Rodokmene. Kľúč k pochopeniu rodinnej histórie i veľkých dejín

Kým v Spojených štátoch je pátranie po vlastných predkoch veľkým biznisom, v Európe svoje korene ľudia poznajú menej. V posledných rokoch sa to aj vďaka digitalizácii dokumentov, ale aj väčšiemu záujmu o lokálnu históriu, mení. Aj bez hlbšieho skúmania si pritom takmer každý Slovák vie zostaviť zoznam členov svojej rodiny, ktorý zahŕňa približne sto osôb. Ľudí zostavovanie rodokmeňa vedie nielen k lepšiemu poznaniu (a pochopeniu) rodinného príbehu, ale aj k vyrovnávaniu sa s veľkou históriou. Ako sa na takéto pátranie po minulosti najjednoduchšie vydať svojpomocne?

17.06.2018 06:00
fotografie, rodina, rodokmeň, spomienky Foto:
Pri zostavovaní rodokmeňa treba začať v rodinných archívoch a pri spomienkach starých rodičov.
debata (14)

Záujem o rodokmene v USA je pochopiteľný. Krajinu s populáciou, ktorá je zložená najmä z imigrantov, ženie k pátraniu po koreňoch zvedavosť, ale aj túžba po nejakej prapôvodnej identite. Záujem ešte zvyšuje marketing firiem živiacich sa komerčným vyhľadávaním predkov. Kým v minulosti si vo veľkom zisťovali vlastné korene predovšetkým potomkovia európskych prisťahovalcov, dnes tak robí celá populácia. Pokrok v genetike dnes umožňuje pátranie aj Afroameričanom, ktorých predkovia prišli do Nového sveta ako otroci. Moderné metódy vedia určiť ich pôvod z jedného z deviatich afrických regiónov.

V Európe ma zostavovanie rodokmeňov ešte oveľa dlhšiu tradíciu, ale viaže sa najmä na kráľovské a šľachtické rodiny. Britský publicista Simon Winder napríklad v knihe Danubia rozoberá, ako sa v stredoveku králi snažili do svojich rodokmeňov zakomponovať slávne postavy histórie, aby ich rod získal na prestíži. Ak teda pochádzate zo šľachtického rodu, vaša šanca na riadne rozvetvený rodokmeň sa rapídne zvyšuje. "Neurodzení“ sa vedia dopátrať obvykle len do 19. storočia. Aj s pomocou profesionálov a pri všetkej húževnatosti sa však v mnohých prípadoch nedostanú ďalej ako do storočia osemnásteho.

V poslednom čase akoby si ľudia začali uvedomovať, že v tomto prípade nemusí ísť o kvantitu, ale o kvalitu. Už len dvadsiate storočie bolo natoľko turbulentné, že zostavenie rodokmeňa len z tohto obdobia odhalí mnohé rodinné príbehy, ktoré sa z rôznych príčin vytesnili, či sa na ne akosi zabudlo. Alebo vyrozpráva, ako sa malé rodinné dejiny prekrížili s tými veľkými (neraz tragicky). K hľadaniu histórie inšpiruje v Európe aj literatúra – napríklad rôzne monografie lokálnych historikov, v ktorých sa často vyskytne príbeh zaujímavého predka, ktorý odštartuje zostavovanie celého rodokmeňa.

Niečo podobné sa stalo aj po vydaní slovenského prekladu knihy Smrť v bunkri od rakúskeho spisovateľa Martina Pollacka. "Odkedy som knihu preložil, ozvali sa mi viacerí ľudia, ktorým som sprostredkoval aj kontakt s autorom. Prečítali si knihu a pasáže zo Slovenska im pripomenuli alebo objasnili niečo z vlastných rodinných príbehov či historických skúmaní,“ vyjadril sa jej prekladateľ Michal Hvorecký. Pollackova kniha rozpráva príbeh autorovho biologického otca Gerharda Basta, presvedčeného nacistu, gestapáka a esesáka. So Slovenskom Basta spája jeho brutálne pôsobenie na našom území po potlačení Povstania.

Kniha teda pomáha utriediť si spomienky aj u rodín Bastových obetí: „Prihlásila sa aj vnučka zavraždenej Slovenky, ktorá v zime 1944 vo svojom malom kamennom dome v osade Bully ukryla sedem Židov. Niekto ju však udal. 16. januára 1945 dedinu, zasypanú snehom, prehľadali príslušníci Sonderkommanda 7a, ktorému velil práve Pollackov otec,“ dodal Hvorecký. Kniha napokon inšpirovala aj filmárov Martina Šulíka a Mareka Leščáka pri tvorbe scenára ich nového filmu Tlmočník, ktorý je postavený práve na pátraní po vlastnej rodinnej histórii.

Málo sa rozprávame

O tom, že odhalenia z rodinnej minulosti môžu mať na jedinca aj zásadný vplyv, zase svedčí príbeh bývalého maďarského europoslanca za extrémistickú stranu Jobbik Csanáda Szegediho. Rodák z Miškovca kedysi dokonca prišiel na ustanovujúce zasadnutie Európskeho parlamentu v uniforme (okrem iného aj) antisemitskej Maďarskej gardy. Neskôr však vyšlo najavo, že sám má židovský pôvod. Potom sa ho snažil utajiť, dokonca ponúkol úplatok, aby informácia nebola zverejnená. Napokon začal skúmať svoje korene, ospravedlnil sa za antisemitské vyjadrenia a po svojej identite ďalej pátra v Izraeli.

Szegedi je tiež príkladom toho, ako málo sa dnešné rodiny rozprávajú o svojej minulosti. Stačilo totiž, aby sa europoslanec dávnejšie porozprával so svojou vlastnou babkou, ktorá mala dokonca na ruke vytetované číslo z koncentračného tábora Auschwitz. Na to, že sa rodiny málo rozprávajú, upozornila vo svojom dokumentárnom filme Zatopené aj antropologička z Ústavu etnológie SAV Soňa G. Lutherová. Snímka je príbehom rodiny, ktorá kedysi vlastnila kaštieľ v liptovskej obci Parížovce, o ktorý ich najskôr dočasne pripravil Slovenský štát a neskôr definitívne komunistické Československo – zatopením obce Liptovskou Marou.

"Dve staršie dámy, ktoré boli vlastne pamätníčkami a nositeľkami tohto príbehu v rodine, bolo náročné presvedčiť, aby o ňom hovorili. Bolo to najmä kvôli traume, ktorá sa im s príbehom spájala. Vo svojom veku k tej téme pristupovali spôsobom – už to nevyťahujme. Ale možno si neuvedomovali, že v rodine ten príbeh žije, i keď podvedome, potlačený,“ hovorila Lutherová. Otvárať rodinné trináste komnaty síce môže byť bolestné, ale aj očisťujúce pre ďalšie generácie. A presne tu by sa malo začať pátranie po rodinnom rodokmeni. Ústnymi výpoveďami pamätníkov – kto bol kto. Je to také jednoduché…

Takýmto spôsobom sa dá naozaj ešte aj dnes zachytiť celé 20. storočie. "Podľa mojich skúseností bežný slovenský občan pozná svojich štyroch starých rodičov a osem prarodičov, takže sa spravidla nemusí ,pátrať' v matrikách po roku 1900,“ povedal dávnejšie pre Pravdu profesionálny genealóg Peter Nagy. Pri zvýšenom úsilí a s pomocou dokumentov sa ľudia vedia dopátrať približne do konca 18. storočia. Ďalej to už ide zložitejšie, keďže zachované matriky od 16. do konca 18. storočia má asi len tretina, nanajvýš polovica farností. Navyše sú zle čitateľné a ťažko sa s nimi pracuje.

Mormóni aj knižnice

Ako teda pátrať za hranicami 20. storočia? Genealogické pátranie sa obvykle začína na stránke FamilySearch, v najväčšej databáze údajov potrebných na zostavovanie rodokmeňov. Je to pozoruhodný projekt Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, vo svete známych aj pod názvom mormóni. Spustili ho v roku 1894, vtedy ešte pod názvom Genealogická spoločnosť Utahu (GSU), a na mikrofilmy začali zbierať údaje z matrík a iných záznamov už pred ôsmimi desaťročiami – v roku 1938. V roku 1999 odštartovali aj web familysearch.org, ktorý je odvtedy prvou webovou zastávkou pri pátraní po predkoch.

Pátranie po rodinnej histórii je aj témou... Foto: GARFIELD FILM
tlmočník Pátranie po rodinnej histórii je aj témou aktuálneho filmu Tlmočník.

Portál pokrýva aj Slovensko. V roku 2013 napríklad do jeho databázy pribudlo až 1,7 milióna nových záznamov zo Slovenska. Sprístupnili sa vtedy slovenské dáta z matrík pochádzajúcich z rokov 1592 až 1910. Vďaka práci tisícov dobrovoľníkov z celého sveta môžete v záznamoch vyhľadávať pomocou klasického prehliadača, keďže dáta nie sú len naskenované, ale aj zindexované. Po zadaní celého mena predka sa zobrazia záznamy o danej osobe (pokiaľ existujú), a to nielen zo starých matrík, ale aj z iných verejne dostupných zdrojov (ktoré sa s digitalizáciou štátnych správ stále rozširujú).

FamilySearch nie je však jediným zdrojom. V posledných rokoch vznikali aj iné projekty na budovanie rodokmeňov. Spomeňme napríklad web MyHeritage, ktorý na internete pôsobí už pätnásť rokov. Jeho výhodou je, že vie spájať vetvy rôznych užívateľov, a tak keď niekto z vašich vzdialených príbuzných už starostlivo vypracoval rozvetvený rodokmeň, môžete sa k jeho vetve pripojiť a ušetriť si veľa práce. Mnoho užitočných informácií možno nájsť aj na slovenskom webe geni.sk či na stránkach profesionálnych genealógov. K výskumu môžu dopomôcť aj klasické sociálne siete ako Facebook (príbuzní v zahraničí).

Ak pátrate po príbehoch, dobrým zdrojom môžu byť aj digitalizované archívy knižníc a múzeí, ktoré tiež v poslednom období spravili pokrok. Netreba sa pritom spoliehať len na zahraničné zdroje, povedzme slovenská Univerzitná knižnica má už na prehľadnom portáli digitalna.kniz­nica.info naskenovaných viac ako 85-tisíc periodík. Takisto tam môžete vyhľadávať podľa mena príbuzného. Napokon, takýto spôsob hľadania príbehov využíva aj spisovateľ Pollack: "Kedysi sa do novín naozaj dostalo všetko, je to fantastický materiál, najmä z toho obdobia, keď boli jediným médiom,“ povedal v rozhovore pre Pravdu.

Stopy v archívoch aj DNA

Ak nadšencovi o rodinnú históriu nestačia internetové zdroje, stále sa môže vybrať bádať pomocou klasických "offline“ genealogických zdrojov. K nim patria napríklad štátne archívy v Bratislave, Ivanke pri Nitre, Bytči, Banskej Bystrici, Košiciach, Prešove a Levoči. Podrobný inventár cirkevných matrík sa dá nájsť v knihe Cirkevné matriky na Slovensku zo 16. až 19. storočia. A keďže matriky sú písané archaickým rukopisom spravidla latinsky a maďarsky a používajú sa dobové názvy obcí, je dobré si zaobstarať aj príručku Názvy obcí Slovenskej republiky (Vývin v rokoch 1773 – 1997).

Kým v USA funguje spoločné povedomie o Američanoch a genealogické výskumy ľuďom len pridávajú "bonusovú“ identitu krajiny predkov, v Európe môže takéto pátranie fungovať opačne. Aj krátka výprava za koreňmi odhalí, že Starý kontinent nie je postavený na generáciami ukotvenými národmi, ale že relatívne nedávno bol pestrou zmesou národností i vierovyznaní. Napokon, potvrdzuje to aj ďalšia vetva pátrania po minulosti – tzv. genografický test DNA, ktorý dnes človeku napovie, z akej zo skupín prapredkov Európanov pochádzal.

© Autorské práva vyhradené

14 debata chyba
Viac na túto tému: #rodina #rodokmeň #predkovia #tlmočník #mormóni