V americkom denníku New York Times sa v tých pohnutých časoch objavila aj snímka mladomanželov, ktorí sa prechádzajú pred tankami. Manželstvo Juraja a Eleny Brabcovcov prežilo aj 23-ročnú „bratskú pomoc“. Onedlho oslávia už 45. výročie.
Bol to bežný predsvadobný ruch. Pán Brabec dal o desiatej večer snúbenici bozk na rozlúčku a pobral sa nocovať do ubytovne do Výskumného ústavu papiera a celulózy. Jeho nastávajúca ešte prehodila pár slov s mamou, ktorá bola u nej na návšteve, a potom tiež zaľahli. „Bola to jedna z prvých nocí v novom byte na Červenom kríži, čo je v Bratislave na kopci, takže sme až do rána nepočuli žiadny rachot,“ spomína pani Brabcová.
Končil sa utorok 20. augusta a snúbenci si mali najbližšiu sobotu povedať áno v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca. „Áno“ od svojho manžela však pani Brabcová pre udalosti, ktoré napokon ovplyvnili celé Československo, chcela počuť skôr – hneď v nasledujúce ráno. Keď už pomedzi tanky prekľučkovala do výskumného ústavu a zistila, že manžel nie je v práci, preľakla sa a utekala do ubytovne.
„Si tam, si tam?“ Opakovala nervózne po tom, čo neodpovedal na klopanie. Napokon sa konečne ozvalo vytúžené áno, pár ťažkých krokov, zaškrípanie kľučky na dverách a veľké objatie. „Keď som zaspával, počul som nejaký hluk, no myslel som si, že to sú len vojenské manévre, ktoré vtedy naozaj prebiehali. Ráno som zaspal. Nepočul a nevedel som o ničom. Až kým neprišla manželka,“ dodal Brabec po rokoch.
Po rodičov do Plzne
Svadba odrazu nebola témou číslo jeden. V hlave lietala otázka. Je celá rodina v poriadku? Tá zo strany budúceho manžela žila napríklad až na druhom konci republiky – v Plzni. Malá dráma sa však odohrávala oveľa bližšie. Mama pani Eleny sa ráno spolu s dcérou vybrala preč z domu, aby sa vrátila späť do Trnavy, odkiaľ pochádzala. Rozdelili sa však prv, než si mohli všimnúť okupačné tanky.
„Chúďa mama potom celý deň prečkala na železničnej stanici. Vlaky totiž dlho nepremávali, všade bol chaos. Keďže poriadne nevedela, kde pracujem, a bola si vedomá toho, že byt bude prázdny, čakala na stanici obkľúčenej tankami,“ pokračuje pani Brabcová. Na dobrodružný deň sa hotoval brat pána Brabca Boris. „Hneď ráno chcel aj nás zobrať autom do centra mesta. My sme vtedy odmietli, ale on išiel.“
Budúci mladomanželia sa napokon do ulíc v centre Bratislavy dostali, no z prozaickejších príčin. Keď sa ich myšlienky znova vrátili k blížiacemu sa sobášu, išli na úrad zistiť, ako to vlastne toho 24. augusta bude. Keď sa dozvedeli, že všetky svadby sa o týždeň odkladajú, aj im trochu odľahlo. „Neviem, ako by sme v tom zmätku do Bratislavy dostali mojich rodičov z Plzne,“ vysvetľoval Brabec.
Foto: Ladislav Bielik
Príbeh fotografie
Fotografia novomanželov pred okupačnými tankami v kombinácii s titulkom Verní zostaneme! mala ohromný emocionálny náboj. Výborná je aj sama osebe. Ako to, že sa o nej dosiaľ príliš nevedelo? „O snímke s mladomanželmi uverejnenej v Smene som vedel, ale ďalšie sa ku mne dostali, až keď ma nedávno oslovil pán Brabec,“ hovorí syn Ladislava Bielika, novinár Peter Bielik. „Navyše pán Brabec mi doniesol aj fotografiu od ich svadobného fotografa, na ktorej je zachytený aj môj otec, čo je pre mňa veľmi vzácne,“ dodal. Fotografie Ladislava Bielika z augusta 1968 si v týchto dňoch môžete pozrieť aj v Galérii F7. Výstava má názov Global Message – Laco Bielik a potrvá do 14. septembra. „Žiaľ, fotografia novomanželov sa na nej nenachádza, keďže ani k jednej z troch fotiek sa nenašiel negatív. V rámci výstavy sme vyberali fotky len z originálnych negatívov,“ dodal Peter Bielik.
Tanky z ulíc a ciest však nemizli, a tak prevoz ženíchových rodičov nebol jednoduchý ani o týždeň. Ozval sa však dobrodruh Boris, ktorý sa so svojím autom odhodlal na 800-kilometrovú štreku (Bratislava – Plzeň a späť) naprieč obsadenou republikou. „Viackrát ich zastavili aj vojaci s automatmi, ale keď povedali, že idú na svadbu, našťastie vždy len mávli rukou, nech pokračujú,“ spomínal Brabec.
Prejav všetkých dojal
Svadba sa nakoniec neuskutočnila v Primaciálnom paláci, ale v budove staromestského úradu na Vajanského nábreží. Keď 31. augusta oddávajúci dočítal prejav k mladomanželom, slzy v očiach sa leskli aj ľuďom, ktorých svadby nijako nedojímajú. „Prejav prispôsobil udalostiam. Bol mimoriadne pekný, dodával silu nám dvom aj všetkým naokolo, aby sme vydržali spolu v ťažkých časoch,“ hovoril Brabec.
Keď potom už ako manželia vyšli na ulicu, pristavil sa pri nich istý pán s fotoaparátom. Predstavil sa ako fotoreportér Smeny Ladislav Bielik. Reku, či by sa mladomanželia neprešli pred tankami, ktoré sú zaparkované neďaleko – pred budovou Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Nasledovala asi prvá nezhoda v manželstve. Pán Brabec hovoril nadšené áno, pani Brabcová rezolútne nie.
„Keď ale manžel povedal áno, tak som musela poslúchnuť,“ hovorí takmer po 45. rokoch s úsmevom a manžel pohotovo dodáva. „Ja som jej obavám rozumel. S odstupom času to vyzerá inak, ale vtedy sme naozaj mali obavy, stále sa nevedelo, čo bude ďalej.“ Navyše len kúsok od miesta, kde mali ísť novomanželia pózovať, zastrelili 21. augusta okupanti troch ľudí!
Fotenie bolo bleskovou akciou. Bielik mal so sebou auto, a tak vyobliekaný pár tých niekoľko stoviek metrov previezol. Vojaci z tankov hodili očkom po neveste, ale k fotografovaniu nemali žiadne výhrady. Pán Brabec chytil manželku za rameno, s vážnym pohľadom sa prešli po parkovisku, fotograf párkrát stisol spúšť. „Hostia zo svadby ani poriadne nevedeli, kam sme zmizli,“ dodal Brabec.
Verní zostaneme!
Bielik ešte stihol zakričať na mladomanželov, že fotografie sa objavia v Smene. Poďakovali sa navzájom a odobrali sa do hotela Carlton, kde bola naplánovaná svadobná hostina. Vtedy už definitívne okupácia nebola témou dňa. Rozprávalo sa o tom, o čom bežne na svadbách. Rodiny sa družili, spoznávali. Akurát keď sa ktosi zadíval z okna, zbadal tie desivé tanky s charakteristickými bielymi pásmi.
Fotografia v Smene naozaj vyšla – presne 4. septembra 1968. Pod snímkou nebol žiadny text, iba podpis autora – L. Bielik. Strane však dominoval obrovitý titulok – Verní zostaneme! „Bola to taká pekná hra s dvojzmyslom. Viete, ja som nikdy predtým ani potom nezažil, aby národ zareagoval tak svorne ako jeden človek. Takže ten titulok mal naozaj náboj, vystihoval atmosféru,“ mienil Brabec.
Na druhý deň zašiel ešte do redakcie Smeny, ktorá sídlila hneď cez cestu od miesta vzniku ich hviezdnej fotografie, aby si od Bielika vypýtal snímku, ktorá sa objavila v novinách. Toho síce v redakcii nezastihol, známy fotograf mu však po kolegovi nechal tri obrázky, nielen ten jeden, čo sa objavil na titulke novín mládežníckej organizácie.
Smena však nebola jediným denníkom, ktorý fotografiu zverejnil. Kamarát pána Brabca bol akurát v tých pohnutých dňoch na stáži v Spojených štátoch. Zvažoval, či tam ostane, či sa vráti. A popritom sa spojil s mladomanželmi, aby im pogratuloval a povedal novinku: „Ste aj s Elenou v New York Times! Dnes som si kúpil noviny a pozerám, že prevzali vašu fotografiu pred tankami.“
Láska – tanky 45 : 23
Potom plynuli dni, týždne. Tanky sa z ulíc presťahovali do kasární. A niektorí pohotovo presťahovali svoje názory a poučili sa z krízového vývoja. V rámci normalizácie skúšali, či takéto mentálne sťahovanie prežíva aj zvyšok národa. K dispozícii mali na tento účel inštitút zvaný previerka. Každoročné preverovanie „spoľahlivosti“ neminulo ani pána Brabca.
„Zišla sa vždy komisia. Boli tam ľudia z mestského výboru komunistickej strany, kádrovák z podniku, niekto z ROH a ešte pár ľudí. A vždy predo mňa položili to známe vydanie Smeny a pýtali sa, čo to má znamenať. A prečo je tam titulok Verní zostaneme? Tak som im len vždy trpezlivo vysvetľoval, že predsa sme si manželským sľubom so ženou sľúbili vernosť a že titulok hovorí o našom odhodlaní sľub naplniť.“
Pán Brabec mal šťastie, že aj s manželkou pracovali vo vedeckom ústave, kde politika bola síce prítomná, ale nemiešala sa s pracovnými pozíciami a ľudskými osudmi ako napríklad v školstve, na úradoch a v iných štátnych inštitúciách. Takto Brabcova odpoveď komisiu vždy uspokojila a on mal zase pokoj na prácu a svoj život. Aspoň teda na ďalší jeden rok. Kým noviny neoprášili znovu… Posledné tanky Strednej skupiny vojsk Sovietskej armády opustili územie Československa v roku 1991, teda po 23 rokoch od okupácie. Odvtedy si manželia Brabcovci každý rok pripíšu ďalší bod, o ktorý ich láska vedie nad tankami. O pár dní, presne 31. augusta, bude skóre už 45 : 23 v prospech ich vzťahu. Takže občas láska predsa len víťazí.