Predchodca súčasného WC papiera sa začal v Harmanci vyrábať dokonca ešte skôr. Podľa kroniky obce už v roku 1899. Bol to skladaný toaletný papier s jednou stranou hladkou a druhou drsnou. Ľudia, ktorí zažili socializmus, ho poznajú pod názvom Japan. Nemohol byť snehobiely ako dnešné kotúčiky, lebo na jeho výrobu sa používala nebielená buničina a drevovina.
Revolúciu v osobnej hygiene vôbec a v „hygiene vylučovania" zvlášť prinieslo aj na územie Slovenska zriaďovanie prvých mestských vodovodov a kanalizácie koncom 19. storočia. Podľa historika Bratislavy Štefana Holčíka sa vďaka tomu mohli suché záchody – ľudovo nazývané budáre – a prenosné „záchodové" stoličky postupne nahrádzať splachovacími záchodmi.
Pravda, na začiatku sa splachovalo len vylievaním vody z vedier. Prvými skutočne splachovacími véckami sa mohli pochváliť len vybrané bratislavské rodiny z miestnej smotánky. V ich domácnostiach sa už pravdepodobne používal aj toaletný papier, hoci len ten skladaný z harmaneckej továrne.
Traduje sa však, že ešte aj pred 90 rokmi bolo možné vídať v širšom centre Bratislavy človeka s putňou a plachtou na chrbte, ktorý vykrikoval na celú ulicu: „Za grajciar piši-piši, za dva grajciare môže frr-frr!"
Grajciare už dávno neboli v obehu, ale myslel sa tým dvadsaťhaliernik alebo iná drobná minca. Kto už nemohol vydržať, mohol si takto uľaviť za plachtou niekde pod bránou alebo v parčíku v tomto mobilnom záchode.
Medzitým na šírom slovenskom vidieku o hygienickej revolúcii mnohí ešte ani nechyrovali. Hoci zopár zanietencov už robilo pre ňu všetko možné i nemožné…
Základná škola hygieny
Málokto urobil na Slovensku pre osvetu v oblasti základných hygienických návykov viac ako český lekár Ivan Hálek. Takmer pred 120 rokmi (päť rokov po svojej promócii na Karlovej univerzite) prišiel na Kysuce a väčšinu ich obyvateľov našiel žiť ešte v stredovekých podmienkach. Ak dnes v čase koronavírusu nás zdravotníci učia správnemu, dôkladnému umývaniu rúk, vtedy chcel Hálek primať Kysučanov, aby si vôbec začali umývať ruky. „Koľkým z nich stačí, že si ráno, keď vstali z postele, naberú z hrnčeka vody do úst, pustia si ju do dlaní a mokrými rukami ošúchajú si tvár," písal. „Ani pred jedením si ruky neumyjú. Preto v toľkých našich dedinských domoch nenájdete umývadlá. Je to zbytočný riad."
Po vzniku ČSR Hálek pôsobil najprv v úrade Šrobárovho ministerstva s plnou mocou pre Slovensko a potom ako primár detskej nemocnice v Bytčici. V roku 1929 vydal populárnu brožúru s názvom Ako ozdraviť našu dedinu. Čo kládol na prvé miesto?
V lete boli veľkou pliagou v dedinskom príbytku – muchy. Hálek považoval za najdôležitejšie v boji s muchami „hygienicky správne záchody". Je to až na neuverenie, ale pred 90 rokmi väčšina dedinských príbytkov nemala ani suchý záchod. Neúnavný propagátor zdravovedy dával do pozornosti takzvaný americky typ vidieckeho WC.
„Je to jednoduchá drevená búdka so strechou, s okienkom a komínčekom na vetranie," trpezlivo vysvetľoval Hálek. „Okienko je zamrežované hustou sieťkou, v komínčeku je sieťová pasca na muchy. Zvláštnosťou tejto búdky je vlastne iba presnosť stolárskej práce, aby nevznikla nijaká, čo ako úzka škára, ktorou by sa mohla prešmyknúť mucha."
V Liptove vtedy pôsobil ako župný lekár Ivan Stodola, už vtedy známy slovenský dramatik. Keď začiatkom tridsiatych rokov navštívil obce Žiar a Konská, ktoré predtým postihla epidémia brušného týfusu, milo ho prekvapilo, že takmer v každom dvore našiel nový suchý záchod. Ale málokde „kadibúdku“ zvanú budár (aj keď nie práve amerického typu) používali. Len postaviť ju museli, lebo to nariadili okresné orgány. Keď sa Stodola pýtal sedliakov, prečo majú na WC pribité dvere, odpovedali: „Ktože by si hnusil do takého nového?! Veď za chlievmi i v záhrade miesta dosť."
A čím si tam zadky, s prepáčením, utierali? Lopúchovým listom, napríklad. Alebo aj starým papierom. Určite však nie toaletným.
Ťažký život bez „toaleťáka“
Prečítané noviny mali odnepamäti mnohoraké použitie. V kasárňach za socializmu patrilo medzi povinnosti pomocníkov dozorného roty rozstrihať noviny na rovnaké pásy a zaniesť ich na toalety. Ak vojačikovia na to zabudli – čo sa stávalo pomerne často – novinový papier upchával záchody a potom boli problémy pri čistení „rajónov".
A čo sa dialo mimo kasární? Približne pred polstoročím si aj Slováci začali zvykať na kvalitnejší toaletný papier, už tzv. kotúčikový. V roku 1972 ho začali ako prvé v Československu vyrábať Harmanecké papierne. Na jar 1988 však veľký požiar zničil nielen skladové zásoby, ale zastavil aj výrobné linky vo fabrike pod Šturcom. Keďže išlo o monopolného výrobcu a devízy na „hajzeľpapier" sa dlho nenašli, ochromilo to celý domáci trh s týmto produktom. Nemecka a Rakúska. Ich šoty vtedy obleteli a pobavili celý Západ. Áno, naši predkovia si kedysi na toaletný papier ťažko zvykali, ale teraz im chýbal ako nevyhnutný predmet dennej potreby. A museli ho nahrádzať kadečím, najčastejšie však novinami.
Situáciou sa muselo v júni 1988 zaoberať najvyššie politické vedenie krajiny – predsedníctvo ÚV KSČ. Interné informácie od nižších orgánov strany totiž hovorili o veľmi negatívnych náladách vo verejnosti. „Ľudia nadávajú, že za nedostatky v zásobovaní trhu toaletným papierom môžu komunisti," hlásili z bratislavského mestského výboru KSS. „V Piešťanoch má údajne ležať na sklade tovar dovezený z Juhoslávie, ale nesmie sa distribuovať."
Federálna vláda musela prijať mimoriadne opatrenia a vyčleniť devízy na dovoz „toaleťáka" z Rakúska a Číny. Jeho nedostatok na našom trhu bolo možné aj tak pozorovať prakticky až do nežnej revolúcie.
Harmanecké papierne horeli aj v roku 1995, a bol to veľký požiar. Spotrebitelia však výpadok produkcie fabriky pocítili akurát na zvýšenej cene toaletného papiera, obrúskov a podobného tovaru.