Podľa objaviteľov predsa len existuje limit, do akého sa môžu stavovce počas evolúcie zmenšovať. Jednoducho, každá miniaturizácia narazí na problém s priestorom. „Je to ako keď sa sťahujete z veľkého domu do malého bytu, no nevyhodíte pritom žiadne veci. Tieto potom niekam musíte dať,“ naznačil pre časopis National Geographic herpetológ Mark David Scherz z Postupimskej univerzity v Nemecku.
„Pri stavovcoch poznáme extrémne veľkostné rozpätie. Na jednej strane sú veľryby, ktoré merajú 25 metrov, a potom drobné tvory, ktoré majú približne 10 milimetrov. Všetky majú podobnú stavbu tela ako my, ľudia. Hlavu, chrbticu, sústavu orgánov, cievnu sústavu. U živočíchov, ktoré sú podobne veľké ako my, si to ľahko predstavíme, ako to u nich funguje. Ale ako to dokáže fungovať u obrovských veľrýb? A ako to môže fungovať u tých maličkých chameleónov? Ako v ich tele môže prúdiť krv? Je to fascinujúci výskum!“ mieni herpetológ Daniel Jablonski z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. S objaviteľmi nanochameleóna spolupracuje.
Pri miniaturizácii si príroda vie poradiť rôzne. U niektorých druhov nedochádza k úplnému zrastaniu kostí, znižuje sa počet stavcov chrbtice, počet prstov. „Lenže pri takejto extrémnej miniaturizácii narazíte na hranice. Tie určuje napríklad veľkosť samotných buniek. Nemôžeme si predstavovať, že všetko sa bude miniaturizovať donekonečna,“ upozorňuje herpetológ.
Foto: DANIEL JABLONSKI
Prečo sa vlastne chameleón tak zmenšoval? Odpoveď sa skrýva pri pohľade na Madagaskar. Je to izolovaný ostrov, no najmä, má za sebou zaujímavý geologický, environmentálny a klimatický vývoj, ktorého výsledkom je mimoriadna pestrosť tropických lesov. Pre plazy, ktoré majú obmedzenú migračnú schopnosť, to znamená množstvo prirodzených bariér v krajine. A práve to podmienilo rozmanitosť druhov.
Chameleón Brookesia nana obsadil prostredie, ktoré bolo „voľné“. Nežije v korunách stromov, ale pohybuje sa na „prízemí“ dažďového pralesa. Skrýva sa v listoch trávy. Jej šuchot mu prezradí blížiaceho sa predátora. Aby sa zachránil, rýchlo spadne do podrastu a padanky.
Brookesia nana je úzkym príbuzným ďalšieho drobného chameleóna Brookesia micra, ktorého objavil rovnaký tím herpetológov v roku 2012. Brookesia micra je asi o 15 milimetrov väčší chameleón. Je však Brookesia nana naozaj najmenším stavovcom?
Daniel Jablonski pripomína, že na Sumatre existuje rybka Paedocypris progenetica, ktorá v dospelosti dosahuje iba deväť až desať milimetrov. V uplynulých rokoch sú pomerne časté opisy miniatúrnych jašterov alebo žiab žijúcich v tropických oblastiach. „Na Borneu v Malajzii som pozoroval žaby rodu Microhyla. Už ich názov napovedá, že sú veľmi drobné. Niektorí zástupcovia tohto rodu sa dokonca rozmnožujú v kalichoch mäsožravých rastlín!“ prezrádza herpetológ.
V mieste, ktoré je smrtiace pre hmyz, kde rastlina vylučuje šťavy, ktorými svoje obete pomaly rozkladá, tieto žaby kladú vajíčka, vyliahnu sa žubrienky, ktoré v kalichu plávajú, kým z nich nevyrastú dospelé jedince. Ďalšie podobne úžasné miniatúrne stvorenia však vedci možno nestihnú preskúmať. Zmiznú.
Ak prídeme o biodiverzitu, vyhynieme.Daniel Jablonski, herpetológ
Plazy vo všeobecnosti ohrozuje používanie chémie. Živia sa hmyzom a ten sa ľudia z prostredia snažia masívne vykynožiť najmä chemickými prostriedkami. „Nepriamo to likviduje plazy. Ohrozuje ich však aj strata životného prostredia,“ upozorňuje herpetológ. Odlesňovanie ohrozuje aj chameleóna Brookesia nana, hoci madagaskarské pohorie Sorata, kde plaza našli, získalo nedávno ochranu. No ak sa podľa herpetológa Scherza výrazne nezmení ekonomická budúcnosť Madagaskaru, pre divočinu nie je veľa nádeje. „Ľudia musia niečo jesť.“
Obojživelníky na celom svete zasa decimuje plesňovité ochorenie. „Táto choroba pochádza z juhovýchodnej Ázie. S obchodom a transportom obojživelníkov sa rozšírila do všetkých svetadielov. V Kostarike preto vyhynuli niektoré druhy, pre túto chorobu miznú celé populácie obojživelníkov v strednej Afrike,“ prízvukuje herpetológ Jablonski.
Zo slovenskej krajiny sa vytrácajú úplne bežné druhy. Skokan hnedý, typický obyvateľ podhorských oblastí a pahorkatín, bukových lesov, sa vytráca. Dokonca aj jašterica obyčajná, obyvateľ každej záhradky.
Na celom svete sa ľudská populácia čoraz viac tlačí k prírode. Pôvodné lesy, mokrade či lúky sa menia na poľnohospodársku pôdu, územie s divočinou sa zaberá pre výstavbu. „Človek sa tlačí do prirodzených habitatov, ktoré neboli osídlené, čo prináša negatíva aj pre človeka. Stretáva sa so zoonózami a z nich nie je ďaleko ku koronavírusom. Všetko so všetkým súvisí. Príroda by mala byť maximálne chránená, ako sa len dá. Precestoval som toho dosť a vidím na celom svete, že prichádzame do interakcií, ktoré nie sú dobré,“ varuje herpetológ.
Strácanie aj tých najminiatúrnejších druhov môže mať podľa neho katastrofálne následky. „Ak prídeme o biodiverzitu, vyhynieme. Pretože sieť je taká komplikovaná, prepojená. Ani si neuvedomujeme, čo nás môže zničiť. Nevieme, za akú nitku na sieti potiahneme.“