„Krúpy mávajú obyčajne veľkosť hrachu, krúp – podľa toho aj názov – padali však aj krúpy veľkosti jablka," písal o ľadovci slovenský meteorológ Štefan Petrovič. „Priemer krúp býva zriedka nad 1 cm, zaznamenali sa však krupobitia, pri ktorých mali priemer 8 až 10 cm. Váha býva niekoľko gramov, výnimočne niekoľko dekagramov, padali však už kusy ľadu nad 1 kg."
V útlom spise Živelné pohromy vydanom v roku 1949 sa Petrovič zmienil aj o z oblohy padajúcich kusoch ľadu, ktoré zabíjali zvieratá a ľudí. „U nás však neboli hodnoverne zaznamenané," dodal.
S historickými záznamami je hotový kríž. Kronikári alebo novinári, ktorí ich svojho času urobili, neboli vedecky erudovaní a často iba reprodukovali počuté, čiže už viackrát prežuté, a teda skreslené (spravidla prehnané). V mnohých prípadoch to spätne už nejde overiť, potvrdiť ani vyvrátiť.
Ak máme ešte ostať pri krúpach (pri ľadovci), nalistujme si v týždenníku Gemer-Malohont správu z 24. mája 1924 Hrozná živelná pohroma v Klenovci. „Okolo polnoci sa v sprievode strašnej víchrice spustil lejak a po ňom hrozné krupobitie. Asi po 15 minútach sa povrch zeme premenil na ľadové pole. Skazonosný účinok tejto živelnej pohromy sa ukázal až ráno. Strechy domov poprebíjané podobali sa riečici. Ešte aj eternit bol poprebíjaný, miestami 3 – 4 cm dierami v priemere. Nebolo domu, na ktorom okienka by neboli poškodené."
Čítajte viac Miko: Klimatické zmeny súvisia s častejšími extrémnymi javmi
Piateho júna 1931 sa niečo podobné prihodilo na Považí. Trenčiansky redaktor denníka Slovenská krajina o tom informoval veľmi podrobne. „Ľadovec veľkosti holubäcieho vajca padal v šírke asi kilometrovej na role celého chotára obce Streženice až po Lednicu a znivočil všetko. Obilie je priam vbité do zeme, znivočené sú na sto percent okopaniny, repa a iné plodiny. Neostali, pravda, ušetrené ani ovocné stromy, ktoré boli veľkou víchricou vylamované z koreňa, niektoré boli rozštiepené v polovine. Veľké ľadovce zabili tiež mnoho hydiny. Krupobitie trvalo asi pol hodiny."
„Pri krupobití ľad na zemi vytvorí škrupinu a svojou nízkou teplotou (od mínus 5 do mínus 15 stupňov Celzia) ďalej škodí vegetácii," vysvetľoval Petrovič. „Pásy postihnuté krupobitím bývajú úzke a krátke, ale stáva sa, že aj dlhé niekoľko km a široké aj vyše 10 km. Vtedy ničia úrodu celého kraja." On sám sa zmienil o dvoch ničivých krupobitiach z ostatného obdobia. Jedno v roku 1939 zasiahlo Baťove závody v Zlíne a vybilo všetky okná na továrenských budovách. Druhé v roku 1942 postihlo Bardejov a bolo také silné, že krúpy prerážali škridly na strechách.
Súčasné analýzy prírodných katastrof hovoria o tom, že ľadovec spôsobuje ľudstvu väčšie škody ako tornáda (medzi nimi sú však menej i väčšmi ničivé). Možno sa potom čudovať, že ľudstvo odnepamäti hútalo, ako krupobitiam zamedziť alebo ich aspoň zmieriť?
Raketami proti krúpam
Už na prelome 19. a 20. storočia boli pokusy zabrániť krupobitiu ionizáciou vzduchu. Rôzni vynálezcovia predpokladali, že pri tvorbe ľadovca rozhodujú elektrické sily, a tak sa pokúšali urobiť vzduch elektrický vodivým až po zem.
V roku 1890 sa predháňalo niekoľko tovární v tom, ako vytvoriť najlepší model „protibúrkového mažiara". Firma v juhovýchodnom Rakúsku propagovala svoje zariadenie, ktoré malo hlaveň 4 m dlhú a vrhalo do ovzdušia obrovské dymové stĺpy.
Talianska firma prišla s „acetylénovým mažiarom", ktorý mal až 14-metrovú hlaveň. Toto delo vydávalo smerom k oblakom veľmi hlasné zvuky vďaka výbušnej zmesi acetylénu a kyslíka, čo podľa predstav vynálezcov malo rozrušiť tvorbu ľadovca a premeniť ho na neškodný dážď.
V tom čase sa konali tri medzinárodné konferencie na tému rozháňania búrkových mračien. Seriózni meteorológovia a fyzici sa však podujatiam vyhýbali. Tvrdili, že proti obrovským prírodným silám, ktoré predstavuje miestna a frontálna búrka, je každé ľudské úsilie mizivé.
Čítajte aj Video: Extrémne krupobitie odstavilo taliansku diaľnicu
Pri neskorších pokusoch išlo o explózie výbušnín vo veľkých výškach. Druhá svetová vojna však ukázala, že ani mohutná kanonáda nemá vplyv na cirkuláciu vzduchu a tvorenie búrok. Napriek tomu vinári v americkom štáte New Jersey dodnes používajú proti hrozbe krupobitia tzv. protiľadovcové delá, hoci ich účinnosť nebola dokázaná. Pred časom vyšlo najavo, že takéto delo využíva aj ovocinárska firma v okolí Trnavy.
V druhej polovici 20. storočia začali najmä v USA a v Sovietskom zväze bojovať proti nebezpečným mrakom vystreľovaním rakiet. Málo sa vie, že pokusy tohto druhu sa v 80. rokoch pripravovali aj na Slovensku. Schválili ich vtedajšie vrcholné stranícke a štátne orgány. Meteorológovia v spolupráci s armádnymi konštruktérmi vyvinuli prototyp rakety proti krupobitiu. Mali v oblakoch rozsievať na to určené chemické prípravky. „Len čo sa o tom dozvedeli Rakúšania, začali protestovať, že ich budeme okrádať o drahocennú vlahu," spomínal v rozhovore pre Pravdu Štefan Škulec, vtedajší šéf Slovenského hydrometeorologického ústavu.
Po roku 1989 sa v pokusoch už nepokračovalo. Prečo? „Investície boli oveľa väčšie ako očakávané prínosy," myslí si Škulec.
Pozor, ženie sa tornádo!
Letné búrky sprevádzajú hromy blesky, veľké škody a obete na životoch však dokáže spôsobiť najmä silný vietor. Záznamy v našich kronikách nepoznajú síce výraz tornádo, ale javy, ktoré opisujú, sa mu silou i niektorými prejavmi až nápadne podobali.
Kronikári sa nezmieňovali ani o extrémnom poveternostnom jave zvanom derecho. Tak sa v odbornej literatúre označuje mimoriadne silný vietor počas búrkovej činnosti, ktorý zasahuje rozsiahle územia.
Český meteorológ Patrik Trnčák nedávno pripustil, že tornádo, ktoré pred mesiacom spustošilo niekoľko obcí na juhovýchodnej Morave, pripomínalo veternú smršť zaznamenanú nad strednou Európou 4. júla 1929. Tá nielenže zničila veľké plochy lesa, ale napríklad v Hradci Králové dokonca zhodila železničné vozne z koľají.
V Kuněticiach vzdialených asi 15 kilometrov škridly lietali ako gilotíny a okná praskali ako pri delostreleckej paľbe, napísal miestny kronikár s básnickým nadaním. „Príšerná hudba živlov pripomínala koniec sveta," zdôraznil.
Čítajte aj Ľudia sa vrhli na poistky. Vystrašilo ich tornádo a záplavy za hranicami?
V neďalekých Pardubiciach víchrica zhodila vežu z kostola a zborila aj 25 metrov vysoký komín továrne. V obci Trhový Štěpanov vzdialenej zhruba 100 kilometrov zničila tá istá búrka väčšinu domov.
Slovenský expert Tomáš Púčik, ktorý sa venuje nebezpečným meteorologickým javom, predpokladá, že išlo o derecho so sériou tornád alebo downburstov, podobných veternej smršti s intenzívnym zostupným prúdom vzduchu. Downburst sa po dotyku so zemským povrchom rozteká do strán, môže mať priemer až 4 kilometre, trvať do 30 minút a spôsobuje rovnaké materiálne škody ako tornádo menšej alebo strednej sily.
