Zíde z očí, zíde z mysle. Keď Európska únia pred štyrmi rokmi uzavrela dohodu s Tureckom, ktorá má brániť utečencom v snahe dostať sa do Európy, lídri EÚ si pochvaľovali, ako dohoda funguje a ako krajnej pravici vzali vietor z plachiet. Nápad Európskej komisie uľahčiť situáciu Grécku a Taliansku prerozdelením ľudí, ktorí hľadajú azyl, medzi jednotlivé štáty EÚ, tiež postupne zapadol prachom.
Lenže ľudia, ktorí ušli zo svojich domov, a to nie bezdôvodne, nezmizli. A Turecko sa rozhodlo vydierať a opäť skúšať vnútornú silu európskeho bloku.
Hanbím sa
Lesbos je zabudnutý ostrov. Utečenci aj miestni obyvatelia sú tam nechaní napospas osudu. Na tomto gréckom ostrove v Egejskom mori neďaleko Turecka, ktorý má asi 80-tisíc obyvateľov, žije približne 27-tisíc utečencov. Utečenecký tábor Moria je podľa denníka Vanguardia ako mesto. V lese medzi blatom a odpadkami.
„Ako Európanka sa hanbím za to, čo som na Lesbose videla. Ale hlavne sa hnevám. Pretože to, čo tu riešime, nie je prírodná katastrofa ani epidémia, ale dôsledok vedomého rozhodnutia európskych lídrov nechať ľudí žiť v takých podmienkach,“ napísala vo svojom blogu po návrate z Lesbosu Caroline Willemenová. Rok tam pracovala ako koordinátorka projektov organizácie Lekári bez hraníc a neskôr ako dobrovoľníčka.
„Liečime deti s infekciami dýchacích ciest a potom ich posielame späť do stanov. Pomáhame ľuďom, ktorí prežili mučenie a trpia posttraumatickou stresovou poruchou, ale potom ich pošleme späť do kontajneru, v ktorom sú s ďalšími 15 cudzími ľuďmi. Staráme sa o ženy vo vysokom stupni tehotenstva a vieme, že každá z nich bude tri dni po pôrode aj s bábätkom v stane. Už nevieme, čo povedať zúfalým rodičom alebo vydeseným tínedžerom. Stojíme pri nich ako zdravotné sestry, tlmočníci, psychológovia, lekári. Ale nedokážeme vyriešiť skutočné príčiny ich beznádeje,“ napísala Willemenová.
Humanitárni pracovníci a dobrovoľníci sú podľa nej unavení a zúfalí. Mladí dobrovoľníci majú nočné mory. Willemenovej zostali v pamäti mnohí ľudia: „Spomínam si na chlapca, ktorý prežil mučenie s vážnymi psychickými následkami, ako pevne zvieral svoju Bibliu a malý batoh. Vôbec nerozprával, ale naraz ma nesmelo a váhavo objal. Rozmýšľam, s kým hovorí, keď ho v noci prebudí samota a strach… Spomínam si na iránsku matku s dvoma dospievajúcimi dcérami, pre ktoré som hľadala nejaké suché ponožky, nohavice a spodnú bielizeň. Trvali na tom, že sveter nepotrebujú. Hovorím si, či im v noci v stane nie je zima, či im ten sveter nechýba… Spomínam na svojich kolegov, z ktorých mnohí sú tiež utečenci, a rozmýšľam, kde berú energiu dávať drobné čriepky nádeje ľuďom v tábore.“
Krajná pravica na koni
Na piatich gréckych ostrovoch uviazlo vyše 40-tisíc utečencov. Sú v táboroch, ktoré boli pripravené len pre šesťtisíc ľudí. Niektorí v nich žijú už niekoľko rokov. V zlých podmienkach a psychicky na dne. V stave, keď sa niektoré deti pokúšajú o samovraždu…
„Tábory sú preplnené, všetky majú prekročenú kapacitu, niektoré aj niekoľkonásobne. Nemajú dostatočné hygienické zázemie, nie sú pripravené na chlad, mnoho ľudí je v nezateplených stanoch. Chýba lekárska starostlivosť, psychologická pomoc, netečie tam teplá voda,“ vymenúva pre Pravdu niektoré z hlavných problémov Marie Heřmanová z českej mimovládky Pomáhame lidem na útěku. Táto mimovládka tam cez miestne organizácie poskytla humanitárnu pomoc, českí dobrovoľníci dopravili niekoľko dodávok pomoci do tábora Vial na ostrove Chios.
