Slovenská mafia v roku jeden

, 31.03.2021 06:00
dražba, Prešov, Čierny orol, korupcia
Prvá verejná dražba obchodných priestorov v Prešove sa uskutočnila vo februári 1991. Konala sa v mestských reprezentačných priestoroch známych pod názvom Čierny orol. Autor:

Korupcia, klientelizmus, mafia. A ich prerastanie do politiky. Ich rozšírenie na Slovensku spája s predchádzajúcou vládnou garnitúrou, všetko sa však začalo oveľa skôr. Konkrétne: pred 30 rokmi s nástupom zle pripravenej a neskôr úplne zdivočenej privatizácie.

Začalo sa to „nenápadne", takzvanou malou privatizáciou. Nazvali ju tak najmä preto, že pôvodne mala obsiahnuť výlučne malé podniky: prevádzky obchodu a služieb, predajne, cukrárne, práčovne, čistiarne, penzióny, hotely a menšie výrobné prevádzky.

Najprv bola predstava, že si ich prenajmú zamestnanci týchto prevádzok alebo že budú mať na ne predkupné právo. Diskutovalo sa o tom začiatkom októbra 1990 v Kroměříži na spoločnom stretnutí všetkých troch vlád (oboch národných a federálnej). Zúčastnil sa aj prezident Václav Havel, ktorý bol spočiatku za to, aby sa uprednostnili zamestnanci. Mal vraj obavy, že „atraktívne objekty skúpia rôzni podozriví boháči (komunistická nomenklatúra, veksláci a podobne), zatiaľ čo menej atraktívne ostanú na krku štátu".

Vtedajší federálny minister financií Václav Klaus bol však zásadne proti. Považoval to za nezmysel. Vraj ak sa všetko urobí dostatočne rýchlo, tak nomenklatúra a rôzni podvodníci nemajú šancu. Ku Klausovi sa pridali niektorí ďalší ekonómovia. Dôvodili napríklad tým, že zamestnanci budú chcieť prevádzky premeniť na rodinné podniky, zamestnávať v nich iba príbuzných.

Podľa Dušana Třísku, jedného zo spoluautorov privatizačnej koncepcie, zavážil nakoniec názor slovenského premiéra Vladimíra Mečiara. A ten sa pridal ku Klausovmu návrhu. Jeho podstatou bol prevod štátneho majetku prostredníctvom verejných dražieb na súkromníkov za peniaze.

Už v Kroměříži sa veľa diskutovalo aj o tom, ako zabrániť praniu špinavých peňazí cez dražby. „Pôvod nadobudnutia peňazí sa nedá skúmať," povedal vtedy Mečiar v rozhovore pre Pravdu. „Tým, že sa uvedú do obehu a začnú pracovať, konečne budú zdanené a začnú dávať úžitok aj pre spoločnosť. A získa sa nad nimi určitá kontrola."

Koncom októbra 1990 prijal federálny parlament príslušný zákon a začiatkom nasledujúceho roku sa mohlo začať dražiť. V januári 1991 sa konal v Bratislave seminár odborníkov na trestné právo. Vzápätí vyšiel zborník referátov, ale nestretol sa s väčším ohlasom. Škoda, lebo účastníci seminára upozornili na možnosť prudkého nárastu organizovaného zločinu v nasledujúcich dvoch rokoch. Spájali to najmä s prechodom centrálne plánovaného hospodárstva na trhovú ekonomiku.

Potvrdil to aj bleskový prieskum medzi približne stovkou prokurátorov. Obavy zdôvodňovali nielen súkromným podnikaním či otváraním Československa svetu, ale najmä „oslabením kontrolných mechanizmov".

O korupcii sa na seminári ešte veľmi nehovorilo, o úplatkárstve už áno. Opakovane zaznelo varovanie v tomto duchu: prevod prevádzkových jednotiek sa bude diať pomocou úplatkov.

Nič nové pod slnkom, známy francúzsky politológ Yves Mény v práci Korumpovanie republiky už dávnejšie napísal: „Najväčšie úplatky sa môžu dávať a prijímať tam, kde staré pravidlá prestávajú platiť a nové dosiaľ neboli zavedené.“

Profesor sociológie z Kolumbijskej univerzity v USA David Stark skúmal rozbeh privatizačných procesov priamo v krajinách strednej Európy a vydal o tom knihu. Jeden z jej záverov stojí za osobitnú pozornosť. Chybné stratégie a slepé prenášanie skúsenosti zo Spojených štátov či z Nemecka vedú skôr k prechodu „od plánu ku klanu", než od „plánu k trhu".

To bol aj prípad vtedajšieho Československa.