Pred 92 rokmi sa katastrofálna búrka zastavila pred riekou Morava, Slovensko teda nepostihla. Na území Čiech zabila 18 obyvateľov, mnoho ďalších bolo zranených.
Porovnateľnú katastrofu spôsobili tornáda v Európe takmer o 40 rokov neskôr: 24. a 25 júna 1967. Išlo dovedna o sedem tornád, ktoré zasiahli Francúzsko, Belgicko a Holandsko. Z nich jedno malo silu F4 a ďalšie dokonca F5, čo je najviac na všeobecne uznávanej stupnici, ktorá tieto javy klasifikuje. Tornáda vtedy zabili 15 ľudí a 234 zranili.
Slovensko malo smršte a „povíchrice“
Aj na Slovensku sa život ohrozujúce poveternostné javy podobné tornádom alebo downburstom vyskytli predtým i potom, len dosiaľ neboli podrobené dôkladnému výskumu.
Napríklad 9. septembra 1931 zasiahla mohutná veterná smršť, ako ju nazvala dobová tlač, časť východného Slovenska a susednej Podkarpatskej Rusi, ktorá vtedy patrila do ČSR. V okrese Veľké Kapušany ničila obytné aj hospodárske stavby. „Potom prešla rieku Uh, z ktorej vysala stĺp vody vysoký 50 metrov," napísal Slovenský denník.
Ľudia si mysleli, že vari nastáva koniec sveta, tak sa všetko točilo v divokom víre.Slovenský denník o pohrome v Topoľčianskom okrese v júni 1935
V Užhorode si táto neobvyklá smršť „trúfla" dokonca na objekty armády, konkrétne 12. delostreleckého pluku. Zbúrala zbrojárske dielne, jedného vojaka zabila a piati utrpeli zranenia.
O štyri roky neskôr (28. júna 1935) vyčíňal živel v Topoľčianskom okrese. Novinári ho nazvali pre zmenu „povíchricou“. „Ľudia si mysleli, že vari nastáva koniec sveta, tak sa všetko točilo v divokom víre. Zdalo sa, že to urve strechy nad hlavami," priblížil Slovenský denník. Niektoré aj „urvalo“. V Orešanoch strhlo strechu zo stodoly na veľkostatku, dokonca vyvrátilo jeden jej celkom nový múr. Horšie je, že padajúce drevo zavalilo troch robotníkov, ktorí v stodole práve rezali sečku. Jeden vyšiel z pohromy s ľahšími zraneniami, dvoch však vytiahli mŕtvych.
Čítajte aj Víchrica v Maďarsku poškodila budovy a vyvracala stromy
V júli 1947 zúrila podobná „povíchrica“ na dolnom Ponitrí. Jej priebeh a následky zaznamenal zmienený Petrovič. Postupovala od Piešťan, kde zobrala strechu budovy na letisku, až po Hron. V Nitre zvalila veže kostola, ktoré spadli a prerazili povalu kostolnej lode. Vetromerné prístroje boli poškodené, ale podľa odborných odhadov rýchlosť vetra prekročila 200 km/h.
Za zmienku stojí aj veterná smršť v Osrblí a v okolí 8. júla 1996. Mnohí ju považujú za prvé preukázateľné tornádo na slovenskom území. Zničila takmer 3-tisíc hektárov lesa, statné smreky lámala v polovici kmeňa ako zápalky. V obci vytĺklo všetky okenné tabule, ale napodiv nikoho nezranilo. Ako to bolo možné? Živel sa prihnal podvečer a všetci sedeli doma pri televízoroch. Práve vysielali ďalší diel populárnej telenovely Jednoducho Mária.
Strašná víchrica zasiahla Vysoké Tatry pred 17 rokmi. Tamojší lesníci ju nazývajú bóra, ide o mimoriadne silný padavý vietor, na Skalnatom plese dosiahol rýchlosť 200 km/h. Živel pripravil o život dvoch ľudí a zničil les na rozlohe vyše 12 600 hektárov. Nebola to však letná búrka, všetko sa udialo 19. novembra 2004.