Heřmanová však upozorňuje, že prístup do niektorých táborov je od minulého týždňa obmedzený, čo „znamená, že sú de facto odrezané od základnej pomoci“.
Grécka vláda navyše pozastavila možnosť žiadať o azyl, čo kritizovala aj eurokomisárka pre vnútro Ylva Johanssonová a Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov. Podľa Heřmanovej je celý systém dlhodobo preťažený a na vybavenie žiadosti sa čaká aj dlhšie ako rok. „Mimoriadne dlho sa čaká už na samotnú registráciu do systému,“ dodáva.
Dráma, od ktorej veľká časť Európy dlhodobo odvracia zrak, sa pritom stupňuje. Koncom februára Turecko oznámilo, že prestáva plniť dohodu s EÚ a nebude brániť utečencom v snahe dostať sa do Európy. Tisíce ľudí sa vydali na cestu a na území medzi Gréckom a Tureckom sa stali rukojemníkmi sporu a vydierania Ankarou. „Asi najdôležitejším ponaučením je, že Európa si musí uvedomiť, ako s ňou môže Turecko manipulovať. Bolo len otázkou času, kedy Ankara prestane dohodu dodržiavať. A hoci počty prichádzajúcich ľudí sa významne nezdvihli, opäť nastala mediálna a verejná panika,“ myslí si Heřmanová.
Jedným z dôsledkov tejto situácie je aj vyostrené napätie na gréckych ostrovoch s utečeneckými tábormi, rastúca xenofóbia, potýčky miestnych obyvateľov s utečencami a humanitárnymi pracovníkmi. Ťaží z toho krajná pravica. Minulý víkend na Lesbose ktosi zapálil denné centrum pre utečencov…
Vzťah k utečencom a humanitárnym pracovníkom na ostrovoch sa za vyše štyri roky zmenil. „Miestni ľudia boli spočiatku pomerne ústretoví. Na ostrovoch vzniklo niekoľko iniciatív miestnych ľudí, ktorí sa snažili utečencom pomáhať. Obyvatelia ostrova Lesbos boli v roku 2015 nominovaní na Nobelovu cenu za mier,“ spomína Heřmanová. Situácia sa však zmenila, keď utečenci po dohode EÚ s Tureckom v podstate uviazli na gréckych ostrovoch a systém ich prerozdelenia medzi štáty EÚ zlyhal. „Aktuálna situácia, keď sa miestni ľudia búria, je pomerne logickým dôsledkom, došla im trpezlivosť. A využívajú to rôzne radikálne skupiny,“ dodáva.
Kto pomôže?
Kto pomôže utečencom v Grécku a zároveň miestnym ľuďom? Nemecko tento týždeň oznámilo, že z gréckych utečeneckých táborov prevezme 1 500 detí do 14 rokov, ktoré sú bez sprievodu alebo potrebujú urgentnú zdravotnú pomoc. „Určite to pomôže 1 500 konkrétnym deťom. Zo systémového hľadiska to však situáciu nerieši. Ak by Nemecko týmto inšpirovalo ďalšie krajiny, niečo by to mohlo znamenať,“ myslí si Heřmanová.
Podľa nej nie je iné riešenie, ako prevziať zvládnuteľný počet ľudí, ponúknuť im spravodlivý azylový proces a domov v jednotlivých členských štátoch EÚ. Grécko to samo nemôže zvládať, a navyše je pod tlakom na ochranu vonkajšej hranice EÚ. Niektoré štáty, ako Česko a Slovensko, reagujú tým, že posielajú svojich policajtov na ochranu hraníc. Slovensko ich na grécko-tureckú hranicu vysiela osem. „Bohužiaľ to vôbec nič nerieši. Ak by sa turecký prezident Erdogan skutočne rozhodol, že všetkých utečencov pošle do Grécka, čo by títo policajti robili? Naozaj by na hraniciach strieľali do ľudí?“ pýta sa Heřmanová.
Niektorí utečenci možno aj ľutujú, že sa vybrali do Európy, ktorú si asi predstavovali inak. „To neviem. Z tých utečencov, ktorých som osobne stretla na tzv. balkánskej trase, väčšina neľutovala. Pretože by sa aj tak nemali kam vrátiť. Odišli preto, že doma zostať nemohli,“ uzatvára Heřmanová.