Od plánu ku klanu

Dvakrát klop, tretíkrát hop. Údery dražobných kladiviek a pokriky licitátorov v aukčných miestnostiach ohlasovali pred 30 rokmi návrat kapitalizmu aj v krajine pod Tatrami.

Do súkromných rúk sa ako prvé dostávali maloobchodné prevádzky vo veľkých mestách. Čoskoro však proces privatizácie prenikol až na lazy a kopanice.

Patrí sa však dodať, že na Slovensku sa štart malej privatizácie omeškal za českou časťou federácie zhruba o jeden mesiac. Zrejme to spôsobilo aj váhanie vtedajšieho ministra pre správu a privatizáciu národného majetku SR Augustína Mariána Húsku, ktorý sa spolu s ekonómami zo združenia NEZES bránil „šokovej terapii" hospodárstva, ordinovanej Klausom z Prahy. Dokonca pripúšťal, že „zo štátnych podnikov sa nemusí vytvárať súkromné vlastníctvo, naopak, možno ich revolučne pretvárať na skutočne spoločenské vlastníctvo".

Húskov ideový spolupútnik Gustáv Lesyk išiel ešte ďalej, keď tvrdil, že zákon o malej privatizácii „je priam ideálny na legálne rozkrádanie národného majetku a jeho vyvlečenie do zahraničia".

Preto na Slovensku privatizácia nabrala obrátky až v marci 1991 – po odvolaní Mečiara z postu premiéra predsedníctvom SNR a po nástupe tandemu Ivan Mikloš¤-¤Ľudovít Kaník do vedenia privatizačného ministerstva už vo vláde Jána Čarnogurského.

Licitovalo sa cez víkendové dni, aby najmä potravinové predajne mohli v pondelok zase fungovať. Stačilo, ak záujemca o dražbu vložil do sporiteľne desať percent z vyvolávacej ceny. A bezprostredne pred začatím aukcie, už v dražobnej miestnosti, zaplatil ešte tisíckorunový poplatok. Vzápätí sa stával účastníkom dražby.

V Bratislave zmenila majiteľa ako prvá cukráreň oproti hotelu Kyjev v sobotu 23. februára 1991. Dražilo sa v jedálni Ekonomickej univerzity. Cena sa napokon vyšplhala na 1 milión korún. „Pre mnohých to bola nepredstaviteľná cena," spomína ekonóm Vladimír Bačišin, ktorý sa aukcii prizeral.

V tú istú sobotu vydražili aj malú predajňu tabaku (s rozlohou 6 × 6 štvorcových metrov) na rohu Hollého a Špitálskej ulice. Súboj dvoch favoritov vyhrala napokon bývala športová plavkyňa Jarmila Šebeňová. „Mám s pretekmi skúsenosti a to podľa mňa rozhodlo," povedala celá šťastná novinárom.

Pred desiatimi rokmi sme sa jej spýtali, ako to vidí s odstupom dvoch desaťročí. Veď vyvolávacia cena bola 6-tisíc korún, a Šebeňová ju vtedy vytiahla na 220-násobok! Licitátor odklepol trafiku za 1 320 000 korún!

Špekulanti mafiánskymi spôsobmi nútili iných záujemcov, aby z dražby odstúpili.

„Naozaj som nevedela prehrávať a hnala som sa za vidinou víťazstva nehľadiac na peniaze," zdôverila sa. „Nebola som však žiadna milionárka, dnes už môžem prezradiť, že mi finančne pomáhali Švajčiari, ale aj im sa to videla prehnaná suma. Odmietli toľko platiť, preto som si musela požičať 200-tisíc korún. Vtedy to bol obrovský peniaz."

Prítomnosť bohatých zahraničných „sponzorov" v pozadí dražieb sa dala vytušiť, bola takpovediac verejným tajomstvom. Veď ktorý občan si za socializmu mohol našetriť toľké peniaze?

Médiá na to poukazovali, písali o zjavnej nespravodlivosti a o neporovnateľných štartovacích pozíciách. Deravý zákon to však pripúšťal a v druhom kole malej privatizácie umožňoval zúčastniť sa na dražbách už aj cudzím štátnym príslušníkom, ktorí nikdy neboli československými občanmi. (V prvom kole cudzinci tento zákaz obchádzali prostredníctvom nastrčených osôb.)

Ako stlačiť cenu na minimum

Malá privatizácia si čoskoro trúfla aj na väčšie podniky určené pôvodne na veľkú privatizáciu. V apríli 1991 vydražili v Banskej Bystrici pivovar Urpín za 330 miliónov korún.

