Nové účty za dávnu vojnu: Kde sa berú, kto ich zaplatí?

, 29.09.2017 09:00
Jaltská konferencia
O vojnových reparáciách rozhodovali Churchill, Roosevelt a Stalin už na Jaltskej konferencii začiatkom roku 1945. Autor:

Výsledky druhej svetovej vojny znovu začínajú rozdeľovať Európu. Jednotlivé štáty sa domáhajú reparácií a kompenzácií za škody, spôsobené na ich území nacistickým Nemeckom. Predvlani s tým prišlo Grécko, teraz ho nasleduje Poľsko. Kto bude ďalší?

Zvyčajne sa reparačné nároky vznášajú vtedy, keď niektorá krajina upadne do krízy alebo sa dostane do sporu s Nemeckom ako najmocnejším štátom spoločnej Európy. Bol to aj prípad Helénskej republiky, ktorej vtedajšie západné Nemecko vyplatilo reparácie za okupáciu polostrova nacistami na dvakrát: najprv koncom 40. a začiatkom 50. rokov a potom v 60. rokoch minulého storočia.

V prvej vlne platili Nemci Grékom najmä priemyselným zariadením, dovedna asi za 105 miliónov mariek (v terajších cenách za 2 miliardy eur), v druhej vlne dostali grécke obete nacistického okupačného režimu odškodnenie od západného Nemecka v celkovej sume 115 miliónov mariek.

Štyri nasledujúce desaťročia Gréci mlčali, ale v roku 2011 sa ozvali znovu. Vtedajší premiér Jeorjos Papandreu sa dokonca obrátil na Medzinárodný súd v Haagu so žalobou na Nemecko pre nevyplatené reparácie. To sa už Grécko dostávalo do dlhovej pasce, ale o rok Atény žalobu stiahli. Berlín sa totiž postaral o reštruktura­lizáciu gréckeho vonkajšieho dlhu.

Keď sa však problémy s jeho splácaním ďalej prehlbovali, Gréci vystavili Nemcom nový účet za vojnu vo výške takmer 290 miliárd eur. Medzitým Európska únia podnikla ďalšie kroky na záchranu Grécka, pričom Nemecko prispelo najväčším podielom na odvrátenie gréckeho defaultu a zdalo sa, že Atény zabudli na starú reparačnú pesničku.

Ale ba! Alexis Tsipras iba pred dvomi týždňami pri otvorení medzinárodného veľtrhu v Solúne vyhlásil: „Grécko trvá na vyplatení nemeckých reparácií za škody spôsobené počas nacistickej okupácie v rokoch 1941 – 1944.“ Grécky premiér zároveň tvrdil, že pri bilaterálnych rokovaniach o tomto probléme zaznamenal na nemeckej strane „určitý pokrok“.

Poľský nárok na dodatočné vyplatenie reparácií takisto nie je čerstvého dáta. Varšava s ním prišla v tomto storočí prvýkrát už v októbri 2004. Tamojší parlament (Sejm) prijal vtedy uznesenie, podľa ktorého Poľsko nedostalo od Nemcov za vojnové škody a utrpenie primeranú finančnú kompenzáciu.

Čo tomu predchádzalo? Mnohí nemeckí presídlenci z územia, ktoré na základe jaltských a postupimských dohôd z konca vojny pripadlo Poľsku, začali uplatňovať reštitučné nároky na nehnuteľnosti v starej domovine. A nemecké súdy im dali vo viacerých prípadoch za pravdu! Predpokladá sa, že rozhodnutie Sejmu bolo vlastne odpoveďou na tieto požiadavky presídlencov z bývalého východného Pruska.

O dva roky neskôr však kancelárka Angela Merkelová verejne oznámila vtedajšiemu poľskému premiérovi Jarosławovi Kaczyńskému, že spolková vláda „nepodporuje súkromné požiadavky Nemcov na návrat ich majetkov v Poľsku“. Merkelová za to zožala kritiku doma, ale upokojila Poliakov.

Dobová karikatúra z roku 1921 pranierovala...
Dobová karikatúra z roku 1921 pranierovala nerealistické reparácie pre porazené Nemecko po prvej svetovej vojne. Víťazi druhej svetovej vojny sa tejto chybe chceli vyhnúť. Autor: Alphahistory.com

Pred mesiacom sa však prímerie vo „vojne o reparácie“ medzi Varšavou a Berlínom skončilo. Krátko predtým kritizovala Merkelová poľskú konzervatívnu vládu za porušovanie princípov právneho štátu. „Nemecko by malo zaplatiť reparácie za škody, ktoré Poľsko utrpelo počas druhej svetovej vojny,“ odpovedala jej z Varšavy premiérka Beata Szydlová. Nemecká vláda vzápätí takéto požiadavky rezolútne odmietla. Nie je vraj dôvod nanovo otvárať otázku, ktorá sa vyriešila už v roku 1953.

Tým však len priliala olej do ohňa. V minulých dňoch poľský Sejm zverejnil odhad nemeckého dlhu Poľsku vo vojnových reparáciách. Podľa expertov má ísť takmer o 49 miliárd dolárov, čo je síce veľa, ale predsa len menej, ako odhadoval predtým minister obrany Antoni Macierewicz. Ten operoval sumou okolo jedného bilióna dolárov!

Poľská vláda a poslanci za Kaczyńského stranu Právo a spravodlivosť majú v tomto úsilí podporu niektorých spolitizovaných historikov. Napríklad profesor novodobých dejín na varšavskej univerzite Wiesław Wysocki odporúča „pohroziť Nemcom medzinárodným súdom“.

Kto zatiaľ nemá dôvod žiadať

Medzinárodný súd v Haagu sa však v minulosti zaoberal už niekoľkými prípadmi tohto druhu. Okrem gréckej žaloby to bolo napríklad rozhodnutie talianskeho najvyššieho súdu v roku 2008, ktorým zaviazal Nemecko vyplatiť dodatočné reparácie osobám, ktoré utrpeli ujmu v dôsledku nacistickej okupácie Talianska od októbra 1943.

Nemecko verdikt napadlo v Haagu s tým, že v súlade s dohodou, prijatou v roku 1961 o reparáciách za zločiny nacistického režimu spáchané proti jeho bývalým spojencom, vyplatilo vtedy Taliansku 40 miliónov mariek. A v roku 2010 rozhodol haagsky súd v prospech Nemecka.

Dodatočné reparácie požadujú od Nemecka nielen vlády, ale aj rôzne spoločenské organizácie. Napríklad predvlani vystúpili s takouto požiadavkou vojnoví veteráni v Slovinsku a získali si podporu tamojšej radikálnej strany Spojená ľavica.

Berlín však dal hneď najavo, že slovinské nároky boli uspokojené už v roku 1973, keď kancelár Willy Brandt podpísal dohodu s vtedajším juhoslovanským prezidentom Josipom B. Titom. Nemecká spolková republika (NSR) poskytla potom Belehradu výhodné pôžičky. (Slovinsko bolo súčasťou Juhoslovanskej zväzovej republiky.)

V tom istom roku 1973 nadviazalo Československo diplomatické styky s NSR. Willy Brandt pri tejto príležitosti uznal česko-slovenské nároky na reparácie, podmienil ich však zjednotením Nemecka, čo bol vtedy stále nesplnený povojnový sľub spojencov. Toto vyhlásenie potvrdili neskôr aj ďalšie nemecké vlády. A výsledok?

Podľa slov profesora práva Václava Pavlíčka z Karlovej univerzity v Prahe nesmelý pokus začať rokovania o čs. reparačných nárokoch bol v polovici roku 1990.

„Nemecká strana ich odmietla so zdôvodnením, že všetci jej experti sú zamestnaní prácou na dokumentoch, spojených so zjednotením,“ pripomína Pavlíček, "ale neskôr vraj určite bude príležitosť to rozdebatovať.“

Po zjednotení však nasledovali celonemecké voľby, ktoré sa niesli v znamení hesla „Orientujme sa na budúcnosť, nebudeme sa vracať do minulosti“. A o dva roky neskôr prišlo k rozdeleniu Česko-Slovenska. Slovensko síce bolo v čase vojny spojencom hitlerovského Nemecka, ale vďaka národnému povstaniu a obnoveniu ČSR sa ocitlo na strane jej víťazov. Slováci spolu s Čechmi sa preto mohli tešiť z delenia vojnovej koristi a z podielu na vojnových reparáciách od porazených štátov.

V októbri 1993 spôsobil rozruch vtedajší slovenský premiér Vladimír Mečiar, keď v jednej televíznej besede reagoval na možné reštitučné požiadavky karpatských Nemcov odsunutých po vojne zo Slovenska.

„V takomto prípade Slovenská republika uplatní nárok, ako štát voči štátu, za všetky pohľadávky súvisiace s druhou svetovou vojnou,“ povedal. Výšku nemeckého reparačného dlhu odhadol Mečiar na vyše 8 miliárd švajčiarskych frankov.

Odvtedy sa u nás na oficiálnej úrovni o vojnových reparáciách mlčí – veď s Nemeckom máme dobré vzťahy – kým v Českej republike to z času na čas býva horúca téma verejného diškurzu. Naposledy pred šiestimi rokmi sa k nej vyjadrilo aj tamojšie ministerstvo zahraničných vecí (šéfom rezortu bol Karel Schwarzenberg), keď odpovedalo na petíciu občanov.

"Česká strana považuje separátne rokovania s Nemeckom o reparáciách za krajné riešenie, na ktoré nevidí v danej chvíli žiaden dôvod,“ uvádzalo sa v stanovisku ministerstva. Čiže v inej situácii – napríklad pri finančnej kríze – to bude pádny dôvod pre Prahu začať takéto rokovania? A pre Bratislavu?

Zodrať Nemcov donaha?

Ak máme pochopiť podstatu problému a oprávnenosť či neoprávnenosť (staro)nových reparačných nárokov jednotlivých štátov, musíme sa vrátiť o sedem desaťročí späť.

"Nemecko bude musieť poskytnúť vecnú náhradu za škody, ktoré spôsobilo spojeneckým národom počas vojny,“ uvádzalo sa v protokole konferencie Veľkej trojky v Jalte na Kryme začiatkom januára 1945, keď už o porážke Tretej ríše bolo rozhodnuté.

Stalin, Roosevelt a Churchill sa tam dohodli, že na nemecké reparácie majú nárok predovšetkým tie krajiny, ktoré "niesli hlavné bremeno vojny, utrpeli najväčšie straty a vybojovali víťazstvo nad nepriateľom“, ale aj ich spojenci.

V definitívnom zozname sa ich počet ustálil na čísle 15 vrátane Československa. V programe prvej povojnovej vlády ČSR, vymenovanej 6. novembra 1945, sa už nemecké reparácie dostali medzi jej zahraničnopolitické priority.

Z posledného prídelu bolo zaujímavé zariadenie fabriky Blohm und Voss v Hamburgu. Vybavili sa ním aj práve budované Slovenské lodenice v Komárne.

Ešte predtým, v druhej polovici júla 1945, sa konala Postupimská konferencia a reparácie tam boli prvým bodom rokovaní Veľkej trojky. Padlo rozhodnutie, že požiadavky spojencov "druhého radu“ (štátov, ktoré neniesli hlavnú ťarchu vojny) sa uspokoja zo západných zón v okupovanom Nemecku (americkej, britskej a francúzskej) a z "vhodného nemeckého zahraničného majetku“. Týkalo sa to aj Československa.

Nároky Poľska na odškodnenie mal uspokojiť Sovietsky zväz. Predpokladalo sa, že to bude asi 15 percent z jeho reparačného podielu. V súčasnej poľskej verejnej diskusii ohľadne nesplatených reparácií sa práve tohto momentu „chytili“ niektorí právni experti a navrhujú adresovať požiadavky Moskve a nie Berlínu.

To by však znamenalo asi toľko, že reparácie by mal platiť víťaz vojny (Rusko je nástupnícky štát po ZSSR) ďalšiemu štátu protihitlerovskej koalície. Väčšou absurditou by bolo už len vymáhanie reparácií porazeným štátom od víťaza. Dožijeme sa raz aj toho?

Ale vráťme sa späť do povojnového obdobia. Už koncom roku 1945 sa konala v Paríži Medzinárodná reparačná konferencia, ktorá potvrdila, že reparácie budú mať iba naturálnu podobu, čím sa odlíšia od reparácií po prvej svetovej vojne, keď Nemecko muselo uhrádzať škody len finančnými prostriedkami. Teraz sa malo odškodňovať predovšetkým priemyselným zariadením a produkciou tých odvetví, ktoré mohli prispieť k zbrojeniu a opätovnému rastu ekonomickej i vojenskej moci Nemecka.

Parížska konferencia po šiestich týždňoch rokovaní pridelila Československu 4,3 percenta priemyselných zariadení a lodí z celkového objemu reparácií určených pre spojenecké krajiny a tri percentá z objemu nemeckého majetku v cudzine. Dovedna mali reparácie pre ČSR hodnotu 19,5 miliardy dolárov vo vtedajšom kurze.

Samozrejme, najväčšie podiely pripadli veľmociam: po 25 percent Sovietskemu zväzu, Spojeným štátom a Veľkej Británii. Francúzsko malo dostať 15 percent. A len zvyšných 10 percent z objemu reparácií sa delilo medzi členov protihitlerovskej koalície "druhého radu“. Ale československá delegácia považovala dosiahnutý výsledok v Paríži aj tak za úspech.

Ako zdôraznil slovenský diplomat Vavro Hajdu, šéf jednej z reparačných subkomisií, podarilo sa splniť hlavnú úlohu: majetok odsunutých príslušníkov nemeckej národnosti sa nezapočítal do reparačného účtu a prešiel do vlastníctva československé­ho štátu.

Na otázku amerického veľvyslanca, čo bude s odškodnením Nemcov, ktorých mali z ČSR onedlho odsunúť, Hajdu prehodil: „Môžu si predsa zobrať so sebou všetko, čo vládzu odniesť.“ Otázka náhrady za skonfiškovaný a znárodnený majetok Nemcov sa síce otvárala aj v nasledujúcich troch rokoch – a najmä zo strany USA – nakoniec sa však tento akt uznal aj medzinárodne ako vnútorná záležitosť československé­ho štátu.

Podľa záverov Postupimskej konferencie mali žiadatelia dostať z Nemecka reparácie do dvoch rokov po skončení vojny. U nás na odškodnenie čakalo vojnou zdecimované horné Považie, Orava, Liptov, ale najmä východné Slovensko. Z prvých reparačných prídelov niečo „kvaplo“ aj Československu a niečo z toho putovalo koncom leta 1946 do zničenej zbrojovky v Dubnici.

Miroslav Sabol z Historického ústavu SAV preskúmal všetkých desať prídelov, ako išli za sebou. Z niektorých sa neušlo Československu nič, z iných aj áno, ale nedostalo sa to na Slovensko. Z posledného, desiateho prídelu bolo zaujímavé zariadenie fabriky Blohm und Voss v Hamburgu. Vybavili sa ním aj práve budované Slovenské lodenice v Komárne.

Medzitým však v okupačných zónach Nemecka, ktoré pripadli západným mocnostiam, prepukli protesty obyvateľstva proti jeho ožobračovaniu reparáciami. Z americkej zóny sa preto prestalo vyvážať priemyselné zariadenie už koncom jesene 1946. K tomu sa pridružil začiatok studenej vojny. Už v máji 1946 západné mocnosti zastavili vyplácanie reparácií zo svojich okupačných zón Sovietskemu zväzu. Viazol aj prísun nemeckých reparácií do ďalších štátov tvoriaceho sa východného bloku.

Zo štyroch okupačných zón postupne vznikli dva proti sebe stojace štáty a Európu rozdelila železná opona. V máji 1949 pribudla na politickej mape Európy Nemecká spolková republika (NSR), s ktorou Československo nadviazalo diplomatické styky až v roku 1973, a tak z priklepnutých reparácií dostalo iba zlomok – 14,6 milióna dolárov, z toho Slovensku sa ušla ani nie štvrtina…

Hneď po NSR vznikla NDR. Sovietska a poľská vláda sa o štyri roky neskôr po vzájomnej dohode zriekli ďalších reparácií odvtedy už spojeneckého nemeckého štátu. V tom istom roku 1953 uzatvorili USA, Veľká Británia a Francúzsko s Nemeckou spolkovou republikou tzv. londýnsku zmluvu o nemeckom dlhu, ktorá znížila jej reparačné povinnosti do úrovne 7 miliárd mariek. Medzispojenecká reparačná agentúra so sídlom v Bruseli skončila činnosť v novembri 1959.

Československá delegácia vtedy vyhlásila, že si vyhradzuje právo na odčinenie všetkých spôsobených škôd. Profesor hospodárskych dejín Albrecht Ritschl z London School of Economics už dávnejšie varuje, že neuhradené reparácie môžu raz spôsobiť Nemecku nepríjemný domino efekt a grécke či poľské požiadavky začnú opakovať aj ďalšie krajiny, postihnuté finančnou krízou alebo očakávajúce nejaké úľavy či ústupky od Berlína.

"Neuhradené reparácie zachránili Nemecku po vojne krk, tvorili základ jeho ekonomického zázraku,“ tvrdí Ritschl, "ak ich však predsa bude musieť týmto štátom vyplatiť, tak ho zoderú donaha…“

Ďalší experti však o takomto scenári vážne pochybujú. Skepsu zdôvodňujú doterajšími skúsenosťami z reparačných sporov (aj súdnych), ale aj ďalšími okolnosťami: Stále nie je jasné, koľko Nemecko vlastne dlhuje, a to aj vzhľadom na iné ceny a systémy platieb pred 70 rokmi v porovnaní s dnešnými.

Reparačné povinnosti podľa nich neboli nikde a nikdy zdokumentované. Sú len odhady expertov, na ktorých predsa nemožno stavať…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vojnové reparácie #druhá svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk