Minulosť učí: pozor na výpovede kajúcnikov!

Kto je kajúcnik? Človek konajúci pokánie, ľutujúci svoje chyby alebo previnenia. Tak aspoň vykladá tento pojem slovník slovenského jazyka. „Boh sa zľutuje nad kajúcnikom," stojí v Biblii.

Kajúcnik v krimipríbehoch „spieva", zrádza kumpánov, vypovedá pred vyšetrovateľom alebo aj súdom o spáchaných zločinoch.

V trestnom práve a v právnej reči ide o obvineného, ktorý sa rozhodol spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a odhaliť pred prokuratúrou a justičnými orgánmi činnosť zločineckej skupiny zvnútra. Za to sa nad ním štát „zmiluje" a zaplatí mu za svedectvo upustením od potrestania alebo zmiernením trestu. Inými slovami je to obchod medzi štátom a zločincom.

Inštitút kajúcnika pochádza z anglo-amerického právneho prostredia, kde sa nazýva korunným svedkom. V legislatíve USA sa zásada určitej imunity pred trestným stíhaním začala prvýkrát využívať v boji proti mafii počas prohibície (zákazu alkoholu). Podmienkou bolo poskytnutie vyšetrujúcim orgánom svedectva a dôkazov proti spolupáchateľom.

Smutne slávny Al Capone skončil v roku 1931 vo väzení, keď jeho komplic Edward O'Hare začal spolupracovať so štátnym zástupcom. Neskôr dokonca poskytol informáciu o tom, že gangster podplatil všetkých dvanástich porotcov. Na jej základe porotu kompletne vymenili. Capone nechal „zradcu" zastreliť, len čo sa po ôsmich rokoch dostal z väzenia na slobodu.

Pripomeňme aj novší prípad. Jeden z krstných otcov newyorskej mafie Joseph Massino, nazývaný aj Posledný Don, si spoluprácou s políciou vysúdil v roku 2005 doživotný trest namiesto trestu smrti. Podľa niektorých amerických štúdií sa dnes až 90 percent závažných trestných činov v USA uzavrie dohodou o vine a treste.

V štátoch kontinentálnej Európy vôbec a v stredoeurópskom regióne zvlášť dlho zvažovali, či a nakoľko preberať zásadu „vyňatia z obžaloby" do svojho trestného práva. Prečo?

V USA je totiž trestný proces vystavaný prísne kontradiktórne, teda ako proces dvoch súperiacich strán, do ktorého sudca nezasahuje, vysvetľuje Andrej Beleš z Právnickej fakulty UK v Bratislave, kým trestný proces v našich končinách spočíval dlho „na dominantnom postavení sudcu a na imperatíve hľadania materiálnej pravdy".

Trochu zjednodušene povedané: kým tam sledujú najmä účelnosť a efektívnosť trestného konania, tu ide predovšetkým o spravodlivé potrestanie každého páchateľa, čiže aj toho, ktorý je ochotný spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní pri objasnení zločinu.

Zmena postojov na starom kontinente prišla až v posledných desaťročiach, keď sa organizovaný zločin aj v Európe tak rozmohol, že tunajším vládam začal prerastať cez hlavu.

O čo asi ide kajúcnikom

Spomedzi európskych krajín sa inštitút kajúcnika uplatňuje najdlhšie (ak nerátame Britániu) v Taliansku. Už v prvom roku po prijatí príslušného zákona (1992) využilo ponúkaný program ochrany VIP svedkov 13 mafiánov. A v roku 1996 sa doň prihlásilo doposiaľ najviac – 1 124 osôb.

Podobne ako v USA aj na Apeninskom polostrove sa kajúcnici využívajú najmä v boji proti mafii. Súd takémuto svedkovi zaručuje okrem zmiernenia trestu či jeho odpustenia i osobnú ochranu (často aj zmenu totožnosti) a v niektorých prípadoch dokonca finančnú odmenu. (O čom sa však tamojšia justícia veľmi nezmieňuje, lebo verejnosť s tým nesúhlasí.)

V Nemecku začali uplatňovať niektoré prvky trestnej imunity pre spolupracujúceho páchateľa začiatkom 90. rokov v súvislosti s teroristickými útokmi ultraľavicovej skupiny Frakcia Červenej armády. Predĺženie tejto praxe zablokovala po desiatich rokoch Strana zelených. Od roku 2011 môže nemecký súd opäť zmierniť alebo odpustiť trest páchateľovi závažného deliktu v prípade, že výpoveďou zásadným spôsobom prispel k jeho odhaleniu a objasneniu.

