Foto: FLICKR/OSN
Streda 10. marca 1948, včasné ráno, druhé nádvorie Černínskeho paláca v Prahe. V paláci sídlilo Ministerstvo zahraničných vecí ČSR, na druhom poschodí sa nachádzal byt jeho 61-ročného šéfa Jana Masaryka. Okná bytu viedli na druhé nádvorie. Okno kúpeľne bolo otvorené. Pod oknom na zemi čosi ležalo. V rannom šere to zbadal aj kurič z kotolne, najprv si myslel, že spodná bielizeň, ale pre istotu sa išiel presvedčiť. Zhrozený uvidel nehybné telo, bosé a oblečené len v prúžkovanom pyžame. Zobral nehybnú studenú hlavu do dlaní a otočil jej tvár na svetlo. "Pre pána, veď je to pán minister!“ zvolal priduseným hlasom a bežal na vrátnicu.
Traja kriminalisti z Bartolomejskej ulice prišli do Černínskeho paláca niekoľko minút po šiestej. Privolaný policajný lekár konštatoval smrť, ktorá nastala "asi pred tromi alebo štyrmi hodinami“. Telo Masaryka uložili do spálne jeho bytu. Svedkovia si všimli, že je tam značný neporiadok. Nebohý mal na nočnom stolíku dve knihy: Dobrého vojaka Švejka a Bibliu. Tú mal otvorenú na strane, kde sa začínal List svätého Pavla Galatským, niekoľko riadkov bolo podčiarknutých: "…nenávisť, hnevy, zvady, rozbroje, roztržky, závisti, vraždy, opilstvá, hodovania a im podobné. O týchto vám vopred hovorím, ako som už prv povedal, že tí, čo pášu také veci, nebudú dedičmi kráľovstva Božieho. Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť.“
Bola to vražda alebo samovražda? Vyskočil Masaryk z okna alebo ho niekto postrčil či z okna vyhodil? O týchto otázkach sa už sedem desaťročí diskutuje. Boli to – a naďalej sú – aj dve základne vyšetrovacie verzie. Pravda, s výnimkou prvého vyšetrovania, ktoré viedla Štátna bezpečnosť. Tá mala hneď vo všetkom jasno.
Pod pekelným tlakom
Vyšetrovací tím priviedol ráno 10. marca 1948 na miesto činu Dr. Zdeněk Borkovec, náčelník oblastnej kriminálnej ústredne v Prahe, vzápätí sa tam objavil jeho nadriadený, šéf kriminálnej ústredne Josef Gorner. Medzitým však do Černína prišiel aj minister vnútra za KSČ Václav Nosek v sprievode Vladimíra Clementisa, štátneho tajomníka na ministerstve zahraničia. Kriminalistov pri obhliadke mal vyrušiť neznámy muž, ktorý sa pokúšal dostať do bytu, a strážnici mu v tom bránili. Povolenie dostal až na vyslovený príkaz prítomného ministra vnútra. Podľa svedectva jedného z policajtov, muž vyšiel z bytu asi o pol hodiny s aktovkou, ktorú si tam nepriniesol. Čo bolo v tej aktovke? Nevedno, skúsených kriminalistov pod vedením Dr. Horu potom vystriedali vyšetrovatelia z ŠtB, ktorí na podobné otázky neodpovedali.
Desiaty marec 1948 bol pamätný aj v inom ohľade. V ten deň o druhej popoludní sa v Národnom zhromaždení predstavovala vláda, ktorá vzišla z februárovej krízy a uchádzala sa o dôveru poslancov tohto československého parlamentu. Vo vláde dominovali síce komunisti (premiér Klement Gottwald bol zároveň predsedom KSČ), ale zastúpenie v nej mali aj niekoľkí členovia nekomunistických strán a dvaja nestraníci.
Zvlášť jeden z nich, Jan Masaryk, mal byť ozdobou tohto už druhého v poradí Gottwaldovho kabinetu. Syn spoluzakladateľa štátu Tomáša Garrigua Masaryka, známy intelektuál a diplomat, predseda Svetového združenia pre Spojené národy, mal robiť imidž tejto vlády smerom na Západ. Mal vysielať tamojšej verejnosť signál: Táto vláda nemôže až tak závisieť od Moskvy, keď v nej zasadá Masaryk ako minister zahraničných vecí.