Boli sme z Pravdy na tejto dražbe a zblízka sledovali súboj bývalého mäsiara Pavla Čupku s jeho najväčším rivalom Karolom Konárikom. Spievajúci podnikateľ to vzdal a tvrdil, že každá koruna nad 200 miliónov už prevyšuje skutočnú hodnotu pivovaru.

Prevažná časť podnikov určených do malej privatizácie, čo boli viac ako tri štvrtiny, sa na Slovensku vydražila počas jedného roka. Očividne sa kvaltovalo. Organizátorov dražieb poháňal už nielen Klaus, ale aj Havel. „Kritizoval nás ekonómov, vraj čo nič nerobíme, on vraj počítal s tým, že sa už budú otvárať nejaké súkromné hostince," prezradil neskôr Tomáš Ježek, ktorý vtedy viedol české ministerstvo pre privatizáciu.

Na Slovensku sa takto privatizoval majetok v účtovnej hodnote viac ako 13 miliárd korún. Predajom sa dosiahla tržba 14 miliárd korún, ale zároveň pôžičkami privatizérov vznikol dlh v Slovenskej sporiteľni vo výške 12 miliárd korún, ktorý nakoniec zaplatili všetci slovenskí daňovníci. „Takže predajom sa vlastne spôsobila štátu strata v objeme 10 miliárd korún v porovnaní s účtovnou hodnotou," sumarizuje na svojom blogu Viliam Oberhauser, ktorý bol ministrom lesného a vodného hospodárstva v prvej Mečiarovej vláde.

Ako sa to mohlo stať? Veď Charles Jelinek Francis, americký poradca českého privatizačného ministra, tunajšiu verejnosť poučoval: „Úlohou dražby je dostať cenu čo najvyššie." Kedy to prestalo platiť? Asi vtedy, keď sa roztrhlo vrece s tzv. holandskými dražbami. Pri nich cena – na rozdiel od klasických dražieb – nerastie, ale klesá. Stačí, aby nikto zo záujemcov neprejavil záujem o draženú vec, a jej vyvolávacia cena začne postupne klesať. Na polovicu a na menej – aj na pätinu pôvodnej ceny, až kým sa nenájde niekto ochotný zaplatiť.

Zákon to umožňoval, ale zákonodarcovia istotne nepredpokladali, že až v takomto rozsahu. A že výnimka sa stane takmer pravidlom. Špekulanti to však využili naplno a mafiánskymi spôsobmi nútili iných záujemcov, aby z dražby odstúpili. A, naopak, štedro „pomastili" vrecká tým, čo dražbu priklepli. Zrejme mali spojencov v okresných privatizačných komisiách, ktoré organizovali dražby a formovali sa podľa straníckeho princípu.

Inokedy, keď nešlo o holandskú dražbu, skupiny špekulantov odstavovali konkurenciu neustálym zvyšovaním ceny. Prihadzovali, prihadzovali a buď zmarili dražbu, alebo nežiaduceho dražiteľa donútili zaplatiť za prevádzku oveľa viac, ako pôvodne predpokladal. Potom nemal peniaze na jej rozvoj a bol nútený ju predať. Komu asi?

Zrod domácich mafiánov

Práve vtedy vznikalo podhubie slovenskej mafie, z ktorého vypučali jej zárodočné formy. A rozkrúcalo sa koleso korupcie, dovtedy u nás nevídanej. V dražobných miestnostiach sa často pohybovali figúrky známe z polosveta sivej alebo aj čiernej ekonomiky. Štátne banky im napodiv veľmi ochotne vychádzali v ústrety. Istý Čonka z Popradu, človek s pochybnou povesťou, dostal od nich takmer miliardu korún úverov. To predsa nešlo bez podplácania bankových úradníkov. Hovorilo sa o piatich až desiatich percentách „provízie". „Banky hľadeli na to, aby ich klienti vyhrali bez ohľadu na riziká spojené s vysokou cenou, ktorá sa nedala splatiť," poznamenal Bačišin.

Nebolo tajomstvom, že nastrčené osoby, za ktorými stáli bohatí cudzinci, používajú dražby malej privatizácie aj na prepieranie špinavých peňazí. Lenže koho vtedy vážne zaujímal pôvod peňazí? Klaus predsa povedal, že peniaze nesmrdia a na vysvetlenie negatívnych javov v procese privatizácie mal v roku 1993 jednoduché vysvetlenie: „Ak diaľnicou prejdú za určitý časový interval stovky tisíc áut a niekoľko desiatok ich havaruje, je to síce vec pomerne neradostná, ale nik z nás ju určite nebude považovať za totálne zlyhanie diaľničnej premávky."

Ježek po rokoch aspoň priznal, že celá táto veľká ozdravná operácia, ako nazýval malú privatizáciu, sa pripravila nedostatočne a veľa sa počas nej improvizovalo. Zároveň to však ospravedlňoval: „Potrebovali sme rýchle výsledky."

Kaník, ktorý na Miklošovom ministerstve bezprostredne riadil tento proces, nedávno v Denníku N tvrdil, že malú privatizáciu by sme dnes hodnotili už len pozitívne, nebyť toho, že rozsiahly predaj majetku štátu využila mafia.

Je zrejmé, že kompetentní vtedy považovali korupciu a rodiacu sa mafiu len za krátkodobé záležitosti, za nevyhnutnú daň zrýchlenej transformácii, a predpokladali, že sa s nimi vyrovnajú neskôr. Keby poznali dejiny korupcie a mafie, vedeli by, ako veľmi sa mýlia. Práve v období zásadných spoločensko-politických zmien, keď normy správania nie sú ešte presne vymedzené legislatívnym rámcom ani podopreté morálkou a tradíciami, darí sa korupcii najviac. Diktuje vlastné normy a vzorce správania príkladmi „hodnými" nasledovania. Po čase sa stáva nekontrolovateľnou a žije si vlastným životom.

Pripomeňme si na záver, že budúci slovenskí oligarchovia a mafiáni si počas malej privatizácie iba brúsili ostrohy. Vyrástli, zmocneli až v druhej polovici 90. rokov, v priebehu veľkej privatizácie „karpatského typu", s jej kupónkou, investičnými fondmi a priamymi predajmi miliardových majetkov. To si už korupcia bujnela ako rakovina v pokročilom štádiu. Bola dostatočne hlboko „zažratá", aby mohla nerušene napádať celý verejný život, politiku a štátne inštitúcie nevynímajúc.

Ako Slovensko „bojovalo“ proti korupcii

  • Február 1995. Tretia vláda Vladimíra Mečiara prišla s programom Čisté ruky. Inšpirovala sa pritom protikorupčnou akciou Mani pulite (Čisté ruky), v rámci ktorej obvinili v Taliansku na začiatku 90. rokov bezmála 5-tisíc osôb, medzi nimi viacerých členov parlamentu. Na Slovensku skončili v sieti samé malé ryby. Niektorých podozrivých z brania úplatkov aj obvinili, ale problémy nastali s dokazovaním ich viny pred súdmi. To všetko sa navyše dialo v období, keď vrcholila privatizácia štátnych podnikov priamymi predajmi vopred určeným záujemcom. Sprevádzali ju mimoriadne intenzívne korupčné aktivity.
  • Jún 2000. Prvá vláda Mikuláša Dzurindu schválila dokument Národný program boja proti korupcii. Na Úrade vlády SR vznikla Centrálna protikorupčná jednotka, ktorej každé ministerstvo malo predložiť podrobný akčný program tohto boja. Často však išlo o číry formalizmus. Po troch rokoch jednotka „dobojovala“, jej úlohy prevzala Rada vlády pre boj proti korupcii. Zmenil sa názov, podstata sa zachovala. Medzitým médiá živili kauzy oboch Dzurindových vlád, ako boli „ľahké vlaky“, „tunelovanie Braniska“, kupovanie poslancov alebo pochybné financovanie SDKÚ.
  • August 2011. Druhá vláda Roberta Fica prijala dokument Strategický plán boja proti korupcii. Riadili sa ním aj tretia Ficova vláda (marec 2016 – marec 2018) i vláda Petra Pellegriniho (marec 2018 – marec 2020). Určitý posun v protikorupčnom ťažení nastal koncom roku 2019, keď Najvyšší súd SR definitívne poslal za mreže (na 11, resp. 9 rokov) dvoch bývalých ministrov – nominantov SNS vo Ficovej vláde – za tzv. nástenkový tender. Množstvo korupčných káuz však zostávalo s otvoreným koncom, pripomeňme si napríklad predražovanie výstavby diaľnic a tunelovanie eurofondov.
  • Apríl 2020. Vláda Igora Matoviča prišla s programovým vyhlásením, v ktorom boj s korupciou patril medzi hlavné priority. Všetko sa začalo očistou orgánov činných v trestnom konaní. Za mrežami skončili nielen viacerí predstavitelia justície, polície, ale aj niektorí oligarchovia. Ich obvinenia zatiaľ spočívajú viac na výpovediach tzv. kajúcnikov, ktorí sami sú po uši namočení v korupcii, než na priamych dôkazoch. Koalíciou už po roku zotrvávania pri moci otriasajú jej vlastné škandály, z nich najväčší zasiahol špičky SIS.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Vypnúť reklamu
0 debata debata
Viac na túto tému: #protikorupčné opatrenia #privatizácia #mečiarovská privatizácia #korupcia