A ako je to v štátoch visegrádskej štvorky? Prvé zaviedlo inštitút korunného svedka Maďarsko v roku 1994 a o tri roky neskôr Poľsko, ale v obmedzenom rozsahu. Najmä Poliaci postupovali veľmi opatrne. Prvú zákonnú normu prijali iba na štyri roky, potom praktické skúsenosti s jej uplatnením vyhodnotili a novelizovali ju. Výpoveď kajúcnika musí v Poľsku posúdiť najprv súd. Zistiť, či ide o natoľko závažné informácie, aby dotyčného uznali za korunného svedka. Navyše, nemôže to byť vrah alebo šéf organizovanej zločineckej skupiny.

Na Slovensku a v Česku túto legislatívu prijali až pod vonkajším tlakom. V roku 2000 totiž vznikol na pôde OSN Dohovor proti nadnárodnému organizovanému zločinu. Ten pre Slovenskú republiku začal platiť o štyri roky neskôr. Okrem toho na nás tlačil Brusel smernicami EÚ k tej istej problematike.

Do slovenského Trestného poriadku sa príslušné ustanovenia (nie o kajúcnikovi ani korunnom svedkovi, ale o spolupracujúcej obvinenej osobe) dostali v rokoch 2003 – 2005 počas druhej Dzurindovej vlády. Bolo to za ministra spravodlivosti Daniela Lipšica, ktorý krátko predtým absolvoval postgraduálne štúdium na Harvardskej právnickej škole v USA.

Najdlhšie s touto legislatívnou zmenou otáľala Praha, český parlament ju schválil až v roku 2010 po prelomení veta vtedajšieho prezidenta. Václav Klaus bol najmä proti tomu, aby sa korunný svedok úplne vyhol trestu, aj keď bol spolupáchateľom trestného činu. „Mohlo by to zmeniť vnímanie pojmu spravodlivosti a práva v spoločnosti," dôvodila hlava štátu. Za problematický Klaus považoval aj presun rozhodovania o zmiernení trestu alebo vôbec upustení od neho zo súdu na štátneho zástupcu (na prokurátora).

Istý kompromis sa potom prejavil aj v pomenovaní kajúcnika pre potreby trestného poriadku (podľa slovenského vzoru?) ako „spolupracujúceho obvineného" s vysvetlením, že ide o akýsi „predstupeň korunného svedka".

Spory však pokračujú dodnes. Viacerí teoretici práva, ale aj praktici, považujú tento inštitút za ľahko zneužiteľný. „Niektorých štátnych žalobcov môže lákať – bez ohľadu na materiálnu pravdu – získanie takých výpovedí, ktoré potvrdzujú ich pracovnú hypotézu," upozorňuje docent Zdeněk Koudelka, ktorý na Masarykovej univerzite prednáša ústavné právo a súčasne pôsobí ako advokát v Brne.

„Na spolupracujúcich obvinených môžu vyvíjať nátlak, aby vypovedali určitým spôsobom, za čo sa im zníži trest alebo nedostanú žiadny," tvrdí Koudelka. „Potom sa však tento inštitút stáva nástrojom štátneho zastupiteľstva na kupovanie výpovedí, ktoré môžu byť nepravdivé.“

Na Slovensku, kde niet štátnych žalobcov, ale prokurátorov, počuť podobné hlasy. A ozývajú sa častejšie najmä po posledných vlnách zatýkania a obviňovania sudcov, policajných funkcionárov, podnikateľov…

Čo je pravdivé a čo klam

Pred niekoľkými dňami vystúpil v televízii bratislavský sudca Peter Šamko. Predtým pôsobil osem rokov na okresnej a krajskej prokuratúre, hovoril teda aj z vlastných praktických skúseností.

„Je tu nebezpečný trend, že niekedy až slepo veríme kajúcnikom a ich výpovede sa neoverujú," povedal. „Na základe neoverenej výpovede nasleduje zatknutie, vznáša sa obvinenie a až potom sa výpoveď overuje. A táto neoverená výpoveď už po hodine, po dvoch koluje na internete. To je zásadná chyba, ktorá škodí vyšetrovaniu a svedčí o tom, že ináč dobrý inštitút spolupracujúceho obvineného sa niekedy používa nesprávne. Alfou a omegou trestného konania je predsa dokazovanie. Skutkové zistenia sa vytvárajú dokazovaním a nie neovereným tvrdením. Výpoveď kajúcnika má byť začiatkom dokazovania, nie jeho ukončením."

Podľa Šamka sa vytvoril mýtus – podporovaný niektorými médiami – že kajúcnik nemôže klamať, lebo by tým svedčil proti sebe a mohol by byť usvedčený z krivej výpovede. Ibaže ak má sľúbené také benefity, dokonca beztrestnosť, prečo by si netrúfol vypovedať nepravdivo a prípadne ísť tým poruke prokurátorovi?

Pri posledných vlnách zatýkania vzniká navyše dojem, že každý, kto začne spolupracovať s vyšetrovateľom a poskytne výpoveď na ďalších páchateľov, buď nie je vzatý do väzby, alebo ho z nej hneď prepustia. Staňte sa kajúcnikom a nebude vám hroziť väzba! „Ibaže inštitút väzby nemá nič spoločné s inštitútom kajúcnika,“ pripomína Šamko.

Na nebezpečenstvo zneužitia inštitútu kajúcnika zo strany polície a prokuratúry poukazuje vo svojej štúdii aj Beleš. Uvádza príklady, keď je prinajmenšom sporné uspokojiť sa s výpoveďou takéhoto svedka ako jediným dôkazom na vznesenie obvinenia tretej osobe. Je nevyhnutné ho porovnávať s inými dôkazmi.

Napokon, nie je ťažké si predstaviť, že motívom kajúcnika pre poskytnutie nepravdivej výpovede môže byť nielen snaha zachrániť si kožu, ale aj záujem vybaviť si s niekým účty.

Najpádnejším argumentom v prospech tohto tvrdenia sú konkrétne prípady z justičnej praxe. Pred šiestimi rokmi nastal zvrat v kauze údajného korupčného správania krajského prokurátora, kde ako korunný svedok figuroval istý Ján Krajčík. Dostal sa do programu na ochranu svedkov a vyšetrovateľ mu dočasne odložil vznesenie obvinenia. Krajčík svedčil aj v ďalších kauzách – proti Mišenkovi alebo v rozkrývaní vraždy Čongrádyho. Stával sa z neho univerzálny svedok. Neskôr sa však ukázalo, že nahrávka, ktorú poskytol proti obvinenému prokurátorovi je podvrh a klamal aj v ďalších prípadoch. Prokurátor žiadal odškodnenie a kajúcnik skončil na lavici obžalovaných.

Vari ešte viac zaráža prípad Branislava Adamča, odsúdeného na doživotie za vraždu. Len pred rokom Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu rozhodol, že slovenské súdy porušili jeho práva na spravodlivé konanie. Súdne konanie v tejto veci sa zrejme obnoví. Rozhodujúcim dôkazom na usvedčenie Adamča bola totiž výpoveď kajúcnika, o ktorej sa zistilo, že je krivá. Európsky súd poukázal na to, že výpovede svedkov poskytnuté za beztrestnosť alebo iné výhody môžu byť už zo svojej podstaty manipulovateľné a poskytnuté aj s cieľom osobnej pomsty.

Povedané Šamkom, riziko, že osoba môže byť v takýchto prípadoch obvinená a odsúdená na základe neoverených tvrdení (ktoré nemusia byť nevyhnutne nezištné), nemožno podceniť.

Mimochodom, zahraničné skúsenosti to potvrdzujú. V jednej americkej drogovej afére z roku 2000 označil korunný svedok Derrick Megress až 28 osôb za páchateľov. S prokurátorom uzavrel dohodu, ktorá ho mala zbaviť obžaloby. Našťastie neskorší test na detektore lži ukázal, že Megress klamal a všetkých obvinených si vymyslel.

Skrátka, výpoveď korunného svedka, akokoľvek prínosná, nemôže byť kráľovnou dôkazov. Čo vôbec neznamená, že inštitút kajúcnika (korunného svedka, spolupracujúceho obvineného) treba zatratiť, naopak. Len sa treba mať na pozore.