V októbri 1969 mal Dubček iba 48 rokov, a už bol bez práce. Po piatich mesiacoch od nástupu Gustáva Husáka k moci ho odvolali z vedenia parlamentu a krátko predtým prestal byť aj členom užšieho vedenia KSČ (politbyra). Pokus normalizátorov kompromitovať Dubčeka v očiach verejnosti spoluprácou s nimi celkom nevyšiel. Dúfali, že na spomínanom pléne ÚV KSČ vystúpi so sebakritikou. Vystúpil, ale nič neoľutoval, naopak, obhajoval svoje činy počas obrodného procesu.
Troch reformných členov ústredného výboru vtedy za ich vystúpenia vylúčili zo strany. Proti Dubčekovi ešte nemohli postupovať tak tvrdo – stále patril medzi populárnych politikov. Sám však požiadal listom o uvoľnenie z ÚV KSČ.
O pár týždňov si ho pozval na stranícke ústredie Vasil Biľak. Kedysi boli priateľmi, teraz stáli na opačných stranách barikady. Biľak mu navrhol post veľvyslanca v Ghane. „Bol by som menej prekvapený, keby sa rozhodli dať mi na starosť slepačiu farmu," poznamenal Dubček vo svojich pamätiach Nádej zomiera posledná.
„Normalizátori sa potrebovali Dubčeka zbaviť a poslať ho kamkoľvek, no dostatočne ďaleko," myslí si jeho priateľ a historik Ivan Laluha. „Dúfali, že sa potom už do vlasti nevráti, čo by umožnilo vyhlásiť ho za vlastizradcu a zapredanca."
Biľakovu ponuku odmietol, prišla však ďalšia – za veľvyslanca do Turecka – a tú už Dubček na naliehanie manželky prijal. „Pani Anna chcela chrániť rodinu pred stupňujúcimi sa útokmi médií, ktoré už boli pod kontrolou normalizátorov," vysvetľuje Laluha. „V práci diplomata videla možnosť úniku z ťaživej situácie,“ dodal.
Do Ankary pricestovali 25. januára 1970. Turecký denník Yeni Gazete už predtým napísal, že Dubčekovo vyslanie do Ankary je vlastne vyhnanstvom. Zo zachovaných hlásení agentov československej rozviedky, ktorí pod diplomatickým krytím pracovali v Turecku, je zrejmé, že ho ani na chvíľu nespúšťali z očí.
Desiateho marca 1970 dostal Dubček správu z Prahy o pozastavení svojho členstva v KSČ. „Informáciu niekoľkokrát prečítal, pri čítaní zbledol," hlásil šéf rezidentúry s krycím menom Škácha. Medzitým v domácich médiách prebiehala diskreditačná kampaň proti Dubčekovi. Jej vrcholom bol článok o jeho údajnom ,„romániku" so speváčkou Martou Kubišovou.
Predpokladali, že odíde do emigrácie, útočisko mu ponúkal Olof Palme i ďalší predstavitelia európskej sociálnej demokracie. Dubček však požiadal Prahu o pohovor a 30. mája 1970 odcestoval do vlasti. „Vravel, že oveľa radšej bude trpieť s tými, ktorí podporili jeho politiku v roku 1968, ako si lebediť niekde vo vile na brehu Ženevského jazera," spomína Laluha.
Pohovor na Ústrednej kontrolnej a revíznej komisii KSČ nebol vlastne ani pohovorom. Len mu oznámili, že bude vylúčený za protistranícke postoje, frakčnú činnosť, previnenia proti internacionálnym záväzkom. A že mu to oznámia písomne. O dva týždne priniesli informáciu všetky médiá. „Do Ankary sa nevrátim a s balením ti pomôže Peter," oznámil manželke 19. júna 1970. Peter bol ich prostredný syn, mal vtedy 14 rokov.
Nasledovalo takmer 20 rokov života vo vnútornom exile. Až do dôchodku pracoval potom Dubček v lesnom závode. Každý jeho krok sledovala osobitná jednotka Štátnej bezpečnosti. Ľudia sa báli k nemu priblížiť…