presadil iné „vyrovnanie“: 6 (muži) + 6 (ženy) + 3 (mix). V každej z troch skupín zbraní sa zruší jedna mužská disciplína (v puškovej malokalibrovka poležiačky, v pištoliarskej ľubovoľná pištoľ a v brokovej dvojitý trap), ktoré vystriedajú tri súťaže miešaných tímov: vo vzduchovej puške a v pištoli na 10 m a v trape.
Deblkanoe nešlo zachrániť
„Nikto za nás nebojoval, len my sami za seba,“ sťažujú sa Škantárovci, ktorí – možno navždy – ostanú v análoch ako poslední olympijskí šampióni v deblkanoe. „Majú pravdu, ale kto by šiel do beznádejného boja bez argumentov?“ reaguje viceprezident Európskej kanoistickej asociácie Miroslav Haviar. „O tom, že vodnoslalomárske mužské C2 skončí ako olympijská disciplína, sa hovorí už roky – chýba mu ženská obdoba a v porovnaní s inými má výrazne nižšiu účasť krajín. Teraz jeho vyradenie MOV nastolil ako požiadavku a nebolo iné východisko. Kanoistika nie je atletika alebo plávanie, to sú športy inej ligy – my nemôžeme vyskakovať…“
Ani streľba nie je prvá liga. Súhlas ISSF s požiadavkou vyradiť najpopulárnejšie aj najstaršie puškové i pištoliarske disciplíny päťnásobný maďarský olympionik a majster sveta Péter Sidi označil za samovraždu. No a nápad nahradiť ich za priam z prsta vycucané súťaže miešaných tímov vyvolal rozkol v hnutí a stal sa témou číslo jeden volebného boja pred kongresom.
„Je to krok vedľa,“ konštatuje dlhoročný prezident Slovenského streleckého zväzu Miloslav Benca. „Miešané tímové súťaže nie sú cesta k spopulárneniu streľby, lebo nemajú tradíciu, ba zatiaľ ani celkom domyslené pravidlá. Myslím si, že ani perspektívu stať sa zaujímavejšie ako ležačková malokalibrovka, vo svete absolútne najrozšírenejšia disciplína, či ľubovoľná pištoľ, ktorej vyradenie mi je úprimne ľúto aj kvôli Pavlovi Koppovi. Som jednoznačne za podporu ženských súťaží, nie však násilne, ale postupne a systematicky. To, že sa streľbe venuje menej žien ako mužov, vyplýva aj z jej podstaty – v našom zväze ich je asi 20 percent.“
Plávanie si z MOV vystrelilo
Olympijským funkcionárom a im podriadeným úradníkom chýba nadhľad a cit pre optimálne riešenie. Nepočúvajú hlasy z dolných poschodí. Zastrašia menších a – veľkí sa im vysmejú.
Vedenie svetovej atletiky po petícii športovcov odmietlo požadované reštrikcie v chôdzi a plávanie si z olympijskej vrchnosti – vystrelilo. FINA poslala do Lausanne návrh, v ktorom k 32 bazénovým súťažiam žiada pridať ďalších desať (aj dve miešané štafety), okrem toho skoky do vody z extrémnych výšok (muži z 27, ženy z 20 m) a v synchronizovanom plávaní „v záujme rodovej rovnosti“ súťaž mužsko-ženských párov…
Médiá hneď začali meditovať, o koľko zlatých viac mohol mať multišampión Michael Phelps (23), keby to platilo skôr. Jeho bývalý tréner Bob Bowman sa len pousmial: „Je veľmi nepravdepodobné, že MOV odsúhlasí rozšírenie programu. Keby predsa, uprednostnil by som mužských 800 a ženských 1 500 m, potom šprinty na 50 m a až nakoniec miešané štafety.“
Plávanie mohlo hrať frajera, lebo v Riu v globále ako jediný šport malo viac ženských než mužských súťaží (24:22) – vďaka dámskemu synchronizovanému plávaniu. Aj provokovať návrhom na jeho doplnenie o mužsko-ženské páry, ktoré predvlani odpremiérovalo na MS.
Prečo nie, keď má miešané dvojice tenis (prvý raz na OH už v r. 1900), bedminton (1996) a krasokorčuľovanie okrem dvojíc (1908) aj tance (1976). Veď umelecké plávanie je tanec vo vode… Proti gustu žiaden dišputát. Miešané, ba ani čisto mužské súťaže v plaveckom „synchre“ by zrejme nemali nižšiu sledovanosť ako ženský box či ženské zápasenie. V jednom, druhom i treťom prípade však vzniká otázka, či olympijské hry majú byť auditóriom na experimenty alebo arénou tradičných, overených a všeobecne populárnych disciplín.
Atletika odmietla diktát
To je kľúčový problém aj miešaných tímových súťaží, ktoré MOV nanucuje federáciám. Ak odsúhlasí všetky návrhy, čo má na stole, v Tokiu ich bude desať: v streľbe tri, v plávaní dve a po jednej v džude, lukostreľbe, modernom päťboji, taekwonde a v triatlone.
Jedenástou mala byť chodecká štafeta 4 × 5 000 m. Výmenou za zrušenie mužskej chôdze na 50 km. Tretím nezmyslom bol návrh zmeny dĺžky kratšej z chodeckých tratí – namiesto 20 km mala merať 21,1 km, ako polmaratón. Taký nápad sa mohol zrodiť len v chorej hlave niekoho, kto si neváži nič okrem bujarosti svojej fantázie.
Napriek tomu nátlaku MOV podľahla aj chodecká komisia IAAF vedená talianskym víťazom OH 1980 na 20 km Mauriziom Damilanom!
Ešteže sa to rýchlo dostalo do uší aktuálnych hviezd. Súperi z Ria, aktéri najdramatickejšieho chodeckého maratónu od premiéry v Los Angeles 1932, na ktorého prvých štyroch miestach skončili atléti zo štyroch kontinentov, sa spojili, spísali petíciu a lobovali, kde sa dalo. Viaceré zahraničné médiá označili za iniciátorov zlatého Mateja Tótha a strieborného Jareda Tallenta, no Slovák preňho príznačne skromne tvrdí, že neexistovali kľúčové osoby: „Kľúčové bolo, že sme sa všetci zmobilizovali. Výdatne pomohol Kanaďan Evan Dunfee, dôležitá bola podpora z USA aj z Fínska a veľmi významnú rolu zohral šéf komisie športovcov IAAF Rožle Prezelj, bývalý slovinský skokan do výšky, ktorý rokoval so všetkými členmi rady vrátane prezidenta Sebastiana Coea. Nakoniec si všetci uvedomili, že Medzinárodná asociácia atletických federácií je dosť silná na to, aby si nedala diktovať od MOV, aké disciplíny majú byť v programe. Ak by teraz dovolila zrušiť chôdzu na 50 km, neskôr by mohlo prísť na rad kladivo, beh na 10 000 metrov…“
Mix tu bol oddávna, ale iný
Vráťme sa ešte k ženám. Aby nedajbože nevznikol dojem, že im niekto upiera rovnocenné právo na športovú slávu.
Jazdectvo má šesť disciplín a všetky sú od OH 1952 dodnes open, spoločné pre mužov aj ženy. Dámy sa hrdo držia v konskom sedle: drezúru vyhrávajú už skoro tri desaťročia (od 1988) a Nemka Isabell Werthová so šiestimi zlatými a štyrmi striebornými predstihla aj legendárneho krajana Reinera Klimkeho, najúspešnejšieho jazdca v olympijskej histórii.
Aj všetky jachtárske súťaže boli až do roku 1988 otvorené pre obe pohlavia – vlani v Riu však už len jedna (Nacra 17). V streľbe súťažili ženy s mužmi v období 1968 – 1980, v brokových disciplínach dokonca ešte aj na OH 1992 – keď však Číňanka Šan Žang v Barcelone ako prvá dáma vystrieľala zlato (v skeete), open éra na strelnici sa skončila. V Atlante 1996 nemohla obhajovať titul, lebo prvú čisto ženskú súťaž v jej disciplíne vypísali až v Sydney 2000.
To len na ilustráciu, že mix bol v športe už dávno, ale iného typu. Nie je šport ako šport, vo väčšine odvetví sú ženy fyziologicky objektívne v nevýhode a open súťaže boli s výnimkou jazdectva riešenie nanajvýš na prechodnú dobu.
Byť „in“ – za každú cenu
Muži nech súperia s mužmi, ženy so ženami, usúdila v osemdesiatych rokoch olympijská vrchnosť a otvorila dámam brány dokorán – v Los Angeles 1984 bežali už aj maratón. Kým v Moskve 1980 súťažili len v 50, v Barcelone 1992 už v 86 a v Sydney 2000 dokonca v 120 ženských disciplínach. Plus v dvanástich otvorených obom pohlaviam (jachting 5, jazdectvo 6 a bedmintonová miešaná štvorhra).
Na prelome storočí však došlo k výmene generácií na čele MOV a aj k zmene filozofie. Hry a náklady na ne napuchli, počet disciplín za dve desaťročia (1980 – 2000) dokonca o tretinu: z moskovských 203 na sydneyských 300. Ukázalo sa nevyhnutné pribrzdiť. Vlani v Riu bolo len o šesť súťaží viac než pred 16 rokmi. Počet ženských napriek tomu narástol o 16 (na 136). Na čí úkor, ukazuje zvyšná časť štatistiky: ubudlo 7 mužských disciplín (161) a 3 miešané (9).
Ďalších sedem mužských disciplín, zdá sa, padne za obeť valcu Bachovej administratívy v najnovšej vlne: jedna veslárska a po tri strelecké a kanoistické. Za naplnením formulky fifty-fifty sa valí ozlomkrky, vytvárajúc dojem, že už včera bolo neskoro. Škrtá mužské súťaže, ktorých ženská obdoba ešte nedozrela na olympijskú úroveň, čo však neznamená, že o nejaký čas nedozreje.
Olympizmus chce byť „in“ a inovuje za každú cenu. Aj v športe však má všetko svoj vývoj a svoj čas.