Príval ničil všetko na ceste
Ďalšie pohromy majú podobu prívalových dažďov a bleskových povodní. O týchto javoch sa v súčasnosti píše ako o typických prejavoch klimatickej zmeny. Boli však známe aj v dávnejšej minulosti.
Český historik, spisovateľ a politik František Palacký zanechal písomné svedectvo o historickej povodni na Váhu. Palacký, ktorý bol vtedy študent Evanjelického lýcea v Bratislave (v Prešpurku) sa 24. augusta 1813 vracal po prázdninách peši popri rieke Vláre (pravostranný prítok Váhu), keď ho prekvapil prívalový dážď: „Na Vláre sa strhol taký náramný príval, že mňa osamote kráčajúceho premočilo do niti. Bol som prinútený proti svojej vôli zastaviť sa v Trenčíne u pána Bakoša, aby som pookrial. A tak podivným uložením Božím mi bol zachovaný život.“
Zároveň stal svedkom prírodnej katastrofy na strednom Považí: „V noci sa tak rozvodnil Váh, že nielen dolné mesto, ale i celé trenčianske údolie potopil, mosty, domy, ba celé dediny zboril svojím prúdom a zachvátil. Strašný nárek ľudí a temné hučanie rieky, ktorá sa o polnoci rozlievala po celom meste, ma prebudili zo sna k hroznému divadlu. Rieka tiekla dolným mestom vysokým a mocným prúdom, dom po dome sa pádom borili a tak hrozili záhubou susedom, alebo boli zanesené ďaleko po rieke a na ich miesta boli naplavené domy a mlyny iné.“
Čítajte viac ÚVZ SR: Ako ochrániť svoje zdravie po záplavách?
Mesto malo vtedy síce okolo 5-tisíc obyvateľov, ale už bolo významným strediskom remesiel, o čom svedčilo 172 remeselníckych dielní. Nenadarmo sa hovorí, že pred ohňom sa človek zachráni skôr ako pred veľkou vodou. Svedectvo Palackého to potvrdzuje: „Ľudia, ktorí hneď spočiatku nespoznali nebezpečie, zostali prekvapení v domoch, pričom voda v noci uchvátila preč všetky loďky a bárky. Všetci vystupovali na strechy domov, keď sa im voda valila na okná, ale keď sa potom domy samy začali pohybovať, mnohí omráčení strachom sa ťažko mohli dostať na blízke stromy.“ Len v Trenčíne zobrala vtedy povodeň až takmer 200 životov.
Prívalové či bleskové povodne sa dnes skloňujú najmä v súvislosti s vybrežením menších riek či potokov. Ale to bývalo aj kedysi! Hydrologička Pavla Pekárová zo Slovenskej akadémie vied pre Pravdu porozprávala príbeh katastrofálnej povodne 17. júna 1939 na Vydrňanke, čo je prítok Bielej vody v povodí stredného Váhu. Podľa pamätníkov bol v ten deň dážď taký hustý, že nebolo vidieť na desať krokov a údolné stráne pokrývala voda valiaca sa do potoka. Príval zničil jedinú cestu, poškodil alebo zrúcal mnohé domy. Pôvodne upravené koryto zanieslo v celej dĺžke do výšky až pol druha metra a tak si voda vytvorila nové koryto. Nepomohla ani predchádzajúca dokonalá úprava pôvodného koryta – dovedna 3 450 metrov bystrinnej úpravy so 42 kamennými stupňami. Napriek tomu extrémnu záťaž prívalu nevydržala.
Pripomeňme aj tragickú povodeň z júla 1998 na Malej Svinke pri Sabinove, ktorá zmietla rómsku osadu. Voda si vtedy odniesla 47 životov.
Takmer všetko už tu bolo, čím sa teda líši to dnešné od predošlého? Podľa klimatológov poveternostné extrémy sa v súčasnosti vyskytujú častejšie a aj tam, kde sa v minulosti nevyskytovali alebo kde sa vyskytli len výnimočne. Je to vlastne jeden z príznakov nebezpečných klimatických zmien.
Čítajte aj Najlepším miestom pre prežitie globálnej katastrofy je Nový Zéland, tvrdí štúdia