Preto, keď sa Gottwald ráno dozvedel, že Masaryk už nie je medzi živými, bol hlboko zronený. Uvedomil si, že všetka energia venovaná v posledných dňoch na presvedčovanie Masaryka, ktorý so svojou účasťou vo vláde váhal a chvíľami ju odmietal a napokon Gottwaldovu ponuku predsa len prijal, vyšla teraz navnivoč.
Už 20. februára 1948, v čase vrcholiacej vládnej krízy, prechladnutého Masaryka navštívil v jeho byte námestník ministra zahraničných vecí ZSSR Valerian Zorin. Do Prahy pricestoval z poverenia Stalina a Molotova a žiadal ho podporiť aktivity KSČ. Podľa svedectva ministrovho tajomníka Zorin v priebehu návštevy mal oznámiť, že prišiel čas, keď sa Československo musí viac primknúť k "slovanskému“ bloku a vylúčiť z najvyššej politiky ľudí, ktorí ohrozujú bezpečnosť štátu i jeho vzťah k Sovietskemu zväzu. Masaryk údajne sovietskemu diplomatovi oponoval, podľa neho situácia nebola taká kritická.
Na Masaryka však vyvíjali silný nátlak aj predstavitelia nekomunistických strán, najmä národný socialista Hubert Ripka a Václav Majer z českej sociálnej demokracie. Do poslednej chvíle naňho naliehali, aby sa s nimi spojil proti komunistom a podobne ako oni podal demisiu. Jan Masaryk im celý čas tvrdil, že demisiu má pripravenú aj písomne, ale nikto ju nikdy nevidel.
Zároveň opakoval, že sa bude riadiť podľa pokynov prezidenta Edvarda Beneša, s ktorým sa stretol aj v deň kulminovania krízy 24. februára 1948. Prosil ho o radu, ako sa má v zložitej situácii zachovať. Pripomíname, že Beneš sa stal pre Jana po smrti T. G. Masaryka v septembri 1937 jeho druhým otcom. A v politickom testamente, ktorý prezident Beneš napísal ešte začiatkom mája 1943 v londýnskom exile, označil Jana za svojho nástupcu. Nuž, čo poradil Beneš Masarykovi o päť rokov neskôr? Nič, jednoducho odmietol mu dávať za daných okolností akékoľvek rady. Prezidentov kancelár Jaromír Smutný, ktorý sa zúčastnil na tomto rozhovore, neskôr napísal: "Jan Masaryk sa uspokojil s prezidentovou odpoveďou a nenaliehal.“
Ťažko chorý Edvard Beneš sa zachoval v čase krízy tak, ako sa zachoval – Gottwaldovi takmer vo všetkom vyhovel. A Masaryk podľahol tlaku sovietskych emisárov i presvedčovacej skupiny KSČ, tvrdia mnohí historici ,,,Je isté, že Masaryk sa nechal zastrašiť,“ napísal profesor Václav Veber, autor knihy Osudové februárové dni 1948. "Napokon, odvaha či rozhodnosť neboli silnou stránkou jeho charakteru.“
Vstup do druhej Gottwaldovej vlády mu vyčítali početní priatelia doma i v zahraničí. Britský diplomat a starý Masarykov priateľ Bruce Lockhart vo vysielaní BBC kritizoval dokonca jeho rozhodnutie zostať vo vlasti, zatiaľ čo iní demokratickí politici medzitým stihli emigrovať. Podľa jedného dodnes nepotvrdeného svedectva prišli k Masarykovi prostredníci americkej spravodajskej služby, aby mu pripomenuli staré záväzky. Nemohlo sa aj to podpísať pod Masarykovým tragickým koncom? Na druhej strane mnohí na Západe s napätím čakali, ako si Masaryk bude počínať v obnovenej vláde – aj o tom sú svedectvá.
Dosť na tom, že v nasledujúcich dvoch týždňoch sa nachádzal v obrovskom strese. Najskôr z jeho vnútornej rozdvojenosti vyplývali tiež protichodné názory a vyjadrenia. Jedny mal pre najbližšie okolie, druhé – pre verejnosť. V rozhovore pre francúzske noviny L'Ordre 29. februára 1948 povedal: "Vždy som šiel s ľudom a pôjdem s ním aj dnes. Našli sa u nás ľudia, ktorí si mysleli, že sa dá vládnuť bez komunistov alebo proti nim. Ja som túto tézu vždy popieral.“ A pokračoval: "Dnes je nový Národný front, treba ho akceptovať a s ním spolupracovať. Nová vláda bola nastolená ústavným spôsobom, bude sa riadiť podľa ústavy a predstaví sa v parlamente.“
Jan Masaryk vylúčil, že by išlo o komunistický prevrat, ako to už vtedy vykladali mnohí pozorovatelia na Západe. Navyše kládol paralelu medzi 28. október 1918 a 25. február 1948! "V roku 1918 uskutočnilo Československo nekrvavú zmenu a rovnako to bolo i tentoraz,“ povedal doslova. Je málo známe, že v tom čase sa už Masaryk rozhodol pre členstvo v Čs. strane sociálnodemokratickej a v parlamentných voľbách, plánovaných na koniec mája 1948, mal byť jej kandidátom za – kraj Bratislava.
Ale v súkromných rozhovoroch Masaryk zároveň rozoberal možnosti svojho odchodu do emigrácie. Vyplýva to zo spomienok ľudí z jeho okolia. Napríklad: 5. marca sa stretla obnovená Gottwaldova vláda na svojej prvej krátkej, viac-menej informatívnej schôdzke. Po nej Masaryk novinárom povedal: "S tou vládou si rád povládnem.“ Po návrate na pracovisko sa však svojmu tajomníkovi Jiřímu Špačkovi zdôveril: "Páni, to je vláda, to je strašné!“
Vyšetrovanie ako remeň
Ale poďme ďalej. Popoludní 10. marca sa začalo rokovanie parlamentu. Niektorí poslanci už vedeli, čo sa stalo, iní sa to dozvedeli až po príchode do snemovne. Vládlo napätie.
Predsedajúci po otvorení zasadnutia hneď odovzdal slovo ministrovi vnútra. „Na základe prvých výsledkov vyšetrovania môžem už povedať, že išlo o dobrovoľnú smrť,“ oznámil Nosek. Niekoľko hodín po udalosti, bez pitvy a dôkladnejšieho vyšetrenia všetkých okolností, už poznal aj príčinu smrti. "V dôsledku zhoršujúcej sa choroby nastala v noci nervová kríza,“ referoval minister. "Bolo zistené, že v posledných dňoch trpel nespavosťou, o čom svedčí aj zanechané množstvo ohorkov cigariet… Okolo šiestej ráno nastalo u ministra Masaryka vyvrcholenie krízy prudkou rannou depresiou, ktorá sa stupňovala až do úplného pominutia zmyslov… odobral sa zo spálne do susednej kúpeľne a z jej okna vyskočil na nádvorie Černínskeho paláca…“
Nosek nezabudol pripomenúť, že k "nekontrolovanému duševnému stavu“ Masaryka v osudnú noc prispeli "aj listy a telegramy bývalých priateľov z Anglicka a Ameriky, ktoré obsahovali výčitky a sklamanie nad jeho statočným a vlasteneckým postojom v dňoch vládnej krízy“. Tie údajne listy a telegramy, ktoré potom často spomínali komentátori denníkov, sa, mimochodom, nikdy nenašli.
Podozrivý bol však najmä chvat, s akým sa nová moc snažila prípad Jan Masaryk uzavrieť. Ešte pred zasadaním parlamentu vláda rozhodla , že štátny pohreb bývalého ministra sa bude konať už o tri dni. Štátne pohreby sa obvykle pripravovali dlhšie. Na porovnanie – T. G. Masaryka pochovávali až týždeň po skone.
Foto: FLICKR/OSN
Jeho syn sa tešil vo verejnosti veľkej obľube, záujem zúčastniť sa na poslednej rozlúčke s Janom Masarykom prejavili ľudia zo všetkých oblastí niekdajšieho Československa, Slováci neboli výnimkou. "Slovensko bolo jeho srdcu blízke, v detstve a mladosti často navštevoval s rodičmi Bystričku a neskôr Topoľčianky, so mnou hovoril vždy po slovensky, aj keď s chybami,“ spomínal pred desiatimi rokmi v našom rozhovore nebohý Matej Andráš, Clementisov osobný tajomník v rokoch 1946 – 1947 (potom nastúpil do zahraničnej služby v Poľsku).
Vystavenú rakvu s Janom Masarykom navštívilo podľa odhadov okolo pol milióna ľudí z celej republiky, aby sa mu posledný raz poklonili. Brány Černínskeho paláca museli byť z piatka na sobotu otvorené po celú noc a k rakve nepretržite prúdili ľudia. Ich rad sa sem tiahol až od Pražského hradu. Prečo potom také náhlenie? Vari sa vrchnosť obávala, že i Masarykova smrť môže vyvolať nepokoje v súvislosti s nastoľovaním nových poriadkov v krajine?
Unáhlené závery z vyšetrovania vyvolali už vtedy, ale najmä neskôr, mnoho otáznikov. Proti konštatovaniu samovraždy nenamietali ani oficiálne miesta na Západe, ale čo ak bola vynútená? A kým?
Napokon, o možnosti, že skoncuje život samovraždou, hovoril v posledných dňoch pred smrťou sám Masaryk. Potvrdili to viacerí svedkovia, ich výpovede analyzovali pred dvadsiatimi rokmi českí historici – publicisti Pavel Kosatík a Michal Kolář v knihe Jan Masaryk: pravdivý príbeh. S plánmi siahnuť si na život sa zveroval najmä generálnemu sekretárovi svojho ministerstva Arnoštovi Heidrichovi. Pôsobil pritom zmätene, raz hovoril o úteku do emigrácie, druhýkrát, že sa zastrelí alebo vyskočí z okna.
Keď sa však o samovraždu skokom z okna pokúsil 27. februára 1948 blízky Benešov spolupracovník Prokop Drtina, Masaryk to komentoval slovami: "Z okna skáču slúžky, zamilovaní, nie ministri…“
Na verejnosti naďalej prekypoval optimizmom a vtipmi. Zvykol hovoriť, že každý politik by mal rozumieť žartom a hviezdam: "Vtipom môže preklenúť neriešiteľnú situáciu, a pri pohľade na hviezdnu oblohu pochopí, aký je človek malý.“ V utorok večer 9. marca 1948 však svojmu tajomníkovi Soukupovi oznámil, že na druhý deň sa nedá oficiálne fotografovať ako člen Gottwaldovej vlády. "Tam už nepôjdem,“ povedal.
O Masarykových psychických problémoch, ťažkých depresiách vedelo jeho blízke okolie už pred vojnou. Keď naňho prišli, zmizol aj na niekoľko dní, zavrel sa kdesi, vypol telefón a tam prečkal osobnú krízu. Zakaždým sa však z nej dostal a na jeho pracovných výkonoch sa to potom výraznejšie neprejavilo.
Odpoveď v ruských archívoch?
Otáznikov pribúdalo, keď sa objavili nové okolnosti smrti a s nimi nové teórie či hypotézy. Za všetky spomeňme aspoň výpoveď príslušníka Zboru národnej bezpečnosti Pavla Straku, ktorý mal v kritickú noc v paláci službu.
Okolo jedenástej v noci, čiže v čase, keď palác spravidla nikto nenavštevoval, počul zrazu zvuky prichádzajúceho auta na nádvorí a potom kroky vo vestibule budovy. Chcel vyzrieť na chodbu, ale dvere jeho služobnej miestnosti ktosi zvonku zamkol. Skúsil volať na vrátnicu, ale telefón nefungoval. Pritom krátko predtým preveril linky a fungovali normálne. To vraj trvalo niekoľko minúť. Potom ktosi odomkol dvere miestnosti a zmizol, zapli sa aj telefóny. Strakova výpoveď sa nikým a ničím nepotvrdila, ale nič ju zatiaľ ani nevyvrátilo.
Podobné svedectvá viedli v minulých desaťročiach k opakovaným vyšetrovaniam. Kým prvé v roku 1948 sa skončilo so záverom "samovražda“, druhé v roku 1968 prinieslo výsledok "samovražda alebo nešťastná náhoda“ a tretie, v roku 1993, konštatovalo vraždu, ale bez dostatočných dôkazov. Dosiaľ posledné vyšetrovanie prebiehalo v rokoch 2001 až 2003. Predmetom zisťovania bola aj výpoveď istej Jelizavety Paršinovej, ktorá v roku 1948 pôsobila na území ČSR ako agentka sovietskej tajnej služby. Jej syn tvrdil, že matka mu rozprávala o účasti tejto služby na vražde Masaryka.
Česká strana požiadala ruskú generálnu prokuratúru o súčinnosť pri vyšetrovaní. Odpoveď z Moskvy: vypočutie menovanej nie je možné, lebo medzitým zomrela. Neskôr prišla aj odpoveď na žiadosť o prieskum okolností smrti Jana Masaryka v príslušných ruských archívoch: "Archívne materiály, o ktoré máte záujem, sú stále predmetom štátneho tajomstva.“
A odtajnia ich vôbec niekedy?
