Luther zatracovaný, Luther oslavovaný

, 31.10.2017 07:00

Budú zatratení aj so svojimi učiteľmi tí, čo tvrdia, že len čo groš vhodený do truhlice zazvoní, duša vyletí z očistca. Tak znie v slovenskom preklade jedna z Lutherových 95 téz. Veľký nemecký reformátor ich zverejnil pred 500 rokmi a brojil tak najmä proti predaju odpustkov a zneužívaniu náboženstva. Dal tým impulz rozkolu západnej cirkvi a rozvoju hnutia, ktoré zmenilo tvár Európy. Čím sa tieto dávne udalosti prihovárajú dnešku? A čo nám zanechali na Slovensku?

Takto zobrazil Martina Luthera maliar...
Takto zobrazil Martina Luthera maliar historických výjavov Ferdinand Pauwels v roku 1872. Obraz visí na hrade Wartburg, v múzeu mesta Eisenach, v ktorom Luther niekoľko rokov žil a v ktorom začal prekladať Bibliu do nemeckého jazyka.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Reprofoto: Wikipedia/Museum Eisenach/Wartburg

Vtedy 33-ročný Martin Luther bol augustiniánom, čiže mníchom rehole sv. Augustína a mestským kazateľom v saskom Wittenbergu, vzdialenom asi 100 kilometrov juhozápadne od Berlína. Zároveň prednášal morálnu teológiu na tamojšej univerzite.

Katolícka cirkev bola v tých časoch fakticky jedinou kresťanskou cirkvou v západnej Európe a aj Luther bol dlho pápežencom, teda prívržencom pápeža a rímskej kúrie, hoci mal vážne výhrady k niektorým jej praktikám a netajil sa odmietavým postojom voči svetskej moci cirkvi. Proti kupčeniu s odpustkami na zahladenie trestov vystupoval Luther už aj predtým vo svojich kázňach. Napríklad roku 1514 kázal proti zneužívaniu odpustkov a proti tomu, ako zlacneli božie milosti v porovnaní s naozajstným pokáním, hovoril však o tom umiernene. Až roku 1517 sa rozhodol neklásť si ďalej servítku pred ústa a svoje tézy napísal v hneve. Najprv si však povedzme, čo sú to vlastne odpustky a ako vznikli.

Prax odpustkov pozná aj súčasná katolícka cirkev. Podľa jej katechizmu môže kajúcnik získať odpustenie tzv. časných, čiže časovo obmedzených trestov za hriechy, a to „skutkami milosrdenstva a lásky, ako aj modlitbami a rozličnými kajúcnymi skutkami“. Ak sa s trestom nevysporiada v priebehu života, bude musieť trpieť v očistci. Možno však získať odpustky aj za duše v očistci. Dnes sa to robí napríklad tak, že veriaci „navštívi v dňoch 1. až 8. novembra cintorín a tam sa pomodlí hoci len v duchu za zomrelých“, čítame na internetovej stránke farnosti Fara Lúky v Bratislave-Petržalke. V stredoveku sa však práve tento druh odpustkov stal predmetom neuveriteľného kšeftovania.

Podľa britsko-amerického učenca Rolanda H. Baintona, profesora cirkevných dejín na Yalovej univerzite, sa odpustky stali svojráznym „bingom 16. storočia“. Svoj pôvod mali v križiackych výpravách, keď sa udeľovali „svätým bojovníkom“, ktorí obetovali alebo riskovali svoj život v boji proti neveriacim. Neskôr sa rozšírili aj na sponzorov a donorov jednotlivých výprav do Svätej zeme. Cirkevnej hierarchii sa nápad očividne zapáčil a postupne ho začala využívať na pokrytie výstavby kostolov vrátane gotických katedrál, kláštorov a útulkov.

Ukážme si to na príklade. V roku 1515 vypísal pápež Lev X. tzv. úplné alebo plnomocné odpustky, určené na financovanie výstavby Baziliky sv. Petra v Ríme. Platili pre mnohé hriechy vrátane cudzoložstva a krádeže a predávali sa počas ôsmich rokov, keď sa nesmeli udeľovať iné odpustky. V saskom kurfirstve, kam patril aj Wittenberg, bol úlohou propagovať a ponúkať tieto odpustky poverený dominikán Johann Tetzel. Bežná taxa pre mešťanov a kupcov bola tri zlaté florény za jeden odpustok, pre duchovných a šľachtu do 20 zlatých florénov. To bol na vtedajšie časy veľký peniaz.

Tetzelova kampaň prilákala aj veriacich z univerzitného mesta, ktorí po návrate z nákupu odpustkov Lutherovi referovali, že teraz už nemusia činiť pokánie ani zmeniť svoje správanie, lebo sú im odpustené všetky hriechy. Tetzel vraj vyhlásil, že pápežské odpustky dávajú rozhrešenie dokonca človeku, ktorý znesvätil Matku Božiu, a že kríž ozdobený pápežským erbom a vztýčený predavačmi odpustkov sa vyrovná Kristovmu krížu.

To už bolo priveľa aj na Luthera.

Proti skorumpovanosti cirkvi

V predvečer Sviatku všetkých svätých, 31. októbra 1517, sa na dverách zámockého kostola vo Wittenbergu objavil tlačený plagát v latinčine s 95 tézami na diskusiu. Podľa legendy ho tam pribil sám Luther, nemecká teologička Margot Käßmann z Rady Evanjelickej cirkvi v Nemecku však o tom pochybuje: „Asi to zaňho urobil niekto iný a je celkom možné, že sa to vôbec nestalo, a text 95 téz bol iba rozmnožený a rozdaný.“ Dôležitejšie však je, že tézy sa v podobe tlačených letákov rozleteli do celého sveta.

Už prvá z týchto téz sa stala slávnou. Tu je jej preklad: „Keď náš Pán a Majster hovorí ,Pokánie čiňte atď.‘, tak chce, aby cely život Jeho veriacich na zemi bol ustavičným pokáním." Neskôr v diskusii to Luther vysvetlil. „Pápežské odpustky nezbavujú viny,“ napísal. „Ten, kto koná pokánie, má všeobecné odpustenie viny a trestu aj bez odpustkov. Pápež môže odňať len tie tresty, ktoré sám na ľudstvo uvalil.“ Ako potom môže krátiť tresty očistca? „Ak má pápež naozaj moc vyslobodiť niekoho z očistca, prečo v mene lásky nezruší očistec tým, že odtiaľ všetkých prepustí?“ odpovedá Luther otázkou. „Tvrdiť, že duše sú vyslobodené (pápežskými odpustkami) z očistca, je trúfalosť.“

A ďalej: „Odpustky rozhodne škodia tomu, komu sú udelené, lebo bránia v spáse tým, že odvádzajú od skutkov kresťanskej lásky a vyvolávajú falošný pocit bezpečia. Kresťanov by mali učiť, že ten, kto dáva chudobnému, je lepší než ten, kto dostáva odpustky. Ten, kto míňa peniaze na odpustky, namiesto toho, aby zmierňoval núdzu, nedostáva odpustky od pápeža, ale božie pobúrenie.“

Luther vyčítal pápežovi Levovi X. aj výstavbu honosného Svätopeterského chrámu. V 50. téze napísal: „…keby pápež vedel o vydieračstve predavačov odpustkov, mal by radšej chcieť, aby Chrám sv. Petra zhorel na popol, než aby ho stavali z kože, mäsa a kostí jeho ovečiek.“ Neskôr to v diskusii rozviedol: „Najprv by sme mali postaviť fary, kostoly… Prečo si pápež nepostaví Katedrálu sv. Petra za svoje vlastné peniaze? Veď je bohatší než Krézus (prvý panovník, ktorý dal raziť mince ako platidlo – pozn. red.).“

Na príjmoch z odpustkov sa však nepriživoval iba Rím, ale aj nemeckí biskupi, ktorými bývali veľmi často miestne kniežatá. To platí aj o Lutherovej cirkevnej vrchnosti, Albrechtovi Brandenburskom z rodu Hohenzollernovcov. Albrecht bol biskupom vo dvoch diecézach a práve sa usiloval o post arcibiskupa v Mainzi (Mohuči). Uvedenie do funkcie stálo veľké peniaze, ktoré diecéza nemala, a Albrecht sa ponúkol, že tie náklady uhradí. Navyše musel zaplatiť pápežovi za to, že v rozpore s predpismi spravuje tri diecézy. Išlo vlastne o úplatok: Lev X., známy rozhadzovačnosťou, hazardnými hrami a honosnými poľovačkami, potreboval takéto „bočné“ peniaze na svoje svetské radovánky. Podľa rakúskeho katolíckeho historika Ludwiga von Pastora bol príchod tohto muža v čase krízy na pápežský stolec „jednou z najväčších skúšok, akou Boh kedy podrobil svoju cirkev".

A tak značná časť výnosov z predaja pápežských odpustkov zostávala Albrechtovi, ktorý nimi splácal svoje dlhy bankárom Fuggerovcom alebo podplácal rímsku kúriu či priamo pápeža. Preto keď dostal od Luthera kópiu jeho téz, okamžite ich dal doručiť Levovi X. „Luther je opitý Nemec,“ reagoval údajne pápež, „keď vytriezvie, bude mať iný názor.“ Pre istotu však vymenoval nového predstaveného rádu augustiniánov s pokynom, aby „schladil hlavu mnícha menom Martin Luther“.

V máji 1518 sa v Heidelbergu konalo generálne zhromaždenie kapituly tejto rehole, na ktorom sa mal Luther zodpovedať za svoje činy. Známi i neznámi ho varovali, aby nešiel, lebo mu hrozí upálenie, ako sa to pred sto rokmi prihodilo inému „heretikovi“ – Jánovi Husovi, alebo ho zavraždia cestou. No zatiaľ sa nič strašné nedialo. Luther na kapitule vystúpil a mal dokonca pocit, že dosiahol víťazstvo.

Nasledoval však útok rehole dominikánov, ktorí pribehli na pomoc Tetzelovi a obvinili Luthera z kacírstva. Čakalo sa na stanovisko oficiálnych miest. Keď Luthera predvolali do Ríma, jeho chránenec saský kurfirst Fridrich Múdry presadil, aby „kacíra“ vypočul najprv kardinál Kajetán v nemeckom Augsburgu. Stalo sa tak v októbri 1518. Kardinál pohrozil Lutherovi kliatbou. Aby sa vyhol zatknutiu, utiekol radšej v noci preč z mesta.

Medzitým sa Luther zradikalizoval. Ako píše profesor Bainton, roku 1519 popiera už nielen pápežovu moc vyslobodiť duše z očistca, ale aj „jeho schopnosť poslať duše do očistca“. V júni 1520 podpisuje pápež bulu, ktorá dopodrobna opisuje Lutherove „omyly“, ktoré môže odvolať do 60 dní, v opačnom prípade mu hrozí kliatbou. Luther reaguje vydaním nových reformačných spisov (Reč o dobrých skutkoch, O slobode kresťana atď.), v ktorých svoje názory obhajuje. A na verejné pálenie týchto spisov odpovedá spálením pápežskej buly. Profesorka Käßmann si myslí, že vlastne až týmto aktom sa reformačné hnutie dáva do pohybu.

Čo bolo potom: 3. januára 1521 nariaďuje Lev X. novou bulou Lutherovu exkomunikáciu. A keď reformátor neodvoláva svoje tézy ani na nemeckom Ríšskom sneme – naopak, tvrdí, že exkomunikácia postihuje iba vonkajšie členstvo v pozemskej cirkvi a nemá vplyv na Božiu milosť – vydáva cisár Karol V. koncom mája 1521 tzv. Wormský edikt. V ňom potvrdzuje kliatbu zo strany Ríma, Luther je označený za kacíra a jeho spisy sú zakázané. Luther sa pod ochranou Fridricha Múdreho ukrýva na hrade Wartburg a v prestrojení za rytiera sa venuje prekladu Nového zákona do nemčiny (dokončil ho v roku 1534). Dnes sa to hodnotí ako vrcholný kultúrny počin, lebo Luther ním vlastne položil základy moderného nemeckého jazyka.

Rozkol – dedičná rana

Lutherove myšlienky o obrode cirkvi sa medzitým lavínovito šírili nielen po nemeckých krajinách, ale po celej Európe. Stali sa základom protestantizmu či protestantstva, hnutia, ktoré viedlo k vzniku nových cirkví. Tie kládli dôraz na učenie Biblie a jej hlásanie v jazyku obyvateľstva, prijímanie pod obojím (chlieb i víno), ktoré koncil v Kostnici roku 1415 zakázal, odmietali pápežstvo, odpustky, mariánsky kult, celibát duchovných a mníšstvo, v praktickom cirkevnom živote uprednostňovali účasť laikov na správe cirkvi atď.

Sám Luther sa mohol vrátiť na univerzitu do Wittenbergu už v roku 1522 a so svojím spolupracovníkom Philippom Melanchtonom sa podieľal na budovaní základov novej evanjelickej cirkvi. O päť rokov neskôr už bola evanjelická väčšia časť saského kurfirstva. V tom istom roku, a to 31. októbra 1527, si Luther a jeho priatelia pripili pohármi piva na pamiatku „pošliapania odpustkov“ (10. výročie). Medzitým sa reformátor oženil s bývalou mníškou Katharinou von Bora, mal s ňou troch synov a dcéru. Zomrel roku 1546 ako 63-ročný.

V tom čase jeho hnutie malo už milióny prívržencov. Ako uvádza Ján Chryzostom Korec v knihe Cirkev v zápase stáročí, do roku 1555 odpadla v Európe od katolíckej cirkvi v dôsledku reformácie asi tretina veriacich. Kedy sa dostali Lutherove myšlienky do horného Uhorska, a teda na územie dnešného Slovenska? Podľa cirkevných historikov, napríklad Jána R. Kvačalu, zanedlho po zverejnení 95 téz, ale najmä po exkomunikácii reformátora roku 1521. Šírili ich tu najmä poslucháči teológie na univerzite vo Wittenbergu, do roku 1545 sa ich tam vystriedalo takmer 50. Väčšinou pochádzali z tých hornouhorských banských miest, ktoré vtedy obývali nemeckí kolonisti, ale traja boli z Bratislavy a štyria z Bardejova. Poznáme aj ich mená, medzi prvými sem priniesli Lutherove myšlienky Martin Cyriak z Levoče a Juraj Baumheckell z Banskej Bystrice, a to už roku 1522.

Reformačné hnutie našlo v Uhorsku živnú pôdu a rýchlo sa tu udomácňovalo napriek tomu, že Ľudovít II. Jagelovský, kráľ český a uhorský vydal roku 1523 nariadenie proti evanjelikom. „Všetci luteráni, ich priaznivci a prívrženci ich sekty ako verejní kacíri a nepriatelia najsvätejšej Panny Márie nech sú na živote potrestaní a všetkých svojich majetkov pozbavení.“

V Uhorsku však boli stúpenci Luthera pod ochranou jeho manželky, kráľovnej Márie Uhorskej. Patril medzi nich aj Lutherov blízky spolupracovník Konrad Cordatus, jeho osudy nedávno pútavo priblížila v knižnej podobe Daniela Hroncová – Faklová. Už roku 1521 zaznamenali letopisy vzburu veriacich proti odpustkom v Prešove, keď ich tam prišiel predávať diecézny kňaz Damo z Jágera (dnes mesto so župným právom na severe Maďarska). Napadli ho viacerí mešťania ozbrojení mečmi a uvrhli do mestského žalára. Kardinál Kajetán vyhlásil kliatbu na Prešov, ktorú neskôr zrušil. Roku 1525 si Prešovčania pozvali za kňaza stúpenca reformácie z Košíc…

Dnes je na Slovensku len evanjelikov augsburského vyznania vyše 300-tisíc a veriacich, ktorí sa hlásia k všetkým protestantským cirkvám, takmer pol milióna. Na celom svete je to okolo 800 miliónov ľudí. Nemecko, Škandinávia, Anglicko, Spojené štáty sú väčšinou protestantské. Isteže, katolíkov je u nás i vo svete viac, ale s odstupom piatich storočí sa natíska otázka, či sa tomuto rozkolu nedalo zabrániť?

Sám Luther tvrdil, že sa dalo, a že v čase zverejnenia svojich téz bol ešte presvedčeným pápežencom, cirkev chcel iba obrodiť. Rímskokatolícky svätiaci biskup z Hamburgu Hans-Jochen Jaschke nie tak dávno vyhlásil, že súhlasí s Lutherovu kritikou vtedajšej odpustkovej praxe a že 95 jeho téz by dnes akceptovala aj katolícka cirkev. Vtedy, pred 500 rokmi, však narazila kosa na kameň.

Rímu trvalo pridlho, kým si priznal chyby a pristúpil k istej náprave. V roku Lutherovej smrti sa Tridentský koncil rozlúčil s predávaním odpustkov za peniaze, keď v jednom svojom dekréte konštatoval: „Jedine Boh nás môže urobiť spravodlivými (môže nás ospravedlniť).“ A pred 50 rokmi sa z podnetu Druhého vatikánskeho koncilu začal oficiálny evanjelicko-rímskokatolícky dialóg na globálnej úrovni.

Známy katolícky publicista Imrich Kružliak nazval v eseji z roku 1978 konfesionálnu nevraživosť medzi katolíkmi a evanjelikmi „pliagou slovenských vekov, ktorú od 16. storočia nosíme ako dedičnú ranu“. Upozornil zároveň na príklady, keď sa túto nevraživosť podarilo nahradiť dôverou a vzájomnou úctou – medzi štúrovcami a Hollým, Moysesom a Kuzmánym, Hlinkom a Rázusom. Prinieslo to mimoriadne plody, umožnilo prežiť národu v najťažších časoch. Ale, povedané Kružliakovými slovami „zlé stránky konfesionalizmu vedome i podvedome ovplyvňujú dosiaľ naše kultúrne i politické myslenie“.

Stačí si prečítať internetové debaty na okraj výzvy súčasného pápeža Františka vzájomne si odpustiť a zbližovať obe cirkvi spoločnými liturgickými obradmi v rámci Lutherovej dekády. Názor, že Deň reformácie (31. októbra) by sa mal iba pripomínať, nie však oslavovať, dokonca že by mal byť dňom smútku „nad stratou stáročnej jednoty“, nie je vôbec ojedinelý…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#reformácia #Luther
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk