Malý sprievodca dejinami najstaršieho slovenského denníka: Slová pravdy chceli rozsievať medzi ľud

Pravda začala vychádzať 15. septembra 1920 ako Pravda chudoby. Prečo práve pod týmto názvom? V hre bol aj titul „Pravda“, ale podľa historika novinárstva Jozefa Darma chcelo vedenie sociálnej demokracie na Slovensku odlíšiť svoje noviny od ruskej boľševickej Pravdy a „zabrániť prípadnej politickej perzekúcii“. Prívlastkom „chudoba“ zdôraznili zakladatelia novín jej určenie pre najširšie, a teda aj najbiednejšie vrstvy Slovenska. Bolo dva roky po svetovej vojne a po rozpade Rakúsko–Uhorska zažívala mladá republika ťažké obdobie.

Pravda chudoby začala vychádzať v Ružomberku, a nie v Bratislave. Napokon, dôležité strediská slovenskej tlače sa vtedy nachádzali inde a aj v úvode spomínané Národnie noviny vychádzali dlhodobo v susednom Turčianskom Sv. Martine.

Traduje sa, že Pravda od začiatku patrila komunistickej strane, tá však v septembri 1920 ešte neexistovala. Zato je historicky doložený fakt, že prvé výtlačky novín ich redaktori priniesli priamo z tlačiarne na slovenský zjazd marxistickej ľavice Čs. sociálnodemokra­tickej strany, ktorý sa konal takisto Martine.

Radikálna „revolučná“ ľavica ovládala pred sto rokmi všetky župné organizácie sociálnej demokracie na Slovensku, s výnimkou bratislavskej. Hlavné príčiny tejto radikalizácie vysvetlila svojho času historička Xénia Šuchová takto: „Zdrojom radikalizmu v strane bol príklad ruskej revolúcie a utvorenie proletárskej diktatúry, ktorá vyvolala nádejeplné ilúzie.“

„Očarenie ruskou revolúciou,“ pokračovala, „pôsobilo na ľavicovú inteligenciu, často anarchistickú, so sklonmi k revolučnému romantizmu, naladenú proti režimu a narastajúcemu byrokratizmu, proti zbahneniu sociálnej demokracie, odkedy sa stala vládnou stranu.“

Zopakujme si: zbahnenie sociálnej demokracie, odkedy sa stala vládnou stranou… Viedlo to až k jej rozkolu, ktorému predchádzal odchod z vlády krátko pred vznikom Pravdy chudoby a pokus vedenia sociálnej demokracie sústrediť sa takto na riešenie svojich vnútorných problémov. Ale na to už bolo asi neskoro. Ktovie, ako by sa veci vyvíjali ďalej, nebyť rozpadu celoštátnej sociálnodemokra­tickej strany. A čo by bolo potom s Pravdou? Ale to už zachádzame do sféry alternatívnych de­jín.

Martinské snemovanie radikálnoľavicovej frakcie určilo Pravdu chudoby za jej tlačový orgán na celom Slovensku. O dva týždne neskôr toto rozhodnutie potvrdil aj pražský zjazd sociálnodemokra­tických radikálov.

Ideové smerovanie novín sa zračilo už ich v hlavičke. Mala podtitul „časopis venovaný triednej výchove slovenského ľudu“. Navyše od prvého čísla figurovalo nad hlavičkou heslo „Proletári všetkých krajín, spojte sa!“ Úlohou novín vtedy bolo – parafrázujúc slová iného historika novinárstva Štefana Veľasa – ani nie tak informovať, ako agitovať a získavať.

V máji 1921, po vzniku KSČ, sa Pravda chudoby stala novinami slovensky hovoriacich komunistov (zatiaľ čo noviny Kassai Munkás boli adresované komunistom medzi slovenskými Maďarmi). Pre každého člena strany z toho vyplývala „povinnosť v jeho materinskej reči vychodiaci ústredný orgán si predplatiť“.

Na tomto mieste treba vari pripomenúť, že v prvej Československej republike prevládala stranícka tlač. Takmer všetky významnejšie denníky patrili vtedy niektorej politickej strane, či už priamo, alebo sprostredkovane, keď strana vlastnila výrazný podiel alebo kontrolný balík akcií v príslušnom vydavateľstve. A hoci také Lidové noviny nepatrili žiadnej strane, predsa aj ony otvorene sympatizovali s Hradom a politickým zoskupením okolo neho.

Jednoducho, strany mali vo vtedajšom politickom systéme výsadné postavenie. Strana komunistov sa medzi nimi vynímala – bola nielen protivládna, ale aj protirežimová, jej činnosť sa podriaďovala hlavnému cieľu „zvrhnúť diktatúru buržoázie a nastoliť diktatúru proletariátu“. A to nielen v Československu, ale na celom svete. Predovšetkým tomuto cieľu mala slúžiť i jej tlač.

Prví komunisti: Kristus, Hus a Marx

Vtedajší slovenskí komunisti nemali tvrdosť a neoblomnosť ruských boľševikov. Pestovali akýsi ľudový komunizmus na slovenský spôsob. Komunistický manifest sa v ňom snúbil s Písmom svätým. Prvým komunistom bol podľa nich Kristus, druhým Jan Hus a tretím Karol Marx.

Kľúčovou postavou komunistického hnutia na Slovensku bol pred sto rokmi Július Verčík. Dejepis o ňom mlčal aj za bývalého režimu, lebo sa svojho času pohádal s Klementom Gottwaldom a zo strany vystúpil. Pozadie tohto rozchodu preskúmal už pred vyše polstoročím historik Ján Mlynárik.

Keď pražské ústredie KSČ vyslalo v roku 1921 na pomoc slovenským súdruhom ako redaktora mladého Klementa Gottwalda, ujal sa ho tu práve Verčík. Stali sa priateľmi a o päť rokov neskôr spolu spísali Žilinský manifest, ktorým sa komunisti prihlásili k myšlienke autonómie Slovenska v rámci ČSR. Išlo o revolučnú taktiku, o pokus vyraziť túto kartu z rúk ľudákov. Uplynuli však ďalšie tri roky a Kominterna tento pokus odsúdila a prišla s novou národnostnou politikou. Gottwald, ktorý sa dral na čelo KSČ a bojoval za jej boľševizáciu, sa k manifestu už nehlásil a obetoval čoby „pravicového úchylkára“ práve Verčíka.

Kto bol vlastne Verčík? Pochádzal zo Žiliny, kde skončil štyri triedy reálneho gymnázia. Neskôr sa vo Viedni vyučil za zámočníka. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval a bojoval na srbskom i na ruskom fronte. Bol ranený.

Po návrate domov organizoval odborový zväz kovorobotníkov a redigoval časopis Kovorobotník. Neskôr sa výrazne podieľal na založení komunistickej strany a na redigovaní jej časopisov. Keď začal redigovať Pravdu chudoby, mal iba 26 rokov. Podľa historika Michala Barnovského bol Verčík „schopným, pracovitým a rozhľadeným novinárom“.

Na jeseň 1920 cestoval Verčík do Moskvy v delegácii československých odborárov. Stretol sa tam aj s blízkymi Leninovými spolupracovníkmi – Grigorijom Zinovievom a Nikolajom Bucharinom. Stalin oboch neskôr dal popraviť. Niektoré Bucharinove práce Verčík preložil do slovenčiny.

V septembri 1924 na stránkach Pravdy chudoby ostro odmietol myšlienku čechoslovakizmu a písal o polokoloniálnom postavení Slovenska v spoločnom štáte. Ba v tých pasážach článku o národnostnej politike ČSR, ktoré mu cenzúra vybielila, Verčík vyzdvihol ideu práva národov na sebaurčenie až do odtrhnutia.

Keď 1. októbra 1925 začala Pravda chudoby vychádzať ako denník (predtým trikrát týždenne) a pod skráteným názvom Pravda, Verčík spomínal na jej ťažké začiatky. Dávno by vraj skrachovala z finančných dôvodov, „nebyť našich amerických súdruhov, ktorí pomohli vždy, keď bolo najhoršie“. Išlo o peniaze, ktoré medzi sebou vyzbierali krajania, v prepočte viac ako 200–tisíc korún.

V redakcii Pravdy (chudoby) sa v prvých rokoch jej vychádzania vystriedali okrem Verčíka viaceré známe postavy komunistického hnutia. Osobitný záujem predstavuje aj po desaťročiach Gottwald, neskôr najvyšší predstaviteľ KSČ a po smrti Edvarda Beneša v septembri 1948 aj prvý „robotnícky“ prezident Československa.

Strach z pravdy v gottwaldovskej Pravde

Na stredné Slovensko sa dostal 25–ročný Gottwald v septembri 1921 a spočiatku sa venoval najmä časopisom Hlas ľudu a Spartakus. Verčík už ako „odídený“ z komunistickej strany spomínal, že Gottwald utekal do Vrútok, kde sídlili obe redakcie, pred svojou družkou Martou, ktorá nemala najlepšiu povesť. Čoskoro si ho však našla a vtrhla do redakcie s trojročnou Martičkou a krikom: „Tady máš toho svého pankharta!“ Gottwald sa vraj potom o obe svoje Marty začal starať. Tak to aspoň opisoval Verčík Mlynárikovi.

V roku 1924 sa stal Gottwald na dva roky zodpovedným redaktorom Pravdy (chudoby) a začal ju boľševizovať. V praxi to znamenalo vychovávať čitateľov k triednej nenávisti, čomu venoval najmä svoje úvodníky. Najmä jeho pričinením sa stala o rok neskôr denníkom vychádzajúcim už pod skráteným názvom – Pravda.

V roku 1925 sa začala Gottwaldova blesková politická kariéra, keď ho delegovali na zjazd KSČ za Slovensko. O rok už pracoval v pražskom ústredí strany a o ďalšie tri roky sa stal jej generálnym tajomníkom.

Stojí za zmienku, že Gottwald nebol jediným českým šéfredaktorom Pravdy. Ďalším bol Antonín Nedvěd, ktorý viedol Pravdu v horúcej fáze totality. Vedenie KSČ ho vyslalo do Bratislavy v marci 1952, keď tu prepukli problémy s tzv. buržoáznym nacionalizmom a kozmopolitizmom. „Nepriateľ ľudu“ sa zrazu vykľul aj z dovtedajšieho šéfredaktora Eda Friša, ktorého preradili do výroby.

Nedvěd predtým šéfoval v Prahe Zemědělským novinám, po príchode do Bratislavy sa snažil rýchlo prispôsobiť, hovoril lámanou slovenčinou a poslovenčil si ešte aj meno v tiráži – na Anton Nedved. Novinám to však nepomohlo. Ročníky 1952 a 1953 sú zrkadlom svojej doby – ponurej, plnej vykonštruovaných politických procesov a strachu z komunistickej vrchnosti i – z pravdy.

Ale to už priveľmi zabiehame dopredu…

„Zvláštní sklon k páchání deliktů“

O čom písala Pravda chudoby? Z hľadiska súčasníka je to dosť nezáživné čítanie, môže však zaujať historika skúmajúceho pohyby na ľavej strane vtedajšieho politického spektra. Zistí, ako sa slovenskí komunisti a sociálni demokrati znenávideli. A ako „ultraľaví“ išli po krku vládnej moci.

Predmet záujmu môžu aj z odstupu času predstavovať listy čitateľov Pravdy chudoby. Istý Ružomberčan kritizoval malú účasť na prednáške proti alkoholizmu v tamojšom robotníckom dome 8. októbra 1920. „Keby išlo o dáku zábavu alebo tanec, tam by bolo obecenstva, že by nebolo kam hrach hodiť,“ uzavrel autor listu.

Ďalší čitateľ z Likavky sa zase posťažoval na bývalého richtára. „Kúpil obecného býka za 5 000 korún, ale ako sme zistili, dal si na neho napísať kvitanciu na 6 100 korún. O prebytok sa vraj páni v úrade podelili.“

Obsah listov si však redakcia neoverovala, a tak nasledovali žiadosti o opravy, alebo aj žaloby. V decembri 1920 prišla delegácia robotníkov z Rybárpoľa protestovať proti krivému obvineniu tamojšieho lekára na stránkach Pravdy chudoby. Pisateľ tvrdil, že ich okráda, ale on, naopak, mnohých liečil zadarmo!

V prvej ČSR existovala preventívna cenzúra periodickej tlače, ktorej zásahy sa sprísnili najmä po prijatí zákona na obranu republiky v roku 1923. Pravda (chudoby) vychádzala potom často s vybielenými stranami, niektoré vydania sa konfiškovali alebo nasledoval zákaz vychádzania novín na určitý čas. Len v rokoch 1923 – 1924 úrady skonfiškovali 37 vydaní Pravdy chudoby a cenzúra zasiahla v 60 článkoch na 82 miestach (spolu zabielila 2 470 riadkov).

Administratívne postihy sa snúbili s ekonomickými. Mnohé tlačiarne pod týmto tlakom odmietali sádzať Pravdu alebo ju cenovo znevýhodňovali. Preto sa často sťahovala a dlho pendlovala medzi tlačiarňami v Ružomberku, vo Vrútkach a v Banskej Bystrici. Zároveň sa sťahovala i redakcia, a to dokonca až do Moravskej Ostravy, keď Pravda začala vychádzať ako denník. Vydavateľa k tomu viedli aj prísnejšie cenzúrne zásahy na Slovensku ako v Čechách.

V tom období prichádza do novín mladý, iba 21–ročný básnik Ladislav Novomeský. „Sám som opustil učiteľské remeslo zjari 1925 a zamenil som ho za miesto druhého redaktora v Pravde chudoby,“ uvádzal vo svojom životopise. Ale už o rok, po odchode Gottwalda, sa stal zodpovedným redaktorom novín.

Čo vtedy znamenalo byť šéfredaktorom? Každý deň niesť kožu na trh, a to doslova: zodpovedať hlavou za každé vytlačené slovo v novinách. Ktosi zrátal, že Novomeský bol podľa tlačového zákona trestaný celkovo 34–krát. Väčšina súdnych procesov sa končila rozsudkom zverejniť tlačovú opravu, ale viaceré aj podmienečným alebo riadnym odsúdením na stratu slobody.

Básnik (medzitým vydal prvú zbierku básní Nedeľa) nastúpil prvýkrát do ostravského väzenia už na jeseň 1927. Bolo to za nejaký článok o nemocenských pokladniciach a odsedel si tri týždne. V tom období už mal ďalších päť súdnych predvolaní, žalobca preto tvrdil, že Novomeský má „zvláštní sklon k páchání deliktů“.

Pracovať v Pravde chudoby znamenalo zároveň zostávať chudobným ako kostolná myš. Platilo to aj o jej šéfredaktoroch. Novomeský bol často bez peňazí a – ako zistil jeho životopisec Štefan Drug – vtedy nosil do záložne jediné dedičstvo po otcovi – zlaté dvojplášťové hodinky.

Vždy na strane človeka práce

Jedno Pravde vychádzajúcej v období medzi dvoma svetovými vojnami nemožno uprieť – vždy bola na strane ľudí práce, ktorí si na živobytie i starobu zarábali svojou prácou. Plne sa to prejavilo v 30. rokoch minulého storočia, najmä počas Veľkej hospodárskej krízy.

Podľa odhadov historikov miera nezamestnanosti dosiahla vtedy na Slovensku 25 percent. Ak pripočítame rodinných príslušníkov, tak dôsledky Veľkej depresie postihli až tretinu domácností.

Symbolom vtedajšej krízy sa stali tzv. žobračenky, týždenné poukážky vydávané ministerstvom sociálnej spravodlivosti dlhodobo nezamestnaným, ktoré si mohli v určitých dňoch vymeniť za základné potraviny.

Takáto „žobračenka“ – ako ju ľudovo nazvali – mala hodnotu 20 korún pre ženatých a 10 korún pre slobodných. Čo sa vtedy dalo kúpiť za 20 korún? Napríklad kilo bravčovej masti a kilo práškového cukru. Alebo dve kilá múky a 20 vajíčok. „Predstavte si, že z toho má vyžiť – celý týždeň! – rodina s tromi maloletými deťmi!“ vyzvala vtedajších mocipánov Pravda…

Súčasný český historik Jakub Rákosník z Univerzity Karlovej považuje veľmi deravú záchrannú sociálnu sieť za jednu z najvýznamnejších príčin masovej chudoby a aj z nej plynúcich sociálnych nepokojov počas krízy začiatkom 30. rokov minulého storočia.

Odbory a komunisti reagovali organizovaním tzv. hladových pochodov nezamestnaných, ktoré Pravda podporila. Po streľbách četníkov v severočeskom Duchcove, sliezskom Fryvaldove a juhoslovenských Košútoch nastal „poriadok a kľud“, ako vyhlásil v parlamente minister vnútra, Slovák Juraj Slávik. Zároveň však v spoločnosti zavládla všeobecná apatia, bezradnosť a nemohúcnosť. Pravda na to sústavne poukazovala a prihovárala sa za radikálne riešenie situácie. Za to bola sústavne stíhaná a aj opakovane zastavované jej vydávanie až na pol roka.

V tom čase už bol šéfredaktorom Július Šefránek, redakcia sídlila v Bratislave a noviny sa tlačili striedavo v Prahe a Břeclavi. Finančné postihy spôsobovali, že ďalej mohli vychádzať len ako týždenník (vtedy nakrátko obnovili názov Pravda chudoby). Keďže úrady si na Pravdu „zasadli“, strana sa rozhodla vydávať namiesto nej Ľudový denník (mimochodom, pod vedením L. Novomeského) a po opakovanom zákaze Slovenské zvesti.

To už plynula druhá polovica 30. rokov a Slovensko sa spamätávalo z hospodárskej krízy. Pokroková inteligencia aj na stránkach Pravdy bojovala za jeho spriemyselnenie a kultúrne povznesenie, napríklad za založenie vysokej technickej školy. Zároveň viedla boj s domácimi obdivovateľmi nacistického Nemecka a približovala čitateľom myšlienku vytvárania spoločného frontu proti jeho expanzívnym plánom.

Október 1938 priniesol nielen vyhlásenie autonómie Slovenska, ale aj zákaz činnosti komunistickej strany a všetkej jej tlače. Namiesto Pravdy, resp. Slovenských zvestí začal vychádzať ilegálne Hlas ľudu. Len nedávno zomrel vo veku 99 rokov posledný človek, ktorý sa podieľal na jeho vydávaní – filmový kritik Pavel Branko. Koncom roku 1942 polícia odhalila rozmnožovňu novín v Bratislave a redaktorov pozatýkala. Branka odsúdili na doživotný trest, väznili ho najprv na Slovensku a koncom vojny ho vyviezli s ďalšími politickými väzňami do koncentračného tábora v Mauthausene.

Pravda na strane povstalcov

V histórii Pravdy (chudoby) možno nájsť temné i svetlé stránky. Obdobia, keď sa skutočne darilo pravdivo písať o aktuálnom dianí, a tie druhé, keď vrchnosť nútila redakciu pravdu zamlčovať alebo dokonca vydávať za ňu vyslovenú lož.

Výnimočné obdobie nastalo od septembra do novembra 1944 – vtedy vychádzala povstalecká Pravda. Na čele redakcie stál Mieroslav Hysko, ktorý bol aj prvým povojnovým šéfredaktorom Pravdy. Do histórie slovenskej žurnalistiky sa táto už takmer zabudnutá osobnosť zapísala aj neskôr, predovšetkým však odvážnym vystúpením v roku 1963 na 1. zjazde slovenských novinárov. Hysko vo svojom vystúpení vyzval vysokých straníckych funkcionárov, aby sa zodpovedali za nezákonnosti napáchané v 50. rokoch.

Svoj editoriál v prvom čísle povstaleckej Pravdy začal Hysko príznačne: „Slová pravdy ideme rozsievať medzi ľud…“

O význame a dosahu povstaleckej Pravdy možno usudzovať aj podľa jej nákladu. Zo zvolenskej tlačiarne sa expedovalo (obyčajne denne alebo obdeň) 16– až 18–tisíc výtlačkov Pravdy, čo historik Marek Syrný považuje za „obrovský náklad“ vzhľadom na povstalecké pomery. Postupne si redakcia vybudovala sieť dopisovateľov, ktorým adresovala odkazy na 4. strane novín. Zvyčajne ich žiadala písať stručnejšie vzhľadom na nedostatok miesta a prednostne sa venovať aktuálnym javom v ich bezprostrednom okolí. Vysoko sa cenili najmä informácie z bojovej línie.

Redakciu tvorili spočiatku iba štyria redaktori a ani neskôr ich nikdy nebolo viac ako osem. Všetci však boli mladí, plní síl aj elánu a nič sa im nezdalo nemožné. Reportér František Holdoš mal v čase Povstania iba 24 rokov. Po štúdiách na filozofických fakultách v Prahe a v Bratislave krátko pracoval ako športový redaktor v denníku Gardista, potom prešiel do Národných novín. V povstaleckej Pravde sa Holdoš venoval najmä spravodajstvu z frontu. Cez deň niečo napísal a odovzdal v redakcii, v noci odchádzal s puškou medzi povstalcov.

Z Národných novín prešiel do Pravdy aj 26–ročný architekt Ivan Kuhn, venoval sa tam najmä kultúre. V Národných novinách začínal a v Pravde pokračoval aj 24–ročný Ján Siakeľ, pôvodne bankový úradník.

Do 25. októbra 1944 vyšlo 40 čísel povstaleckej Pravdy, posledné už v Medzibrode pri Slovenskej Ľupči, kam tlačiari za dramatických okolností vysťahovali sádzací a tlačiarenský stroj z Nem-cami obkľúčeného Zvolena.

Po potlačení Povstania vyšlo ešte 21 čísel takzvanej partizánskej Pravdy. Vychádzala však dosť nepravidelne a na rôznych miestach – prvé číslo na Donovaloch koncom októbra, posledné vo februári 1945 v Brezne.

Takmer polovica redaktorov a pracovníkov Pravdy sa nedožila slobody. Napríklad Ján Siakeľ po ústupe do hôr vymenil pero za pušku, pridal sa k partizánom a v jednom z bojov padol do rúk hitlerovcom. Popravili ho vo vápenke v Nemeckej. Matej Martinko zahynul v koncentračnom tábore, Františka Janáčka popravilo gestapo…

Nič nie je len čierne alebo biele

Kým v horách ešte vychádzali posledné čísla partizánskej Pravdy, na oslobodenom území už začali tlačiť obnovenú legálnu Pravdu. Jej prvé číslo vyšlo 7. januára 1945 v Michalov­ciach, ďalšie vychádzali v Košiciach, najprv trikrát týždenne a od 27. marca 1945 opäť každý deň.

Už dva týždne po oslobodení Bratislavy sa redakcia presťahovala do metropoly. Pravda informovala o rekonštrukcii Slovenska a dokonca organizovala pomoc vojnou najviac zničeným regiónom. Náklad denníka vzrástol na 60–tisíc a do roku 1948 na 100–tisíc výtlačkov.

Pravda nielen asistovala, ale aj drukovala všetkému, čo súviselo s Víťazným februárom, komunistickým prevratom, a v ďalších štyroch rokoch zverejňovala ódy na Stalina a Gottwalda. To však platí o všetkých médiách – aj o vtedajších Lidových novinách a celej periodickej tlači, ktorá sa ocitla pod totálnou kontrolou štátostrany.

Nedá sa však povedať, že štyridsať rokov v dejinách slovenskej žurnalistiky a Pravdy zvlášť bolo úplne stratených, jedna čierna diera. Historici a politológovia už rozlišujú vo vývoji socializmu obdobia tvrdej totality a autoritatívneho režimu. Rozdiely bolo badať aj na stránkach súdobej tlače. Zmeny k lepšiemu – alebo aspoň nádej na takéto zmeny – prinášali najmä politické odmäky (po roku 1956, v polovici 60. rokov a koncom 80. rokov).

Pre nedostatok priestoru sa aspoň zmieňme o zápase Pravdy za rehabilitovanie nezákonne odsúdených v politických procesoch, o organizovaní pomoci postihnutým katastrofálnou povodňou v roku 1965, o pôsobení v búrlivom roku 1968 – predovšetkým o jej podpore obrodnému procesu, o ťažení za dôslednú federáciu, ale aj za odstránenie cenzúry či o „perestrojkovej“ publicistike v posledných dvoch rokoch pred nežnou revolúciou.

Veľa záviselo od toho, kto viedol v jednotlivých obdobiach redakčný kolektív Pravdy, od osobnosti šéfredaktorov, nakoľko dokázali využiť uvoľnené politické pomery. Medzi tých odvážnejších patrili Mieroslav Hysko (1945 – 1946), Edo Friš (1948 – 1949), Mária Sedláková (1968 – 1969) a Bohuš Tráviček (najmä v období rokov 1987– 1988). Nie náhodou ich zomleli buď politické čistky, alebo – v prípade Trávnička – dodnes celkom nevyjasnená smrť.

Nie je náhoda, že práve v spomínaných obdobiach sa v Pravde vyskytovali vo väčšom počte aj skutoční majstri pera – skvelí novinári a publicisti – František Votruba, Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka, Ján Rozner, Libuša Mináčová, Bohuš Chňoupek, Martin Hric, Tibor Michal, Renáta Steffelová, Juraj Halas, Peter Holka a mnohí iní. Do jej rubrík pravidelne prispievali spisovatelia František Hečko, Ján Kostra, Štefan Žáry, Vladimír Mináč, Miroslav Válek, Ľubomír Feldek a svojimi kresbami výtvarníci Albín Brunovský, Vincent Hložník, Michal Jakabčic či Ľubomír Kellenberger.

Mňačko bol dokonca reportérom Pravdy v čase politických procesov. A určite aj táto skúsenosť mu umožnila neskôr, v období politického odmäku, napísať Oneskorené reportáže. Písal ich však už ako „komunista, ktorý po vytriezvení z naivnej viery sa nevedel a ani nechcel zmieriť s neľudskosťou a neschopnosťou totalitného režimu, ktorý sám roky predtým pomáhal upevňovať“. Sám Mňačko to uviedol v úvode k opätovnému vydaniu tejto knihy začiatkom roku 1990.

Pravda bez okov straníckosti

A práve rok 1990 je tým medzníkom, ktorý si dnes redakcia Pravdy pripomína jedným dychom s rokom 1920. Už na začiatku nežnej revolúcie sa odmietla ďalej podriaďovať kontrole aparátu KSS, koncom novembra 1989 dala zbohom šéfredaktorovi, ktorého jej dosadili zvonku po smrti Trávnička, a zvolila si vlastné vedenie.

Pravda postupne zhadzovala okovy straníckosti. Už na začiatku transformácie sa zbavila komunistických symbolov pri svojej hlavičke, prešla na polovičný formát a v priebehu roku 1990 nastúpila cestu nezávislého ľavicového denníka, čo dala čitateľom na známosť už vo svojom záhlaví.

Od októbra 1991 sa vydavateľom Pravdy stáva zamestnanecká akciová spoločnosť Perex, ktorú si založili redaktori a ďalší pracovníci vydavateľstva. Okrem denníka vydáva týždenníky Nové slovo a Nedeľná Pravda.

V apríli 1992 si redakčný kolektív Pravdy znovu zvolil za šéfredaktora Petra Sitányiho, ktorý redakciu viedol už od konca roku 1989. Práve on spolu s riaditeľom Perexu Vladimírom Dvonkom a predsedom predstavenstva a. s. (zároveň zástupcom šéfredaktora) Jozefom Krškom sa významne podieľali na novej podobe Pravdy.

Priemerný denný náklad Pravdy sa medzitým znížil, keďže odpadol tzv. funkčný a vlastne nanútený odber straníckymi organizáciami. Napriek tomu ešte aj na začiatku roku 1993 mala Pravda najvyšší priemerný náklad spomedzi všetkých slovenských denníkov, 235–tisíc výtlačkov. Do roku 2000 poklesol na 100–tisíc, dnes sa predáva priemerne okolo 30–tisíc výtlačkov.

Predaj i náklad sústavne klesali, lebo na trhu sa objavili nové denníky aj so zahraničnou majetkovou účasťou vrátane bulvárnej tlače. Na začiatku 90. rokov vzrástol počet denníkov na Slovensku z dvanástich na sedemnásť. Zo starších mienkotvorných titulov medzitým zanikla Práca i Smena. Relatívne krátku životnosť mali aj viaceré nové denníky – Verejnosť, Slovenský denník, Telegraf či Meridián. Najdlhšie z nich vychádzala Národná obroda (zanikla v roku 2005). Dodnes vychádza Sme a Hospodárske noviny – oba tituly vznikli v roku 1993.

Na ceste k moderným novinám

Čo vlastne umožnilo Pravde prežiť? Veď aj ona musela čeliť už začiatkom roku 1991 liberalizácii cien, ktoré zo dňa na deň vzlietli na dvojnásobok z pôvodných 50 halierov. V roku 1992 stáli noviny už tri koruny a o rok neskôr o korunu viac. To je stále „nič“ v porovnaní s dnešnou cenou bežného výtlačku 80 centov. Ale v 90. rokoch boli aj priemerné platy omnoho nižšie.

Aj preto Pravda mnohých čitateľov stratila, ďalší jej však zostali verní až dodnes. Okrem iného si uvedomili, že bez zvyšovania ceny denníka to nejde, pretože rástla cena novinového papiera i ďalšie vstupy. A nielen to.

„Naďalej som si predplácal Pravdu, lebo to boli jediné noviny, ktoré ma ako dlhoročného odborára a ľavicovo orientovaného voliča podrobne informovali o všetkom, čo ma zaujímalo,“ vysvetľuje čitateľ Mikuláš Semanco z Medzilaboriec. „V neposlednom rade aj ako futbalového fanúšika, lebo mala a stále má jednu z najlepších športových rubrík.“

No už v polovici 90. rokov bolo jasné, že na trhu novín, printových médií, ako sa im začalo hovoriť, vyhrá ten, kto skôr nabehne na nové informačné technológie. A to znamenalo stále modernizovať redakčný editorský proces, vybavovať redakciu čoraz novšou technikou. To si vyžadovalo nové investície.

Ak mala Pravda prežiť a prosperovať, musela mať zdatných investorov v podobe nových majiteľov. Za uplynulé tri desaťročia sa vystriedali štyria. Koncom apríla 1995 rozhodli dovtedajší zamestnaneckí akcionári o vstupe domáceho investora. Tým sa zlepšili kapitálové pozície spoločnosti a mohlo prísť k obnoveniu technickej základne vydávania novín, k tvorbe jej príloh a neskôr k prechodu na farebné noviny.

Po Harvardskej investičnej spoločnosti Juraja Širokého prevzala Pravdu v roku 2006 britská mediálna skupina Daily Mail and General Trust a v marci 2010 zasa spoločnosť Florena podnikateľa Karola Biermanna z okruhu finančnej skupiny J&T. Napokon sa pred dvoma rokmi vlastníkom spoločnosti Perex stala spoločnosť Our Media SR z finančnej skupiny českého podnikateľa a senátora Iva Valentu a je ním dodnes.

Vďaka investíciám vlastníkov sa Pravda postupne stala plnofarebnými novinami a v roku 2001 začala vychádzať aj on–line prostredníctvom svojho webu na internete. Okrem toho začala čitateľom prinášať ako bonusy pravidelné prílohy. Za všetky spomeňme aspoň prílohy Užitočná Pravda, Zdravie, Seniori, Víkend, Krížovky, Pravda magazín s TV programom a Varecha.

Od roku 2008 noviny prešli na tabloidný formát. Obavy niektorých čitateľov a predpovede neprajníkov, že to povedie k bulvárizácii denníka, sa nepotvrdili. Pravda ostáva aj v hodnotení analytikov serióznym mienkotvorným denníkom.

O tom, aké je náročné udržať sa na súčasnom printovom mediálnom trhu vôbec a na slovenskom zvlášť, svedčí aj častejšie striedanie šéfredaktorov denníkov. Pravda má za ostatných 30 rokov už ôsmeho, rovnako ako za predchádzajúcich 40 rokov.

Niekto vydržal v tomto horúcom kresle iba jeden mesiac (Marián Leško), niekto desať mesiacov (Juraj Porubský) a niekto takmer desať rokov (Nora Slišková). Od júna minulého roku vedie redakciu Pravdy Jakub Prokeš (predtým zástupca šéfredaktorky).

Práve v ostatnom období sa stal Perex a s ním Pravda multimediálnym domom. Lebo ju možno už nielen čítať, ale aj vidieť „naživo“ prostredníctvom jej vlastnej televízie a počuť vďaka rozhlasovým podcastom.

Niektoré z ocenení za ostatné tri desaťročia

V minulom režime dostávala Pravda, vzhľadom na svoje dominantné postavenie v štruktúre slovenskej tlače, aj najvyššie štátne vyznamenania (Rad práce či Rad republiky). Po roku 1989 sú to podstatne skromnejšie ocenenia, zato udelené za objektívne informovanie a vysokú profesionálnu úroveň novinárskej tvorby

1997
Krištáľové krídlo, kategória publicistika a literatúra, Vladimír Jancura

1998
Cena Slovenskej akadémie vied za popularizáciu vedy a techniky, Jakub Prokeš

2010 až 2019
Ocenenie Literárneho fondu (27–krát), Andrej Barát, Jozef Sedlák, Milan Čupka, Bianka Stuppacherová, Vladimír Jancura, Ivan Drábek, Dagmar Teliščáková, Soňa Pacherová.

2014
Slovak Press Photo, Robert Hüttner

2014
Star prize IFAJ, Jozef Sedlák, prestížna medzinárodná cena udeľovaná novinárom píšucim o poľnohospodárstve

2015
Cena SAV za populárno–vedeckú tvorbu: tím redaktorov prílohy Víkend pod vedením Tiny Čornej

2015
Titul „Humanista roka“ – udelila Spoločnosť Prometeus, združenie svetských humanistov – redakcii Pravda za „dlhodobú vyváženú prezentáciu názorov k ľudskoprávnym otázkam, za vytváranie priestoru pre humanistické, občianske názory a postoje, za obhajobu sekulárneho štátu, osobitne za prezentáciu názorov k tzv. referendu o rodine“

2016
Medaila M. R. Štefánika III. stupňa – udelil Slovenský zväz protifašistických bojovníkov – redakcii Pravda „za významnú činnosť v presadzovaní pokrokových, demokratických a humanitných tradícií odkazu boja za slobodu a proti fašizmu“

2018
Pamätná medaila Chatama Sofera – udelilo Slovenské národné múzeum, Múzeum židovskej kultúry

2018, 2019
Mimoriadne ocenenie Senior Friendly – redakcii Pravda od občianskych združení za mimoriadne aktivity pre seniorov, za propagáciu myšlienok aktívneho starnutia a medzigeneračnej spolupráce

2019
Mimoriadne poďakovanie od Slovenského atletického zväzu za významnú a dlhoročnú podporu atletiky, ktorou výrazne prispela k rozvoju kráľovnej športov na Slovensku