Dievča z Galanty dopísalo horor po Anne Frankovej

, 06.02.2020 06:00
Sheindi Ehrenwaldová
Sheindi Ehrenwaldová na vernisáži v Nemeckom historickom múzeu v Berlíne.Vo vitríne sú vystavené lístky, na ktoré písala to, čo ako mladé dievča prežívala v období holokaustu. Autor:

Desaťročia sa o svojom unikátnom písomnom svedectve nikomu nezdôverila. Nečudo. Nechcela si otvárať jazvy na srdci, lebo prežila peklo v nacistickom Auschwitzi. Nakoniec sa však rozhodla vyjsť s pravdou von. „Čoskoro zomriem a nechcem, aby sa zabudlo na ľudí, čo boli zavraždení,“ povedala 90-ročná Sheindi Ehrenwaldová pre stanicu Deutsche Welle. Rodáčka z Galanty poskytla Nemeckému historickému múzeu dovedna 54 strán poznámok, ktoré si písala od deportácie do hitlerovskej továrne na smrť.

Galanta mala počas druhej svetovej vojny viac ako štyri tisíc obyvateľov, pričom výraznú časť tvorili Židia. V meste, ktoré Československo stratilo po Viedenskej arbitráži a dostalo sa pod kontrolu Maďarska, ich žilo zhruba 1200. Medzi nimi aj dievča Sheindi. Keď sa začali deportácie, mala 14 rokov. „Balíme sa. Každý má niečo v rukách. Rýchlo, rýchlo. Dvere sa zabuchli. Počula som kľúče v zámkoch… Kus môjho srdca sa zlomil,“ poznamenala si na papier v júni 1944, keď ju s rodinou odvliekli z Galanty. V noci bolo počuť búchanie na dvere. Maďarskí žandári prišli s príkazom, aby židovská rodina opustila bydlisko. „Otec otvoril dvere, traja žandári mu nariadili odísť z domu,“ uviedla Sheindi s tým, že sám sa so slzami obrátil k príbuzným a prosil ich, aby neplakali. Prízvukoval im, aby boli silní, ubezpečoval, že sa čoskoro vrátia. Jej rodičia však nakoniec boli medzi tými, čo počas holokaustu zahynuli.

Život sa zrazu začal rúcať. Otec, ktorý mal 54 rokov, vlastnil obchod s vínom, v ktorom mu vypomáhala o štyri roky mladšia manželka. Sheindi bola druhé najmladšie dieťa vo viacpočetnej rodine. V Galante žila pod jednou strechou s dvoma staršími bratmi, ktorí mali 17 a 25 rokov, a s dvoma sestrami vo veku 12 a 20 rokov.

Diabolskú úlohu povraždiť v koncentrákoch všetkých Židov z Maďarska Adolf Hitler zveril na jar 1944 Adolfovi Eichmannovi. Esesáci najprv vyplienili v Galante židovské obchody, Židia museli nosiť žlté hviezdy na oblečení a čoskoro ich Nemci v spolupráci s maďarskými žandármi začali deportovať.

Z Nových Zámkov do Auschwitzu

Mladučkú Millerovú, ako sa Sheindi volala zaslobodna, spolu s členmi jej rodiny odvliekli do Nových Zámkov. Nacisti v tomto meste zhromažďovali Židov z okolia, aby ich v dobytčích vagónoch odviezli do Auschwitzu. „Ženy museli ísť doprava a muži doľava, aby ich skontrolovali v malej búdke. Časť batožiny išla do vagóna, časť odhodili. Keď som žiadala o vrátenie vecí, hodili mi ich do tváre,“ napísala si do denníka. Židia už pred deportáciou prišli o všetky cennosti – Nemci ich obrali o všetky šperky a peniaze.

Cesta v dobytčiaku bola otrasná. Vlak musel prejsť do Auschwitzu približne 350 kilometrov a vo vagóne dostali Židia len dve vedrá. Jedno s vodou, druhé slúžilo ako záchod. „45. To je naše číslo,“ uviedla si Sheindi do denníka o počte Židov natlačených v dobytčiaku. „Svetlo preniká len cez štyri okienka. Vnútri to vyzerá ako väzenie,“ pokračovalo dievča, ktoré snívalo, že v dospelosti sa stane učiteľkou.

O nemeckej nenávisti proti Židom svedčí zmienka o tom, čo sa stalo, keď esesáci zistili, že jednej matke v dobytčiaku zomrelo vyčerpané dieťatko. Vytrhli jej ho z náručia a vyhodili z vagóna ako odpad. „Úbohá mamička, ani nebude vedieť, kde bude pochované,“ poznamenala si Sheindi.

Jej denník má neopísateľne veľkú historickú hodnotu. Nevie sa o nikom inom, kto by riskoval život, aby si robil poznámky o nacistickom pekle priamo v Auschwitzi, čo Sheindi dokázala. Jej denník sa totiž neskončil po odvlečení z Galanty do Nových Zámkov a naložení do vlaku. O tragickom osude naďalej písala na lístočky. „Sheindin denník sa začal vtedy, keď sa ukončil denník Anny Frankovej,“ povedal pre noviny Wall Street Journal jeden z kurátorov výstavy v berlínskom múzeu Thomas Jander.

Franková bola židovské dievča, ktoré sa s rodinou skrývalo v byte v Amsterdame. O živote v úkryte si Anna písala denník, ktorý sa neskôr, po skončení vojny, stal knižným bestsellerom. V skrýši žila do leta 1944, keď ich vyzradili a následne poslali na smrť do nacistického koncentráku. Dá sa teda bez zveličenia povedať, že Sheindi Ehrenwaldová dopísala horor po Anne Frankovej.

Sheindi Ehrenwaldová v mladosti.
Sheindi Ehrenwaldová v mladosti. Autor: Nemecké historické múzeum

Sestru uchmatol sadistický doktor

Zápisky dievčaťa z Galanty sú zvlášť cenné v súvislosti s bojom proti popieraniu holokaustu. Je to jedinečné autentické svedectvo priamo z dejiska nacistického zabíjania Židov v Auschwitzi. Lístočky, ktoré napísala, skrývala v baraku v škárach steny.

Sheindi si hneď uvedomila, že z dobytčiaku ju vyhnali na územie hrôzy. Židia museli prejsť takzvanou selekciou. Niektorých vybrali na otrocké práce, iných poslali na smrť do plynových komôr. Z niektorých ešte urobili pokusné myši slúžiace sadistickým experimentom. Sheindinu 12-ročnú sestru Dori si vybral doktor Josef Mengele na svoje šialené pokusy. Vykonával ich hlavne na deťoch. Dori sa z Auschwitzu už na slobodu nevrátila…

Prvé chvíle v tomto nacistickom koncentráku Sheindi opísala tak, ako o nich hovoria tí, čo so šťastím prežili tamojšie hrôzy. Deportovaní sa museli vyzliecť donaha, dezinfikovali ich, oholili im hlavy. A samozrejme, každému na predlaktie vytetovali číslo. Sheindi, ktorá vyzerala, že má viac ako 14 rokov, začala otročiť vo fabrike na výrobu zbraní a munície.

Zostala nažive, ale mohla sa aj zblázniť. Veď väčšina členov rodiny hneď zahynula v plynových komorách. Keď sa druhý deň v Auschwitzi zobudila, cítila neznesiteľný zápach. „Spaľujeme vašich rodičov,“ oznámil esesák mladým židovským väzňom. Auschwitz prežili z rodiny len Sheindi a jej staršia sestra.

Bála sa Nemcov, teraz je rada, že si ju čítajú

Ehrenwaldová po skončení druhej svetovej vojny emigrovala do Izraela, kde dodnes žije v Jeruzaleme. Zápisky mala uložené v kuchyni v kredenci. V minulom roku sa o nich konečne zmienila jednému známemu. Prikývla, aby kontaktoval redakciu najčítanejších novín v Nemecku. Dvaja reportéri denníka Bild navštívili Ehrenwaldovú a tá súhlasila, aby jej poznámky zverejnili. Následne sa dostali na výstavu do berlínskeho múzea, ktorú sprístupnili krátko pred 75. výročím oslobodenia Auschwitzu 27. januára 1945.

Prečo sa lístočky vlastne dostali do múzejnej vitríny v Nemecku? Ehrenwaldová jasne naznačila, že sa obáva nárastu prejavov antisemitizmu v Európe. „Keď som písala denník, najväčší strach som mala z toho, že by si ho mohli prečítať Nemci. Teraz, po 76 rokoch, je mojou najväčšou radosťou, že si ho Nemci čítajú,“ povedala pre Wall Street Journal.

Otázky a odpovede

Kedy sa Židia na okupovanom slovenskom území stali obeťami deportácie do Auschwitzu?
Ucelený obraz o ich tragédii podáva kniha s názvom Holokaust na južnom Slovensku, ktorú napísali Tomáš Lang a Sándor Strba. „Z území pod maďarskou jurisdikciou sa deportácie uskutočnili od polovice mája do júla 1944 ako akcia organizovaná a koordinovaná skupinou Adolfa Eichmanna a uskutočnená výlučne maďarským žandárstvom a políciou v podmienkach faktickej nacistickej okupácie po 19. marci 1944,“ uvádza sa v anotácii na webovej stránke holokaust.cz. Maďarsko ovládalo veľkú časť Slovenska po Viedenskej arbitráži z 2. novembra 1938, keď Nemecko a Taliansko prinútili Československo vzdať sa území obývaného prevažne maďarsky hovoriacimi ľuďmi.

Koľko Židov žilo na slovenskom území, ktoré zabralo Maďarsko?
Bolo ich dovedna viac ako 26-tisíc. Najviac Židov sa nachádzalo v Košiciach, Leviciach a Lučenci. Až takmer polovicu z celkového počtu tvorili košickí Židia, čo bola približne pätina obyvateľov mesta.

Ako vyzeral holokaust v Maďarsku, ktorý tak postihol aj slovenských Židov na okupovaných územiach?
Nacisti rozhodli, že v Maďarsku nesmie zostať nažive ani jeden Žid. Vychádzalo to z ich hrôzostrašnej predstavy o takzvanom konečnom riešení židovskej otázky. Esesák Eichmann (na snímke), ktorý dohliadal na deportácie, bol zodpovedný za odvlečenie viac ako 300-tisíc Židov do Auschwitzu z celého vtedajšieho Maďarska. Mnohých ďalších odvliekli inam (dokopy ich bolo až 440-tisíc), veľa poslali na otrockú prácu do Rakúska, aby budovali vojenské zákopy.

Kadiaľ viedli transporty do nacistickej továrne na smrť?
Treba zdôrazniť, že utrpenie židovských väzňov bolo obrovské, lebo vlaky obchádzali Slovenský štát. Bez jedla a iba s vodou ich vlaky viezli niekoľko dní z Érsekújváru, čiže z Nových Zámkov, ako sa vtedy oficiálne volali, cez Budapešť, Miškolc, Košice až do cieľa, ktorým bol koncentrák v Auschwitzi. Transporty vypravovali aj z týchto a iných miest, trasa z Nových Zámkov bola najdlhšia, a preto najviac úmorná. (Na snímke z Budapešti žena zapaľuje sviečku pred mramorovou stenou, do ktorej sú vytesané mená zavraždených Židov. Je to pamätník na pôde niekdajšej synagógy.) Hrôzy holokaustu so šťastím prežilo len pár tisíc Židov z vtedajšieho Maďarska.

(čap)

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Denník Anny Frankovej #75. výročie oslobodenia Auschwitzu
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku